Archív
skripot

Rodičia nepatria za dvere, pán doktor

dievcatko_g

SME.sk

Áno, som to ja. Matka dva a pol ročného uplakaného dievčatka, ktorá k vám prišla vo štvrtok popoludní, počas vašej služby na pohotovosti. Poslali ste ma za dvere. Ani ste sa nesnažili vysvetliť mi, ako budete v ošetrení mojej dcéry postupovať. Hovorí sa tomu informovaný súhlas. Zrejme ste zvyknutý pri výkone práce s pacientami nekomunikovať, hoci vám túto povinnosť ukladá zákon č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Oznámila som vám, že pri vyšetrení dcéry si želám zostať prítomná. Zvýšili ste na mňa hlas a znova ste ma vykázali za dvere. Keď som vám stále kľudným hlasom odpovedala, že som zákonná zástupkyňa dieťaťa a želám si byť prítomná pri ošetrení, sadli ste si za stôl a oznámili mi, že dcéru neošetríte kým neodídem. Inými slovami, použili ste svoje postavenie moci aby ste si presadili svoju vôľu, ktorá nemá oporu v zákone.

Rodičia nepatria za dvere pán doktor. Rodičia patria k deťom. Počas prítomnosti v ordinácii, kde plačúce malé dieťa čaká na pomerne bolestivý zákrok, mi príde nerozumné hádať sa s vami. Dcéra by bola ešte viac rozrušená a kto by mi zaručil, že by ste ju následne ošetrili riadne a citlivo? Dovoľte mi napísať vám, z bezpečia môjho domova, ako som sa u vás v ambulancii cítila.

Keď ste mi oznámili, že v mojej prítomnosti dcéru neošetríte, prehnalo sa mi hlavou kadečo. V prvom momente sa mi chcelo iba  neveriacky povedať: “Toto snáď nemôže byť pravda!” alebo “Aké hlúpe správanie a zneužívanie svojho postavenia od vzdelaného človeka!” Ale zahryzla som si do jazyka. Moje dieťa tu ležalo u vás v ordinácii v bolestiach a potrebovalo pomoc. Ďalšie čo mi napadlo, že vás požiadam, aby ste mi toto stanovisko dali písomne. Ak sa tak veľmi cítite v práve, nemôžete mať s tým predsa problém. V prvom rade som ale musela zhlboka dýchať. Aby som nezhoršila už aj tak dosť vypätú situáciu. Za dvere nepôjdem v žiadnom prípade. Som v podrepe vedľa plačúcej dcérky, držím ju za ruku a hladím po tvári. V duchu sa samej seba pýtam: “Čoho je schopný tento lekár ak nebudem konať podľa jeho príkazov? Ošetrí ju s citom? Nevyvŕši na nej svoju zlosť voči mne?” Áno, aj takéto myšlienky mi behali hlavou, kým ste si vy ťukali do počítača a čakali ako zareagujem na vašu vyhrážku.

Dcéru som neopustila. Zostala som pri nej.  V tichosti som vás sledovala pohľadom a nesúhlasne som krútila hlavou. Nič z toho, čo mi chodilo na um, mi v tej chvíli neprišlo  rozumné povedať vám. Prišla som sem, aby ste ošetrili moje dieťa. Nakoniec ste ju aj ošetrili (napriek mojej prítomnosti). Avšak nedá mi pokoj otázka: “Koľko rodičov ste už takýmto spôsobom z ordinácie vystrnadili?”

Aj malé dieťa je človek – so špecifickými potrebami.

Čítajte viac

Miroslava Rašmanová
 
© Petit Press, 2016
Blog uverejnil portál SME.sk 17. 6. 2016 o 11:29.