Archív
skripot

Ach, tie slogany!

diskriminacia_webka

Tak ako dopadla prezentácia, Dobroško?“ pýta sa kolegyňa Olinka, ktorá je od Dobroša o dosť staršia, ale tvári sa, že je mladšia. Podľa toho sa aj oblieka. Všetko má obtiahnuté, vystavené na obdiv. Stále všetkým rozpráva, že každý večer chodieva behať, aby bola štíhla. Nanáša si mejkap, chodí do solárka, nalepuje si falošné nechty. Behá po butikoch ako šialená a zháňa nové handry. Je trendová, aj sama o sebe to tvrdí. Keď ju Dobroš vidí, vždy si s láskou a vďačnosťou spomenie na svoju Natašu.

Lenže, čo ak Nataša bude o desať rokov vyzerať presne takto? Nie, Nataša je lenivá na to, aby behala. Iba ak po tých butikoch. No ale potom možno zasa skysne a o nejakých pár rokov bude vyzerať ako tá chudera Susanne Boyle. Zvláštne. Často mu Susanne Boyle zíde na um. Prečo? Niekoho mu pripomína tá žena. Niekoho, len koho. Už to má – jeho babku, keď bola mladšia a Dobroš celkom malý chalan. Chodieval k nej na prázdniny, aby nemusel cvingať po ulici s kľúčom na krku ešte aj v lete. Babka mala vtedy niečo vyše päťdesiat, lebo za starých čias sa ľudia rozmnožovali rýchlejšie ako teraz. Možno aj to im pokazilo imidž. Človek v brandži by nemal vyzerať ako Susanne Boyle, už vôbec by tak nemala vyzerať žena v brandži. Dobroš mal svoju babku rád, ani teraz na ňu nedá dopustiť, a preto sa mu tá Susanne Boyle tak páči. Ale pred ostatnými to tají a tiež sa z nej smeje o dušu. A pritom prosí svoju babku, ktorá je určite v nebi, o odpustenie.

Ale teraz nebude nad tým premýšľať. Čomu nerozumie, nad tým nepremýšľa. Aspoň toľko nerozmýšľam sám nad sebou, pomyslí si spokojne, keď už som taký komplikovaný. Za to človek nemôže, že je komplikovaný.

Faktom je, že človek z reklamnej branže musí byť trendový, to je pravda, akurát, že na Olinku sa nedá ani pozerať. Dobroš sa vždy pristihne, ako sleduje, či jej neodpadáva mihalnica, alebo či nemá v kútikoch úst priveľa rúžu, alebo či nemá od rúžu červené zuby. Málokedy si uvedomuje, čo mu Olinka hovorí. Olinka má ďaleko do penzie a je snaživá, takže ju len tak ľahko nevyhodia, určite tu ešte dlho pobudne. Pravdu povediac, potrebujú ju. Niekedy treba zastúpiť šéfa aj všelikoho a vtedy je Olinka skvelá. Vždy pripravená rokovať s kýmkoľvek a uhladiť čokoľvek. Je nenahraditeľná, no nikdy jej to nehovoria, lebo kto by potom s ňou vydržal? A vydržať s ňou bude treba ešte dosť dlho, lebo do penzie má ďaleko a na materskú už nepôjde, je na to stará. Nezbavia sa jej.

„Dobre to dopadlo,“ povie pomaly Dobroš.

„Nepindali veľmi? Držala som vám palce.“

„Nepindali, nemali prečo, bolo to fakt dobre vymyslené. Dosť dlho sme na tom makali…“

„Počula som, že to podporil aj šéf, hoci si inak o tom myslí svoje.“

Dobroš neviditeľne zastrihá ušami. Tak už zase: klebety, šuškanica poza chrbát. Hoci, u Olinky človek nikdy nevie, či si to nevymyslela.

„Vraj si myslel, že podceňujete klientelu, ale žiaľ, znovu sa presvedčil, že tí ľudia z píár oddelení podnikov sú hrozní tupci. Všetci vieme, že s dobrou reklamou sa u nich nedá preraziť, ale s gebuzinou áno. A vraj na to ste vy dvaja s Tónom machri.“

„Mne to nepovedal, spýtam sa ho.“

„Veď vieš, ako to chodí, do očí ti to nepovie… Vikuš chce byť s každým zadobre.“

„A ty nie?“

„Mne už je to jedno. Vieš, že som tu bola šéfka, kým neprišiel Viktor? Ale žena v strednom veku – ťažko, však? Len mladí junci majú všade zelenú…“

„Oli, ja za to nemôžem.“

„Ale držíš s ním. A mal by si si na neho dávať pozor. Je to podrazák. Vieš, ako ma znemožnil? Chcela som sa s ním súdiť.“

„Prečo?“

„Povedal mi, že máme málo rodičiek, mala by som sa vraj pridať a nie tu robiť kampane. Všetci to počuli a nikto mi to nechcel dosvedčiť. Ani zažalovať som ho nemohla. No veď on to má ešte u mňa.“

„Tak prečo ho vždy tak ochotne zastupuješ?“

Olinka sa záhadne usmeje a nič nehovorí. Dobroš sa na ňu díva. Aha, vhupne mu do hlavy. Olinka čaká na chybu. Lenže Viktor, teda šéf, nerobí chyby. Zatiaľ.

„No, prezentácia dopadla dobre. Prídeš sa pozrieť na natáčanie spotu?“

„Neviem, asi nebudem mať čas. Mám rozrobené niečo svoje. A musím vás istiť zozadu.“

Dobroš si to predstaví a trochu sa mu zakrúti podlaha pod nohami. A to včera ani toľko nepil, čo zvyčajne. Vidí to celkom jasne. Kolegyňa Oľga ich istí tak, že padajú do priepasti. A keďže predtým chľastali, ani nestihnú zareagovať. Musí si na ňu dávať lepší pozor. Olinka sa na neho usmeje a žmurkne. V ryhe na viečku má usadenú modrú farbu. Modrá nie je vždy dobrá, zíde Dobrošovi na um. Ach, tie slogany, má ich plnú hlavu, už ani nevie, ktoré vymyslel on a ktoré sa na neho nalepili od konkurencie.

Autorka: Jana Juráňová