Archív
skripot

Dobroš sa nemusí zastreliť

diskriminacia_webka

V piatok nebol Dobroš v práci. Ospravedlnil sa. Zdravotné problémy. Nešpecifikoval ich, ale sekretárke to oznámil takým hlasom, že sa viac na nič nepýtala. Povedal, že nebude dvíhať telefóny. Ak by sa dialo niečo významné, večer si snáď už dokáže prejsť maily. Položil slúchadlo a zaľahol do postele. Pustil si televízor. Asi po hodine napokon išla aj tá jeho, tá ich reklama. Dobrošovi sa to zdalo celkom dobré. No čo. Naozaj to nie je zlé. Trochu sa mu uľavilo. Skontroloval, či ho z práce nikto nevolal.

Potom si pozrel maily, žiaden vyhadzov, žiadne sťažnosti, nič. Asi je to OK. Viktor sa mu nehlási, zrejme lieta niekde okolo ďalšej reklamy. Jediné, čo si v mobile našiel, bola esemeska od Nataše: „Už sa nehnevám, čo mám s tebou robiť. Príď večer, mama robí jablkovú štrúdľu a otec dostal dobré víno, pozývajú ťa.“

Život nabral správny smer, všetko sa urovná, cez víkend sa z toho vyspí a potom sa uvidí.

Nataši odpovie: „, ďakujem a bozk.“ Zaľahne do postele, budík si dá na tretiu popoludní. Potom sa okúpe, zájde si niečo zjesť, prečíta si noviny, a okolo piatej vyrazí. Celkom sa na nich teší, veď možno je to jeho nová rodina. Teraz cíti, ako veľmi ich všetkých potrebuje.

*

Štrúdľa je výborná. Natašina mama ju servírovala s kávou a hneď aj Dobroša upozornila, aby si ešte nechal miesto, lebo pri štrúdli neskončia a žmurkla na neho. A naozaj. Pokračovali bryndzovými haluškami so slaninkou. A potom – namiesto kyslého mlieka – fantastické víno.

„Tak si pripime, zaťko môj,“ povedal Natašin otec celý rozhorúčený a Dobroša to prvý raz v živote neurazilo.

Potom zapli televízor. Dobroš sa trochu zľakol, no hneď si povedal, že veď prečo by sa neuvoľnil.

„Ako doma, ako doma,“ núkala ho ustavične Natašina mama. Lenže Dobrošovi bolo oveľa, oveľa lepšie ako doma. Tam nemal ani bryndzové halušky, ani štrúdľu, ani nič, iba svoje problémy. Tu sa cítil medzi svojimi. Rodina je predsa len napokon asi dosť dôležitá, hovoril si blažene v duchu. A zrazu začuje známe tóny, áno, tak sa začína tá jeho, tá ich reklama. Dokelu, hodina pravdy je tu: Strom, dom, zakrvavené decko, pôrodnica, slogan: „S vodkou to dokážete.“

„Vidíš, mama,“ rozplýva sa svokor. „A my zasa s vínom. Ale môžeme prejsť aj na vodku, Dobroško doniesol, tam som ju dal, do kredenca.“ Svokra sa na Dobroša uveličene usmeje. Nataša sa díva na reklamu. Je akási strnulá. V očiach sa jej zaleskne slza. Že by kvôli tomu novorodencovi? Dobroš ju objíme okolo pliec. „Tak ako, páči sa ti to?“ pošepne jej do ucha. Nataša sa strhne. „Čo? Čo? Dobroš! To je tá tvoja nová reklama?“ skríkne a ruky si priloží k ústam. „Mami, oci, predstavte si, už to je tu. To vymyslel Dobroš!“

„Ale nuž, synak, pekne si to vymyslel. Nalejme si. Víno zostane na nedeľu. Kde je tá vodka? Idem po ňu,“ vstáva z gauča svokor už trochu podgurážený. Dobroš ho v tej chvíli má tak rád, tak rád. Svokra sa usmieva, mierne nechápavo, ale zato milo. „To by som nikdy nedokázala vymyslieť,“ povie po chvíli obdivne.

Nataša natešene prikývne. A Dobroš sa v tej osudovej chvíli rozhodne, že si ju vezme. Veď aký je to len rozdiel! Keď si predstaví, do akého zúfalstva ho uvrhli tie dve mladé žaby, ani pomyslieť na to nechce. Nie, nebude na to myslieť. Svokor nalieva vodku.

„A ešte asi tak o hodinu príde aj Tánička s mužom, nechajú nám na víkend malú,“ povie svokra. „Ešte som im nechala z halušiek, je ich dosť. Dobroško, však sa neponáhľate, posedíme ešte…“

„Nie, neponáhľam sa, je mi u vás tak dobre, cítim sa tu ako v ozajstnej rodine.“ Do očí sa mu tisnú slzy. Hrkne do seba ďalšiu vodku. S vodkou to dokáže. „Nataška moja, dovoľ, aby som ťa takto v úzkom kruhu, ale o to úprimnejšie, požiadal o ruku…“ A je to vonku. Ani nevie, či to chcel povedať. Nataša sa rozvzlyká, Dobroš svojím šiestym zmyslom pocíti, že od šťastia. Aj svokru zalejú slzy. Svokor ešte všetkým ponalieva, prehodí si vlasy, ktoré mu ovisli nad pravým uchom, cez plešinu a rýchlo sa vysmrká, aby si nikto nevšimol, že aj on… Ach, bože.

„S vodkou to dokážete,“ ozýva sa z televízora. Všetci si pripíjajú, objímajú sa. „So svadbou sa nebudeme ponáhľať, musím si dať ušiť šaty,“ hlesne Nataša. „Ale ani otáľať nebudeme,“ pritisne si ju na hruď Dobroš. Vo vrecku mu zazvoní mobil: Viktor.

„Starý, je problém. Protesty. Anonymní alkoholici, kresťanské matky, neviem, kto ešte. Zajtra máme dopoludnia súrnu poradu. Už sa cítiš lepšie? Musíš prísť. Budeme to riešiť.“

Dobroš pocíti v hrudi nával energie. „Áno, Viktor, prídem,“ povie odhodlane. S touto novou rodinou, ktorá ho chápe a podporuje, sa už ničoho nebude báť. Pôjde do boja za svoju reklamu. Veď tá reklama mu zmenila život. „Budem sa ženiť,“ povie Viktorovi do telefónu. „Neser ma, starý, to ma teraz vôbec nezaujíma. Zajtra ráno ťa čakám. Čau.“

Dobroš sa zahľadí na obrazovku. „S vodkou to dokážete,“ hovorí kultivovaný barytón kdesi v pozadí.

„Pripime si na zdravie a na budúcnosť,“ vyzve všetkých Dobroš.

„A na tú vašu inšpiráciu. Nech sa vám darí aj v budúcnosti,“ povie cudne svokra.

„Preboha, mama, veď mi nevykajte, veď odteraz…“

„Keď ja som nevedela, že si taký slávny,“ utrie svokra slzu do zástery.

„Áno, si náš syn a sme na teba hrdí,“ dodá svokor.

Život je úžasný. Dobroš sa nemusí zastreliť. Našiel svoje šťastie.

Autorka: Jana Juráňová