Archív

Spôsoby diskriminácie alebo AKO SA TO DEJE?

Diskriminácia prostredníctvom aktívnej činnosti

Diskriminovať môže štát alebo súkromná či právnická osoba tým, že urobia konkrétne kroky, ktoré znevýhodňujú človeka preto, akého je rasového či etnického pôvodu. Ak zamestnávateľ/zamestnávateľka neprijme do zamestnania uchádzača/uchádzačku len preto, že si myslí, že je Róm/Rómka, svojím konaním sa dopúšťa diskriminácie (a to bez ohľadu na to, či uchádzač/uchádzačka naozaj má rómsky pôvod alebo len zdedil/a po svojom napr. gréckom otcovi tmavšiu farbu pleti). Ak kaderník/kaderníčka odmietne obslúžiť mladú Rómku s výhovorkou, že má veľa práce, a vzápätí prijme neobjednanú zákazníčku nerómku, je to takisto príklad diskriminácie, ktorá sa deje konaním určitej osoby.

Diskriminácia prostredníctvom nečinnosti

Štát alebo iné subjekty však môžu diskriminovať aj svojou nečinnosťou. Ak napríklad štátne orgány nezasahujú vtedy, keď treba ochrániť práva či slobody ľudí menšinového etnického pôvodu, svojou pasivitou sa takisto dopúšťajú diskriminácie.

Napríklad sloboda prejavu a sloboda pokojného zhromažďovania patria medzi základné ústavné práva. Štát je povinný poskytnúť všetkým obyvateľom a obyvateľkám rovnakú ochranu pred narušovaním týchto práv zo strany iných osôb. To znamená, že ak skinheadi narušia pokojný priebeh zhromaždenia rómskych organizácií organizovaného na protest proti nečinnosti polície vo veci rasovo motivovaných útokov, a štátne orgány voči skinheadom neprijmú adekvátne kroky vedúce k tomu, aby sa daná činnosť už neopakovala, môžeme hovoriť o porušení slobody prejavu a zhromažďovania.

Predstavme si ale, že tie isté štátne orgány sú schopné v tom istom meste adekvátne ochrániť pred narušením napríklad zhromaždenie na podporu zákazu interrupcie či na oslavu niektorých rozporuplných historických osobností. Tieto zhromaždenia tiež vyvolávajú nevôľu istých skupín obyvateľstva, ktorá sa môže prejaviť snahou agresívne takéto zhromaždenie prekaziť. Ak polícia je schopná takýmto násilným snahám zabrániť a ochrániť ústavné práva iných obyvateľov a obyvateliek, a len v prípade Rómov/Rómiek zlyháva, ide tu pravdepodobne o diskrimináciu prostredníctvom nečinnosti. Štát si vtedy neplní svoje povinnosti práve voči istým skupinám ľudí kvôli ich etnickému pôvodu, znemožňujúc im tak realizáciu ich práv.

Diskriminovať nečinnosťou môže však napríklad aj škola, keď nezakročí proti praktikám šikanovania medzi spolužiakmi/spolužiačkami, ako sme uviedli v príklade na inom mieste.

Rasová segregácia

Je to prístup založený na rasizme spočívajúci v oddeľovaní príslušníkov a príslušníčky jednotlivých rás v bežnom živote. Známe sú príklady z histórie USA či Južnej Afriky, kde mali osoby bielej a čiernej pleti oddelené autobusy, reštaurácie, verejné toalety, obchody, školy, dokonca parky a pod.

Segregácia sa často ospravedlňovala tým, že obom rasám to tak vyhovuje, že je to dobrovoľné. Segregácia je tiež diskrimináciou, lebo segregačné praktiky spravidla pochádzajú od príslušníkov a príslušníčok „bielej“ alebo väčšinovej rasy. Segregácia je zvyčajne ponižujúca, keďže sa zakladá na predpoklade toho, že „ čierni ľudia sú špinaví“, či minimálne nehodní toho, aby sedeli v autobuse či v reštaurácii spolu s bielymi.

Sprievodné javy: rasizmus, pravicový extrémizmus, neonacizmus

Diskriminácia z dôvodu rasového či etnického pôvodu sa často spája s rasizmom, ktorý je podporovaný či dokonca provokovaný, alebo len ticho tolerovaný štátnou mocou. Rasizmom sa označujú postoje ako rozlišovanie ľudí podľa farby pleti či iných fyzických znakov poukazujúcich na ich etnický pôvod a znevažovanie ľudí s niektorými z týchto znakov.

Pseudovedecké štúdie na začiatku 20. storočia, z ktorých vychádzal fašizmus a nacizmus, sa snažili zdôvodniť nadradenosť bielej nordickej rasy nad všetky ostatné, a tým aj právo tejto rasy vládnuť svetu. Hoci od tých čias sa ľudstvo mnohokrát poučilo a mnoho národov na vlastnej koži pocítilo dôsledky takéhoto myslenia (tábory smrti, genocídy, pogromy ap.), stále sa nájde dosť takých, ktorí pre svoju frustráciu a súkromné či spoločenské problémy hľadajú jednoduché vysvetlenie v podobe rasistických postojov.

Rasizmus býva často živený stereotypmi alebo predsudkami. Sú to spravidla nepravdivé alebo zovšeobecňujúce tvrdenia prijaté na hodnotenie iných ľudí. Tieto tvrdenia majú niekedy korene v histórii, niekedy v strachu z nepoznaného, niekedy sú len nálepkou vytvorenou na to, aby si ľudia vedeli vytvoriť názor bez „zbytočného“ rozmýšľania a pokusov pochopiť iných. Všetci poznáme výroky, ako „všetci Cigáni kradnú“, „Židia sú lakomí“, „černosi smrdia“, „Arabi sú leniví“ a pod.

Neonacizmom je nazývané hnutie alebo názorové prúdy snažiace sa oživiť nacistickú ideológiu. Keďže nejde o jednotné hnutie a jednotlivé skupiny či organizácie sa od seba líšia, používa sa aj všeobecnejší názov pravicový extrémizmus. Vyznačuje sa najmä rasistickými postojmi, uznávaním vodcovského princípu a otvoreným hlásením sa k násiliu ako spôsobu riešenia problémov a konfliktov. Za cieľ si zvyčajne kladie „očistenie“ národa či ľudstva, niekedy aj otvorenú likvidáciu iných rás a národov.
Viac informácií o týchto skupinách a ich činnosti nájdete na stránkach organizácie Ľudia proti rasizmu.