Archív

Prípady alebo ČO SA STALO?

V tejto časti uvádzame prípady zo života, ktoré ilustrujú diskrimináciu z dôvodu vierovyznania. Prípady nemusia vždy presne zodpovedať reálnym kauzám, ktoré mali súdnu dohru. Ak im aj zodpovedajú, môžu byť pre názornosť zjednodušené. Ani v týchto súdnych prípadoch však diskriminácia nebola vždy úspešne preukázaná či súdom potvrdená.

Všetky prípady – či už tie, ktoré rozhodovali súdy, alebo tie, ktoré nikdy neprekročili prah súdnych siení, sú však dobrými príkladmi na zamyslenie a úvahy o aspektoch diskriminácie. Skutočné súdne prípady s presným opisom skutkového stavu a rozsudkami nájdete v časti Judikatúra.

Zákon, ktorý diskriminuje

Diskriminovať môže aj platný zákon, napríklad zákon o občianskych preukazoch, ktorý určuje, ako má vyzerať osoba na fotografii na dokumentoch. Podľa tohto zákona má byť osoba na fotografii bez prikrývky hlavy. Znevýhodnené sú napríklad moslimské ženy, pre ktoré je zahalenie vlasov prejavom spojeným s ich náboženským presvedčením a napriek tomu sa musia fotografovať s odhalenými vlasmi. Neexistuje pritom objektívna príčina na takéto obmedzenie, keďže moslimská žena chodí so zahalenou hlavou stále, a je to teda jej každodenný výzor. Navyše ten istý zákon povoľuje mníškam fotografovať sa zahalené v habite. Možno teda povedať, že zákon nerovnako zaobchádza s mníškou a moslimskou ženou, ktoré obe z náboženských dôvodov nosia zahalené vlasy.

Znevýhodnenie podmienok registrácie nových cirkví

V roku 2007 nadobudla účinnosť novela zákona o postavení cirkví. Mnohí/é odborníci a odborníčky ju považujú za diskriminačnú vo vzťahu k príslušníkom menej početných náboženských komunít, ktoré sa usilujú o registráciu. Novela nielenže potvrdzuje ako podmienku registrácie cirkví preukázanie 20.000 osôb, ktoré sa k cirkvi hlásia (ako to určoval dovtedy platný zákon), ale dokonca vyžaduje čestné prehlásenia 20.000 plnoletých osôb s trvalým pobytom v SR o tom, že sú členmi danej komunity a že poznajú základy vierouky daného náboženstva.

Spomedzi dodnes registrovaných cirkví by túto podmienku (ak by ju museli splniť dnes) nebola schopná splniť prevažná väčšina. Existuje preto podozrenie, že novela bola priamo namierená proti moslimom a iným na Slovensku málo početným náboženským komunitám. Podľa predkladateľov zákona „úplná liberalizácia podmienok registrácie nie je v našich podmienkach v súčasnosti realizovateľná vzhľadom na fakt, že v SR sa zatiaľ reálne neuvažuje o úplnej finančnej odluke registrovaných cirkví od štátu, ako aj skutočnosti, že je potrebné zohľadniť kultúrne a historické špecifiká krajiny“. Predkladatelia/predkladateľky tvrdili, že dané ustanovenia neobmedzujú ústavné práva a slobody veriacich malých cirkví, keďže sa môžu schádzať a modliť bez obmedzení.

Inú mienku však prezentoval už v roku 2004 generálny prokurátor SR, ktorý vtedy podal podnet na Ústavný súd SR o nezhode už samotného registračného limitu s Ústavou SR, ako aj s Európskym dohovorom o ľudských právach. V tomto dokumente generálny prokurátor uvádza, že „štát stanovením registračného cenzu diskriminuje občanov hlásiacich sa k náboženskému vyznaniu doposiaľ na území SR neregistrovanej cirkvi a náboženskej spoločnosti, lebo v porovnaní s inými veriacimi nemôžu v plnom rozsahu svoje náboženstvo realizovať, a to len z dôvodu jeho veľkosti“. Teda inými slovami, príslušníci a príslušníčky malých “nových” cirkví sú diskriminovaní/é v porovnaní s príslušníkmi malých “starých” cirkví. Ústavný súd SR vec nestihol rozhodnúť a po prijatí predmetnej novely Generálna prokuratúra SR podanie stiahla, keďže sa týkalo už neplatného zákona.

Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v SR majú tieto práva:

Cirkvi a náboženské spoločnosti môžu, okrem iného, poskytovať duchovné a hmotné služby, vyučovať náboženstvo, vyučovať a vychovávať svojich duchovných/svoje duchovné aj laických pracovníkov a laické pracovníčky vo vlastných školách a iných zariadeniach, na vysokých bohosloveckých školách a bohosloveckých fakultách, organizovať bez oznámenia svoje zhromaždenia, vlastniť hnuteľný a nehnuteľný majetok a mať iné majetkové a nehmotné práva, zriaďovať a prevádzkovať účelové zariadenia, prevádzkovať tlač, vydavateľstvá a tlačiarne, zakladať a prevádzkovať vlastné kultúrne inštitúcie a zariadenia, zakladať a prevádzkovať vlastné zdravotnícke zariadenia a zariadenia sociálnych služieb a zúčastňovať sa na poskytovaní týchto služieb v štátnych zariadeniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Majú právo vysielať svojich zástupcov a svoje zástupkyne do zahraničia a prijímať zástupcov/zástupkyne cirkví a náboženských spoločností zo zahraničia. Toto vyplýva zo zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov , ktorý tiež uvádza, že „štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované“.

Na základe zmlúv s registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami garantuje štát nedotknuteľnosť posvätných miest a chrámov, ktoré sú na základe kanonického práva a vnútorných predpisov cirkví a náboženských spoločností určené na vykonávanie náboženských úkonov. Z toho vyplýva, že nie je celkom pravdou to, čo hovoria mnohí politici podporujúci tieto právne úpravy, že veriaci registrovaných i neregistrovaných cirkví majú rovnaké práva a slobodu vyznávať verejne svoje náboženstvo.

Vyučovanie náboženstva na školách

Článok 23 ústavy ustanovuje, že cirkvi a náboženské spoločnosti „zabezpečujú vyučovanie náboženstva“ a zákon č. 308/1991 Zb. hovorí, že veriaci/veriace majú právo byť vychovávaní/é v náboženskom duchu, prípadne vyučovať náboženstvo po splnení podmienok ustanovených vnútornými predpismi cirkví a náboženských spoločností a všeobecne záväznými právnymi predpismi. Právo na náboženské vyučovanie zakladá aj zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov. Vyučovať náboženstvo môžu registrované cirkvi a náboženské spoločnosti vo všetkých školách a školských zariadeniach, ktoré sú súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy SR.

Náboženstvo je na školách v SR zavedené ako povinne voliteľný predmet, pričom alternatívnym predmetom k nemu je etika. Najnižší počet žiakov a žiačok prihlásených na hodiny náboženstva alebo etiky je dvanásť. Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti môžu po dohode prihlásiť na náboženstvo aj žiakov a žiačky rôznych ročníkov a vyznaní. Ak je počet žiakov a žiačok nižší ako je stanovených dvanásť, riaditeľ/riaditeľka školy povolí vyučovanie náboženstva v čase vyučovania náboženstva inej cirkvi, etickej výchovy alebo po ukončení vyučovania ostatných predmetov.

Problémy nastávajú v prípade tzv. „silných katolíckych regiónov“, kde je takmer absolútna prevaha záujemcov a záujemkýň o rímskokatolícke náboženstvo a sťažená možnosť vyhovieť jednotlivým záujemcom a záujemkyniam rôznych vekových kategórií o iné náboženstvá alebo o etickú výchovu v rámci jednej školy. Napriek tomu, že predpisy ponúkajú pre takéto situácie alternatívne riešenia, v škole XY to vedenie riešilo „dobrovoľným“ súhlasom rodičov s tým, aby ich dieťa navštevovalo rímskokatolícke náboženstvo, napriek tomu, že je vychovávané v rodine neveriacich. Keď rodičia nesúhlasili, rodina sa stala terčom posmeškov a odsúdenia školskej komunity. Takýto prístup možno označiť ako diskrimináciu z dôvodu vierovyznania, lebo aj nevyznávanie nijakého náboženstva je základným ľudským právom podľa ústavy a nemôže byť ani dôvodom na diskrimináciu.