Dobroš si všimol, že šéf sa trochu mračí. Ešte včera večer boli uňho doma na koňaku. Takí boli všetci traja, aj s Tónom, nadšení z toho nápadu! Rozoberali, ako budú koncept celej kampane prezentovať pred ľuďmi z podniku, čo si kampaň objednal. Lebo to je vždy to najhoršie. Človek niečo úžasné vymyslí, a potom to musí zavrhnúť, lebo trpáci objednávatelia nemajú zmysel pre humor, nevedia oceniť dobrý nápad, nechápu, že reklama musí komunikovať, šokovať, predávať.

Myslia si, že majú básnické črevo, a pritom je to len črevo plné… no, škoda reči. Asi už aj šéfovi z nich trochu lepí, veď prečo by sa inak mračil. A najhoršie je, keď musia tie svoje skvelé nápady prezentovať pred ženami. Ženy sú najotrasnejšie. Nemajú zmysel pre humor, za všetko sa urážajú. Najmä tie staršie. Staré pušky, staré korytnačky. Mladšie ani tak nie, tie sa im chcú od prvej chvíle páčiť. A sú aj také, čo sa po prezentácii zrazu začnú uchádzať o prácu v ich reklamnej agentúre. No, aj tak sú najhorší primitívi a potom také tie cudné paničky. Tým neulahodí nič, lebo Dobroš, Tóno a ani nikto na svete nevie vymyslieť takú debilinu, aby sa im to mohlo páčiť. Niekedy sa celá kampaň končí tak, že ju nakoniec vymýšľajú tí, čo by ju mali len posudzovať, ale vychádzajú pritom napríklad z Dobrošových nápadov. Vtedy ho ide uchytiť, lebo sa tvária, že on nič nerobí. Je to trochu trápne. Ale čo už. Najhoršie je, keď všetko odmietnu a idú do inej agentúry. To je už vážny konflikt a šéf z toho vyvodzuje dôsledky. Preto im teraz lepí.

„Takže, začneme. Poprosím pána Dobroša Dobríka, aby vysvetlil základnú koncepciu kampane,“ uvedie šéf s trochu zúženým pohľadom začervenaných očí.

Dobroš spustí. O tom, že alkohol nemusí byť nutne metlou ľudstva, ak sa využíva na posedenie medzi ľuďmi. Že tak, ako bola whisky symbolom amerických pionierov, tak vodka v ich prípade môže byť symbolom rodiny. Žene, ktorá asi sedí v predstavenstve podniku, sa zdvihne obočie. Prekvapene sa na neho pozrie. No áno, pokračuje Dobroš. Kampaň musí byť prekvapivá, v lepšom prípade priam šokujúca. Ľudia pili, pijú a budú piť, ide len o to, či to majú pod kontrolou. Dobroš sa rozrozpráva, zrazu vidí, že šéf začína šťukať večným perom. Áno, skráti to, takže k podstate. Muž sa neopíja v krčme, ale pracuje na svojej budúcnosti i na budúcnosti svojej rodiny, ktorú ešte nemá, avšak… no a nielen že má svoje pitie pod kontrolou, ale ešte mu to pitie aj pomáha, dodáva mu energiu. S pitím treba narábať… „šťuk“, áno, skráti to. Takže vodka ako nápoj chlapov, ktorí majú pozitívny vzťah k životu. A je to. Dobroš zostal sám prekvapený, čo to vlastne povedal. Na okamih si predstavil, čo by si asi pomyslel o niekom, kto by mu takéto somariny táral na prezentácii, a okamžite ho oblial studený pot, na chvíľu sa mu zahmlilo pred očami. V miestnosti zavládlo hlboké ticho. Dobroš sa díval do papierov, pred očami mal hmlu, a tak zdvihol hlavu. Žena v kostýmčeku sa na neho usmiala. Začul hlboký nádych. „Bravó.“ Dobroš zdvihol hlavu. To bol ten chlap, čo sedí vedľa tej kostýmčekovej. „Raz darmo, vy ste fachmani, viete to urobiť,“ dodal. Dobroš sa opatrne pozrel na šéfa. Práve vystihol tú zázračnú chvíľu, keď mu napätie v tvári povoľovalo. Šéf na Dobroša neobratne žmurkol. Vyzeralo to trochu, ako keby mu myklo viečkom. Alebo nie?

„Myslím, že je to dobré, čo povieš, Božka?“ spýtal sa ten vedľa kostýmčekovej. Božka v kostýmčeku sa nadýchla, usmiala sa narúžovanými perami.

„Myslím, že je to okej. Uvidíme, ako dopadnú finálne texty, slogany, a tak. Ale koncepcia sa mi páči. Veľmi.“

„Nebudú protestovať nejakí aktivisti, zo záchytiek a tak?“ opýtala sa nesmelo mladá žena s blonďavým drdolom vyčesaným dovysoka.

„Prečo by mali? Alkohol je súčasťou našej kultúry. Pije sa? Pije. Naša kampaň bude pozitívna. Nikoho nenabádame piť. Je to podobné ako s pivom. Sprevádza ľudí v rôznych situáciách, keď sa užíva s mierou…“ pustil sa do vysvetľovania šéf.

Dobroš pocítil úžasnú eufóriu. „Takže reklama by mohla mať viacero dielov. Ak s tým teda budete súhlasiť. V prvom muž stavia dom, sadí stromy. Potom je svadba, nasleduje narodenie syna, potom krstiny, možno ešte nejaká oslava v tom dome, uvidíme. Stromy rastú, syn rastie, a pri všetkom sa popíja. S mierou, tak, aby neuškodilo,“ dovysvetľoval Dobroš.

„Celé to vidím…“ zvolala nadšene kostýmčeková. „Určite to môže veľmi výrazným spôsobom zvýšiť odbyt našich produktov. Našu značku to úžasne pozdvihne. A ako si to predstavujete vizuálne?“ Otočila sa k šéfovi. Ten kývol smerom k Tónovi. Tóno začal vysvetľovať. Žiadne tvrdé línie, ale zasa ani veľmi rozmazané, aby to nevyzeralo, že sú všetci nachmelení, pardon za výraz. Vodka dodáva energiu, to je to, čím sa budeme riadiť. Mäkké pastelové farby, trochu ako reklama na maslo, polievku alebo tak, niečo také gazdinkovské, ale iba zdanlivo… tým to bude prekvapivé. Nebude tam nič priamo šokujúce, ale zato to bude šokujúce v celkovom vyznení.“

Skvelé. Všetci sa spokojne rozchádzajú, podávajú si ruky, dohadujú sa na ďalších termínoch a stretnutiach. Elenka zo sekretariátu prináša chlebíčky a aj šampanské, hoci je ešte len tesne pred poludním…

„Viete, páči sa mi to,“ pristúpi k Dobrošovi kostýmčeková. „Myslím, že ľudia na to budú letieť.“

„No, je tam istá podprahová informácia…“ súhlasí Dobroš. „Na prvý pohľad sa to možno zdá banálne, určite mnohí povedia, že je to o ničom…“

„V každom prípade, som s vami spokojná. Teším sa na texty. Uvidíme sa takto o týždeň?“

Pristúpi k nim šéf, usmieva sa, v ruke šampanské. Tónovi trčí z úst uhorka z chlebíčka. Všetkým odľahlo. Kšeft klapol.

A teraz ešte tie texty. Ale to až zajtra.

Autorka: Jana Juráňová