Archív
skripot

Ivana Radačić: Feministické právne teórie

diskriminacia_webka

Nájsť odpoveď na otázku, čo je to feministická právna veda, nie je jednoduché. Katherine Bartlett definuje tento odbor ako „spleť rozmanitých perspektív alebo systémov, ktorými možno analyzovať súčasný reálny, ale aj možný ideálny vzťah medzi právom a rodom.“ Christine Littleton zasa definuje feministickú právnu vedu ako odbor, ktorý zahŕňa „všetky snahy o vysvetlenie, kritické pochopenie a zmenu zákona tak, aby to bolo v záujme žien a z ich perspektívy.“ Kým táto definícia vychádza z problematického pojmu esencializmus, poukazuje zároveň na to, že feministická právna veda je zakotvená v skúsenosti žien a jej cieľom je transformácia práva. Vskutku možno povedať, že feministická právna teória je zameraná na prax.

Tento článok je súčasťou Zbierky textov a analýz o možnostiach implementácie novelizovanej antidiskriminačnej legislatívy a o marginalizovaných antidiskriminačných témach za súčasného právneho a legislatívneho stavu, ktoré boli vybraté a spracované na publikovanie v rámci projektu Progress ako zdrojové texty pre aktérov a aktérky so zodpovednosťami v oblasti antidiskriminácie, ako aj pre odbornú a širokú verejnosť.

1. Úvod

Nájsť odpoveď na otázku, čo je to feministická právna veda, nie je jednoduché.[1] Katherine Bartlett definuje tento odbor ako „spleť rozmanitých perspektív alebo systémov, ktorými možno analyzovať súčasný reálny, ale aj možný ideálny vzťah medzi právom a rodom.“[2] Christine Littleton zasa definuje feministickú právnu vedu ako odbor, ktorý zahŕňa „všetky snahy o vysvetlenie, kritické pochopenie a zmenu zákona tak, aby to bolo v záujme žien a z ich perspektívy.“[3] Kým táto definícia vychádza z problematického pojmu esencializmus, poukazuje zároveň na to, že feministická právna veda je zakotvená v skúsenosti žien a jej cieľom je transformácia práva. Vskutku možno povedať, že feministická právna teória je zameraná na prax. Carol Smart vníma feministickú právnu vedu ako prax (pričom túto myšlienku si vypožičala od Marxa), ako „súčinnosť teórie a praxe, odvíjajúcu sa od metodológie, vďaka ktorej môže byť teória reflektovaná v politickej praxi a v jej konkrétnych činoch, a prostredníctvom ktorej sa v tvorbe právnej teórie zasa reflektuje prax.“[4]

Rozmanité definície feministickej právnej vedy a rôzne feministické právne teórie majú spoločné to, že skúmajú, aké rodové dopady majú jednotlivé právne predpisy a právna prax (predovšetkým, akým spôsobom právne predpisy a právna prax ovplyvňujú ženy a ako zákon odráža rodové identity a zároveň ich konštruuje), ako aj to, že odkrývajú a kritizujú fakt, že právo má vo svojej podstate – vo svojich konceptoch a metódach – patriarchálnu povahu. Feministky napríklad kritizujú také ideálne chápané koncepty práva, akými sú objektívnosť a neutralita, pretože ich považujú za koncepty zosobňujúce názory dominantných skupín, a teda koncepty, ktoré v sebe ukrývajú mužskú predpojatosť: „Mužská dominancia je systémom, ktorý je v histórii pravdepodobne najviac prítomným a najťažšie odstrániteľným (…); metafyzicky je tento systém takmer dokonalý. Hľadisko, z ktorého vychádza, je štandardom pre tých a tie, ktorí a ktoré nemajú žiadne hľadisko, a tak sa čiastkovosť tohto systému mení na univerzálnosť.“[5] Feministky tiež podrobujú kritike dominantnú právnu metódu a navrhujú niektoré alternatívne metódy, ako napríklad metódu uvedomovacieho procesu[6], no vyzdvihujú tiež „ženskú otázku“[7] a pracujú aj s rozprávaním príbehov, ktoré v sebe obsahujú právne otázky[8], pričom všetky tieto metódy považujú za mimoriadne vhodné na to, aby sa prostredníctvom nich prejavila skúsenosť žien.

Napokon, feministky prezentujú ako svoj cieľ aj transformáciu podstaty, konceptov a metód práva takým spôsobom, aby právo bolo v súlade s feministickým cieľom odmietania patriarchátu a oslobodenia žien, aj keď jednotlivé teoretičky a jednotliví teoretici nemajú vždy rovnaký názor na to, ako by táto transformácia mala vyzerať a akými nástrojmi by ju bolo vhodné dosiahnuť. Ich názory sa líšia podľa toho, aké stanovisko zaujímajú, pokiaľ ide o pohlavnú diferenciu a o prístupy k rovnosti, no líšia sa aj podľa politickej orientácie. Z hľadiska takéhoto delenia možno, aj keď len veľmi približne, hovoriť o liberálnom, radikálnom, postmodernom feminizme, kultúrnom feminizme, čiže feminizme „iného hlasu“ a feminizme rozmanitosti.[9]

2. Liberálny feminizmus

Vo všeobecnosti možno povedať, že liberálny feminizmus vychádza z názoru, že podriadenosť žien je výsledkom sociálnych a právnych bariér, ktoré bránia prístupu žien do verejnej sféry politiky a ekonomiky alebo tento prístup znemožňujú. Liberálne feministky žiadajú, aby sa liberáli pridŕžali vlastných princípov univerzálnosti ľudských práv a princípu rovnosti a žiadajú rovnaké zaobchádzanie s mužmi a so ženami, pretože trvajú na tom, že ženy sú vo svojej podstate podobné mužom. Tieto teoretičky a teoretici tvrdia, že právo je rodovo slepé a požadujú, aby v právnych predpisoch neboli žiadne obmedzenia alebo zvláštne výhody na základe rodu.

Aj keď v súčasnosti je už táto teória do veľkej miery prekonaná, (hoci ešte nie je celkom prekonaná ako právna stratégia), nástojenie liberálnych feministiek na rovnakom zaobchádzaní pomohlo prispieť k tomu, že v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia došlo v tejto oblasti k výrazným posunom. Ženy získali prístup na trh práce, ako aj k štruktúrnemu vzdelaniu a dosiahli možnosť vstupovať do politiky. No kým stratégia rovnakého zaobchádzania sa ukázala ako pomerne úspešná pri odstraňovaní zjavne diskriminačných zákonov a „nerozumných klasifikácií“[10], táto taktika bola už menej úspešná, keď išlo o kritiku a požadovanie zmeny takých zákonov, v ktorých sa rozdielne zaobchádzanie odôvodňovalo na základe údajne „skutočných“ rozdielov. Toto pravidlo sa ťažko aplikuje v praxi, keď muž nemôže byť porovnávacou jednotkou, teda napríklad v prípadoch, ktoré súvisia s tehotenstvom[11], či pri iných problémoch, s ktorými sa stretávajú predovšetkým ženy, napríklad násilie v súkromných vzťahoch alebo sexualizované násilie.

Oveľa závažnejšie však je, že táto teória zostala v zajatí „mužskej“ normy. Liberálne feministky nespochybnili právne koncepty, ani nepožadovali transformáciu práva; jediné, čo žiadali, bola jeho rodová neutrálnosť. Lenže ak zákony odrážajú iba (alebo prevažne) mužské skúsenosti, potom tvorba rodovo neutrálnych zákonov ženám veľmi nepomôže a najmenej pomôže tým ženám, ktoré sú najviac znevýhodnené a ktorých životné skúsenosti sú najvzdialenejšie od životných skúseností mužov. Okrem toho rovnaké zaobchádzanie sociálne nerovnako postavených jedincov neprináša „skutočnú“ rovnosť, ba v mnohých prípadoch ešte viac zvýrazňuje rozdiely.[12] Ako tvrdí MacKinnon, ak sa spoločnosť riadi rodovo neutrálnymi pravidlami, potom sú muži vlastne „uprednostňovaní, pretože spoločnosť ich v podstate zvýhodní ešte skôr, než by sa na nich vôbec začal brať ohľad, pričom však právo nemôže vôbec brať ich zvýhodnenie do úvahy, lebo tým by vlastne muselo priznať, že berie do úvahy rod ako taký“.[13]

3. Kultúrny feminizmus

Kultúrny feminizmus (vzťahový feminizmus alebo aj feminizmus „iného hlasu“) sa vyvinul ako kritika liberálneho feminizmu. Posúva ťažisko liberálneho feminizmu a zameriava sa na rozdielnosti medzi ženami a mužmi. Zástankyne tohto smeru tvrdia, že dôležitou úlohou feminizmu nie je asimilovať ženy v rámci patriarchátu a dokazovať tak, že ženy sú také isté ako muži, môžu existovať rovnako ako muži a môžu teda aj spĺňať mužské normy, ale že treba meniť inštitúcie tak, aby zodpovedali a vyhovovali takým hodnotám, vlastnostiam a výhodám, ktoré sa všeobecne považujú za ženské (láska, empatia, trpezlivosť a záujem o druhých), teda ktoré súvisia so starostlivosťou.

Tento prúd feminizmu sa odvíja od výskumu Carol Gilligan zameraného na morálny vývin dievčat a chlapcov. Gilligan vo svojej knihe In a Different Voice (kniha vyšla v češtine pod názvom Jiným hlasem) vychádza z hypotézy, že muži a ženy podstupujú rozdielny morálny vývin.[14] Z pozorovaní Carol Gilligan vyplynulo, že mužskí respondenti zvyčajne pristupovali k morálnym problémom z pozície „etiky spravodlivosti“, kým ženy vo väčšine prípadov zaujímali postoj „etiky starostlivosti“. „Etika spravodlivosti“ si vyžaduje abstrahovanie morálnych problémov z medziľudského vzťahu a dosahovanie rovnováhy práv hierarchickým spôsobom, kým „etika starostlivosti“ stojí na vzťahovom a kontextuálnom prístupe k morálnym problémom, pričom tento prístup uznáva a zhodnocuje empatiu a vzťah. Gilligan požaduje, aby sa brali do úvahy hodnoty oboch prístupov, pričom jej zvlášť ide o to, aby sa neznehodnocovala práve „etika starostlivosti“.

Feministické právne expertky sa poponáhľali s pokusom využiť feminizmus „iného hlasu“ práve v diskusii o právnych problémoch. Kvôli podobnosti „etiky spravodlivosti“ a vládnuceho právneho diskurzu využili metodológiu Gilligan na kritiku práva a na hľadanie alternatívnych riešení. Veľmi dôležitým a veľmi kontroverzným príkladom argumentácie z pozície kultúrneho feminizmu v oblasti práva bol článok Robin West Jurisprudence and Gender.[15] Autorka v ňom tvrdí, že súčasná právna veda (a to tak liberálna, ako aj kritická) je „maskulínna“ (pretože vychádza z „tézy oddelenia“, podľa ktorej je jednotlivec predovšetkým fyzicky oddelený a vzdialený od iných jednotlivcov, čo však podľa jej tvrdenia neplatí pre ženy, ktoré sú fyzicky spojené s inými, a to prostredníctvom takých rozhodujúcich skúseností, akými sú predovšetkým tehotenstvo a heterosexuálna penetrácia), a tak požaduje väčší zástoj feministickej vedy, ktorá by vychádzala zo ženskej subjektívnej skúsenosti. Táto autorka bola podrobená veľkej kritike preto, že pohlavnú diferenciu doviedla až k biológii a sústredila sa na pohlavný styk, na tehotenstvo a na esencialistické chápanie ženy ako (heterosexuálnej) matky.[16]

K ďalším príkladom využitia feminizmu „iného hlasu“ v právnom diskurze patrí aj práca Judith Resnik, ktorá spochybňuje abstraktné myšlienky nestrannosti a nezaujatosti sudcov[17], alebo aj prehodnotenie práva občianskoprávnych deliktov podľa Leslie Bedner[18], revízia preukazných privilégií ako ich požadovala Kin Kniports[19], alebo návrhy na zmeny v právnych postupoch ako ich formulovala Carrie Menkel-Meadow[20].

Kultúrny feminizmus, čiže feminizmus „iného hlasu“ vyvolal veľkú vlnu kritiky zo strany mnohých feministiek z akademickej oblasti. Najčastejšou výhradou bolo, že obraz ženy, ako ho vytvoril kultúrny feminizmus, sa priveľmi podobal na stereotypné predstavy o ženách z 19. storočia, keď boli ženy zobrazované ako od prírody citlivé bytosti, patriace do privátnej sféry a starostlivé, pričom tento obraz sa až priveľmi približuje k sociobiologizmu.[21] Joan Williams napríklad podrobila kultúrny feminizmus kritike za to, že „cez akademický jazyk, ktorý vzbudzuje úctu a rešpekt, v podstate zvýznamňuje tradičné stereotypy a dodáva im vážnosť“.[22] MacKinnon spochybnila možnosť autentického ženského hlasu v podmienkach mužskej nadvlády[23] a vo svojich prácach varuje pred priveľkým vyzdvihovaním rozdielov medzi mužmi a ženami: „Trvať na odlišnosti, keď odlišnosť znamená nadvládu, ako je to vtedy, keď ide o rod, znamená v prípade žien potvrdzovať tie vlastnosti, ktoré súvisia s bezmocnosťou žien.“[24]

Nebezpečenstvo kultúrneho feminizmu, na ktoré poukazovali a poukazujú jeho kritičky a kritici, čiže fakt, že rozdiely chápané ako hodnota sa môžu stať rozdielmi ešte viac utvrdzujúcimi predsudky a diskrimináciu, sa prejavuje v praxi napríklad v oblasti pracovného práva, keď sa ženám bráni vykonávať rôzne typy prác, pričom sa dôvodí faktom, že ženy musia byť ochraňované, ako aj pri takej právnej argumentácii, pri ktorej sa odôvodňuje „nerovnaké zaobchádzanie“ odlišnosťou žien, a to dokonca aj vtedy, ak takýto prístup znamená udržiavanie žien v ich podriadenej pozícii.[25]

4. Radikálny feminizmus (feminizmus nadvlády)

Radikálny feminizmus sa rozvinul ako odozva na dilemu rovnakosti, resp. odlišnosti, inakosti. Radikálny feminizmus nevníma tému rodovej rovnosti ako tému súvisiacu s rôznosťou a rovnakosťou, ale skôr ako tému nadvlády mužov nad ženami. Autorkou tohto „prístupu nadvlády“ je Catherine MacKinnon, pravdepodobne najvplyvnejšia feministická právnička v súčasnosti. MacKinnon je kritičkou tak liberálneho, ako aj kultúrneho feminizmu a zároveň je aj kritičkou aristotelovského vzorca rovnosti, na ktorý sa oba tieto feminizmy odvolávajú („zaobchádzať s rovnakými osobami rovnako a s odlišnými odlišne“).[26] MacKinnon tvrdí, že oba tieto prístupy (ktoré ona nazýva prístupmi „rozdielnosti“) zahŕňajú „mužskosť“ ako normu: „Práve utajovanie je hlavným spôsobom, ako sa z muža stáva mierka všetkého. Keď je normou rovnakosť, ženy sú posudzované podľa toho, do akej miery sa zhodujú s mužmi a naša rovnosť sa posudzuje podľa našej podobnosti s jeho mierkou. Keď je normou rozličnosť, sme zasa hodnotené podľa toho, do akej miery sa odlišujeme od muža a naša ženskosť sa posudzuje podľa toho, ako sme vzdialené od jeho normy… Keď sa k diskriminácii na základe pohlavia pristupuje týmto spôsobom – teda ako keby otázky súvisiace s pohlavím boli zároveň otázkami súvisiacimi s rozdielnosťou, a otázky rovnosti boli otázkami súvisiacimi s rovnakosťou – vytvára to v oblasti práva dva spôsoby ako súčasne držať ženy v zajatí mužskej normy a zároveň to vydávať za rovnosť medzi pohlaviami.“[27]

MacKinnon vníma otázku rovnosti nie ako otázku rovnakosti, ale ako otázku distribúcie moci, kým otázku rodu vníma nie ako otázku rozdielnosti, ale ako otázku mužskej nadvlády a ženskej podriadenosti. Jej „prístup založený na vnímaní nadvlády“ teda nesúvisí s aristotelovským testom formálnej rovnosti, ale skôr so skúmaním, či príslušné zákony a prax berú do úvahy podriadenosť žien. Z toho potom vyplýva, že tento prístup má za cieľ dosiahnuť „materiálnu rovnosť“.

Prístup založený na vnímaní nadvlády sa sústreďuje na tie najťažšie prípady zneužitia žien, ktoré súvisia s odlišnosťou z dôvodu pohlavia (MacKinnon sa špecializuje na problematiku sexuálneho obťažovania[28], znásilnenia[29], na násilie páchané v súkromí na ženách a deťoch, na prostitúciu a na pornografiu[30]), teda na problémy, s ktorými sa liberálny a kultúrny feminizmus vzhľadom na svoje normy nemôže vyrovnať. Podľa MacKinnon je vyvlastnenie ženskej sexuality mužmi hlavným nástrojom mužskej nadvlády nad ženami.

Jej teória sexuality bola veľmi ostro kritizovaná ako jednorozmerná, podobne ako aj jej videnie žien, ktoré ona chápe (takmer výlučne) ako obete. Najmä lesbické feministky upozorňujú na to, že nie je správne, ak sa vychádza len zo skúseností heterosexuálnych žien.[31]

Kým názor MacKinnon na sexualitu ako na nástroj mužskej nadvlády je možno priveľkým zveličením, jej tvrdenia o tom, že existuje spojitosť medzi sexualitou a rodovou nerovnosťou sú opodstatnené, keďže aj súčasný sociálny konštrukt sexuality jednoznačne odráža rodovú nerovnosť a zároveň ju pomáha udržiavať. Rodová nerovnosť okrem mnohého iného súvisí s mužskou kontrolou ženskej sexuality a právo hrá v udržiavaní rodovej nerovnosti významnú úlohu tým, že sa podieľa na regulovaní ženskej sexuality.

V skúmaní súvislostí medzi sexualitou, právom a diskrimináciou žien pokračovali aj postmoderné feministky. Mary Jo Frug napríklad rozpracovala tézy, ako právna kontrola ženskej sexuality zároveň konštruuje význam ženských tiel a rodových identít žien[32], kým Carol Smart poukázala na to, ako zákony týkajúce sa znásilnenia a prípady znásilnení konštruujú význam heterosexuálneho pohlavného styku a zároveň aj ženskej sexuality ako takej.[33] Lesbické feministky špeciálne rozpracovali úlohu „heterosexizmu“, čiže „všadeprítomného kultúrneho predpokladu a predpísania heterosexuálnych vzťahov“ pri konštruovaní rodu a udržiavaní rodovej nerovnosti.[34]

5. Postmoderný feminizmus

Postmoderný feminizmus nepredstavuje jednotnú teóriu. Naopak, postmoderné feministky sú zásadne proti tomu, že by mala existovať len jediná teória alebo jediná „pravda“, v podstate sú zásadne proti vytvoreniu akejkoľvek „veľkej teórie“. Mnohé vychádzajú z Derridu a pracujú s technikami dekonštrukcie, aby tak odhalili vnútorné rozpory navonok zdanlivo koherentného myšlienkového systému.[35] Táto metóda bola veľmi užitočná na to, aby sa práve patriarchálne štruktúry práva zbavili pozlátka. Ďalšie postmoderné feministky, ktoré vychádzajú z Lacana, sa zameriavajú na nové interpretácie tradičnej freudovskej psychoanalýzy, a to aj so všetkými dôsledkami, ktoré takéto nové interpretácie majú, pokiaľ ide o biologický determinizmus a podriadenie žien.[36] Ďalšie autorky zasa aplikujú Foucaultove teórie poznania a moci na oblasť práva a skúmajú, ako sa v práve uplatňuje moc tým, že sa niečo vyhlasuje za „pravdu“[37] a ako právo konštruuje ženské telá[38].

Postmoderné feministky a postmoderní feministi sú zásadne proti akémukoľvek esencializmu a upozorňujú na to, že abstraktné a kategorizačné teórie, postavené len na uvažovaní a predpokladoch o ľudskej povahe, nemôžu byť východiskom poznania. Postmoderné feministky odmietajú aj veľmi rozšírený názor, že subjekt (práva) je autonómny, že je racionálny, že sleduje vlastné záujmy a že je to osoba so slobodnou vôľou. Ako píše Katherine Barlett, ide skôr o jednotlivca „… ,konštituovaného’ mnohými inštitucionálnymi a ideologickými silami, ktoré sa navzájom rôzne prekrývajú, pretínajú a dokonca si aj protirečia.“[39]

Podľa postmoderných feministiek je aj dichotómia obete a páchateľa falošná; Patricia Williams napríklad skúmala nestabilitu osobnej identity tým, že podrobila skúmaniu svoju vlastnú veľmi zložitú osobnú identitu, pričom pri tomto skúmaní vyšlo najavo, že jedna časť jej osobnosti priamo poprela inú.[40] Postmoderné feministky odmietajú aj právne dichotómie, ako napríklad verejné – súkromné, pozitívna sloboda – negatívna sloboda, ženské – mužské, racionálne – emocionálne, subjektívne – objektívne, pretože sú to podľa nich falošné konštrukty.

Postmoderné feministky a postmoderní feministi neponúkajú jedno univerzálne riešenie ako sa vyrovnať s útlakom žien, a to po prvé preto, že neveria, že by na čokoľvek mohlo existovať jediné riešenie, a po druhé preto, že navrhovať konkrétne riešenie by znamenalo, že skúsenosti všetkých žien sú rovnaké a že útlak žien je niečím celistvým. Postmoderný feminizmus vychádza z názoru, že odstránenie útlaku žien si vyžaduje také riešenia, ktoré sú odvodené z celkového kontextu danej situácie, pričom tieto riešenia reagujú na špecifickosť ľudskej skúsenosti.

Hlavnou námietkou voči postmodernému feminizmu, najmä voči názorom, ktoré súvisia s dekonštrukciou, je najmä to, že postmoderný feminizmus je úspešnejší v rozbíjaní teórií než v ich vytváraní, čo mnohí a mnohé nepovažujú pre feminizmus v dlhodobejšej perspektíve za užitočné. Pretože postmoderné feministky sú veľmi skeptické voči kategórii „ženy“ ako východisku pre teoretický základ či politickú akciu, mnohé feministky tomuto prúdu vyčítajú, že znemožňuje politickú akciu a bráni dosiahnutiu cieľa, ktorým je odstránenie útlaku žien.

6. Feminizmus rozmanitosti

Feminizmus rozmanitosti vznikol koncom dvadsiateho storočia ako kritika esencializmu, ktorý bol prítomný v existujúcich feministických teóriách, a to ako odozva na teóriu „falošného univerzalizmu“, pri ktorom sa vychádza výlučne zo skúseností privilegovaných skupín žien, predovšetkým bielych heterosexuálnych žien strednej triedy, a to bez toho, že by sa tieto východiská deklarovali alebo priznali, čo má za následok vylúčenie neprivilegovaných skupín žien. Kritika sa týka aj „rodového imperializmu“, ktorý kladie priveľkú váhu výlučne na útlak na základe rodu a minimalizuje dôsledky útlaku založeného na rase, triede a sexuálnej orientácii.[41] Feministky rozmanitosti sa zameriavajú na rozdiely medzi ženami a všímajú si tiež prepojenosť jednotlivých systémov útlaku a súvislosti medzi nimi.

Táto kritika prišla najprv od čiernych feministiek, ktoré poukazovali na rasový esencializmus vo feministických teóriách a na nedostatok rodového vedomia v tých teóriách, ktoré kritizovali rasizmus. Kimberle Crenshaw kritizovala „falošnú univerzálnosť“ štandardnej feministickej analýzy ideológie oddelených sfér[42] a Angela Harris kritizovala rodový esencializmus v teóriách takých autoriek ako MacKinnon a West.[43] Crenshaw, ktorá preniesla práce Elisabeth Spelman do oblasti práva, vytvorila teóriu pretínania (theory of intersectionality), ktorá má pomôcť jasne identifikovať ujmy, aké niekedy zažívajú ženy tmavej farby pleti, a zároveň rozpoznať povahu vzájomného pôsobenia oboch týchto systémov útlaku.[44] Mary Masuda vytvorila teóriu „mnohopočetného vedomia“, ktorá umožňuje pristupovať k svetu z viacerých výhodných pozícií súčasne“[45] a Martha Minow vytvorila mechanizmus vzťahového prístupu k rozdielnosti[46].

Súčasne s tým, ako sa objavila lesbická a gejská právna veda, začali lesbické feministky kritizovať heterosexuálne východiská feministických teórií, ako aj nedostatok rodového vedomia v gejských a lesbických teóriách. Patricia Cain podrobila kritike heterosexistickú štruktúru článku od Robin West Jurisprudence and Gender a kritizovala aj teóriu MacKinnon o falošnom univerzalizme sexuality.[47]

Napokon s postupujúcou globalizáciou a s rozširujúcimi sa diskurzmi o ľudských právach sa americká dominantná pozícia vo feministických teóriách a v postkoloniálnom myslení postupne oslabovala a bola čoraz viac spochybňovaná. Feministky „tretieho sveta“ sú veľmi kritické najmä voči západným feministickým teóriám a voči ich prevahe vo feministickom myslení.[48]

Tieto teórie rozmanitosti poukázali na to, že útlak žien nie je jednotným problémom a že skúsenosti s diskrimináciou na základe rodu sú vzájomne poprepájané a veľmi úzko súvisia aj so skúsenosťami s diskrimináciou z iných dôvodov. Zároveň však boli kritizované z podobných dôvodov ako postmodernistické teórie a východiská, totiž preto, že destabilizujú koncept rodu.

5. Záver

Hoci rozdielne feministické právne teórie majú spoločný cieľ, ktorým je odstránenie rodovej diskriminácie v oblasti práva a prostredníctvom práva, líšia sa v stratégiách, ako tento cieľ dosiahnuť, a to podľa odlišných politických východísk a odlišného chápania pojmov rod a rovnosť. Rozpory medzi jednotlivými feministkami v oblasti práva však neproblematizujú právny feminizmus a jeho ciele ako také.

Nijaká jediná teória nemôže vyriešiť všetky formy útlaku a nemôže ani zahrnúť skúsenosti rôznych žien. Takisto neexistuje jediná právna stratégia, ktorá by sa mohla využiť v každej situácii rodovej diskriminácie a rodovej nerovnosti. Ľudská skúsenosť je svojím spôsobom priveľmi komplikovaná na to, aby ju mohla vystihnúť jediná teória alebo aby krivdy viažuce sa na túto skúsenosť mohli byť napravené jediným riešením. Navyše, teórie a praktické riešenia, ktoré sa vyhlasujú za jediné „pravdivé“, majú tendenciu prejavovať sa kruto voči rozdielnym ľudským skúsenostiam a táto tendencia je, podľa môjho názoru, neetická voči samotnému feminizmu. Rozdielnosti vo feministických prístupoch tak nie sú problémom (ani nie sú pre feminizmus niečím cudzím), napokon, všetky prístupy sú obohatením feministického chápania práva a otvárajú nové priestory pre ďalšie nové prístupy. Ako povedala Patricia Smith:

„Nepotrebujeme konečnú a jednotnú víziu spoločnosti a rodu na to, aby sme mohli argumentovať proti útlaku, znevýhodňovaniu, nadvláde a diskriminácii. Nepotrebujeme ani vopred vedieť, aká by mala byť ideálna spoločnosť alebo ideálna osoba, pokiaľ vieme, čo bráni spoločnosti v tom, aby bola aspoň trochu dobrá alebo čo bráni jednotlivcom v tom, aby mohli realizovať základné možnosti človečenstva. Nepotrebujeme definitívnu víziu, keďže doposiaľ sme nesplnili základné podmienky pre aspoň minimálne spravodlivú spoločnosť. Záväzok podporovať otvorený dialóg, ktorý dáva priestor rozmanitým názorom a venuje osobitnú pozornosť takým názorom, ktoré sa zvyčajne nedostanú k slovu, je spoločným motívom tých feministiek, ktoré chcú reprezentovať a reprezentujú základné hodnoty bez toho, aby pritom skreslili mnohorakosť skúsenosti.”[49]

Poznámky

[1] Feministická právna teória sa objavila v poslednej štvrtine 20. storočia, v období, keď už feminizmus prenikol do mnohých iných disciplín. Feminizmus je súčasťou kritickej tradície právnej vedy, ktorá súvisí tak s právnym realizmom a s kritickým prístupom v právnych štúdiách, ako aj s právnou tradíciou aktivizmu vychádzajúcej z občianskoprávnych hnutí. Feministická teória má svoje korene predovšetkým v ženskom hnutí devätnásteho storočia.

[2] Bartlett, Katherine T.: Perspectives in Feminist Jurisprudence. In: Betty Taylor et al (ed.): Feminist Jurisprudence, Women and the Law : Critical Essays, Research Agenda and Bibliography. Littleton: Rothman & Co, 1999, s. 3-21.

[3] Littleton, Christine A.: Feminist Jurisprudence : The Difference Method Makes. In: 41 Stanford Law Review. 1989, s. 751.

[4] Smart, Carol: Feminism and the Power of Law. London: Routledge, 1989, s. 69.

[5] Tamtiež.

[6] Metóda uvedomovacieho procesu alebo zvyšovania vedomia sa po prvýkrát objavuje v súvislosti s podpornými ženskými skupinami, v rámci ktorých ženy hovorili o svojich skúsenostiach. Tieto skupiny boli veľmi rozšírené najmä koncom 60. rokov a v 70. rokoch. MacKinnon sa najviac zaslúžila o prenesenie tejto metódy do právnej oblasti.

[7] „Ženská otázka“ skúma, aké rodové dôsledky majú tie pravidlá a praktiky, ktoré sa inak môžu javiť ako celkom neutrálne. Zaoberá sa aj tým, či, prečo a ako sú ženy vynechávané z právnych predpisov i z právnej praxe, prípadne či, prečo a ako sú ich skúsenosti v právnych predpisoch a v právnej praxi skreslené, ako aj tým, či, prečo a ako právne predpisy a právna prax ďalej udržujú podriadenosť žien a ako by bolo treba tieto predpisy a prax zmeniť, aby zahŕňali aj ženské skúsenosti a neudržiavali ďalej podriadenosť žien. Pozri aj Bartlett, Katharine: Feminist Legal Method. In: Barnett, Hilaire (ed): Sourcebook on Feminist Jurisprudence.

[8] Rozprávanie príbehov, ktoré v sebe obsahujú právne problémy, je metódou rozprávania príbehu ľudí stojacich mimo spoločnosti, a to priamo na súdoch alebo mimo nich. Pozri k tomu aj Graycar, Regina – Morgan, Jenny: The Hidden Gender of Law. Sydney: Federation Press, 2002, s. 74-76.

[9] Tieto klasifikácie sú však umelo vytvorené; sú to skôr modely než systémy detailného triedenia a mnohé autorky a mnohí autori spadajú do viacerých z týchto klasifikácií.

[10] Príkladom „nerozumnej klasifikácie“, ktorú toto pravidlo spochybnilo, bola zásada, podľa ktorej majú mať muži prednosť ako správcovia nehnuteľností, ako tomu bolo v prípade, ktorý riešil Najvyšší súd USA, a to prípad Reed verzus Reed.

[11] Liberálne feministky tvrdia, že dokonca aj v prípade tehotenstva nepotrebujú ženy zvláštne zaobchádzanie. Tehotenstvo dávajú do analógie s inými zdravotnými nespôsobilosťami a žiadajú, aby sa tehotenstvo chápalo na rovnakom základe ako iné zdravotné nespôsobilosti, pretože podľa nich, ak sa tehotenstvo bude chápať inak, môže to zapríčiniť stigmatizovanie žien. Podľa môjho názoru však tým, že liberálne feministky robia analógiu medzi tehotenstvom a inými zdravotnými nespôsobilosťami, samy stigmatizujú túto „schopnosť“. Diskusia medzi liberálnymi a kultúrnymi feministkami – pokiaľ ide o výhody pre tehotné ženy – je typická pre Spojené štáty americké. K tomu pozri aj Hill Kay, Herma: Equality and Difference : The Case of Pregnancy. In: Smith, Patricia (ed): Feminist Jurisprudence. New York: Oxford University Press, 1993, s. 27-47.

[12] Čoskoro vyšlo najavo, že rovnaké zaobchádzanie môže priniesť mužom ešte viac výhod. Okamžite ako bol tento štandard ukotvený v práve, muži ho začali používať na to, aby spochybnili tie zákony a tie praktiky, ktoré uprednostňovali ženy, ako napríklad zverenie detí do starostlivosti, pravidlá týkajúce sa rozvodu, čo najčastejšie viedlo k ešte vypuklejšiemu znevýhodneniu žien.

[13] MacKinnon, Catharine A.: Difference and Dominance : On Sex Discrimination. In: Feminism Unmodified : Discourse on Life and Law. Cambridge: Harvard University Press, 1987, s. 32-36.

[14] Gilligan, Carol: In a Different Voice : Psychological Theory and Women‘s Development. Cambridge: Harvard University Press, 1982.

[15] West, Robin: Jurisprudence and Gender. In: 55 U. Chi. L. Rev 1, 1988.

[16] Čierne feministky a najmä lesbické feministky obvinili West z „rodového imperializmu“. Pozri k tomu: Harris, Angela P.: Race and Essentialism in Feminist Legal Theory. In: 42 Stan. L. Rev. 581, 1990 a Cain, Patricia A.: Feminist Jurisprudence : Grounding the Theories. In: 4 Berkley Women’s L. J. 191, 1989 – 90.

[17] Resnik, Judith: On the Bias : Feminist Reconsideration of the Aspirations for Our Judges. In: Taylor, Betty – Rush, Sharon – Munro, Robert J. (ed.): Feminist Jurisprudence, Women and the Law : Critical Essays, Research Agenda, and Bibliography. Littleton: Rothman & Co., 1999, s. 539-599.

[18] Bender, Leslie: A Lawyer‘s Primer on Feminist Theory and Tort. In: 38 J. Legal Educ. 3, 1988.

[19] Kinports, Kit: Evidence Engendered. In: U. of Ill. L. Rev., 1991, s. 413.

[20] Menkel-Meadow, Carrie: Portia in a Different Voice : Speculations on Women’s Lawyering Process. In: Barnett, Hilaire (ed.): On Feminist Jurisprudence. London: Cavendish Publishing Limited, 1997, s. 194-196.

[21] Smart, Carol: Feminism and the Power of Law. 1989.

[22] Williams, Joan: Deconstructing Gender. In: Barnett, Hilaire (ed.): Sourcebook on Feminist Jurisprudence. London: Cavendish Publishing Limited, 1997, s. 268-275.

[23] MacKinnon, Catharine A.: Difference and Dominance : On Sex discrimination. In: Feminism Unmodified : Discourse on Life and Law. Cambridge: Harvard University Press, 1987, s. 32-36, a 45.

[24] Tamtiež, s. 39.

[25] Napríklad Zákonník práce v Chorvátsku zakazuje nočnú prácu žien v priemysle a nočnú prácu žien v podzemí, pod vodou alebo v baniach, a to vzhľadom na ich „špecifické fyzické a psychologické vlastnosti“. Príkladom toho, aký môže byť kultúrny feminizmus nebezpečný, je prípad EEOC verzus Sears, Roebuck & Co., v ktorom sa použili argumenty kultúrnych feministiek (ktoré vykresľujú ženy ako menej agresívne, menej riskujúce a podobne) na to, aby sa odôvodnilo odopieranie pracovných pozícií – reprezentantky komisionárskeho predaja – ženám.

[26] Vysvetľuje tiež, aký je tento vzorec nevhodný v prípadoch diskriminácie na základe rodu, pretože „rod je sociálne konštruovaný epistemologicky ako odlišnosť“, a tvrdí, že: „Medzi konceptom rovnosti, ktorý predpokladá rovnakosť a týmto konceptom pohlavia, ktorý predpokladá rozdielnosť, existuje inherentné napätie.“ (MacKinnon, Catharine A.: Difference and Dominance : On Sex discrimination. In: Feminism Unmodified : Discourse on Life and Law. Cambridge: Harvard University Press, 1987, s. 32-36.

[27] Uvádza však aj pozitíva, ktoré tieto prístupy majú, a síce, že zabezpečujú ženám prístup k všetkému tomu, z čoho boli vylúčené; a zároveň zhodnocujú to, čím sa ženy mohli stať alebo čo mohli rozvinúť.

[28] MacKinnon sa zaslúžila o to, že sexuálne obťažovanie sa stalo právnou kategóriou.

[29] Napadla prvok „súhlasu“ (ktorý sa tradične hodnotil z hľadiska násilníka a nie z hľadiska znásilnenej ženy) ako nástroj mužskej nadvlády v práve.

[30] MacKinnon vidí pornografiu ako jeden z hlavných prostriedkov sociálnej konštrukcie sexuality, a teda ako nástroj mužskej nadvlády nad ženami. Spolu s Andreou Dworkin pripravila v Minneapolise a v Indianapolise antipornografické nariadenia, ktoré boli nakoniec odmietnuté ako protiústavné. Mnohé feministky tento pohľad na pornografiu nepresvedčil a tvrdia, že sex a sexuálne fantázie môžu byť pre niektoré ženy oslobodzujúcou skúsenosťou, pričom vyjadrujú obavy, že cenzúra sa môže voči ženám prejaviť nepriaznivo a voči takejto cenzúre sa aj aktívne stavajú. Najmä lesbické feministky varujú ostatné feministky, aby nevychádzali výlučne zo skúseností heterosexuálnych žien.

[31] Cain, Patricia A.: Feminist Jurisprudence : Grounding the Theories. In: 4 Berkley Women’s L. J. 191, 1989 – 1990.

[32] Frug, Mary Joe: Postmodern Legal Feminism. New York: Routlage, 1992.

[33] Smart, Carol: Feminism and the Power of Law. 1989.

[34] Law, Sylvia A.: Homosexuality and the Social Meaning of Gender. In: Wis. L. Rev 187, 1988, s. 195.

[35] Cornell, Drucilla: At the Heart of Freedom : Feminism, Sex and Equality. Princeton: Princeton University Press, 1998.

[36] Irigaray, Luce: Thinking the difference For a Peaceful Revolution. New York: Routledge, 1994.

[37] „Právo vzniká na podklade vedomostí z psychológie, sociológie alebo aj zdravého rozumu. Právo tvrdí, že má metódu na to, ako odhaliť pravdu v konkrétnych udalostiach. Najdôležitejšou hnacou silou takéhoto tvrdenia je právna metóda. (…) Ak pripustíme, že právo, podobne ako veda, má nárok na pravdu a že toto sa nijako viditeľne neprejavuje pri uplatňovaní moci, tak vidíme, že právo uplatňuje moc nielen vo svojich viditeľných prejavoch (rozsudkoch), ale aj tým, že môže diskvalifikovať iné vedomosti a skúsenosti. (…) Právo sa ustanovuje pomimo sociálneho poriadku, ako keby sa tým, že využíva právnu metódu, stalo oddelenou vecou, ktorá potom vzápätí zrkadlí svet, od ktorého je oddelená.” Smart, Carol: Feminism and Power of Law. New York: Routledge, 1989, s. 10-11.

[38] Frug, Mary Joe: Postmodern Legal Feminism. New York: Routlage, 1992, s. 129-130. Autorka vysvetľuje, ako právo terorizuje, materializuje a sexualizuje ženské telá.

[39] Bartlett, Katherine T.: Gender Law. In: 1 Duke J. of Gender l. & Pol’y 1, 1994, s. 14.

[40] Williams, Patricia: The Alchemy of Race and Rights : Diary of a Law Professor.

[41] Bartlett, Katherine: Gender Law. In: 1 Duke J. of Gender L. & Pol’y 1, 1994.

[42] Crenshaw, Kimberle: Demarginalizing the Intersection of Race and Sex : A Black Feminist Critique of Antidiscrimination Doctrine, Feminist Theory and Antiracist Politics. In: U. of Chi. Legal Forum 139, 1989.

[43] Harris, Angela: Race and Essentialism in Feminist Legal Theory. In: 42 Stan. L. Rev. 581, 1990.

[44] Crenshaw, Kimberle: Race, Gender and Sexual Harassment. In: 65 Cal. L. Rev. 1467, 1992. Jej kritika mala praktický dosah na antidiskriminačnú právnu úpravu v USA.

[45] Matsuda, Mari J.: When the First Quail Calls : Multiple Consciousness as Jurisprudential Method. In: 11 Women’s Rts. L. Rep. 7, 1992.

[46] Minow, Martha: Making all the Difference : Inclusion, Exclusion and American Law (1990). Autorka tvrdí, že rozdiely treba chápať v súvislostiach a nie ako niečo, čo nemožno prekonať a že namiesto objektívnosti by sme sa mali zamerať na rôzne perspektívy, predovšetkým na perspektívy tých, ktorých sa to najviac týka.

[47] Cain, Patricia A.: Feminist Jurisprudence : Grounding the Theories. In: 4 Berkley Women’s L. J. 191, 1989 – 90.

[48] Charlesworth, Hilary – Chinkin, Christine: Boundaries of International law. A Feminist Analysis, s. 46-48.

[49] Smith, Patricia: Introduction : Feminist Jurisprudence and the Nature of Law. In: Smith, Patricia (ed): Feminist Jurisprudence. 1993, s. 8.