Archív
skripot

Prípad Bayev a ostatní proti Ruskej federácii

diskriminacia_webka

Právo na slobodu prejavu a ochrana pred diskrimináciou LGBTI osôb: prípad Bayev a ostatní proti Ruskej federácii[1]

V tomto prípade, rozhodovanom pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), sa tento súd zaoberal zákazom tzv. „gay propagandy“[2] v Ruskej federácii. Na základe tohto zákazu boli traja aktivisti presadzujúci práva LGBTI osôb pokutovaní za verejné demonštrácie (prvý sťažovateľ pred strednou školou a sťažovatelia č. 2 a č. 3 pred detskou knižnicou), počas ktorých držali plagáty s nápismi „Homosexualita  je prirodzená a normálna“ alebo „Som hrdý na svoju homosexualitu“. Sťažovatelia namietali, že legislatívny zákaz „propagácie netradičných sexuálnych vzťahov cielený na maloletých“ porušuje ich práva na slobodu prejavu a zákaz diskriminácie.[3] Tieto práva sú zakotvené v čl. 10 (sloboda prejavu) a 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“).

Ruská vláda uznala, že v danom príde ide o zásah do slobody prejavu. Ten bol ale z pohľadu vlády legálny a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti pre ochranu práv iných, morálky a zdravia.[4] ESĽP preto po prijatí sťažnosti pristúpil k posúdeniu legitímnosti tohto zásahu[5] a podrobne sa venoval jednotlivým argumentom vlády.

ESĽP v prvom rade posudzoval, či ide o zásah, ktorý môže byť odôvodnený ochranou morálky. Vládne argumenty boli založené na morálnom imperatíve a spoločenskej podpore prijatých predpisov.[6] Súd skonštatoval, že v danom prípade je nutné predovšetkým posúdiť legitímnosť cieľa v súvislosti s odvolávaním sa na morálku a citlivosť spoločenskej otázky, ak ide o základné aspekty identity a samotnej existencie jednotlivca, ktoré súvisia s jeho právom na slobodu prejavu.[7] Spoločenská mienka podľa ESĽP všeobecne zohráva úlohu pri posudzovaní opodstatnenosti dôvodov týkajúcich sa morálky. Avšak existuje dôležitý rozdiel medzi dôrazom na spoločenskú mienku v prípade, ak ide o rozšírenie garancií Dohovoru, a situáciou, kedy sa na ňu spoliehame s cieľom zúžiť rozsah poskytovanej ochrany.[8] Súd zopakoval, že by bolo nezlučiteľné so zásadami Dohovoru, ak by uplatnenie z Dohovoru vyplývajúcich práv menšiny bolo podmienené akceptáciou majoritou. Ak by to tak bolo, právo menšiny na slobodu náboženského vyznania, prejavu a zhromažďovania by sa stalo viac teoretické ako praktické a účinné tak, ako to vyžaduje Dohovor.[9] Na základe uvedeného ESĽP odmietol argument vlády o opodstatnenosti regulovania verejnej diskusie o LGBTI osobách z dôvodu morálky.

Vo vzťahu k ochrane zdravia vláda dôvodila, že vzťahy osôb rovnakého pohlavia sú rizikom pre verejné zdravie a pre demografiu.[10] Aj tieto argumenty vlády ESĽP odmietol. Vo vzťahu k verejnému zdraviu poukázal na to, že nevyhnutnou súčasťou kampane na prevenciu chorôb a všeobecnej politiky v oblasti verejného zdravia by boli objektívne a vedecky prezentované poznatky o otázkach pohlavia a rodovej identity a zvyšovanie povedomia o akýchkoľvek súvisiacich rizikách a metódach ochrany pred týmito rizikami.[11] Vo vzťahu k demografii ESĽP vymenoval niekoľko opatrení, ktorých vykonanie je v moci štátu a ktoré môžu slúžiť na podporu pôrodnosti (napríklad ekonomická istota, dostupnosť starostlivosti o deti), ale obmedzenie informácií o vzťahoch osôb rovnakého pohlavia podľa súdu medzi takéto opatrenia nepatria. ESĽP tiež poukázal na to, že spoločenská akceptácia heterosexuálnych vzťahov nie je závislá od vôle alebo schopnosti ľudí v nich mať deti, z čoho vyplýva, že ani tento argument nemôže zavážiť pri obmedzovaní práva na slobodu prejavu vo vzťahu k párom rovnakého pohlavia.[12]

Tretia línia argumentov vlády sa týkala údajného rizika spočívajúceho možnej konverzii maloletých k tzv. „homosexuálnemu štýlu života, ak budú maloleté osoby vystavené pozitívnym informáciám o homosexualite. Vláda sa tiež odvolávala na právo rodičov rozhodovať o sexuálnej výchove svojich detí podľa svojich náboženských a filozofických postojov.[13] V prvom rade ESĽP poukázal na to, že demonštrácie sťažovateľov nezasahovali do osobného priestoru maloletých a nemali za cieľ interakciu s maloletými.[14] Tiež zdôraznil, že Dohovor nezakladá právo jednotlivca nebyť vystavený názorom, ktoré odporujú jeho vlastným.[15] V konaní sťažovateľov ESĽP nenašiel nič, čo by rodičom bránilo vykonávať ich právo vzdelávať a viesť svoje deti v súlade s vlastným presvedčením. Vo vzťahu k tomu, že maloleté osoby, ktoré videli kampaň sťažovateľov, boli vystavené myšlienkam rovnosti, rôznorodosti a tolerancie, ESĽP uviedol, že osvojenie si takýchto názorov môže byť jedine nápomocné pri dosahovaní spoločenskej súdržnosti. Na základe týchto úvah ESĽP skonštatoval, že posudzovaná právna úprava prijatá v Ruskej federácii neslúži na podporu legitímneho cieľa ochrany morálky a že tieto opatrenia môžu byť kontraproduktívne pri dosahovaní deklarovaných legitímnych cieľov ochrany zdravia a ochrany práv ostatných.[16] Ruské štátne orgány prijatím a uplatňovaním namietaných predpisov podľa ESĽP prekročili rámec voľnej úvahy garantovanej čl. 10 Dohovoru (sloboda prejavu), a teda sa dopustili porušenia tohto ustanovenia.[17]

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu pred diskrimináciou (čl. 14 Dohovoru) ESĽP poukázal na to, že ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu na základe sexuálnej orientácie, miera voľnej úvahy zo strany štátu je veľmi úzkaštát musí preukázať existenciu osobitne presvedčivých a závažných dôvodov pre rozdielne zaobchádzanie – pričom rozdiely založené len na sexuálnej orientácii Dohovor neumožňuje.[18] Súd si všimol, že namietané právne ustanovenia vo svojej podstate vytvárajú stav podriadenosti vzťahov párov rovnakého pohlavia v porovnaní so vzťahmi osôb rôzneho pohlavia[19] a sú založené na zaujatosti heterosexuálnej majority voči homosexuálnej menšine, vo vzťahu k čomu štát nepredložil žiadne presvedčivé a opodstatnené dôvody pre takéto rozdielne zaobchádzanie.[20] Na základe uvedeného ESĽP skonštatoval porušenie čl. 14  Dohovoru v  spojení s čl. 10 Dohovoru.[21]

 

 

Spracovala: JUDr. Zuzana Števulová

 

Pozn.:

[1] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bayev a ostatní proti Ruskej federácii z 20. júna 2017, sťažnosti č. 67667/09, 44092/12 a 56717/12.

[2] Ruský zákon o správnych priestupkoch upravoval pokuty za propagovanie “netradičných sexuálnych vzťahov“ medzi deťmi, vrátane zobrazovania takýchto vzťahov v pozitívnom svetle, vytvárania skresleného obrazu o rovnocennosti takýchto vzťahov s tradičnými sexuálnymi vzťahmi a poskytovania informácií, ktoré by v deťoch vzbudilo netradičnú sexuálnu orientáciu. Túto legislatívu odsúdilo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy aj Benátska komisia.

[3] Pozri ods. 3 rozsudku.

[4] Pozri ods. 45 rozsudku.

[5] Pozri ods. 62 posledná veta.

[6] Pozri ods. 65 rozsudku.

[7] Pozri ods. 66 posledná veta.

[8] Pozri ods. 70 rozsudku.

[9] Pozri ods. 70 rozsudku.

[10] Pozri ods. 72 rozsudku.

[11] Pozri ods. 72 rozsudku.

[12] Pozri ods. 73 rozsudku.

[13] Pozri ods. 74 rozsudku.

[14] Pozri ods. 80 rozsudku

[15] Pozri ods. 81 rozsudku

[16] Pozri ods. 83 rozsudku

[17] Pozri ods. 84 rozsudku

[18] Pozri ods. 89 rozsudku

[19] Pozri ods. 90 rozsudku

[20] Pozri ods. 91 rozsudku

[21] Pozri ods. 92 rozsudku