Archív
skripot

Jarmila Lajčáková: Neľahká cesta k odstráneniu ekonomického a kultúrneho znevýhodnenia Rómov na Slovensku

diskriminacia_webka

Tento článok vychádza z teoretickej literatúry a praktických skúseností a skúma zložité prepojenia medzi politikami, ktorých cieľom je posilniť ekonomické a kultúrne postavenie Rómov. Zaoberá sa integráciou z pohľadu relevantnej politickej teórie. Z tohto pohľadu je možné vyvodiť dva základné argumenty: neschopnosť týchto politík plne napraviť ekonomickú nespravodlivosť a stigmatizácia príslušníkov menšiny, ku ktorej vedú.

Tento článok je súčasťou Zbierky textov a analýz o možnostiach implementácie novelizovanej antidiskriminačnej legislatívy a o marginalizovaných antidiskriminačných témach za súčasného právneho a legislatívneho stavu, ktoré boli vybraté a spracované na publikovanie v rámci projektu Progress ako zdrojové texty pre aktérov a aktérky so zodpovednosťami v oblasti antidiskriminácie, ako aj pre odbornú a širokú verejnosť.

1. Úvod

Skupiny, ktoré čelia kultúrnej a ekonomickej nerovnosti, sa často cítia chytené v bludnom kruhu znevýhodňovania.[1] Teoretici, ktorí sa venujú štúdiu súvislostí medzi ekonomickými a kultúrnymi nerovnosťami, tvrdia, že v štáte a hospodárstve existujú inštitucionalizované normy spojené s kultúrnymi predsudkami. Zároveň ekonomický nedostatok bráni utlačovanej skupine zúčastňovať sa rovnocenným spôsobom na kultúrnom rozvoji širšej komunity a upozorniť na diskriminačné normy vo verejnom živote.[2] Je to práve väčšinové obyvateľstvo, ktoré má vo všeobecnosti prístup k „interpretačným a komunikačným prostriedkom“ v rámci spoločnosti. Dominantná väčšina sa obyčajne snaží o projekciu, ktorou chce zovšeobecniť vlastnú skúsenosť a kultúru ako „predstaviteľa humanity ako takej“.[3] Zaznávané menšiny začnú byť stereotypne označované za neprispôsobivé a menejcenné.[4] Väčšinové obyvateľstvo si teda môže racionalizovať svoje diskriminačné praktiky v sociálnej a ekonomickej oblasti voči stereotypne vnímanej menšine, čím sa ešte prehlbuje socioekonomická nespravodlivosť.[5]

Príbeh rómskej komunity poodhaľuje spletité súvislosti medzi kultúrnou a ekonomickou subordináciou. Komunistický projekt asimilácie Rómov predstavuje azda jeden z najživších príkladov, ako sa ekonomické a kultúrne znevýhodnenia vzájomne posilňujú. V rámci komunistickej teórie sociálne a ekonomické zaostávanie Rómov slúžilo taktiež ako vysvetlenie ich kultúrnej zaostalosti. Zároveň však ich kultúrna zaostalosť bola uvádzaná ako príčina ich ekonomickej stagnácie.[6] Komunistickí ideológovia sa domnievali, že Rómom bude lepšie, ak sa asimilujú do väčšinového národa. Napriek tomu, že sociálnoekonomickú zaostalosť spájali s ich zaostalou kultúrou, verili, že by sa nemalo pomáhať rozvoju rómskeho jazyka. Komunisti si vybrali Rómov za predmet svojej „civilizačnej“ politiky, a teda asimilácie.[7] Avšak politiky zamerané na násilnú asimiláciu priniesli len veľmi malé zlepšenie vertikálnej mobility Rómov. Namiesto toho si rómska menšina zachovala postavenie rasovo definovanej najnižšej spoločenskej triedy. Demokratický režim, ktorý nastúpil v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, odmietol kategorizovať Rómov ako neprispôsobivú skupinu, ktorá by sa mala asimilovať do väčšinového národa.[8] Napriek tomu stereotypy, podľa ktorých Rómovia „nemajú vlastnú kultúru“, sú v skutočnosti aj dnes v spoločnosti hlboko zakorenené.[9] Deprivácia a sociálna exklúzia sťažujú rómskej inteligencii zhodnúť sa na zmysluplnej definícii pojmu „normálny“ v slovenskej spoločnosti a zbaviť sa nespočetného množstva stereotypov, ktoré sa s nimi spájajú. Takáto predstava kultúrnej menejcennosti aj naďalej slúži ako ospravedlnenie sociálnej a ekonomickej exklúzie.

Vlády štátov strednej a východnej Európy, ako aj medzinárodné spoločenstvo, takmer jednohlasne podporujú politiku „integrácie“ ako rozhodujúceho nástroja pri náprave otrasných životných podmienok rómskych komunít v regióne. Politika integrácie stavia na myšlienke presadzovania kultúrnej (uznanie) a ekonomickej (prerozdelenie) spravodlivosti. Integrácia Rómom umožňuje rovnocenným spôsobom sa zúčastňovať sociálno-ekonomického života štátu, pričom sa uznávajú a podporujú ich vlastné etnické identity.[10]

Vychádzajúc z teoretickej literatúry a praktických skúseností, tento článok skúma zložité prepojenia medzi politikami, ktorých cieľom je posilniť ekonomické a kultúrne postavenie Rómov.[11] Zaoberá sa integráciou z pohľadu relevantnej politickej teórie. Z tohto pohľadu je možné vyvodiť dva základné argumenty: neschopnosť týchto politík plne napraviť ekonomickú nespravodlivosť a stigmatizácia príslušníkov menšiny, ku ktorej vedú. Pri skúmaní tohto problému ako teoretického východiska som študovala niektoré súvisiace empirické dôkazy.

Analýza ukazuje, že údaje nič nedokazujú a sami osebe pravdepodobne nespochybňujú integračnú politiku. Ďalej som preskúmala praktické uplatňovanie politiky integrácie na príklade vzdelávania rómskych detí. Zastávam názor, že existujúce iniciatívy tak, ako sa uplatňujú v sociálnych, kultúrnych a ekonomických súvislostiach Slovenska, aj napriek deklarovaným cieľom majú tendenciu prikláňať sa k asimilácii. Rozličným integračným programom v oblasti vzdelávania dominuje, azda celkom pochopiteľne, záujem o riešenie chudoby Rómov, a nie ich kultúrnej nerovnosti. Napriek tomu súčasný vzdelávací systém, ktorý je často kritizovaný ako kultúrne predpojatý, ostáva vo veľkej miere nedotknutý integračnými reformami. Rómski študenti sú de facto vedení k „prispôsobovaniu sa“ systému, ktorý im dáva len malú šancu na úspech. Okrem toho rómsky jazyk zohráva v týchto iniciatívach len pomocnú úlohu pri dosiahnutí hlavného cieľa, ktorým je naučiť rómske deti po slovensky. Kultúrna a jazyková asimilácia sa následne stáva kompromisom za ich integráciu do väčšinových inštitúcií verejného vzdelávania. V závere článku navrhujem posun v zameraní integračných politík, ktoré realizuje väčšinové obyvateľstvo a inštitúcie, namiesto jednoduchého presadzovania „integrácie“ menšiny. Integračná politika by sa však mala usilovať nielen o zapojenie Rómov do „spoločných“ pluralitných inštitúcií, ale zároveň tiež podporovať existenciu akéhosi paralelného priestoru, v ktorom by sa mohli realizovať. V súvislosti so vzdelávaním Rómov tento návrh podporuje transformáciu učebných osnov tak, aby prispeli k sociálnej integrácii Rómov a aby zároveň umožnili rómskym deťom vzdelávať sa v rómskom jazyku na väčšinových školách.

2. Súčasný prístup k náprave ekonomickej a kultúrnej nespravodlivosti – politika integrácie Rómov

Medzinárodné a vnútroštátne strategické dokumenty vychádzajú zo spoločného predpokladu, že na dosiahnutie zmysluplnej a trvalej zmeny životných podmienok Rómov sú potrebné opatrenia, ktoré odstránia ich kultúrne a ekonomické nerovnosti.[12] Nemôžeme sa celkom spoliehať na politiku uznania, aby sme vyriešili ekonomickú nerovnosť, resp. naopak, na politiku prerozdeľovania, aby sa odstránilo kultúrne znevýhodnenie.[13]

Teória spájania politiky uznania a prerozdelenia sa rozvíja v koncepte integrácie. Integrácia, ktorá v súčasnosti predstavuje politický prístup k rómskym komunitám presadzovaný medzinárodným spoločenstvom a uplatňovaný na Slovensku, zahŕňa kombináciu dočasných vyrovnávacích opatrení[14] a multikultúrnych politík, ktoré podporujú odlišnú identitu Rómov. Jedna z prvých komplexných správ o situácii Rómov, ktorú vypracovala Rada Európy v roku 2002, vysvetľuje integráciu ako potrebu zaobchádzať s nimi „ako s etnickou skupinou a sociálne znevýhodnenou komunitou“.[15] Integračný prístup, ako ho vypracovali rôzne medzinárodné vládne organizácie, je najpodrobnejšie rozpracovaný v súbore odporúčaní v správe UNDP pod názvom Avoiding the Dependency Trap.[16] Hlavným cieľom správy bolo vypracovať politiky integrácie, ktoré by Rómom poskytli príležitosti pre trvalo udržateľný rozvoj.[17] Autori definujú integráciu ako „príležitosť podieľať sa na spoločensko-ekonomickom živote na základe rovnosti bez straty vlastnej identity (jazykovej, kultúrnej) a zároveň vlastnou odlišnosťou prispievať ku kultúrnemu bohatstvu spoločnosti.“[18] Na zabezpečenie spoločenskej integrácie Rómov a rozšírenie možností ich ďalšieho rozvoja správa odporúča, aby sa vlády zamerali na riešenie troch základných nedostatkov: (1) podporu pracovných príležitostí, (2) zabezpečenie rovnakého prístupu ku vzdelaniu, (3) účasť na správe vecí verejných, predovšetkým na miestnej úrovni.[19] Politiky, ktoré správa navrhuje, sú zamerané predovšetkým na zlepšenie ich spoločensko-ekonomického postavenia a pokrývajú oblasť vzdelávania, zamestnanosti, bývania, zdravia a politickej participácie. Návrhy UNDP sú širokospektrálne – od výziev na prijatie mimoriadnych opatrení, napr. masívna podpora revakcinácie a skríningu TBC, až po dlhodobejšie plány na odstránenie segregácie rómskych detí v školskom systéme a zavedenie predškolského vzdelávania.

Medzinárodné strategické dokumenty slúžia ako základný vzor pre vypracovanie vnútroštátnych politík zameraných na rómske komunity na Slovensku. Najnovšia, a pravdepodobne najkomplexnejšia, vládna stratégia v tejto oblasti vychádza z myšlienky „dočasných vyrovnávacích opatrení“, ktorých cieľom je posilniť spoločenské a ekonomické postavenie Rómov a zároveň zachovať ich osobitnú etnickú identitu.[20] Oblasti, ktorými sa táto koncepcia zaoberá, v zásade vychádzajú z odporúčaní a „najlepšej praxe“ podľa správy UNDP. Vládna politika však kladie ešte väčší dôraz na podporu rómskej kultúry a jazyka než odporúčania v správe UNDP, prinajmenšom vo svojich deklarovaných cieľoch.

2.1 Problémy pri presadzovaní in tegrácie

Vedie politika integrácie k úspešnému riešeniu problému, ktorý predstavuje prierezový charakter ekonomického a kultúrneho znevýhodnenia? Skutočne plnia existujúce politiky ciele „integrácie“? Pri riešení týchto otázok som najprv skúmala hlavné ťažkosti pri uplatňovaní integračného prístupu, ako ich identifikuje teória, a následne som zhodnotila relevantnú prax.

2.1.1 Neschopnosť napraviť ekonomickú nerovnosť a stigmatizáciu

Integrácia spája dočasné vyrovnávacie opatrenia v sociálno-ekonomickej oblasti a politiky na ochranu ľudských práv, ktoré podporujú odlišnú etnickú identitu Rómov. Nancy Fraser, jedna z popredných sociálno-politických teoretičiek, ktorá problematizuje vzťah medzi distributívnou a kultúrnou spravodlivosťou, upozorňuje, že takéto spájanie politík môže byť problematické.[21] Tvrdí, že dočasné vyrovnávacie opatrenia riešia nerovnosť v ekonomickom postavení prostredníctvom spravodlivejšieho prerozdelenia (redistribúcie) pracovných miest a miest vo vzdelávacom systéme. Základné štruktúry, ktoré sú príčinou znevýhodnenia, však ostávajú nedotknuté.[22] Politiky afirmatívneho prerozdeľovania (affirmative redistribution), napr. cielená štátna podpora zameraná na skupiny v núdzi (t. j. na Rómov), nevedú k zmene v existujúcom triednom rozdelení. V skutočnosti môžu takéto politiky dokonca podporovať ďalšiu triednu stratifikáciu. Napríklad programy štátnej podpory, v rámci ktorých sa poskytuje materiálna pomoc, môžu tiež viesť k neželanému odmietavému a skreslenému vnímaniu dotknutých skupín (backlash misrecognition), čím dochádza k „antagonistickej diferenciácii skupín“.[23] Afirmatívne uznanie (affirmative recognition), na druhej strane, presadzuje rešpekt voči marginalizovaným skupinám.[24] Politika „mainstreamového multikulturalizmu“[25] čiastočne napráva kultúrnu nespravodlivosť dešpektu bez spochybnenia základnej diferenciácie skupín.[26]

Simultánne uplatňovanie stratégií afirmatívneho uznania a afirmatívneho prerozdeľovania, ktoré je súčasťou politiky integrácie, je preto komplikované. Fraser upozorňuje, že afirmatívne prerozdeľovanie nie je, pokiaľ ide o rasové rozdiely, postačujúce na boj proti rasovo podmienenej deľbe platenej práce. V dôsledku toho stratégie založené na dočasných vyrovnávacích opatreniach opakovane zdôrazňujú rasovú diferenciáciu a v konečnom dôsledku vedú k stigmatizácii príslušníkov rasových menšín ako nespôsobilých a neschopných.[27] Tento proces ešte ďalej zhoršuje afirmatívne uznanie, ktoré prehodnocuje odlišné identity rasových menšín bez zmeny už existujúceho binárneho čierno-bieleho kódu. Podpora rozdielov, odlišností medzi menšinami by ďalej stupňovala odpor voči vyrovnávacím opatreniam, ktorý povedie k ich odmietavému skreslenému vnímaniu.[28]

Fraserovej argumentácia proti spájaniu politík afirmatívneho uznania a prerozdeľovania sa zameriava najmä na neúčinnosť vyrovnávacích opatrení pri odstraňovaní ekonomických nerovností. Neschopnosť zásadnej transformácie v ekonomickom prerozdeľovaní, ktorá menšinu stigmatizuje, je následne ešte zhoršená multikultúrnym prístupom, ktorý pozitívne presadzuje rozdiely medzi skupinami. Fraser predkladá túto komplexnú argumentáciu ako teoretické tvrdenie; je však toto tvrdenie udržateľné v praxi? Hoci by bolo príliš ambiciózne, aby sme sa pokúsili zachytiť situáciu v rozličných štátoch a skúsenosti s rozličnými formami vyrovnávacích opatrení pre znevýhodnené skupiny, ktoré v nich existujú, Fraserovej tvrdenia sú príliš strohé.

V kontexte afroamerickej populácie USA, čo je Fraserovej primárny referenčný rámec, jej hodnotenie vyžaduje trochu precíznejšie vysvetlenie. Programy vyrovnávacích opatrení pravdepodobne priniesli výsledky, o ktoré usilovali. Jedna z najkomplexnejších štúdií týkajúcich sa vyrovnávacích opatrení vo vyššom školstve pod názvom The Shape of the River (Tvar rieky), od Williama Bowena a Dereka Boka, dokazuje, že Fraserovej obavy nie sú empiricky dostatočne podložené.[29] Ich štúdia vychádza z empirických údajov, ktoré sledujú dosah preferenčných politík uplatňovaných výberovými strednými školami a univerzitami na výkon študentov tmavej a svetlej pleti počas štúdia i po jeho skončení.[30] Poukázali na skutočnosť, že politika rasovo citlivých prijímacích konaní viedla k dramatickému nárastu percenta študentov tmavej pleti vo veku 25 až 29 rokov, ktorí ukončili strednú školu (5,4 % v roku 1960 oproti 15,4 % v 1995), právnickú fakultu (1 % v 1960 a 7,5 % v 1995) a lekársku fakultu (2,2 % v 1964 a 8,1 % v 1995).[31] Vyrovnávacie opatrenia vo vyššom školstve podľa autorov viedli k enormnému nárastu v zastúpení obyvateľstva tmavej pleti v lukratívnych a vplyvných profesiách a k vzniku početnej strednej vrstvy čierneho obyvateľstva.[32]

Empirické dôkazy nasvedčujú, že vyrovnávacie opatrenia sú relatívne úspešné pri prerozdeľovaní bohatstva a prestíže medzi rasovými skupinami a v prípade Afroameričanov pri vstupe do strednej vrstvy.[33] Podobne aj údaje z ďalších krajín, napr. Indie, Malajzie a Južnej Afriky, ukazujú, že vyrovnávacie opatrenia pomohli znížiť nerovnosť medzi jednotlivými spoločenskými skupinami a napomohli vstup znevýhodnených skupín do strednej vrstvy.[34] Napriek uvedeným zisteniam sa však môžeme odôvodnene domnievať, že vyrovnávacie opatrenia ako nástroj vnútroštátnej politiky nie sú schopné (prinajmenšom nie sami osebe) v plnej miere odstrániť ekonomickú nerovnosť znevýhodnených skupín. Dôvodom je, že nedokážu transformovať základné existujúce štruktúry, ktoré vedú k vzniku nerovnosti v prvom rade.

Fraser ďalej argumentuje, že neúspešné programy vyrovnávacích opatrení, ešte zdôraznené politikou multikulturalizmu, vedú k skreslenému vnímaniu menšinových skupín a ich príslušníkov. Fraser teda predkladá dve tvrdenia: (1) vyrovnávacie opatrenia nestačia na zmenu v rasovo podmienenej deľbe práce, a tým vedú k stigmatizácii rasových menšín; (2) politiky multikulturalizmu, ktoré majú pozitívne presadzovať kultúrne rozdiely medzi menšinami, stigmatizáciu ešte viac prehlbujú. Kvôli nedostatku empirických dôkazov nemôžem druhé tvrdenie ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Namiesto toho budem diskusiu v tejto práci orientovať na vzťah medzi vyrovnávacími opatreniami a stigmou.[35]

Ako sme videli, vyrovnávacie opatrenia viedli k významným zmenám v spoločensko-ekonomickom postavení Afroameričanov. Napriek tomu môžeme oprávnene prehlásiť, že vyrovnávacie opatrenia ešte v plnom rozsahu neuspeli pri odstraňovaní rasovo definovaných tried. Je tento výsledok príčinou „fenoménu stigmatizácie“?[36] Štúdia The Shape of the River naznačuje, že výskum medzirasových vzťahov a súvisiacej skúsenosti so stigmatizáciou má mnoho aspektov. Napriek tomu, a bez ohľadu na veľké množstvo názorov na hodnotu rozmanitosti (diverzity) vo vzdelávacom procese, Bowen a Bok prišli k záveru, že „niet pochybností o prevažne priaznivom vnímaní, ktoré je vlastné študentom všetkých rás, významu rozmanitosti pre ich vzdelávanie.“[37] Výsledky štúdie obsahujú dôležité zistenie, že absolventi tmavej pleti, ktorí sa hodnotenia zúčastnili, si svoju skúsenosť z navštevovania strednej školy vysoko cenia.[38] Ak by títo študenti trpeli stigmatizáciou, dala by sa odôvodnene predpokladať nižšia pravdepodobnosť, že štúdium ukončia a menšia miera úspešnosti v profesionálnej kariére. Takisto by sme mohli právom očakávať, že svoju skúsenosť zo strednej školy budú hodnotiť negatívne.[39] Štúdia nepotvrdila ani tvrdenie, že študenti tmavej pleti trpia v dôsledku toho, že by ich ostatní vnímali ako menej schopných, pretože sú cieľovou skupinou (príjemcami) vyrovnávacích opatrení. Keby tento fenomén skutočne existoval, dôkazy by potvrdili, že títo študenti dosahujú lepšie výsledky v kariére, ak navštevujú strednú školu so študentmi, ktorí majú pri nástupe na školu podobné predpoklady a spôsobilosti. Ak by to bola pravda, študenti tmavej pleti by dosahovali lepšie študijné výsledky na takýchto stredných školách, keďže by netrpeli pocitmi menejcennosti, resp. stigmou, že sú privilegovaní na základe svojho rasového pôvodu – následkom čoho by ich schopnosti stratili hodnotu aj z ich vlastného pohľadu.[40] Práve naopak, Bowen a Bok zistili, že študenti tmavej pleti boli podstatne úspešnejší na výberových školách a tiež dosiahli lukratívnejšiu kariéru než študenti tmavej pleti, ktorí absolvovali menej výberové školy.[41]

Skúsenosti v rámci komunity sú predsa len zložité, ako dokumentuje menšia empirická štúdia, ktorá sa na tému stigmatizácie medzi afroamerickými študentmi uskutočnila na jednej z popredných právnických škôl v USA.[42] Autor výskumu, afroamerický študent práva Ashley Hibbett, tvrdí, že hoci kvantitatívne môže existovať „jednotný hlas“ afroamerických študentov, kvalitatívne respondenti navzájom súhlasia z veľmi rozmanitých príčin. Napriek tomu Hibbett dospel k záveru, že

„bez ohľadu na ich rozdielne postoje, všetci účastníci mali veľmi jasný názor na to, ako sú kvôli svojmu rasovému pôvodu na pôde harvardskej právnickej fakulty vnímaní. To mi umožnilo uvedomiť si dodatočnú záťaž, ktorej menšinoví študenti čelia vo svojom školskom prostredí. Nehovorím o zaťažení stigmou. Skôr mám na mysli emocionálne vyčerpávajúci proces, keď musíte zvažovať, ako sa na vás obyvatelia kampusu kvôli vašej rase pozerajú ako na jednotlivca…“[43]

Bolo by nerozumné hneď na začiatku odmietnuť skutočnosť, že niektorí príslušníci menšinovej skupiny sa cítia stigmatizovaní vyrovnávacími opatreniami, ktoré boli prijaté na posilnenie perspektívneho rozvoja ich komunity. Ostáva preto na tvorcoch politík, aby posúdili, či pocity, ktorými trpia niektorí príslušníci znevýhodnenej komunity, by mali prevážiť nad ostatnými hmatateľnými prínosmi vyrovnávacích opatrení a, v konečnom dôsledku, zabrániť prijatiu príslušnej politiky.

Dôležitým faktorom pri rozhodovaní, či je politiku vyrovnávacích opatrení potrebné presadzovať, je rozsah dostupných opatrení. Ich súčasťou môžu byť rozmanité opatrenia, ktoré siahajú podstatne ďalej ako k jednoduchému preferenčnému zaobchádzaniu s príslušníkmi menšiny v prístupe k prestížnym povolaniam, resp. k získaniu miesta vo výberových univerzitných programoch. Christopher McCrudden napríklad navrhuje nasledovné druhy vyrovnávacích opatrení:

  1. Programy, ktoré vychádzajú z potrieb a zameriavajú sa na obzvlášť znevýhodnené oblasti. Cieľom je zabezpečiť neprimerané výhody určitým rasovým a etnickým skupinám, pretože sú neprimerane postihované a majú väčšiu potrebu.
  2. Aktivačné (osvetové) programy na zapojenie kvalifikovaných jednotlivcov z nedostatočne zastúpených menšín, napr. informovanie o možnostiach zamestnania, resp. motivovať ich, aby sa uchádzali o školenia a poskytovanie takýchto školení.
  3. Preferenčné zaobchádzanie (napr. uprednostnenie jedného uchádzača pred iným uchádzačom, ak majú rovnakú kvalifikáciu; uprednostnenie menej kvalifikovaného uchádzača, ak pochádza zo znevýhodnenej skupiny atď.).[44]

Hlavné typy programov vyrovnávacích opatrení v súčasnosti zamerané na Rómov na Slovensku zahŕňajú opatrenia z prvých dvoch kategórií McCruddenovej klasifikácie. Tieto opatrenia sa zameriavajú na prerozdeľovanie v prospech rómskych komunít a usilujú sa o zabezpečenie prístupu k základným potrebám – ako je infraštruktúra, ubytovanie a prístup k zdravotnej starostlivosti. Súčasťou niektorých projektov sú aj opatrenia z druhej kategórie – napríklad rekvalifikačné kurzy (vrátane školení pre rómskych asistentov učiteľov a rómskych zdravotníckych asistentov), malé projekty verejnoprospešných prác, špeciálne štipendiá pre rómskych študentov. Preferenčné zaobchádzanie podľa tretej kategórie sa vo všeobecnosti zatiaľ neuplatňuje.

Rozdiely medzi rôznymi programami vyrovnávacích opatrení, ako sú uvedené vyššie, sú dôležité pri hodnotení dosahu stigmatizácie. Bolo by ťažké ospravedlňovať zlyhanie štátu pri prijímaní opatrení, ktoré by zabezpečili Rómom prístup ku všetkým základným životným potrebám ako pitná voda, jedlo, úkryt, elektrická energia, prístup k zdravotnej starostlivosti a základnému vzdelaniu, len kvôli tomu, že sa časť rómskej komunity cíti takými opatreniami stigmatizovaná.[45]

Na záver možno uviesť, že uplatnenie Fraserovej teoretických vývodení v prípade politiky integrácie a vyrovnávacích opatrení pre Rómov naznačuje, že je možné predpokladať zlepšenie ich ekonomickej situácie, ale len do istej miery. Vyrovnávacie opatrenia sami osebe nepostačujú na plnohodnotné odstránenie rasovo podmienenej deľby práce. Napriek tomu takáto neschopnosť zabezpečiť ideálne riešenie by nemala úplne zabrániť prijímaniu vyrovnávacích opatrení.[46] Podobne by sa nemal preceňovať význam stigmatizácie, ako dokazujú aj empirické poznatky z USA. Okrem toho pri zvažovaní významu dilemy stigmy by sa mali zohľadniť rozdiely v požadovaných vyrovnávacích opatreniach.

2.1.2 Asimilácia[47]

Okrem nedostatkov prerozdeľovacieho (redistribučného) elementu v integračných politikách, ktorých cieľom je napraviť ekonomickú nerovnosť, praktické skúsenosti naznačujú, že pretrváva silná potreba vyvážiť element prerozdeľovania a uznania. Časť rómskych lídrov i odborníkov na Slovensku upozorňuje, že v praxi môžu integračné opatrenia vlastne viesť k asimilácii Rómov.[48] Integračná politika nedokáže z kultúrneho hľadiska transformovať existujúce väčšinové sociálne, ekonomické a politické inštitúcie tak, aby umožnili integráciu rozličných kultúrnych skupín.[49] Následne účasť Rómov v týchto inštitúciách ostáva podmienená ich asimiláciou. Toto tvrdenie by som chcela podrobnejšie vysvetliť na príklade vzdelávania rómskych detí.

Vzdelanie je nepochybne najdôležitejším faktorom na dosiahnutie zlepšenia v sociálno-ekonomickom postavení znevýhodnenej skupiny. Všetky správy, odporúčania a návrhy sa zhodujú v tom, že vzdelávanie Rómov je kľúčové pre dosiahnutie viditeľného zlepšenia sociálno-ekonomických podmienok tejto skupiny. Okrem toho vzdelávanie zohráva ústrednú úlohu aj pri zachovaní rómskeho jazyka a kultúry. Vzdelávanie rómskych detí, ako o chvíľu uvidíme, je najvýraznejším príkladom znásobených účinkov ekonomického a kultúrneho znevýhodnenia, ktoré Rómovia pociťujú.

Jeden z hlavných pilierov komunistického projektu „civilizovania“ Rómov predstavovala asimilácia rómskych detí do väčšinového vzdelávacieho systému. Komunisti verili, že sa naučia ovládať slovenský jazyk a asimilujú sa do širšej slovenskej kultúry.[50] Táto stratégia nútenej asimilácie paradoxne viedla k inštitucionalizácii segregačných praktík. Segregácia sa prejavovala, a stále prejavuje, umiestňovaním neprimerane vysokého počtu rómskych detí v osobitných triedach, resp. školách.[51] Osobitné školy alebo triedy sú určené pre mentálne zaostalých študentov, o ktorých sa predpokladá, že nie sú schopní zvládnuť učivo na „normálnych“ školách.

Rómske deti boli do týchto zariadení umiestňované z rozličných dôvodov. Na školách používané psychologické testy v zásade vytvárali predsudok, ktorý tradične nebol v prospech detí rómskeho pôvodu. Tieto testy merali skôr sociálne, než intelektuálne a logické zručnosti.[52] Rómske deti, ktoré často pochádzajú zo znevýhodnených a extrémne chudobných rodinných pomerov, jednoducho nemali rovnaké sociálne príležitosti ako ich „biele“ náprotivky. Na dôvažok sa tieto testy robia v slovenčine, t. j. v jazyku, ktorému mnohé rómske deti nerozumeli.[53] Aj v prípade, ak sa rómske deti dostali na normálnu základnú školu, boli často vystavené ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany pedagogického personálu a nerómskych študentov.[54] Rodičia sa preto často rozhodli umiestniť svoje deti do osobitných škôl, aby ich uchránili pred ponižovaním, ktorému by boli vystavené vo väčšinovom školskom systéme.[55] Niektorí pozorovatelia tvrdia, že rómske deti boli úmyselne posielané do osobitných škôl, čo predstavuje istú formu diskriminácie. Množstvo rómskych detí, ktoré na normálnej škole prepadli, bolo následne tiež umiestnených v osobitných triedach.[56]

Prieskumy realizované v roku 2003 v školských obvodoch s najvyšším podielom rómskeho obyvateľstva zistili, že v priemere viac ako 90 % žiakov v osobitných školách, resp. osobitných triedach na normálnych školách, tvoria rómske deti.[57] Pravdepodobnosť, že rómske dieťa bude umiestnené do osobitnej školy, je 28-krát vyššia ako v prípade nerómskeho dieťaťa.[58] Na východnom Slovensku má takmer každá obec, v ktorej sa nachádza rómska osada[59], osobitnú školu alebo osobitnú triedu.[60] Rómske deti sú v školskom prostredí často traumatizované, už od ranného veku sú vystavené segregácii a stigmatizácii na základe svojho etnického pôvodu.[61] Okrem toho šanca, že dieťa z osobitnej školy prvého stupňa bude pokračovať vo vzdelávaní na vyššom stupni, že sa dostane na strednú školu,[62] je len minimálna.[63]

Existuje množstvo vládnych a mimovládnych iniciatív, ktorých cieľom je zlepšiť prístup Rómov k vzdelaniu a odstrániť kultúrne a ekonomické znevýhodnenie rómskych detí. Spoločným základom rozličných projektov v tejto oblasti je odstránenie segregácie, resp. opätovná integrácia rómskych žiakov do väčšinového školstva.[64] Medzi hlavné projekty na zlepšenie prístupu rómskych detí k vzdelávacím príležitostiam, ktoré sa realizujú v regióne východnej a strednej Európy, patrí zavádzanie „nultých ročníkov“, predškolské vzdelávacie programy, „rómski asistenti učiteľov“, revízia psychologických testov pre prijímanie rómskych detí do štandardného, väčšinového vzdelávacieho systému, zaradenie rómskej kultúry, literatúry a histórie do učebných osnov[65]. Často uvádzanou prioritou je dosiahnuť a podporiť účasť rómskych detí v predškolských vzdelávacích zariadeniach.[66]

Koncept „nultého ročníka“ alebo prípravných tried pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia je všeobecne uznávaný ako nástroj na „riešenie problému vzdelávania Rómov“.[67] Nultý ročník by mal pomôcť odstrániť „zaostávanie“,[68] ktorým rómske deti často trpia v prvom alebo druhom ročníku základnej školy. Obsah vzdelávacej politiky v nultom ročníku je prispôsobený tak, aby sa „hudobné a tanečné nadanie rómskych detí“ vnímalo ako pozitívny faktor.[69] Zástancovia tejto koncepcie veria, že zapojenie detí do nultého ročníka posilní ich jazykové a komunikačné schopnosti (v jazyku väčšinového obyvateľstva) a pomôže im vytvoriť si pozitívnejšiu predstavu o školskom prostredí. Deti by si v nultom ročníku mali osvojiť aj „kultúrne, sociálne a hygienické“ návyky, ktoré sú potrebné pre ich úspešné fungovanie vo väčšinovej spoločnosti.[70] Zapojenie rodičov do aktivít súvisiacich s nultým ročníkom by tiež malo posilniť ich zodpovednosť s ohľadom na školskú dochádzku ich detí v budúcnosti. [71] Hoci je nultý ročník určený pre všetky deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, v skutočnosti sa zameriava výlučne na rómske deti.[72] Vytvorenie pozície rómskeho asistenta učiteľa je ďalším kladným praktickým príkladom. Asistenti absolvujú prípravné programy a sú umiestnení na školy s vysokým podielom rómskych žiakov. Väčšinou sú to Rómovia so špeciálnym pedagogickým vzdelaním, ktorí dobre ovládajú rómsky jazyk. Ich úlohou je pomôcť rómskym deťom vyrovnať sa s nárokmi školy tým, že im zabezpečujú tlmočenie, pomáhajú s domácimi úlohami, komunikujú s rodičmi a pod.[73] Cieľom projektu rómskych asistentov a nultého ročníka je podporiť integráciu rómskych detí. Tieto iniciatívy by mali byť doplnené ďalšími aktivitami s cieľom zmierniť chudobu medzi Rómami, ktoré by spoločne priniesli primerané zlepšenie nevyhnutné na vytvorenie vhodných podmienok pre účasť rómskych detí na normálnych školách.[74] Vo svetle obrovských ekonomických rozdielov, ktoré existujú medzi Rómami a nerómskym obyvateľstvom, je celkom pochopiteľné, že tvorcovia politík sa skôr zaujímajú o riešenie chudoby Rómov ako o rozvoj programov na zachovanie ich jazyka. Sú tu aj ďalšie ťažkosti, ktoré súvisia s existujúcou mierou segregácie rómskych detí, kde ich etnický pôvod slúži ako hlavná príčina útlaku. S ohľadom na túto skúsenosť by sa podpora odlišnosti menšiny prostredníctvom tradičného paralelného vzdelávania v rómskom jazyku mohla aj napriek najlepšiemu úsiliu stať len ďalšou formou segregácie (resp. by ju tak mohli vnímať rómski rodičia). Okrem toho v dôsledku násobiacich sa dopadov sociálno-ekonomického a kultúrneho znevýhodnenia Rómov sa pri poskytovaní vzdelania v rómskom jazyku stretávame s praktickým problémom nájsť rómsky hovoriacich učiteľov s potrebnou odbornou kvalifikáciou.

Napriek tomu aj naďalej pretrváva riziko, že tieto „integračné“ iniciatívy prinútia Rómov vzdať sa vlastného jazyka a identity výmenou za sociálnu inklúziu. Už sme videli, že rómske deti sú bežne vyraďované z väčšinového vzdelávacieho procesu prostredníctvom vstupných testov, ktoré sú dokázateľne kultúrne a sociálne zaujaté.[75] Takýto spôsob výberu, a školský systém všeobecne, nepomáhajú integrácii detí s odlišným etnickým pôvodom. Napriek tomu súčasné iniciatívy venujú len málo pozornosti transformácii verejného školstva a uznaniu existencie odlišného kultúrneho a historického vývoja menšín vrátane príslušníkov rómskej menšiny.[76] Okrem toho dôraz na zlepšovanie materiálnych podmienok rómskych detí odvádza pozornosť od skutočnosti, že rómsky jazyk má vo vzdelávacom procese len pomocnú úlohu. V rámci projektov nultého ročníka a rómskych asistentov učiteľov sa rómsky jazyk používa pri komunikácii s deťmi, ktoré často nehovoria po slovensky. Rómsky jazyk sa však stále využíva výlučne ako pomôcka, aby sa deti v konečnom dôsledku naučili po slovensky.[77] V rámci vzdelávania rómskych detí sa len veľmi málo priestoru venuje rómskej kultúre. V konečnom dôsledku môže participácia závisieť od toho, či sa Rómovia asimilujú.

Odhliadnuc od príkladu z oblasti vzdelávania, ak menšina trpí enormnou a vyčerpávajúcou socioekonomickou nerovnosťou (pričom drvivá väčšina štátneho bohatstva je v rukách dominantnej etnickej skupiny), socioekonomickú inklúziu možno poľahky vymeniť v snahe o zachovanie vlastnej etnickej identity. Politiky integrácie môžu v praxi viesť k pozitívnym výsledkom pri znižovaní ekonomických rozdielov, zdá sa však, že menšina musí za ne niečo zaplatiť.[78] Príslušníci menšiny, ktorí sa neasimilujú, sú chytení do pasce a ostávajú neoddeliteľnou súčasťou rasovo definovanej najchudobnejšej spoločenskej triedy.

3. Alternatívne návrhy

V súčasnosti uplatňovaný integračný prístup, ktorý sa chápe ako nástroj na odstránenie ekonomickej nerovnosti, nepostačuje a môže viesť k nezamýšľanej, ale reálnej stigmatizácii niektorých príslušníkov menšiny. Zosúladenie uznania a prerozdeľovania je v praxi veľmi náročné a vedie skôr k asimilácii, ako k integrácii. Existuje nejaká alternatíva k tejto široko podporovanej stratégii? Fraser ponúka niekoľko alternatívnych riešení tejto dilemy. Jej východisko je v súlade s existujúcimi verejnými politikami, ktoré sa zameriavajú na rómske komunity. Tvrdí, že na dosiahnutie spravodlivosti v prípade skupín, ktoré trpia ekonomickou a kultúrnou nerovnosťou, je potrebné odstrániť obe nerovnosti zároveň.[79] Fraser teoretizuje o dlhodobejších účinkoch súbežného uplatňovania stratégií uznania a prerozdeľovania.[80] Pochopiteľne, tvrdí Fraser, prostriedky na odstránenie oboch druhov nespravodlivostí môžu ísť protichodnými smermi. Paradigma prerozdeľovania sa usiluje „úplne vylúčiť“ rozdiel medzi sociálnymi skupinami, kým logika „uznania“ práve túto odlišnosť podporuje.[81]

Fraser navrhuje, že s cieľom zosúladiť tieto zdanlivo protirečivé typy nápravných opatrení, najprv musíme analyticky rozlíšiť jemné nuansy každej možnej stratégie uznania a prerozdeľovania. [82] Rozlišuje dva módy týchto opatrení: afirmatívny a transformatívny. Ako už bolo uvedené, afirmatívne opatrenia majú za cieľ napraviť nerovnováhu spôsobenú nespravodlivým spoločenským usporiadaním, pričom však nenarúšajú základné spoločenské štruktúry.[83] Transformatívne opatrenia sa naopak skôr sústreďujú na príčinu, než na výsledok nespravodlivosti.[84] V konečnom dôsledku dôjde k zmene podmienok existencie všetkých osôb.[85] Transformatívne opatrenia zamerané na destabilizáciu triedneho rozdelenia zahŕňajú napr. vysoké progresívne zdanenie, všeobecné verejnoprospešné programy, stratégie na podporu plnej zamestnanosti či podporu veľkého verejného netrhového sektora.[86]

Prostredníctvom analytickej matice (politiky prerozdeľovania v jej afirmatívnej forme zobrazujú liberálny sociálny štát ako transformatívny socializmus; afirmatívne politiky uznania preberajú formu väčšinového (mainstreamového) multikulturalizmu a jeho dekonštruktívnu formu dekonštrukcie) Fraser rozoberá niekoľko teoreticky možných alternatív.[87] Ako sme vysvetlili v predchádzajúcej časti, kombinácia dvoch afirmatívnych stratégií nie je bezchybná. Podobne aj alternatíva transformatívnych a afirmatívnych je problematická, keďže sa pri nej prejavuje napätie medzi politikou uznania a prerozdeľovania. Fraser tvrdí, že najlepšou alternatívou je kombinácia politiky transformatívneho prerozdeľovania a transformatívneho uznania. V prípade rasových menšín tento scenár spája určitú formu antirasistického socializmu, resp. antirasistickej sociálnej demokracie, ktorá spočíva v teórii antirasistickej dekonštrukcie, ktorá sa orientuje na podkopanie rasových dichotómií. Z dlhodobého hľadiska sú ciele oboch politík v ich transformatívnej podobe kompatibilné. Transformatívne uznanie a prerozdeľovanie zastierajú existujúce rasové hierarchie a nahrádzajú ich „meniacim sa bludiskom viacnásobných prelínajúcich sa identít.“[88]

Samotná Fraser však uznáva, že hoci sú uvedené modely intelektuálne veľmi príťažlivé, z politického hľadiska sú takmer nerealizovateľné. Vyžadovali by si zmenu a odpútanie sa od existujúcich záujmov a identít jednotlivcov.[89] Okrem toho, s ohľadom na socialistickú minulosť regiónu by bolo veľmi náročné predostrieť návrh na transformatívne prerozdelenie. Slovensko sa už pred nejakým časom vydalo na cestu opačným smerom.[90] Napríklad súčasný daňový systém predstavuje antitézu progresívneho zdaňovania.[91] V oblasti uznania by transformácia ľudských identít pravdepodobne nebola prijateľná ani pre etnickú slovenskú väčšinu, ani pre rómsku menšinu. Slováci po prvýkrát reálne pocítili územnú a politickú nezávislosť len nedávno a ešte stále sa aktívne zapájajú do projektu budovania a potvrdzovania svojej vlastnej národnej identity.[92] Rómske hnutie takisto presadzuje myšlienku odlišnosti Rómov: prostredníctvom myšlienky spoločnej národnej svojbytnosti medzi rozptýlenými rómskymi komunitami na nadnárodnej úrovni a prostredníctvom uznania ako menšiny na národnej úrovni.[93]

Vo svojich neskorších prácach sa Fraser snaží nájsť politicky priechodnejšiu inštitucionálnu alternatívu. Domnieva sa, že afirmatívne politiky môžu mať v skutočnosti transformatívny efekt. Fraser presadzuje myšlienku nonreformistickej reformy, ktorá predstavuje zlatú strednú cestu medzi afirmatívnym a transformatívnym prístupom. Podstatou takejto stratégie je prijať politicky realizovateľnú reformu v oblasti uznania aj prerozdeľovania, ktorá pripraví pôdu pre zásadnejšie transformatívne zmeny v budúcnosti.[94] Takáto myšlienka sa javí ako inšpiratívnejší spôsob nazerania na politiky, ktoré sú potrebné, aby došlo k úplnej integrácii Rómov. Zodpovedné autority sa napríklad môžu usilovať o transformáciu väčšinových inštitúcií a zároveň vo vzťahu k menšine presadzovať afirmatívne opatrenia v oblasti uznania a prerozdeľovania. V súlade s existujúcimi politikami menšinových práv, ktoré sa na Slovensku a v celom regióne uplatňujú, by sme sa mohli pokúsiť uvažovať o možnostiach, ako vytvoriť „spoločný pluralitný“ priestor spolu s „paralelnými autonómnymi menšinovými inštitúciami“, ktoré majú tak aspekt uznania, ako aj prerozdeľovania, a ktoré by nevyžadovali hromadnú zmenu identity všetkých jednotlivcov. Takáto transformácia by jednotlivcovi umožnila zapojiť sa do väčšinových sociálnych, ekonomických a politických inštitúcií a zároveň si udržať možnosť na zachovanie svojej osobitnej etnickej identity.

Ako by takýto projekt fungoval v prípade vzdelávania Rómov? S ohľadom na súčasnú prax segregovania rómskych detí prostredníctvom systému „osobitných škôl“, by konvenčný model organizácie paralelného menšinového školstva nemusel byť vhodný. Okrem toho rozptýlenosť rómskych komunít by v praxi výrazne sťažovala zavedenie osobitného vzdelávacieho systému, prinajmenšom v oblasti základného školstva. Inklúzia rómskych detí do väčšinového školského systému predstavuje príťažlivejší model riešenia. To je v skutočnosti v súlade s cieľmi súčasných politík v oblasti integrácie. Môj návrh však podporuje skôr posun k transformácii väčšinových vzdelávacích systémov, než snahu o „prispôsobenie“ rómskych detí. Existujú názory, že väčšinové školstvo upevňuje nadradenosť jednej kultúry.[95] Vzdelávací systém je predpojatý voči študentom z kultúrne odlišného prostredia vrátane Rómov. Spôsob aj obsah vzdelávania sa zdá byť etnocentrický.[96] Ako sme však videli, hlavným predmetom existujúcich iniciatív aj naďalej ostávajú rómske deti a ich opätovná integrácia do systému, ktorý zostal vcelku nezmenený. Rozhodujúce je zmeniť školské osnovy.

Okrem možnosti, aby si Rómovia zachovali svoje vlastné etnické identity[97], väčšinový školský systém by ponúkal výučbu rómskeho jazyka, ako aj ďalšie predmety vyučované v jazyku tejto menšiny.[98] Namiesto toho, aby sme diskutovali, či Rómovia chcú alebo nechcú študovať vo svojom materinskom jazyku – ako sa deje v súčasnosti v rámci verejnej diskusie, ktorej dominuje nerómska väčšina[99] – by o tom, či takéto triedy budú navštevovať, rozhodovali samotní rómski študenti a ich rodičia. Bolo by však potrebné, aby sme pochopili skutočnú hodnotu výučby rómskeho jazyka v rámci väčšinového vzdelávacieho systému a nechápali ju len ako nástroj zameraný na „integráciu“ Rómov do dominantnej spoločnosti, ako je to dnes.

Takéto spojenie transformatívnych a afirmatívnych prístupov v oblasti uznania by nepochybne malo zásadný dopad aj na oblasť prerozdeľovania. Bolo by napríklad potrebné vyškoliť dostatočný počet učiteľov, ktorí ovládajú rómsky jazyk,[100] vydať potrebné učebnice a finančne zabezpečiť zmenu školských osnov.

4. Záver

V rámci diskusie o právach Rómov ostáva politika integrácie, ktorá spája politiky uznania a prerozdeľovania, aj naďalej problematickou, a to z niekoľkých dôvodov. Integrácia založená na myšlienke vyrovnávacích opatrení nevedie k zmene základných spoločenských štruktúr, ktoré sú príčinou ekonomickej nespravodlivosti. Hoci sa nezdá, že by tento prístup dokázal v plnom rozsahu riešiť ekonomickú nerovnosť, empirické dôkazy dokumentujú, že z dlhodobého hľadiska dokáže priniesť isté dôležité transformatívne výsledky tým, že niektorým znevýhodneným skupinám umožní zaradiť sa do strednej vrstvy. Je tu však aj druhá, znepokojujúca, strana mince: možnosť, že príslušníci menšiny budú stigmatizovaní, považovaní za nespôsobilých a neschopných. Stigma je veľmi významným faktorom pri rozhodovaní, či je vhodné prijať vyrovnávacie opatrenia. Avšak pri zvažovaní sily tohto argumentu musíme zohľadniť rozsah existujúcej segregácie a sociálnej exklúzie.

Napriek tomu je z čisto praktického hľadiska veľmi náročné udržať politiku integrácie s ohľadom na jej deklarované ciele. Na príklade vzdelávania Rómov som poukázala na to, aké problematické je zosúladiť politiky prerozdeľovania a uznania. Element prerozdeľovania má v praxi tendenciu prevládať v politike integrácie, čo z dlhodobého hľadiska pravdepodobne vedie k asimilácii Rómov. Čo je hlavné, existujúce integračné programy nedokážu transformovať väčšinový vzdelávací systém takým spôsobom, ktorý by Rómom poskytol možnosti integrovať sa. Dôraz na „prispôsobenie“ sa rómskych detí, ktorý integračným stimulom dominuje, v skutočnosti od Rómov vyžaduje ochotu asimilovať sa, aby sa mohli zapojiť do väčšinových spoločenských inštitúcií.

Aj napriek tomuto sklamaniu z integračných politík jedinou cestou je pokračovať v existujúcich iniciatívach. Tento článok navrhuje, aby snahy o „prispôsobenie“ menšiny boli nahradené transformáciou väčšinových inštitúcií, ktorá by napomohla inklúzii Rómov, spolu s vyváženejšími politikami uznania. V súvislosti so vzdelávaním Rómov som predložila argument, že integračný prístup by sa mal zamerať na zaradenie rómskych detí do väčšinového vzdelávacieho systému a zároveň by štát mal zabezpečiť vzdelávanie v rómskom jazyku.
_____________________

[1] Jarmila Lajčáková, LLB (Univerzita Komenského, Bratislava), LLM (Toronto), doktorandka (Toronto).
Nesnažím sa naznačiť, že niektoré kultúry sa lepšie alebo horšie prispôsobujú sociálno-ekonomického vývoju. Najnovšie výskumy jednoznačne dokazujú nedostatok empirických dôkazov, ktoré by túto zastaranú tézu podporili. Pozri napr., S. Fukuda-Parr et al.: Cultural Liberty in Today’s Diverse World, Human Development Report 2004 (United Nations Development Programme, New York, 2004), str. 38-40, www.undp.org.in/hdr2004/, navštívené 18. 2. 2006. Pre teoretickú a kontextovú kritiku tohto argumentu pozri J. H. Carens: Culture, Citizenship and Community : A Contextual Exploration of Justice as Evenhandedness (Oxford University Press, Oxford, 2000), str. 88 a nasl.

[2] N. Fraser: From Redistribution to recognition? Dilemmas of Justice in a ‘Post-Socialist age’, 1:212 New Left Review (1995), str. 79-81.

[3] I. M. Young: Justice and the Politics of Difference (Princeton University Press, Princeton, 1991), str. 59.

[4] Tamže.

[5] S. Choudhry: Distribution vs. Recognition : The Case of Antidiscrimination Laws, 9:1 George Mason Law Review (2000), str. 159-160.

[6] Komunisti počas svojej vlády v Československu vo všeobecnosti podporovali národnostné menšiny a ich odlišné jazyky. V rámci výkladu Stalinovej teórie „národa“ a „národnostnej menšiny“ však komunistickí ideológovia v Československu odmietali uznať Rómov ako národnostnú menšinu, a preto ich vystavili agresívnym asimilačným politikám. V čase komunizmu boli Rómovia označovaní za „občanov cigánskeho pôvodu“. Toto označenie popiera nespornú etnicitu Rómov. Komunistickí ideológovia namiesto toho klasifikovali túto skupinu ako sociálne, ekonomicky a kultúrne zaostalú, za skupinu, ktorú je potrebné civilizovať prostredníctvom asimilácie do socialistickej spoločnosti. Pre ideologické zdôvodnenie komunistického postoja k Rómom pozri J. Sus: Cikánska otázka v ČSSR (Státní nakladatelství politické literatury, Praha, 1961).

[7] Pre ucelený prehľad komunistických asimilačných politík pozri napr. A. Jurová: Rómovia v období od roku 1945 po November 1989, In: M. Vašečka (ed.): Čačipen Pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch (Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2003), str. 53.

[8] V roku 1991 boli Rómovia po prvý raz uznaní za národnostnú menšinu, ktorej príslušníci majú právo zachovať si vlastnú kultúru a jazyk. Zásady politiky vlády České a Slovenské Federativní republiky k romské menšině, Uznesenie vlády č. 619/1991 z 3. októbra 1991. O právach občanov, ktorí patria k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám na Slovensku, pozri článok 12 ods. 3, 33 a 34 Ústavy SR. Ústava SR. Zákon č. 460/1992 Zb. v platnom znení.

[9] Výborný opis fenoménu exklúzie poskytuje prípadová štúdia o rómskej osade na slovenskom vidieku, pozri D. Z. Scheffel: Svinia in Black and White: Slovak Roma and their Neighbours (Broadview Press, Orchard Park, NY, 2005), str. 17.

[10] K. Miszei et al.: Avoiding the Dependency Trap: the Roma Human Development Report (UNDP, Bratislava, 2003), str. 11, http://roma.undp.sk/, navštívené 18. 2. 2006. [Avoiding the Dependency…]

[11] Držím sa Carensovej kontextuálnej metódy výskumu, ktorá vzájomne porovnáva abstraktné s konkrétnym a kritizuje aktuálne praktiky z teoretického hľadiska. Carens, poznámka č. 1 vyššie, str. 2-6. Nesnažím sa však tvrdiť, či si značná časť rómskych osád svoju integráciu zaslúži alebo nie.

[12] Medzinárodné právo vo všeobecnosti uznáva prepojenie medzi kultúrnym a socioekonomickým znevýhodnením a potrebu riešiť oba tieto problémy. Bolo preukázané úzke prepojenie medzi kultúrnym a socioekonomickým znevýhodnením, predovšetkým vo vzťahu k domorodému obyvateľstvu. (Pozri napr. judikatúru Výboru OSN pre ľudské práva, napr. Lubicon Lake Band v. Canada, Communication No. 167/1984, U. N. Doc. Supp. No. 40 (A/45/40) (1990); Kitok v. Sweden, Communication No. 197/1985, CCPR/C/33/D/ 197/1985 (1988). V prípade národnostných menšín je situácia podobná. Medzinárodné dokumenty týkajúce sa práv menšín uznávajú potrebu venovať pozornosť nielen kultúrnym nerovnostiam, ale aj sociálnym a ekonomickým podmienkam týchto skupín. Pozri napr. článok 4 ods. 2 Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín. Rámcový dohovor boli prijatý 1. februára 1995 a do platnosti vstúpil 1. februára 1998.

[13] Výrazy politika „uznania“ a „prerozdeľovania“ používam ako dve paradigmy spravodlivosti, ktoré presadzuje Nancy Fraser. Prvá sa primárne zaoberá kultúrnym znevýhodnením, druhá sa venuje ekonomickej nerovnosti. V rámci teoretického výpočtu skupín, ktoré sú uväznené v bludnom kruhu ekonomickej a kultúrnej nespravodlivosti, Fraser prejavuje svoju neochotu kategoricky stanoviť, ktorá z nich predstavuje primárnu príčinu nespravodlivostí, ktorými tieto skupiny trpia. Podľa nej obe predstavujú primárnu a pôvodnú príčinu. Pozri Fraser 1995, poznámka č. 2 vyššie, N. Fraser: A Rejoinder to Iris Young, 1:223 New Left Review (1997), str. 126; N. Fraser: Rethinking Recognition, 3 New Left Review, str. 107; N. Fraser: Social Justice in the Age of Identity Politics: Redistribution, Recognition, and Participation. In: N. Fraser and A. Honneth (eds.): Redistribution or Recognition? A Political-Philosophical Exchange (Verso, London, New York, 2003), str. 7. (Fraser medzičasom čiastočne preformulovala svoju teóriu uznania a prerozdeľovania. Výstižný prehľad hlavných zmien v jej diele nájdete napr. v C. F. Zurn: Identity or Status? Struggles over ‘Recognition. In: Fraser, Honneth, and Taylor: 10:4 Constellations (2003), str. 520 a nasl.).

Fraserovej teória je prijateľná z pohľadu základných požiadaviek rómskeho hnutia. Ich požiadavky na nadnárodnej aj národnej úrovni obsahujú prvky, ktoré kombinujú politiku uznania a prerozdeľovania. Návrh Charty európskych Rómov, ktorú presadzuje časť nadnárodného rómskeho hnutia, obsahuje ustanovenia, ktoré požadujú vzdelávanie v rómskom jazyku spolu so zabezpečením financovania rozvojových projektov v rómskych komunitách. Návrh Charty sa nachádza na internetovej stránke RomNews Society, www.romnews.com/3_6.html, navštívená 23. 6. 2006.

Podobne aj požiadavky rozličných domácich hnutí volajú po vyrovnávacích opatreniach sprevádzaných kultúrnou emancipáciou. Skupina rómskych lídrov na Slovensku napríklad predložila svoje požiadavky na politiky zamerané na rómske komunity predsedovi vlády. Memorandum, ktoré Rómsky parlament v Slovenskej republike prijal 25. 1. 2003 a predložil ho vtedajšiemu predsedovi vlády Mikulášovi Dzurindovi 29. 1. 2003, usilovalo o zavedenie politík, ktoré by podporovali národnostný rozvoj Rómov ako národnostnej menšiny. Memorandum tiež požadovalo redistributívne opatrenia v prospech rómskej menšiny. (Memorandum Rómskeho parlamentu sa nachádza v archíve autora.).

[14] Zdá sa, že existujú určité nejasnosti týkajúce sa významu výrazov „affirmative action“, „positive action“ (pre oba sa v slovenčine zvyčajne používa výraz (dočasné) vyrovnávacie opatrenia) a „positive discrimination“ (v slovenčine pozitívna diskriminácia). V zmysle výkladu Výboru OSN pre ľudské práva dočasné vyrovnávacie opatrenia (affirmative action) majú za cieľ „zlepšiť alebo odstrániť podmienky, ktoré spôsobujú alebo napomáhajú pretrvávaniu diskriminácie, ktorú Pakt zakazuje“ (t. j. odstránenie historickej, resp. pretrvávajúcej diskriminácie), Všeobecný komentár č. 18: Non-discrimination: 10/11/89, CCPR General Comment No. 18, ods. 10. Vyrovnávacie opatrenia musia byť v súlade so zásadou primeranosti, t. j. opatrenia musia byť primerané cieľu, ktorý sledujú (a ktorý musí byť legitímny, napr. náprava historickej diskriminácie).

Niektorí odborníci navrhujú, aby sa v ľudskoprávnej oblasti rozlišovalo medzi „pozitívnou diskrimináciou“ a „vyrovnávacími opatreniami“. Pozitívna diskriminácia, resp. „klasické“ vyrovnávacie opatrenia sa snažia pozitívne diskriminovať v prospech znevýhodnených skupín. S. Joseph, J. Schultz a M. Castan: The International Covenant on Civil and Political Rights (Oxford University Press, Oxford, 2. ed., 2004), str. 728. Dočasné vyrovnávacie opatrenia, na rozdiel od pozitívnej diskriminácie, nie sú diskriminačné voči iným skupinám: „Napríklad zabezpečenie bezbariérových nájazdov do verejných budov pre telesne postihnutých je pozitívne opatrenie, ktoré rieši znevýhodnenie telesne postihnutých. Nie je však opatrením „pozitívnej diskriminácie“, keďže nediskriminuje zdravých ľudí. Podobne zabezpečenie väčšieho počtu zariadení poskytujúcich starostlivosť o deti by viedlo k odstráneniu diskriminácie matiek v prístupe k zamestnaniu. Takéto opatrenie však nie je diskriminačné voči mužom.” Tamže a tam citované zdroje, str. 728. Niektorí komentátori ďalej tvrdia, že termín „positive action“ je len „európskym pomenovaním toho, čo Američania volajú affirmative action“. Pozri T. Trelogan, S. Mazurana a P. Hodapp: Can’t we enlarge the blanket and bed? A Comparative analysis of positive/affirmative action in the European Court of Justice and the United States Supreme Court. In: 28 Hastings International and Comparative Law Review (2004), str. 40. V niektorých prípadoch je výber niektorého z vyššie uvedených označení motivovaný skôr strategickými politickými dôvodmi, než legislatívnymi. Viac informácií o situácii na Slovensku, pozri poznámku č. 20.

[15] Odporúčanie 1557 (2002) o právnom postavení Rómov v Európe, Správa Výboru pre právne záležitosti a ľudské práva, spravodajca Csaba Tabajdi, 19. apríl 2002, Doc. 9397, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, časť B ods. 20, http://assembly.coe.int/Main.asp?link_http://assembly.coe.int/Documents/… navštívené 18. 2. 2006.

Najnovšia správa, ktorú vypracovala sieť expertov EÚ na základné práva EU Network of Experts in Fundamental Rights, objasňuje, ako je v praxi možné realizovať oba ciele: „Rómovia by napríklad mali mať prístup k zamestnaniu alebo službám bez toho, aby im v tom bránila skutočnosť, že nosia svoj tradičný odev, dokonca aj ak by bolo možné zákaz nosenia takého odevu odôvodniť. Čo by však malo byť ospravedlnené, je odmietnutie výnimky zo všeobecného zákazu, pretože takéto opatrenie bráni Rómom zachovať si zásadný element svojej identity. Rómovia by mali mať možnosť zvoliť si kočovný alebo polokočovný život, dokonca ak aj existuje dobrý dôvod pre uplatňovanie územnoplánovacej legislatívy, ktorá im neumožňuje kdekoľvek rozložiť svoje mobilné obydlia.“ European Union Network of Experts in Fundamental Rights, Report on the Situation of Fundamental Rights in the European Union for 2003, Brusel, január 2004, str. 103. Celý text správy je prístupný na internetovej stránke generálneho riaditeľstva EK pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti: http://europa.eu.int/comm/justice_home/index_en.htm, navštívené 18. 2. 2006, [The EU Expert Report].

[16] K. Miszei et al., pozri poznámku č. 10 vyššie.

[17] Tamže, str. 7. Podľa správy boli kľúčovými prioritami vtedajších kandidátskych krajín „otázky integrácie Rómov a udržateľná tvorba príjmu“. Tamže, str. 7. Integrácia je ústredným motívom pravdepodobne najmasívnejšej medzinárodnej iniciatívy „Dekáda inklúzie Rómov 2005 – 2015“, ktorú podporuje Inštitút otvorenej spoločnosti (OSI), Svetová banka, Európska komisia, UNDP, OBSE, Rada Európy, Rozvojová banka Rady Európy, medzinárodné rómske organizácie a 8 krajín strednej a východnej Európy. Viac informácií na http://siteresources.worldbank.org/INTROMA/Resources/Moreaboudtheromadec…, navštívené 18. 2. 2006. Pozri www.romadecade.org/en/index.php, navštívené 18. 2. 2006.

[18] K. Miszei et al., pozri poznámku č. 10 vyššie, str. 11.

[19] Tamže, str. 2.

[20] Základné tézy koncepcie politiky vlády SR v integrácii rómskych komunít, schválené vládou SR dňa 23. 4. 2003, uznesenie vlády č. 278/2003, www.vlada.gov.sk/orgovanova/dokumenty/4zakladne_tezy.rtf, navštívené 18. 2. 2006. Myšlienka vyrovnávacích opatrení v prospech rómskych komunít však ešte stále nie je na Slovensku všeobecne akceptovaná. Základné tézy boli vypracované a prijaté pod veľkým tlakom zo strany EÚ. Jedným z politických kritérií pre prijatie Slovenska do EÚ bolo zlepšenie zaobchádzania s menšinami, a predovšetkým s Rómami. Základnou myšlienkou uvedenej stratégie je prijatie „dočasných vyrovnávacích opatrení“, ktoré Rómom zabezpečia rovnosť príležitostí. Vláda po prvýkrát otvorene uznala, že asimilačné opatrenia z čias komunizmu a pretrvávajúca diskriminácia rómskeho obyvateľstva viedli k vzniku situácie, keď významná časť Rómov nemá rovnaké príležitosti ako etnickí Slováci.

Výraz „dočasné vyrovnávacie opatrenia“ je pomerne neobvyklý. Prečo jednoducho nepoužiť výraz „vyrovnávacie opatrenie“ alebo „pozitívna akcia“? Právne zdôvodnenie vo vládnej stratégii poukazuje na dva hlavné dôvody. Prvým bolo čisto politické rozhodnutie, ktorého cieľom bolo zabezpečiť prijatie politiky väčšinovým obyvateľstvom. Vláda tým vysiela signál, že cieľom dočasných vyrovnávacích opatrení nie je „nespravodlivé uprednostňovanie“ Rómov. „Vláda si je vedomá toho, že z rôznych historických a iných dôvodov značné percento príslušníkov rómskej menšiny nie je v súčasnosti na tej istej východiskovej pozícii ako väčšinové obyvateľstvo na Slovensku.“ Pozri časť 3, „Dočasné vyrovnávacie opatrenia“, tamže.

Druhým faktorom, ktorý ovplyvnil výber terminológie, bolo v tom čase nejasné legislatívne postavenie vyrovnávacích opatrení na Slovensku. Ústavný súd SR dostal v októbri 2004 podnet na preskúmanie ústavnosti dočasných vyrovnávacích opatrení. V máji 2004, počas prijímania slovenskej antidiskriminačnej legislatívy, poslanec za SMK podal pozmeňovací návrh k návrhu zákona, ktorý by zlegalizoval „osobitné vyrovnávacie opatrenia“ v prospech národnostných, rasových a etnických skupín na „zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi“.

Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), zákon č. 365/2004 Z. z., § 8 ods. 8. Vláda SR predložila podnet na ústavný súd, v ktorom tvrdila, že ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona, ktoré sa týka vyrovnávacích opatrení, nie je v súlade s ústavou. Paradoxne tak vláda spochybnila svoju vlastnú politiku zameranú na podporu rómskych komunít a označila ju za protiústavnú. Podanie na ústavný súd vypracoval vtedajší minister spravodlivosti, člen konzervatívneho Kresťansko-demokratického hnutia. Pozri návrh na začatie konania o súlade antidiskriminačného zákona s Ústavou SR, uznesenie vlády SR č. 941/2004 z 6. októbra 2004. [Návrh na začatie konania . . . ] Počtom hlasov 11 ku 4 ÚS SR v októbri 2005 vyhlásil ustanovenie antidiskriminačného zákona, ktoré povoľovalo „osobitné vyrovnávacie opatrenia“ v prospech národnostných, rasových a etnických skupín, za neústavné a zrušil ho. Predseda ÚS SR Ján Mazák argumentoval, že predmetné ustanovenie nie je v súlade s ústavou z troch dôvodov: 1. osobitné vyrovnávacie opatrenia zakladajú zakázanú pozitívnu diskrimináciu osôb, ktorá súvisí s rasovým alebo etnickým pôvodom; 2. ustanovenie neurčuje predmet, obsah a kritériá na prijímanie osobitných vyrovnávacích opatrení; 3. ustanovenie sa opomenutím dočasnosti osobitných vyrovnávacích opatrení ako rozhodujúceho faktora môže stať základom pre zakázanú pozitívnu diskrimináciu iných skupín osôb. Rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. US. 8/04-202 z 18. októbra 2005. Bolo by nad rámec tejto práce bližšie skúmať znepokojujúci a vnútorne nekonzistentný výklad ÚS SR v predmetnej veci. Stačí však, keď uvedieme, že existujúce programy, ktorých predmetom sú vyrovnávacie opatrenia pre Rómov, aj naďalej pokračujú. Ich príjemcovia sú však oficiálne označovaní ako „sociálne znevýhodnené osoby“, a nie ako Rómovia. Takýto prístup bagatelizuje nerovnaké postavenie, ktorým marginalizované rómske komunity trpia. Okrem toho existuje riziko, že ktorýkoľvek z týchto programov by mohol byť kedykoľvek napadnutý ako protiústavný, a to dokonca aj programy financované medzinárodnými organizáciami, EÚ alebo iným štátmi.

[21] Fraser sama nekritizuje politiku integrácie. Je to skôr moja charakteristika politiky integrácie, ktorej súčasťou je afirmatívne uznanie a afirmatívne prerozdelenie, ktorá je následne vystavená Fraserovej kritike.

[22] Fraser, poznámka č. 2 vyššie, str. 89.

[23] Tamže, str. 85.

[24] Tamže.

[25] Pod väčšinovým (mainstreamovým) multikulturalizmom Fraser rozumie „väčšinové chápanie multikulturalizmu. Väčšinovým je v tom zmysle, že je to tá jeho podoba, ktorá je zvyčajne predmetom väčšinovej verejnej diskusie.“ Tamže, pozn. 36, str. 82.

[26] Fraser využíva príklad sexuálnych menšín, aby ilustrovala rozdiel medzi afirmatívnymi a transformatívnymi formami nápravných opatrení. Politiky afirmatívneho uznania zodpovedajú politike homosexuálnej identity. Táto politika sa snaží o prehodnotenie identity gejov a lesbičiek. Naopak tzv. queer theory (teória „čudného“) je príkladom transformatívnej nápravy, keďže má za cieľ dekonštruovať homo/hetero dichotómiu. Tamže, str. 82-83. Miesto toho, aby k homosexualite pristupovala pozitívnym spôsobom, queer theory na ňu nazerá ako na sociálny konštrukt, ktorý je definovaný v korelácii k ostatným sexuálnym orientáciám. Konečným dôsledkom je destabilizácia všetkých pevne zakorenených sexuálnych identít. Dekonštrukcia kultúrnych štruktúr tak „nielen zvyšuje sebavedomie“ príslušníkov menšiny, ale zároveň transformuje „pocit spolupatričnosti, príslušnosti a ja“ každého človeka. Tamže, str. 83.

[27] Tamže, str. 90.

[28] Tamže, str. 91.

[29] Jedným z obmedzení výsledkov štúdie je, že sa zaoberá len vyrovnávacími opatrenia vo vyššom školstve. W. G. Bowen a D. Bok: The Shape of the River: Long-Term Consequences of Considering Race in College and University Admissions (Princeton University Press, Princeton, New Jersey, 1998), str. xxv. Je dôležité upozorniť, že mojím zámerom nie je ani tak vyvodzovať závery na základe porovnávania Rómov s Afroameričanmi, ale skôr spochybniť Fraserovej tvrdenia v prostredí a kontexte, v ktorom svoje argumenty predkladá.

[30] Tento prístup však predstavuje len jednu formu vyrovnávacích opatrení.

[31] Bowen a Bok, poznámka č. 29 vyššie, str. 9-10 a tam citované zdroje.

[32] Tamže, str. 10-11, a najmä k. 4, str. 91, k. 5, str. 118 a k. 6, str. 155. Podrobná sociologická analýza množstva empirických údajov, ktoré Bowen a Bok zozbierali a analyzovali, je nad rámec tohto článku.

[33] Pozri tiež R. A. Lenhardt: Understanding the Mark: Race, Stigma, and Equality in Context In: 78 New York University Law Review (2004), str. 806-807.

[34] Pozri Fukuda-Parr et al., poznámka č. 1 vyššie, str. 9, pozri aj údaje na str. 70-71.

[35] Druhé tvrdenie je však podmienené platnosťou prvého tvrdenia.

[36] Lenhardt napríklad definuje stigmu ako „problém negatívneho sociálneho významu… niesť rasovú stigmu z tohto pohľadu znamená viac ako len to, že voči vám používajú rasovo podfarbené prívlastky alebo že vám bola odopretá istá príležitosť na základe rasy. Ide o to, že v očiach spoločnosti ste neobľúbeným a neuznávaným jedincom…”, Lenhardt, poznámka č. 33 vyššie, str. 809. Pozri tiež Lenhardtovej výstižnú analýzu komponentov rasovej stigmy, str. 816 a nasl.

Argument stigmatizácie použili aj členovia konzervatívnej strany, ktorí chceli dosiahnuť zákaz vyrovnávacích opatrení na Slovensku. Pozri návrh na začatie konania…, poznámka č. 20 vyššie.

[37] Bowen a Bok, poznámka č. 29 vyššie, str. 216.

[38] Tamže.

[39] Tamže, str. 261.

[40] Tamže, str. 263-264.

[41] Tamže.

[42] A. M. Hibbett: The Enigma of the Stigma: A Case Study on the Validity of the Stigma Arguments Made in Opposition to Affirmative Action in Higher Education. In: 21 Harv. Black Letter Law Journal (2005), str. 75.

[43] Tamže, str. 99.

[44] C. McCrudden: The Constitutionality of Affirmative Action in the United States: A Note on Adarand Constructors Inc. v. Pena. In: 1 International Journal of Discrimination and the Law (1996), str. 369-370.

[45] Otrasné životné podmienky, ktoré možno nájsť v niektorých rómskych osadách, vedú k vzniku stigmy. Takisto aj ďalšie faktory, ktoré môžu spôsobiť stigmatizáciu, často sprevádzajú „rozvojové“ projekty na pomoc Rómom. Masmédiá príliš často nedokážu zobraziť tieto projekty také, aké sú: t. j. ako iniciatívy, ktoré sa považujú za nevyhnutné na „scivilizovanie Rómov“. Všeobecná štúdia o chudobe v rómskych osadách na Slovensku, pozri napr. D. Ringold, M. A. Orenstein a E. Wilkens: Roma in the Expanding Europe: Breaking the Poverty Cycle (Washington, The World Bank, 2003), kap. 3.

[46] Pozri časť 3 nižšie.

[47] Asimiláciu chápem ako „sociálnu inklúziu za cenu straty vlastnej skupinovej identity.“ Avoiding the Dependency…, poznámka č. 10 vyššie, str. 11. Je potrebné obetovať vlastnú identitu, aby ste získali možnosť zaradiť sa do väčšej spoločnosti. Tamže.

[48] Thomas Acton, profesor rómskych štúdií, v roku 2003 varoval, že výsledok implementácie správy UNDP by v skutočnosti od Rómov požadoval, aby sa asimilovali. I. Klimova-Alexander: The Romani Voice in World Politics: the United Nations and Non-State Actors (Ashgate, London, 2005), str. 114. Na obavy, že existujúce politiky integrácie v praxi podporujú asimiláciu Rómov, upozorňuje aj memorandum Rómskeho parlamentu z roku 2003. Memorandum upozorňuje, že opatrenia voči rómskym komunitám, ktoré štát za posledných trinásť rokov prijal, naznačujú smerovanie k ich asimilácii a kultúrnej genocíde. Dokument výslovne požadoval podporu vzdelávania v rómskom jazyku a všeobecnejšiu pomoc pri zachovávaní a rozvoji rómskej kultúry a jazyka. Memorandum Rómskeho parlamentu v Slovenskej republike, poznámka č. 13 vyššie.

[49] Jedným zo základných východísk priekopníckej práce liberálnych pluralistov je, že „farboslepé“ alebo „neutrálne“ politiky v skutočnosti vedú k erózii menšinových kultúr. Toto tvrdenie vychádza zo zistenia, že kultúra väčšiny a jej jazykové, náboženské a ďalšie kultúrne črty sú hlboko zakorenené v ekonomických, politických a sociálnych inštitúciách. Pozri napr. Young, poznámka č. 3 vyššie, str. 96 a nasl., W. Kymlicka: Multicultural Citizenship (Claredon Press, Oxford, 1995), str. 108.

[50] Pre viac informácií pozri N. Kušnieriková: Prístupy k vzdelávaniu Rómov v minulosti. In: M. Vašečka (ed.): Čačipen Pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch (Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, 2003), str. 679.

[51] Oficiálne údaje Ústavu informácií a prognóz školstva sú založené na sebaidentifikácii rodiny dieťaťa pri sčítaní obyvateľstva. Z rôznych dôvodov sa len veľmi málo Rómov hlási k svojej identite, preto sa musíme viac spoliehať na neoficiálne odhady. Okrem toho zber údajov na základe etnickej príslušnosti na akékoľvek účely je nezákonný, a to aj na prípravu programov určených pre Rómov, ktoré sú v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi štandardmi. Výsledkom je, že kvôli nedostupnosti potrebných údajov je veľmi náročné dokázať mieru segregácie. Podrobnejšie v Roma and Statistics (Princeton, Project on Ethnic Relations, 2000) www.perusa.org/reports/PERStrasbourg.pdf, navštívené 18. 2. 2005.

Odvolávam sa na pravdepodobne najpresnejšie údaje týkajúce sa vzdelávania Rómov, ktoré zozbieralo Európske centrum pre práva Rómov, mimovládna organizácia so sídlom v Budapešti. V rokoch 2002 až 2003 centrum realizovalo intenzívny terénny výskum v oblastiach s najvyšším podielom rómskej populácie. Správa bola predložená na posúdenie Výboru OSN pre ľudské práva na jeho 78. zasadaní v dňoch 14. júla až 8. augusta 2003. [Správa ERRC] (Správa sa nachádza v archíve autora), str. 18-22.

Európsky súd pre ľudské práva však, žiaľ, prednedávnom zaujal benevolentný postoj pri skúmaní neprimerane vysokého podielu rómskych detí, ktoré sú v Českej republike umiestňované do osobitných škôl. Súd odmietol zohľadniť sociálne súvislosti osobitných škôl a ich úlohu v udržiavaní systémovej diskriminácie rómskych detí. Prípad D. H. a ostatní proti Českej republike (sťažnosť č. 573250/00 zo 7. februára 2006), pozri najmä ods. 45 – 49. Konkrétne súd nezohľadnil zaujatosť a predsudky psychologických testov a celkového procesu, v rámci ktorého sa rómske deti umiestňujú do osobitných škôl, a to aj napriek tomu, že aj odporca (t. j. vláda ČR) pripustil, že uvedené testy boli problematické a zaujaté. Pozri aj súhlasné stanovisko sudcu Cabrala Barreta, ods. 2.

Bez ohľadu na rozhodnutie ESĽP mnohé medzinárodné vládne a mimovládne organizácie označujú umiestňovanie rómskych detí do osobitných škôl, čo je bežnou praxou v regióne strednej a východnej Európy, za formu diskriminácie, resp. segregácie. Medzi najnovšie správy patrí napr. Final Report on the Human Rights Situation of the Roma, Sinti and Travellers in Europe (záverečná Správa o situácii ľudských práv Rómov, Sintiov a kočovníkov v Európe), vypracoval pán Alvaro Gil-Roles, komisár Rady Európy pre ľudské práva, CommDH (2006) 1 z 15. februára 2006, www.coe.int/T/DG3/RomaTravellers/documentation/discrimination/CommDH(2006)1_en.asp#P245_54968, navštívené 30. 6 2006), pozri časť 3.

Pozri najnovšiu, tretiu správu vypracovanú Európskou komisiou proti rasizmu a intolerancii (ECRI), ktorá bola prijatá 27. júna 2003 a zverejnená 27. marca 2004, ods. 103 – 104, prístupná on-line na:

http://www.coe.int/t/e/human_rights/ecri/1-ecri/2-country-by-country_app…, navštívené 30. 6. 2006.

Pozri Druhý posudok o Slovensku Poradného výboru pre Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín ACF/OP/II (2005) 004, ktorý bol prijatý 26. mája 2005 a zverejnený 21. júna 2006, prístupný on-line na: http://www.coe.int/t/dghl/monitoring/minorities/3_FCNMdocs/PDF_2nd_OP_Sl…, navštívené 30. 6. 2006, ods. 17, 93, 96, 97, 100 a 141. [Druhý posudok Poradného výboru].

Pozri záverečné pripomienky orgánov OSN pre ľudské práva. Napríklad Výbor pre ľudské práva vyzýva SR, aby „prijala okamžité a rozhodné opatrenia na vykorenenie segregácie rómskych detí v svojom vzdelávacom systéme.“ Záverečné pripomienky Výboru pre ľudské práva: Slovensko z 22. augusta 2003, prijaté na 78. zasadnutí, CCPR/CO/78/SVK ods. 18. Podobne aj Výbor OSN pre práva dieťaťa a Výbor OSN pre odstránenie rasovej diskriminácie ostávajú znepokojené neprimerane vysokým počtom rómskych detí umiestnených v osobitných školách v Českej republike. Pozri Záverečné pripomienky Výboru OSN pre odstránenie rasovej diskriminácie týkajúce sa Českej republiky, 10/12/2003 CERD/C/63/CO/4 ods. 14, Záverečné pripomienky Výboru OSN pre práva dieťaťa, CRC/C/15/Add. 201 z 18/03/2003 ods. 54 a 55(b).

[52] L. Čurelová: Nedostanú šancu. In: 1 Rómske listy (2003): www.romskelisty.sk/index.php?LANG_slovak&ACTION_article&ARTICLE_6&YEAR_ 2003&NUMBER_1, navštívené 10. 8. 2004.

Rómovia sú často umiestňovaní do osobitných nápravných programov bez toho, aby absolvovali príslušné psychologické testy. S. Rigová a M. Maczejková: Vzdelávací systém a Rómovia. In: M. Vašečka (ed.): Čačipen Pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch (Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2003), str. 715.

Nebezpečenstvo spoliehania sa na psychologické testy je výstižne vysvetlené v súhlasnom stanovisku sudcu Costu v prípade D. H a ostatní proti Českej republike, v ktorom sa uvádza, že „pod zásterkou psychologických alebo inteligenčných testov takmer celá sociálne znevýhodnená časť školákov je odsúdená navštevovať školy nižšej úrovne, pričom majú len veľmi málo príležitostí stretávať sa s deťmi iného pôvodu a nemajú žiadnu nádej, že sa im dostane vzdelania, ktoré by im umožnilo ďalší rast.“, ods. 4 súhlasného stanoviska sudcu Costu, D. H. a ostatní proti Českej republike, tamže.

[53] Čurelová a Rigová & Maczejková, tamže.

[54] The ERRC Report, poznámka č. 51 vyššie.

[55] Svetová banka, Nadácia S.P.A.C.E., INEKO a Inštitút otvorenej spoločnosti, Poverty and Welfare of Roma in the Slovak Republic, Bratislava: LUKA, apríl 2002, str. 38.

[56] Čurelová, poznámka č. 52 vyššie.

[57] The ERRC report, poznámka č. 51 vyššie. Sťažovatelia v prípade D. H. a ostatní proti Českej republike vlastne tvrdili, že osobitné školy de facto predstavujú paralelne existujúci segregovaný vzdelávací systém pre príslušníkov odlišných rasových skupín, t. j. osobitné školy pre Rómov a štandardné alebo „obyčajné“ školy pre Nerómov. D. H. a ostatní proti Českej republike, poznámka č. 51 vyššie, ods. 15.

[58] Rigová a Maczejková, poznámka č. 52 vyššie, str. 706.

[59] Rómske osady sa väčšinou nachádzajú segregované na periférii „bielej“ obce. Výstižný popis foriem územnej exklúzie a segregácie pozri Scheffel, poznámka č. 9 vyššie str. 20 a nasl.

[60] Toto samozrejme neplatí v oblastiach s nízkym podielom rómskej populácie. Pre živý a podrobný opis segregačných praktík pozri Scheffel, poznámka č. 9 vyššie, str. 36-39.

[61] Rigová a Maczejková, poznámka č. 52 vyššie, str. 716.

[62] Pozri tamže, str. 717; pozri aj podanie sťažovateľov v prípade D. H. a ostatní proti Českej republike, poznámka č. 51 vyššie, ods. 15.

[63] Pozri tamže, str. 717; pozri aj podanie sťažovateľov v prípade D. H. a ostatní proti Českej republike, poznámka č. 51 vyššie, ods. 15.

[64] Koncepcia integrovaného vzdelávania rómskych detí a mládeže, ktorú vláda SR schválila 26. mája 2004 ako uznesenie vlády č. 498/2004, prístupná on-line na: www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/FD9E6FEBE7E4345AC1256E9E0033E442?Op… navštívené 18. 2. 2006. Pre aktivity medzivládnych a mimovládnych aktivít pozri napr. Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) Akčný plán pre zlepšenie situácie Rómov a Sintiov regióne OBSE, prijatý na 497. plenárnom zasadaní Stálej rady OBSE, PC. DEC/566 z 27. novembra 2003, str. 9-11: www.osce.org/documents/odihr/2003/11/1562_en.pdf?PHPSESSID 052149d8cd20a1a830127982d308dac4, navštívené 18. 2. 2006. Pre prehľad aktivít mimovládnych organizácií na Slovensku pozri E. Koncoková, Ľ. Šimčáková a E. Kriglerová: Alternatívne projekty vzdelávania rómskych žiakov. In: M. Vašečka (ed.): Čačipen Pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch (Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2003), str. 725.

[65] Žiaľ, v praxi nie je transformácia väčšinového školstva smerom ku kultúrne tolerantnejšiemu prostrediu medzi hlavnými prioritami vlády. Pozri aj časť 3 nižšie.

[66] Pozri napr. odporúčanie Výboru ministrov členským štátom o vzdelávaní rómskych detí v Európe, Rada Európy, Odporúčanie Rec (2000) 4 z 3. februára 2000, ods. 4, http://cm.coe.int/ta/rec/2000/2000r4.htm, navštívené 18. 2. 2006, Akčný plán pre zlepšenie situácie Rómov a Sintiov regióne OBSE, rozhodnutie č. 566, prijaté Stálou radou na jej 479. plenárnom zasadaní dňa 27. novembra 2003, ods. 75(d): www.osce.org/documents/odihr/2003/11/1562_en.pdf?PHPSESSID 83b0fba4c5070069e8a8935d2d3d0873, navštívené 18. 2. 2006.

[67] Pozri všeobecne Rigová a Maczejková, poznámka č. 52 vyššie, str. 709 a nasl.

[68] Slovenskí odborníci na problematiku školstva a vzdelávania pri vysvetľovaní zaostávania rómskych detí vo vzdelávaní aj naďalej uplatňujú prevažne etnocentrický prístup. Podľa uznávaných odborníkov na vzdelávanie Rómov sú rómske deti často znevýhodňované v dôsledku svojho sociálneho vývoja, ktorý je vo všeobecnosti „podmienený zvykmi, obyčajami, tabu a výchovou. Výchova im poskytuje málo stimulov a má nízku kvalitu kvôli ich rodičom a prostrediu, v ktorom žijú. Keďže zanedbávané dieťa s nedostatočnou výchovou sa len ťažko dokáže adaptovať, táto sociálna nedbalosť môže poľahky prerásť do kriminality.“ „Rómski študenti sú len zriedka rovnocennými partnermi v komunikácii s ostatnými študentmi, a to nie len kvôli svojmu jazykovému hendikepu. Chýbajú im bežné sociálne návyky, nedokážu komunikovať v skupine a pod. Na druhej strane, rómski študenti majú dobrú intuitívnu sociálnu inteligenciu, ktorá im pomáha uspokojovať ich základné potreby a intuitívne nájsť správnu cestu v medziľudských vzťahoch.” S. Rigová et al.: The Roma in the Education System and Alternative Education Projects. In: M. Vašečka, M. Jurásková a T. Nicholson (eds.): Čačipen pal o Roma: A Global Report on Roma in Slovakia (Institute for Public Affairs Bratislava, 2003), str. 417.

[69] Rigová a Maczejková, poznámka č. 52 vyššie, str. 710-711.

[70] Pozri poznámku č. 67 vyššie a sprievodný text. Pozri aj podanie v prípade D. H. a ostatní proti Českej republike. Česká republika pripustila, že „jedným z najväčších problémov rómskych žiakov je nedostatočná znalosť českého jazyka“, a preto „považuje ministerstvo školstva za najlepšie (a jediné možné) riešenie vytvoriť v predškolskom období prípravne triedy určené deťom zo sociálnokultúrne znevýhodneného prostredia.“ Prípad D. H. a ostatní proti Českej republike, poznámka č. 51 vyššie, ods. 27. Viac o myšlienke označovania Rómov za „sociálnokultúrne znevýhodnenú skupinu“ v rámci programov vyrovnávacích opatrení, poznámka č. 20 vyššie.

[71] Štátni pedagogickí odborníci, ktorí sa venujú práci v oblasti vzdelávania rómskych detí, často tvrdia, že jednou z príčin ich neuspokojivých školských výsledkov je negatívny alebo „príliš tolerantný“ postoj ich rodičov k školským povinnostiam. Pozri podanie Ministerstva školstva Českej republiky v prípade D. H. a ostatní proti Českej republike, tamže, ods. 16.

Jedným zo spôsobov na zlepšenie školskej dochádzky a zníženie absencií rómskych detí je naviazať vyplácanie rodinných prídavkov na účasť dieťaťa na vyučovaní. Rodinné prídavky rodičom nevyplatia, ak ich deti majú neodôvodnene vysoký počet absencií na vyučovaní. Namiesto toho budú peniaze poukázané škole, ktorá za ne pre tieto deti zabezpečí stravu. Toto opatrenie, ktoré sa navonok javí neutrálne, bolo zamerané na rómske deti. Rómski žiaci majú výrazne najhoršiu školskú dochádzku. Jedným z odôvodnení tohto opatrenia bolo „potrestať“ rodičov. Zavedenie nového spôsobu prerozdeľovania rodinných prídavkov viedlo k vzniku pomýlených a znepokojujúcich segregačných praktík. Školy začali deti, ktorých obedy boli hradené z rodinných prídavkov, umiestňovať do osobitných školských jedální a odôvodňovali to logistickými argumentmi. V skutočnosti však väčšinu detí v týchto osobitných školských jedálňach tvorili Rómovia. Tlačová správa Rómskej tlačovej agentúry, M. Hušová: Rómske deti z Ondavských Matiašoviec musia obedovať segregovane, 30. jún 2004, www.rpa.sk/clanok.aspx?o_ zc&n_1979&l_sk, navštívené 30. 6. 2004.

[72] Tamže. Pozri aj poznámku č. 20 vyššie.

[73] Projekt rómskych asistentov učiteľov na Slovensku začala mimovládna organizácia Inforoma. Viac informácií o projekte nájdete na www.inforoma.sk/english/romasist.html, navštívené 10. 8. 2004. Pozri tiež S. Rigová et al., poznámka č. 67 vyššie, str. 429; Čurelová, poznámka č. 52 vyššie.

[74] Pozri príklady aktivít v časti 2 vyššie.

[75] Pozri str. 13-14 vyššie.

[76] Pozri poznámku č. 64 vyššie.

[77] Pozri Druhý posudok Poradného výboru, poznámka č. 51 vyššie, ods. 104.

[78] Okrem toho je pri implementácii práv menšín a spravodlivosti dôležité, aby sme si uvedomili rozdiely medzi štátmi a rozsah ich „štátotvorných“ politík. V prostredí strednej a východnej Európy môžu mať politiky podpory menšinových práv, ako tvrdí Kymlicka, odlišné výsledky nielen vo vzťahu k rozličným menšinám, ale aj k rozličným štátom. „Sociálna kultúra“ a budovanie štátnosti dominantného národa, ako Kymlicka výstižne konštatuje, je v prostredí strednej a východnej Európy v porovnaní so západom podstatne nemilosrdnejšie a konzervatívnejšie. W. Kymlicka: Western Political Theory and Ethnic Relations in Eastern Europe. In: W. Kymlicka and M. Opalski (eds.): Can Liberal Pluralism be Exported? Western Political Theory and Ethnic Relations in Eastern Europe (Oxford University Press, Oxford, 2001), str. 53-60. Agresívnejšie presadzovanie „nemilosrdnejšej“ sociálnej kultúry dominantného národa sťažuje etnickým skupinám integráciu. Michael Walzer napríklad predkladá teóriu, že v štátoch, ktoré podporujú sociálne kultúry nemilosrdnejším a agresívnejším spôsobom, si môžu imigranti vyžiadať viac autonómie a vlastne je možné, „že sa s nimi bude musieť zaobchádzať, ako keby boli národnostnou menšinou.“ M. Walzer: Nation-States and Immigrant Societies. In: W. Kymlicka and M. Opalski (eds.): Can Liberal Pluralism be Exported? Western Political Theory and Ethnic Relations in Eastern Europe (Oxford University Press, Oxford, 2001), str. 153.

[79] V skutočnosti predpokladá, že pre spravodlivosť sú nevyhnutné obidve, Fraser, poznámka č. 2 vyššie, str. 69.

Pozri tiež poznámku č. 13 vyššie a sprievodný text.

[80] Fraser však upozorňuje, že z analytických dôvodov pracuje s dvomi paradigmami spravodlivosti, ktoré sa od seba odlišujú. Ale pripúšťa, že v skutočnom svete sa môžu navzájom prelínať. Fraser, poznámka č. 2 vyššie, str. 70.

[81] Fraser, poznámka č. 2 vyššie, str. 79-80. Fraserovej výpočet pravdepodobných výsledkov afirmatívnych a transformatívnych politík uznania a prerozdeľovania formulovaných ako dilema medzi uznaním a prerozdeľovaním sa intuitívne môže zdať vierohodným. Neexistuje však dostatok empirických dôkazov, ktoré by podporovali názor, že multikultúrne politiky sú nevyhnutným kompromisom za politiky prerozdeľovania v moderných sociálnych štátoch. V skutočnosti Keith Banting a Will Kymlicka vo svojej rozsiahlej komparatívnej empirickej štúdii vplyvu multikulturalizmu na sociálny štát nenašli presvedčivé dôkazy na podporu Fraserovej tvrdenia. Pozri K. Banting a W. Kymlicka: Do Multiculturalism Policies Erode the Welfare State? In: P. Van Parijs (ed.): Cultural Diversity versus Economic Solidarity (De Boeck & Larcier s. a., Brusel, 2004), str. 227.

[82] Fraser, poznámka č. 13 vyššie, str. 129.

[83] Fraser, poznámka č. 2 vyššie, str. 82.

[84] Tamže, str. 82, pozri aj poznámku č. 26 vyššie a sprievodný text.

[85] Tamže, str. 84.

[86] Tamže, str. 85.

[87] Tamže, str. 87. Analyticky, najmenej príťažlivým modelom je spojenie afirmatívnych a transformatívnych politík. Jedna politika podporuje rozdiely medzi skupinami, kým druhá sa ich snaží odstrániť.

[88] Fraser, poznámka č. 2 vyššie, str. 91.

[89] Tamže.

[90] Prehľad sociálnych reforiem, pozri súhrnné správy o stave spoločnosti, ktoré vypracoval Inštitút pre verejné otázky v Bratislave. Publikácie boli vydané v slovenskom aj anglickom jazyku. Správy obsahujú osobitnú časť venovanú zmenám sociálneho systému, www.ivo.sk , navštívené 18. 2. 2006.

[91] V januári 2003 bola na Slovensku zavedená dvojúrovňová rovná daň z príjmu fyzických aj právnických osôb. V rámci prvej úrovne, do určitej príjmovej hranice, sa daň neplatí. Nad stanovenou hranicou sa platí daň jednotnou sadzbou. Pre nízkopríjmové skupiny táto hranica predstavuje formu daňovej úľavy.

[92] Pozri napr. N. Nedelsky: Constitutional Nationalism’s Implications for Minority Rights and Democratization: the Case of Slovakia. In: 26:1 Ethnic and Racial Studies (2003), str. 109.

[93] Pre prehľad alternatív sebaurčenia Rómov pozri napr. N. Gheorge and A. Mirga: The Roma in the Twenty-First Century: A Position Paper (1997), str. 7 a nasl., www.eurozine.com/pdf/2001-03-12-mirga-gheorgh-en.pdf, navštívené 18. 2. 2006; I. Klímová-Alexander: Prospects for Romani Cultural Autonomy. In: E. Nimni (ed.): National Cultural Autonomy and its Contemporary Critics (Routledge, London and New York, 2005), str. 124-126.

[94] Fraser, poznámka č. 13 vyššie, str. 78-79.

[95] M. Hübschmannová: Czech School and ‘Romipen’: The Core Identities of a Rom Child, reprinted in Csaba Féneyes et al. (eds.): The Roma Education Resource Book (Vol. 1, 1999), dostupné on-line na stránke Open Society Institute Budapest: www.osi.hu/iep/minorities/ResBook1/Romipen.htm, navštívené 23. 6. 2006, str. 1.

[96] V súvislosti s problémom monokultúrneho vzdelávania vo všeobecnosti pozri napr. B. Parekh: Rethinking Multiculturalism: Cultural Diversity and Political Theory (Palgrave Publishers Ltd., Hampshire & New York, 2000), str. 224-230. V kontexte Slovenskej republiky pozri napr. K. Bezáková a J. Lajčáková: Multikulturalizmus a inklúzia ako riešenie rómskej problematiky. In: M. Vašečka (ed.): Čačipen Pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch (Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2003), str. 828-834.

[97] Nechcem naznačiť, že Rómovia predstavujú vnútorne homogénnu skupinu. Práve naopak, rómska populácia sa skladá z celej palety rozličných skupín, ktoré sa sami identifikujú na základe rodinných alebo klanových väzieb či na základe príslušnosti ku konkrétnej rómskej vetve, a takisto rozprávajú rozličnými rómskymi dialektmi. Napriek tomu neexistuje žiadny dôvod, aby táto vnútorná rozmanitosť a rôznorodosť bránila rómskej menšine požívať výhody, ktoré im plynú z ochrany menšinových práv, a to vrátane práva na vzdelávanie sa v materinskom jazyku. Snahy o zjednotenie a kodifikáciu rómčiny, ktorá by slúžila ako základ pre vzdelávanie v rómskom jazyku, siahajú až do roku 1971. V roku 2003 bola vypracovaná a vydaná učebnica rómskej gramatiky. Podrobnejšie o kodifikácii rómskeho jazyka pozri S. Cina: Rómsky jazyk a špecifiká jeho štandardizácie. In: M. Vašečka (ed.): Čačipen Pal o Roma – Súhrnná správa o Rómoch (Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, 2003), str. 113.

[98] Tento návrh nie je v skutočnosti novinkou, ale je v súlade s doposiaľ nesplneným záväzkom, ktorý Slovensku vypláva z Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov. Pozri záväzky SR zabezpečiť vzdelávanie v rómskom jazyku podľa článku 8 „Vzdelávanie“ na všetkých stupňoch školského systému (pozri záväzky s ohľadom na „rómsky jazyk“ podľa článku 8, ods. 1 písm. a (iii); b (iii); c (iii); d (iii); e (ii); f (ii); g; h; (i)). Charta bola prijatá 5. novembra 1992 a do platnosti vstúpila 1. marca 1998. Slovensko ju ratifikovalo 5. septembra 2001 s platnosťou od 1. januára 2002.

[99] Slovenskí politici spochybňujú zmysel výučby v rómskom jazyku. Otvorene prehlasujú, že rómske deti by sa najskôr mali naučiť dokonale ovládať štátny jazyk. Bagatelizujú význam výučby v rómskom jazyku tým, že spochybňujú jeho samotnú existenciu, prípadne tvrdia, že Rómovia už svoj materinský jazyk nepoužívajú. Žiaľ, tieto názory nie sú ničím výnimočným v rámci diskusie vedenej nerómskym obyvateľstvom. Pozri napr. názory slovenských poslancov In: B. Dóková: „Štátny jazyk by mal byť prioritný“, 5. jún 2004, Nový deň.

[100] Napríklad v prípade vzdelávania Rómov je jedným z bezprostredných problémov, ktoré vyplývajú z dvojitého znevýhodňovania Rómov, takmer úplný nedostatok učiteľov rómskeho jazyka. Vláda SR pred časom začala pilotný projekt, ktorého cieľom je vyškoliť rómskych asistentov učiteľov. Tento projekt, ktorý v sebe spája prvky prerozdeľovania a uznania, realizuje ministerstvo školstva v spolupráci s niekoľkými renomovanými rómskymi odborníkmi. Projekt sleduje dvojaký cieľ: vypracovať osnovy pre rómskych učiteľov a postupy pre prijímanie záujemcov a vypracovať osnovy pre výučbu rómskeho jazyka a ďalších predmetov v rómčine pre školy. Pozri Základné tézy…, poznámka č. 20 vyššie, ods. 3.2 (11). Viac informácií o projekte je možné získať na stránke Úradu splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity: www.government.gov.sk/orgovanova/, navštívené 18. 2. 2006. Pozri aj Druhý posudok Poradného výboru, poznámka č. 51 vyššie, ods. 104.