kom kom kominár
kedy si sa umýval
včera večer v sobotu

„Tak ako mládež? Ako sa vám tu páči?“

Dobroš zdvihne hlavu a vidí suseda z vedľajšej izby. Penzión je plný Slovákov. Ani si nevšimol, že s nimi včera v autobuse, ktorý ich odviezol z letiska sem, do prímorskej oblasti, bol ešte niekto zo Slovenska. Sused ako keby čítal jeho myšlienky.

„My sme prileteli len dnes ráno. Ešte sa len rozhliadame. More je krásne, vraj tam dolu je pláž.“

„Áno, je to veľmi blízko,“ povie Dobroš. Nataša stojí vedľa neho v priliehavých šortkách a v tričku s veľkým výstrihom a usmieva sa na suseda.

„Budete sa musieť poriadne natrieť, moja, aby ste sa nespálili,“ pokračuje sused.

„Ale ocko, nechaj ich na pokoji, vedia, čo majú robiť,“ ozve sa ženský hlas zvnútra izby. Na balkón vyjde objemná šesťdesiatnička a veselo im zamáva.

„O desiatej máme zraz s našou delegátkou. Idete sa predtým ešte okúpať?“ opýta sa vzápätí žena milo.

„Asi áno, možno,“ špitne Nataša a zamáva jej naspäť.

To som nevedel, že som si adoptoval svokrovcov a rodičov zároveň, pomyslí si znechutený Dobroš a zamáva tiež, aby mali túto rannú komunikačku rýchlo za sebou. Súdiac podľa čipernosti susedovcov, asi to nebude komunikačka posledná, pomyslí si Dobroš a vykročí po prašnom chodníku smerom k pláži.

*

Po návrate z pláže Dobroš vidí, že prepásli stretnutie s delegátkou. More bolo krásne a oni nemali hodinky. No čo už, aj tak sa všetko dozvedia z letákov.

Pri stolíku pred bazénom sedia akísi mladí – mladší než Dobroš s Natašou – a s nimi manželský pár, čo sa ich ráno pokúšal tak vrelo kontaktovať. Sedia chrbtom, a kým si Nataša ide kúpiť zmrzlinu, Dobroš nechtiac započuje: „Požičanie auta stojí päťdesiat eur na deň, motorka vyjde len na 20. Desať eur na každého. Tak sme si požičali motorku,“ hovorí mladý muž. Dobrošovi je na ňom čosi čudné a až po chvíli si uvedomí, že ten mladý chalan nemá na sebe ani chĺpok. Bože, veď on je celý vyholený…

„A to vy ešte nie ste svoji, keď sa delíte?“ spýta sa šesťdesiatnik.

„Ako svoji? Myslíte na papieri svoji? Tak to ešte nie sme. Rozvod je drahý. Až budem zarábať trikrát toľko ako ona, tak jej zaplatím aj dovolenku, ale teraz…“

„A koľko zarábate teraz?“ pokračuje šesťdesiatnik vo výsluchu.

„Iba dvakrát toľko ako ona.“

„Chachacha,“ smeje sa šesťdesiatnik. Počuješ, mami?“ Osloví veselo svoju ženu.

„Chlap musí zarábať niekoľkonásobne viac, nie? Aby mohla byť žena doma pri deckách. Nebudem predsa hrýzť trávu,“ pokračuje mladý.

„Ale prosím ťa, veď my sme na papier svoji a tiež sa delíme,“ odvetí žena a vidno, že sa za toho svojho začína trošku hanbiť.

„No delíme, delíme, my sme už penzisti.“

Dobroš je rád, že si ho zatiaľ nevšimli a rýchlo preratuje, o koľko zarába viac než Nataša. Ešte to by chýbalo, aby sa ho na to niekto priamo opýtal. Ako zahovoriť takú otázku? Ale to s tou motorkou by bolo zaujímavé vedieť. Odchytí nabudúce toho mladého, čo je celý vyholený a opýta sa ho na to. Možno by stálo za to pojazdiť si tu dookola.

„Ten chlapec, čo nám požičiaval tú motorku, bol Bulhar,“ pokračuje mladý nahladko vyholený. „Tým sa tu živí. U nich doma je to oveľa horšie, tu vraj zarobí viac.“

„Myslel som si, že je niečo také, lebo je veľmi tmavý,“ odpovedá mu šesťdesiatnik.

„Ako u nás Cigáni,“ dopĺňa jeho žena.

„A bulharčina nie je slovanský jazyk, však?“ pýta sa šesťdesiatnik.

„Myslím, že nie je,“ odpovedá vyholený. „Vôbec som mu nerozumel.“

„A bol to Bulhar? Lebo aj tí Gréci sú tu takí tmaví.“

„No veď hovorím, ako naši Cigáni,“ opakuje mami.

„Aj Taliani sú takí. A ako sa páčia našim dievčatám.“

„Aj Španieli sú takí čierni. Ale zato niektorí sú fešáci. Vlani sme boli na Malorke…“ špitne dievčinka, čo patrí k tomu do hladka vyholenému.

„A keby ste vedeli, koľko je u nás Vietnamcov!“ pokračuje šesťdesiatnička. „Plné trhoviská sú ich. Ani kríza ich nevyhnala domov.“

„No veď sú lacní. Ale inak ich neznášam,“ pridá sa jej muž.

„Aj Číňanov je veľa,“ zapojí sa Nataša, ktorá prechádza okolo ich stola s dvoma kornútkami zmrzliny. „Dosť mi lezú na nervy. Ale zase niekedy sa u nich dajú nakúpiť celkom dobré lacné veci…“ Nataša si prisadne k skupinke a zamáva na Dobroša, aby sa k nim pripojil.

„A to ešte buďme radi, že nebývame v Amerike, mali by sme černocha za prezidenta,“ povie starší sused.

„Ale celkom je sympatický, taký vysoký a usmieva sa, len keby bol belší,“ kontruje mu jeho žena a pokračuje: „Aj ten náš Ibi Maiga je chutný. Do takej televíznej šou sa celkom hodí. Ale inak…“

„Ale veď inak nie sme rasisti, nie?“ povie jej muž.

„Akurát tých Maďarov je na Slovensku dosť veľa. Nemuselo by ich toľko byť. A aj Cigáňov. Neviem, prečo to akurát u nás ich musí toľko byť.“

„No, ale tu sme v Grécku, tu si od nich oddýchneme.“

„Majú krásne more, ale inak sú dosť chudobní. Všimli ste si?“

„A vy ste z juhu?“ spýta sa Dobroš, aby reč nestála.

„Nie, kdeže, božeuchovaj. My sme od Žiliny. Ale Cigáňov vidíme každý deň v televízii. Strašné, čo sa deje v tých osadách. A Maďari robia tiež stále zlú krv.“

„No a pozrite sa na hentoho Gréka, aký je tmavý. To sa aj my tak opálime, kým pôjdeme domov?“

„Ja asi nie, mňa chytá doružova,“ smeje sa starší sused.

„Musíte si dať vysoký ochranný faktor,“ povie Nataša.

„A ako je to s tou motorkou“ spýta sa Dobroš. „Koľko to stojí na deň?“

„Len dvadsať eur. Oplatí sa. Tam od toho Bulhara na rohu.“

kedy si sa umýval
včera večer v sobotu
keď som nemal robotu

Autorka: Jana Juráňová