Archív
skripot

Romana Schlesinger: Každá nespravodlivá nerovnosť ma vie naštartovať

RSchlesinger_205x205_webnov-sk_thumb

Keď sa deje nejaká krivda, neprávosť či nerovnosť, vie ma to naštartovať robiť veci a pokúšať sa niečo zmeniť…
Romana Schlesinger

Prečo ste sa svoj profesijný život rozhodli venovať práve téme ľudských práv?

Ja sa konkrétne zameriavam na ľudské práva v spojitosti so sexuálnymi menšinami. Pracujem v LGBT komunite, čo je skratka pre lesbian-gay-bisexual-transgender. Verím v tú možno už otrepanú frázu, že osobné je politické. Ľudské práva – moje, môjho suseda, obyvateľov a obyvateliek môjho mesta – sa ma bytostne dotýkajú. V našej spoločnosti sú momentálne deficity vo všetkých oblastiach týkajúcich sa menšín a ľudských práv. Keďže sa zaoberám problematikou sexuálnych menšín, moja práca bude mať význam dovtedy, kým na Slovensku alebo tam, kde budem momentálne pôsobiť, bude čo i len jediný gej alebo čo i len jediná lesba bojujúca s homofóbiou.

Určite ste prešli rôznymi fázami osobnostného a profesijného zrenia. Akými fázami ste prechádzali počas oboznamovania sa s témou cez vlastnú skúsenosť, ako sa vyvíjala vaša citlivosť na ľudské práva?

Presne ako hovoríte, zo začiatku to išlo najmä cez moju vlastnú osobnú skúsenosť, v podstate ešte na strednej škole. Bol to taký dosť prudký a nepríjemný stret s antisemitizmom, pretože mám židovské korene. Aj moje priezvisko je židovské. Stretla som sa s nepríjemnými, našťastie len slovnými útokmi. Keď sme v škole preberali obdobie slovenského štátu a učiteľka nám povedala, že za každého deportovaného Žida alebo Židovku zaplatil slovenský štát päťdesiat ríšskych mariek, spolužiačky mi povedali: „Počúvaj, my sa ti na to poskladáme, ale už choď.“ A potom hákové kríže na schránkach a podobne. Teraz dosť otvorene hovorím o tom, že v prvých ročníkoch strednej školy som s tým urputne bojovala a za každú cenu som sa snažila svoju židovskú identitu skrývať. Hovorila som, že nemám židovské, ale nemecké meno. Bolo to preto, lebo som nechápala súvislosti a nemala som žiadne reálne a objektívne poznatky o problematike antisemitizmu. Myslela som si, že Židia sú zrejme za niečo vinní a preto musia trpieť a musí im byť ubližované. Myslela som si, že preto s tým nechcem mať nič spoločné. A potom prišiel obrat. Bolo to v poslednom ročníku na strednej škole, keď k nám prišla Monika Vrzgulová z Nadácie Milana Šimečku s projektom Stratení susedia. Púšťala nám na hodine videokazetu, kde pani, ktorá prežila Slovenské národné povstanie, povedala, že ho prežila len vďaka osobe, ktorú menovala. A ja som v tej osobe identifikovala brata môjho dedka, ktorý bol v povstaní. Toto bol ten impulz, kedy som už konečne bola schopná povedať: „Áno, mám židovské korene, mám židovské meno, no a čo?“ A som na to dokonca hrdá, pretože po dedkovej smrti sme našli jeho pamäte, o ktorých nám počas života nikdy nič nepovedal. Po ich prečítaní sa dostavil pocit hanby z toho, že som tieto korene popierala. A že za tým niekde v mojej rodinnej histórii stojí človek, ktorý keby nebojoval, alebo keby sa nesnažil či ostal pasívny, tak ja tu teraz nemusím vôbec sedieť. Preto hovorím, že sa zaujímam o ľudské práva, že s tým chcem niečo robiť, chcem sa ďalej vzdelávať a chcem svoje vedomosti sprostredkovať ľuďom, ktorí o tom nič nevedia, rovnako ako som nič nevedela ja. Chcem sa im to pokúsiť vysvetliť, aj keď je za tým kopec práce.

Neskôr som riešila svoju lesbickú identitu. Prišla som na to, že vyrovnávanie sa s identitami v podstate funguje na rovnakom princípe, a preto to pre mňa bolo tento raz oveľa ľahšie. Po skúsenosti s vyrovnávaním sa s antisemitizmom a s priznaním (si) svojich židovských koreňov, židovskej identity – aj keď slovo identita sa neodvážim presne definovať – to bolo ľahšie. Takže celý môj comingout bol dosť rýchly – v rodine, v práci aj v škole. Keď mi niekto teraz povie, že to bolo hrdinstvo, že mi to „išlo tak ľahko“, odpovedám: „Áno, ale nepoznáš ten príbeh od začiatku.“

Predtým som bojovala s úplne iným typom diskriminácie a s vyrovnávaním sa s inou identitou, takže potom to už bolo jednoduchšie. Teraz sú mojou srdcovou záležitosťou práve tieto témy – holokaust a sexuálne menšiny. Momentálne sa venujem problematike sexuálnych menšín, ale začalo to osobnou skúsenosťou, to bol ten prvý primárny impulz. Potom prišlo nabaľovanie cez skúsenosti a tiež vnímanie istých situácií, ktoré som predtým vôbec nevidela ako diskrimináciu. Teraz ich už vnímam tak, že pozor, toto nie je rovnaké zaobchádzanie, takéto zaobchádzanie istým spôsobom diskriminuje určitú skupinu… Hlavne sa treba vedieť poriadne nahnevať. Hnev je štartovací impulz, ktorý ja osobne veľmi potrebujem. Keď sa deje nejaká krivda, neprávosť či nerovnosť, vie ma to naštartovať robiť veci a pokúšať sa niečo zmeniť.

Ktoré témy z oblasti ľudských práv považujete na Slovensku za najpálčivejšie?

Na prvom mieste by som asi uviedla rodovú problematiku. Začala by som tým, čo zasahuje percentuálne najviac obyvateliek a čo sa momentálne hodnotí ako menšina. Je to však len tzv. sociálna menšina – ženy tvoria až 52 percent populácie, čo je, samozrejme, viac ako mužov. Aj keď v súčasnosti už máme volebné právo, môžeme študovať, môžeme pracovať, stále žijeme v patriarcháte…

Zoberme si napríklad náš jazyk – ani v médiách, ktoré sú mienkotvorné a do veľkej miery socializujú a scitlivujú spoločnosť, nenájdete v nich, až na malé výnimky, používanie rodovo citlivého jazyka. Viditeľné je to aj v platovom ohodnotení žien a napr. v školstve. Prechádza to všetkými aspektmi spoločnosti. No a potom je problematická aj rómska otázka a otázka sexuálnych menšín. Je potrebné odstrániť extrémizmus a rasizmus. V tejto súvislosti je dosť smutné, že nie je vidieť žiadne väčšie aktivity smerom od vlády.

… s rasizmom k cudzím národom, najmä Rómom, alebo s fóbiou z inakosti?

Povedzme s fóbiou z akejkoľvek inakosti. Možno je to iba subjektívne, ale ja momentálne pociťujem nárast diskriminačného správania a fóbie z inakosti a zo všetkého, čo sa i len mierne odlišuje od normálu. V podstate si myslím, že impulz od vlády tu veľmi chýba.

Keď ste povedali „nárast diskriminačného správania“ a fóbia z inakosti ako takej, mali ste na mysli len politickú rovinu alebo aj verejnosť? Máte s tým priamu skúsenosť, alebo je to atmosférou vytváranou médiami?

Nedá sa to hodnotiť inak ako subjektívne. Ak sa nachádzam v Bratislave v akademickom prostredí, nemusím sa stretnúť so žiadnym problémom, ale keď len trošku otvoríme oči, sídliská sú plné nálepiek slovenského Národného odporu a útoky na akúkoľvek inakosť sú bežným javom.

Myslíte si, že tieto hnutia sú rozšírené najmä medzi mladými ľuďmi, alebo že je to spoločenská fóbia prechádzajúca cez rôzne generácie?

Neviem, či viem dosť fundovane odpovedať. U mladých ľudí je to možno o potrebe zaradiť sa niekam, niekam patriť, nájsť si nejakú svoju skupinu. Samozrejme, keď má niekto 15 rokov, tak možno ani tak celkom nemôže za to, že je ovplyvnený. Tam by malo nastúpiť v nejakej protiargumentácii školstvo, aby mladým ľuďom ukázalo, že to nie je správne. Pretože neexistuje žiadna čistá rasa ani žiadny normatív.

Hovorili ste o témach, ktoré v oblasti ľudských práv považujete za pálčivé. Máte dojem, že tieto témy majú svoj vlastný vývoj? Myslíte si, že sa vyvíjajú v zmysle pro-aktívneho pozitívneho riešenia v prospech daných menšín – národnostných, sexuálnych, sociálnych, alebo aj menšín v symbolickom význame?

Máte na mysli taký prirodzený vývoj spoločnosti? Nie som negativistická, najmä pokiaľ ide o vnímanie sexuálnej odlišnosti, nerada toto slovo používam, pretože je zavádzajúce, ale povedzme že neheterosexuálnej. Znova sa to odvážim hodnotiť len v kontexte, v ktorom žijem. Nemám osobnú skúsenosť z iných regiónov, iba z hlavného mesta a z vyspelejších západoslovenských regiónov, kde to podľa môjho názoru ide dopredu. Myslím si, že aj verejná mienka sa v tejto otázke posúva. Už aj v osobnom kontakte s ľuďmi to vnímam tak, že proti registrovaným partnerstvám gejov a lesieb má výhrady čoraz menej ľudí. Stále sa však nedokážu vyrovnať s myšlienkou, že takíto ľudia by mohli vychovávať deti. Sama sa pýtam, čím to je. Mám na to rôzne odpovede. Neviem, či sú správne, alebo nie, sú len hypotetické. Možno je to aj tým, ako sa u nás stále dookola zdôrazňuje nukleárna rodina ako jediná správna jednotka spoločnosti. Prečo by mala byť základnou jednotkou štátu rodina? Prečo to nemôže byť jednotlivec alebo jednotlivkyňa? Dúfam, že prostredníctvom kampaní určených pre verejnosť sa táto mienka môže posúvať ešte ďalej. Ľudia tiež nemôžu byť pasívni k dianiu v okolitých štátoch. Myslím si, že nášmu kontextu dosť pomohlo aj to, že v Česku už existuje registrované partnerstvo a žiadny rozpad spoločnosti ani hromadný nárast homosexuality nenastal, tak ako to predpovedali istí demagógovia. Takže ľudia zrejme reflektujú aj dianie v okolitých štátoch. Myslím si, že verejná mienka sa bude meniť. Snažím sa byť optimistická, vždy sa na to pozerať tak, že pohár je poloplný a nie poloprázdny. Inak by som zrejme nemohla robiť to, čo robím. Mám tie svoje plamienky, ktoré žiaria, a naozaj sa stretávam s pozitívnymi reakciami. Napríklad 17. mája sme robili verejnú akciu Medzinárodný deň boja proti homofóbii. V Bratislave sme oslovili v podstate všetky vekové kategórie. Očakávala som oveľa horšie reakcie, ale z nejakých osemdesiatich percent boli priam až veľmi pozitívne.

Tie reakcie boli v rámci ankety na ulici?

Bolo to v rámci Medzinárodného dňa boja proti homofóbii – 17. mája, kedy bola v roku 1991 homosexualita vyškrtnutá zo zoznamu duševných chorôb. Na Slovensku v tento deň organizovala antihomofóbny happening neformálna aktivistická skupina Queer Leaders Forum (QLF), ktoré je projektom Prvého lesbického združenia Museion a ktorému sa momentálne sa výborne darí:). Hana Fábry, štatutárka a líderka združenia, od jeho založenia v roku 1994 získala množstvo sympatizantov a sympatizantiek (aj tých druhých, pozn. HF pri konzultácii k rozhovoru) a zrealizovala viaceré veľmi úspešné projekty. Queer Leaders Forum malo byť v podstate „len“ projektom a z neho sa malo vykryštalizovať zopár ľudí, ktorí by sa možno začlenili do Museion. Vyzerá to ale tak, že Queer Leaders Forum sa v blízkej budúcnosti zaregistruje ako samostatné občianske združenie. Museion je primárne lesbické združenie a Queer Leaders Forum pracuje hlavne s konceptom queer, čo je akákoľvek neheterosexuálna identita. Takže v QLF nehovoríme len o lesbách… Šéfka projektu QLF Hana Fábry je s týmto vývojom veľmi spokojná, jej cieľom bola práve naša aktivistická samostatnosť a rozšírenie aktivistických radov v queer komunite.

A nie je to to isté ako LGBT komunita?

Nie. Queer je anglický pojem a pôvodne znamená „divný“ alebo „čudný“. V tomto zmysle sa v podstate aj používal. Až začiatkom minulého storočia sa začal používať aj v spojení s neheterosexuálnou populáciou. Preto máme aj taký názov. Leaders v názve potom znamená lídri a Forum otvorenú komunikáciu. Chceme sa vyprofilovať ako organizácia, ktorá bude určená na výchovu lídrov a líderiek, resp. líderských osobností v našej teplej komunite. Hovorím teplej, lebo tento pojem už konečne stráca svoj ešte donedávna vyslovene negatívny konotát. Zatiaľ je to v plienkach, ale boli sme veľmi úspešní/é. Hneď po mesiaci spoločného pôsobenia sme získali na Medzinárodný deň boja proti homofóbii podporu od Komunitnej nadácie Bratislava – práva na spomínaný happening.

A tých 80 % pozitívnych reakcií spočívalo v tom, že ľudia na ulici reagovali na vaše podnety?

Akcia prebiehala dve hodiny na Námestí SNP a dve hodiny na Hlavnom námestí. Ľudí sme oslovovali s letákmi a nálepkami s antidiskriminačným obsahom, ktoré sa nám veľmi podarili. V letáku bol aj rodovo citlivý jazyk, takže ja som z toho bola úplne vo vytržení. A máme aj šikovných grafikov a dizajnérov, takže momentálne sme vo všetkom veľmi sebestační/é, aj v písaní projektov. Ja väčšinou spolupracujem s grafikom aj s dizajnérom, takže sme taká jednotka, ktorá v podstate funguje dosť samostatne so supervíziou Hany Fábry. Ona má kopec skúseností, ktoré my zatiaľ nemáme. Ale aby som sa vrátila k tomu podujatiu, rozdávali sme letáky a nálepky a dúhové stužky a oslovovali sme ľudí: „Dobrý deň. Dnes je Medzinárodný deň boja proti homofóbii, je to celosvetový deň a my vám chceme ponúknuť takúto stužku, možno nálepku, možno leták, ak budete chcieť, a nosením tejto stužky v tento deň vyjadríte svoj nesúhlas s homofóbiou a s diskrimináciou vo všeobecnosti.“ Takže to nebolo len tak, že sme sa postavili a rozdávali stužky bez toho, aby sme tým ľuďom vysvetlili, o čo ide. Ja osobne by som nesúhlasila, aby tú stužku nosil niekto, kto to nemá zvnútornené. Nikomu sme nič nevnucovali. Preto viem povedať, že osemdesiat percent reakcií bolo pozitívnych. Keď som im to vysvetlila, tak buď povedali nie a išli ďalej, alebo sa s nami pustili do rozhovoru. Niekedy to bolo veľmi príjemné. Na začiatku som mala strach oslovovať tie najstaršie generácie a púšťať sa do nejakých tých rozhovorov. Strašne som sa bála, že schytám nejakou paličkou po hlave. Bola som veľmi prekvapená, že sme si s nakoniec živo a veselo pokecali. Teraz sa musím priznať, že som vtedy odbúravala svoje predsudky ku starším ľuďom. Dnes už viem, že nezáleží na veku a že homofóbia je naozaj celospoločenský fenomén, ktorý nemá s vekom veľa spoločné. Jedna staršia pani ma dojala, keď si vypýtala stužku pre vnuka geja. Takže super reakcie. Tiež som sa bála nejakého útoku, napríklad od neonacistov, ale našťastie sa nič nestalo.

Sú tieto konfrontácie bežné?

Myslím si, že tá možnosť tam vždy je. Videli sme, čo sa stalo v Brne na Gay Pride. Boli tam priame fyzické útoky neonacistov, polícia v podstate úplne zlyhala. Evidentne s touto akciou gejsko-lesbického združenia nesúhlasila a v podstate neonacistom ani nebránila dostať sa pod pódium. Ja som v tom čase bola na GAY PRIDE v Berlíne, ktorý prebiehal úplne inak. V policajnom zbore, ktorý GAY PRIDE chráni, sú samotní gejovia a lesby, takže ja som tam euforicky oslavovala svoju – čo? – sexualitu? – nie sexualitu, no jednoducho svoju queer identitu. A potom som prišla domov, zapla som telefón a zistila som, že jeden chalanisko od nás z Queer Leaders Forum dostal kopanec do brucha a ďalšia má modrinu. Hana Fábry sa spýtala policajtov, prečo majú založené ruky, prečo nič nerobia. A veliteľ policajného zboru jej do očí povedal, že on s touto buzerantskou akciou nesúhlasí. Takže je jasné, že takéto útoky hrozia. Hneď po akcii k Medzinárodnému dňu boja proti homofóbii som vyhľadávala čo o nás napísali médiá. Existuje jeden neonacistický portál, volá sa beo.sk, na ktorom bola dosť dlhá konverzácia ľudí, že by bolo potrebné túto akciu nejakým spôsobom rozohnať alebo do nej nejako zasiahnuť. A keď som si pozrela dátum, kedy sa dohadovali na nejakom zásahu, bolo to ešte pred samotnou akciou. Takže som bola celkom spokojná, že som si to prečítala až keď bolo po akcii. Naši ľudia sú všetko mladé decká, z ktorých niektorí a niektoré nie sú ešte vôbec „vyoutovaní“, ani v rodine, ani v škole, ani v zamestnaní.

Vyoutovaní?

Znamená to, že sa k svojej neheterosexuálnej identite otvorene nehlásia.

Zaoberáte sa touto problematikou aj z hľadiska jej vývoja. Viete si predstaviť svoj osobný, ale aj profesijný vklad do tejto problematiky okolo roku 1989?

No, veci sa určite zmenili. Neviem vám povedať, ako by som reagovala vtedy, alebo ako by sa mi žilo, pretože jednoducho nemám tú skúsenosť. Aj keď som sa narodila v roku 1986, viem si tú dobovú situáciu v podstate vykresliť, aj keď na to, aby o tom človek mohol rozprávať, je asi najlepšia empirická skúsenosť. Viem to len z rozprávania lesbických aktivistiek, ktoré sa už v tom období snažili podnikať nejaké kroky, alebo sa už nejakým spôsobom stretávali. Napríklad čo sa týka sexuálnych menšín, tak v ´89 roku bola téma homosexuality a bisexuality ešte tabuizovaná a zneviditeľňovaná. Ako keby nič okrem heterosexuálneho neexistovalo. Samozrejme, že existovalo. Lesby a gejovia sa stretávali tajne v súkromných bytoch alebo baroch. V istom období komunizmu bola homosexualita dokonca kriminalizovaná. Aj keď sa dekriminalizovala, v zákone stále ostala taká diskriminačná klauzula, že homosexuálny pomer či sexuálny styk dvoch osôb rovnakého pohlavia je povolený až od 18 rokov. Heterosexuálna hranica však bola stanovená na 15 rokov.

To boli tie nezmyselné tri roky, o ktorých píšete vo svojej bakalárskej práci?

Áno. Pre mňa je to silný signál. Vždy sa totiž nájde nejaký spôsob, ako to, čo nie je alebo nebolo heteronormatívne, degradovať do inej pozície. Že keď mám 15 rokov a som lesba, tak potrebujem ešte ďalšie tri roky na to, aby som si uvedomila svoju sexualitu. Že mám stále tie tri roky na to, aby sa zo mňa mohla vyvinúť „normálna“ heterosexuálna žena. Po roku 1989 sa to začalo pomaličky odtabuizovávať. To je tiež dôvod, prečo sa môže niektorým ľuďom na Slovensku zdať, že homosexualita je len móda. Mimochodom, tento argument dosť často používajú aj niektorí politici. Akoby išlo o nejaký vynález 21. storočia a predtým tu nebola. Samozrejme, že bola, ale nikto sa s tým neodvážil vyjsť von. Z historického hľadiska bolo homosexuálne správanie v každej dobe. Po osemdesiatom deviatom nastalo zviditeľňovanie témy. Začali vznikať prvé lesbisko-gejské organizácie. Ako prvá vznikla gejská organizácia GANYMEDES, z ktorej sa v roku 1994 vyprofiloval MUSEION ako lesbické združenie a začali vznikať aj periodiká. Keď som porovnávala prvé slovenské a prvé české periodiká, tie české ma prekvapili tým, že tam už od roku 1991 začali vychádzať noviny LAMBDA, ktoré mali politický, ale aj aktivistický charakter. Na druhej strane, vývoj na Slovensku bol trochu iný. Aj keď, čo je to v histórii päť alebo šesť rokov… Je však zaujímavé to porovnať. Tie naše prvé periodiká plnili spoločenskú funkciu. Boli tam poviedky, kontakty na tieto združenia, ale aj to vtedy plnilo neskutočnú funkciu.

Mňa zaujalo aj to, že mnohí autori a mnohé autorky publikovali pod pseudonymami. Je to tak aj dnes?

Dnes v podstate neexistuje žiadne periodikum. Momentálne nie je vôbec nič. Rozmýšľame, že po spustení nášho webu, na ktorom sa teraz začína pracovať, by sme vydávali niečo vo formáte pdf. Tá skupina ľudí, ktorá by dnes chcela vydávať periodikum, ho určite nechce robiť komerčne a inak ako cez granty sa v podstate aj tak nedá zafinancovať. Čo sa týka tých pseudonymov, keby som bola v redakčnej rade, zrejme by som uverejňovala články a príspevky od ľudí, ktorí sa podpisujú vlastnými menami. Je tu však určitý fenomén strachu. Keď začalo na Slovensku vychádzať prvé pravidelné periodikum, volalo sa L-listy, ani jeden človek neuviedol svoje pravé meno. Bolo to tesne po páde komunizmu, veci sa už dávali do pohybu, ale ten strach akoby z ľudí ešte nestihol opadnúť. Preto hovorím, že naša generácia je v tomto špecifická. Nie je poznačená takýmto strachom, aj keď strach z toho, že vás odsúdi spoločnosť, tam určite je. Tento strach však už nikoho neohrozí takým spôsobom, ako to bolo možné pred osemdesiatym deviatym rokom.

Čo by mohlo predstavovať takéto ohrozenie?

Určité vylúčenie zo spoločnosti, v ktorej sa pohybuješ. Niekedy to môže byť o tom, že človek stratí jedného priateľa, ktorý má na vec opačný názor, ale niekedy to môže byť tiež o tom, že človek je vylúčený z rodiny, prípadne z celého spoločenstva, v ktorom žije. Ak niekto žije vo veľmi malej dedine, ktorá je silno katolícka – a teraz to nie je žiadna priama kritika smerom k náboženstvu, skôr ku praktikám cirkvi – a v ktorej je hlas kňaza akoby hlasom celého spoločenstva a zasahuje úplne do všetkého, čo tá osoba vo svojom živote prežíva, tak tento/táto dotyčný/á je z toho vylúčený/á, je vylúčený/á rodinou, kamarátmi, kamarátkami, všetkými, ktorí sú ovplyvnení názorom, ktorý tam funguje. Takýto človek sa môže ocitnúť v existenčnej patovej situácii, ktorú môže riešiť rôznym spôsobom – môže odísť do veľkomesta, kde sa gejom a lesbám žije oveľa ľahšie, pretože sú tam miesta, kde sa môžu v pohode stretávať, sú tam kontakty a linky, alebo si môže vybrať iný spôsob. A niekedy sa tiež stáva, že sa rozhodne to vyriešiť samovraždou. Treba sa vždy pozerať na kontext, v ktorom tá osoba žije.

Aké nástroje má k dispozícii človek, ktorý sa statne objektom diskriminačných a ostrakizačných praktík?

Chýbajú mi nejaké stabilnejšie linky, povedzme linky pomoci, a predovšetkým špecializované psychologické centrum. Centrum je možno veľké slovo, ale išlo by o miesto, kde by bola neheterosexuálnym mužom a ženám poskytnutá psychologická alebo psychiatrická pomoc, ktorá by zohľadnila aj aspekty líšiace sa od aspektov heterosexuálnych mužov a žien. Dnes sa vám môže celkom ľahko stať, že natrafíte na psychológa, ktorý po tom, ako mu poviete, že ste lesba alebo gej, označí za váš hlavný problém vašu sexuálnu orientáciu. Ten problém nie je v sexuálnej orientácii, problém je v homofóbii a v tom, čo týmto jednotlivcom a jednotlivkyniam spôsobuje. A homofóbia nie je v konečnom dôsledku našim problémom. Je to problém heterosexuálnej majority. Iróniou je, že s ňou musíme bojovať my.

Kto by mal podľa vás pracovať v takejto poradni?

Nemyslím si, že pracovníci a pracovníčky poradne alebo centra musia byť nevyhnutne homosexuálni/e alebo „aspoň bisexuálni/e“. Vôbec nie… Ide mi iba o to, aby to boli ľudia, ktorí majú túto tému zvnútornenú, aby dokázali pracovať funkčne. Aby sa nestávalo, že návšteva u psychológa alebo psychologičky týchto ľudí posunie oveľa hlbšie do ich problémov.

Podpora zo strany koho by mala byť primárna?

To je tiež na diskusiu. Neviem, či od nášho sociálneho štátu možno v tejto chvíli týmto smerom niečo očakávať. Vláda tieto témy absolútne ignoruje. Hovorí o nich ako o marginálnych a takých, ktoré nie sú pre štát prioritné.

Boli v tomto smere nejaké pokusy zo strany vašej komunity, prípadne iných komunít?

Bola tu telefonická linka dôvery, ktorá neskôr zanikla. Špecializované psychologické centrum alebo ambulancia tu však zatiaľ neboli. Je toho strašne veľa, čo ešte treba urobiť. Toto je jedna z vecí, ktorá sa nám v budúcnosti azda podarí.

Vidíte medzi členmi a členkami vašej komunity ľudí, ktorí majú takýto profesijný a ľudský potenciál a posúvajú sa aj smerom k budovaniu takýchto sietí?

Ja som momentálne s kapacitou ľudí spokojná, najmä v tom zmysle, že sú to študenti a študentky rôznych smerov. Veľmi rada by som spolupracovala aj s heterosexuálnymi odborníkmi a odborníčkami. Roztvoriť to, rozšíriť, pomiešať to. Zovšednieť tému. Nemôžeme sa segregovať, to v žiadnom prípade. Čo sa týka psychologickej poradne, zatiaľ to neplánujeme, nie je to súčasťou našich krátkodobých cieľov, skôr tých dlhodobých.

Máte dojem, že rôzne menšiny, ktoré sú pod atakom potenciálnej diskriminácie, sú už v našej spoločnosti integrované? Často hovoríme o integrácii Rómov, ale o integrácii gejov a lesieb som nepočula.

Áno aj nie. Tiež špekulácia. Ja to vidím v určitých sférach a v určitom kontexte. Ja si o sebe myslím, že som absolútne integrovaná, napríklad medzi svojimi vysokoškolskými priateľmi a priateľkami. Keď to zúžime, tak možno áno. Rómovia sú už možno tiež niekde integrovaní. Potom však zrazu vidíme, že v dedine sa stavia múr medzi rómskou a nerómskou časťou. Myslím si, že k určitému posunu tu dochádza, ale určite by som sa neodvažovala povedať, že menšiny sú na Slovensku integrované. Keby boli, tak neexistuje diskriminácia, neexistuje homofóbia, neexistuje xenofóbia.

Akú dôležitosť má podľa vás problematika diskriminácie a dodržiavania ľudských práv v súčasnej hierarchii sociálnych problémov na Slovensku? Do akej miery je verejnosť citlivá na túto otázku?

Nie som sociologička, ale pre mňa je táto problematika veľmi pálčivá. Aj okolo seba mám veľa ľudí, ktorí to reflektujú a prežívajú veľmi citlivo. Celoslovensky alebo nejako komplexne to však neviem zhodnotiť a nerada by som o tom polemizovala. Skôr si myslím, že čo nás nepáli, to nehasme. Napríklad vždy hovorím, že by bolo super, keby akcie zamerané na vysvetľovanie pojmu homofóbia a na zvyšovanie citlivosti verejnosti k tejto téme vzišli z iniciatívy heterosexuálnej spoločnosti, pretože homofóbia je ich problém. Ale bolo by utopické si myslieť, že teraz by veľké percento spoločnosti začalo na Slovensku, kde sme vo všeobecnosti skôr pasívnejší a pasívnejšie, s iniciatívou v nejakom väčšom meradle. Skôr si myslím, že verejnosť vie byť dosť necitlivá, arogantná a ignorujúca. Citlivejšie reaguje na ekonomické problémy, ako na to, že nejakí rómski občania dostanú palicou po hlave.

Kto sú podľa vás aktéri a aktérky, ktorí/é obhajujú práva menšín?

Stretla som sa s tým, že u veľkej väčšiny za tým stojí osobná skúsenosť. Nemusia byť konkrétne členmi týchto menšín, osobná skúsenosť môže byť aj cez osobu v ich okolí. Som si istá, že môj brat by vedel veľmi citlivo obhajovať práva sexuálnych menšín aj keď má len 16 rokov a identifikuje sa ako heterosexuál. Takže aj v tomto vidím veľkú silu jednotlivcov a jednotlivkýň. Silu pôsobiť na svoje okolie, ktoré potom pôsobí ďalej. Je veľká škoda, že na Slovensku až na dve výnimky neexistuje verejne známa mediálna tvár, ktorá by sa otvorene hlásila k neheterosexuálnej orientácii, a ktorá by posúvala túto tému do úplne iných rovín. Možno nie je celkom kóšer, že spevák, ktorého poznáme pol roka, by urobil pre istú menšinu väčšiu službu než aktivista alebo aktivistka, ktorí pracujú v oblasti 15 rokov. Jednoducho, je to fenomén. Keď sa bavíme o sexuálnych menšinách, fenomén Martiny Navrátilovej bol obrovský boom. Pretože ľudia sa vedeli stotožniť, vedeli sa identifikovať cez niekoho, koho uznávali ako dobrú tenistku. A zrazu vyšlo najavo, že je lesba. A keďže ona je stále dobrá a hrá ten tenis dobre, tak sa zdá, že tie lesby sú celkom v pohode.

Na Slovensku nemáme takúto osobnosť? Nie je módny návrhár Fero Mikloško synonymom úspechu?

Je, ale… V našej spoločnosti veľmi rezonujú stereotypy o gejoch a lesbách. A Fero Mikloško je, žiaľ, ukážkový príklad stereotypne vnímaného geja. Je to fajn, nikto mu to neberie. Je to úplne v pohode, naše identity sú rôzne. Ale nie každý gej je feminínny. A Fero Mikloško trošku odsúva gejov do určitých profesií. Dnes si už vieme predstaviť geja kaderníka, umelca a herca. Je to také bohémske a možno sa to spája s tým, že človek skúša všelijaké bláznovstvá – a to je tá homosexualita. Ale ťažšie si už vieme predstaviť geja lekára a napríklad učitelia prichádzajú z dôvodu svojej sexuálnej orientácie o zamestnanie.

Na Slovensku?

Boli také prípady. Osobne som to nezažila, ale spätne som si prečítala vyjadrenie Evy Slavkovskej (v období mečiarizmu ministerka školstva), že gejských učiteľov treba jednoznačne vylučovať z profesií, pretože to môže mať negatívny dopad na deti. Čo je absolútna nepravda. Ide zrejme o spájanie homosexuality s pedofíliou. To je ďalšia z vecí, ktoré len tak lietajú priestorom a žiadne médiá vám nepovedia, že sexuálna orientácia v žiadnom prípade nesúvisí so sexuálnou deviáciou a že väčšina pedofilných mužov je heterosexuálna. Teraz budem naozaj kritická. Médiá širokospektrálne ovplyvňujú a socializujú ľudí. Niektorí ľudia, žiaľ, nemajú k dispozícii iné informácie, a tým pádom považujú to, čo im vyrozpráva napr. televízia, za pravdivé. Médiá by v tomto smere mali na sebe popracovať…

Ako expertky na médiá sa vás chcem opýtať na vývoj tejto problematiky v médiách. Odhliadnuc od bulvárnych plátkov, hýbu sa veci v zmysle politickej korektnosti aj v tomto smere?

Myslím si, že veci sa hýbu. Sú tu seriózni novinári a novinárky, ktorí a ktoré – keď píšu článok o lesbách a gejoch alebo o neheterosexuáloch a neheterosexuálkach – sa snažia tému pochopiť, zvnútorniť si ju. Potom je ešte otázka, do akej miery ju majú zvnútornenú. Aj keď sa ku mne dostane článok s pozitívnym konotátom a s dobrým úmyslom, stále nie je zbavený určitých stereotypov, prípadne je tam použitý nesprávny jazyk. Napríklad, ešte stále máme v slovníku slovenského pravopisu slovo lesbička ako spisovné slovo. Preto sa nemám ani ako sťažovať, keď sa vyjadrím do tlače a niekto mi slovo „lesby“ opraví na „lesbičky“. Čo sa týka serióznych mienkotvorných periodík, myslím si, že sa to v istom smere posúva, ale stojí to najmä na jednotlivcoch a jednotlivkyniach.

Spájate svoju profesijnú budúcnosť s celoslovensky pôsobiacim médiom, prostredníctvom ktorého by ste chceli šíriť svoj kultúrny vzorec a normatívny pohľad na vec?

Na Slovensku je to ťažké a nemyslím si, že by som sa dokázala nejakým spôsobom realizovať len v žurnalistike, ktorá by sa cielene zameriavala na sexuálne menšiny. Ale v otázke ľudských práv a menšín určite áno. Aj keď je za tým strašná kopa práce a vzdelávania sa, pretože za tým cítim obrovskú mediálnu zodpovednosť. Mnohí ľudia totiž považujú informácie z médií za jedinú pravdu. Informácie v podstate neselektujú, nepracujú s nimi, iba ich prijímajú. Za tým cítim obrovskú mediálnu zodpovednosť snažiť sa písať o týchto problémoch fundovane, pretože tieto informácie môžu aj s dobrým úmyslom šíriť napr. stereotypy o menšinách.

Myslíte si, že by sa vám to mohlo stať napriek vašej citlivosti, znalosti veci?

Ja sa snažím konzultovať s viacerými ľuďmi, napriek tomu sa môže stať. Z môjho pohľadu ale neznalosť neospravedlňuje, vždy sa dá povedať „no comment“.

Potrebujeme podľa vás na Slovensku implementáciu konceptu rovnosti príležitostí?

No jasné, že potrebujeme. A potrebujeme ju súrne. Faktom je, že aj ja sa stretávam s tým, že „Aká rovnosť? Veď tá už existuje!“ Ale v koncepte rovnosti sú také veci, ktoré veľa ľudí vníma ako niečo prirodzené. Keď hovoríme napríklad o mužoch a ženách, tak je to ako taký “ružový a modrý svet”, ako kniha od Aspektu. Keď od malička počúvate, že vašou úlohou je byť altruistická, prevziať starostlivosť a čučať doma s deťmi, potom sa vám to nezdá vôbec nenormálne a nepovažujete to za nejakú krivdu alebo nerovnosť, beriete to úplne prirodzene. Celé toto nastavenie ženy znevýhodňuje, dokonca aj tie, ktoré nie sú na rodičovskej dovolenke celý čas. Neznevýhodňuje to však len ženy, ale aj mužov, pretože keby sa to nastavilo tak, že platové ohodnotenie obidvoch rodičov by bolo rovnaké, potom by sa nemusel jeden z nich z núdze rozhodnúť, že on/ona bude ten/tá, kto ostane doma s dieťaťom, pretože ten druhý zarobí viac. Rozhodnutie ostať doma s dieťaťom by potom bolo osobným rozhodnutím z vlastnej vôle. Momentálne to však vidím skôr ako vynútené ekonomické rozhodnutie, ktoré tlačí rodiny do toho, aby s deťmi ostávali matky. Toto potom prechádza do roviny, že „veď to je normálne, veď takto funguje každá žena“. Preto sa nad týmto nikto nezamýšľa. Keď som sa doma snažila o tom hovoriť s rodičmi, moja matka mi povedala: „Ale veď to je prirodzené, veď to robila moja mama, moja babka, robí to každá žena tu v paneláku. Veď to je nenormálne, aby otec ostával s dieťaťom.“ A tiež jazyk, ktorý používame – materská dovolenka – priamo evokuje, že sa to zrejme bude týkať len matiek. Na šťastie na Slovensku máme naozaj schopné ženské organizácie, ktoré na uplatňovaní rodového hľadiska (gender mainstreaming) v praxi cielene a úspešne pracujú. Škoda len, že ich prácu zatieňujú vyjadrenia ľudí, ktorým sa dostáva oveľa väčšej mediálnej pozornosti. Nedávno som zaregistrovala vyjadrenie podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča (Smer) k tieňovej správe k Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW; záväzný pre SR). Podľa pána Čaploviča tu zrejme žiadna diskriminácia neexistuje, sterilizácia rómskych žien je asi nejaká náhoda, ku ktorej došlo raz alebo dvakrát, neziskovky cestujú do zahraničia a tam iba tárajú a sťažujú sa, ale s vládou nekomunikujú. Dosť ma to prekvapilo, lebo tieňová správa k oficiálnej správe SR k CEDAW, ktorá bola kvalitne vypracovaná relevantnými a situácie znalými ženskými mimovládnymi organizáciami, poukazovala na skutočne existujúce problémy a obsahovala aj kritiku, podľa mňa oprávnenú. No a potom príde výrok od oficiálnej politickej špičky, navyše ľudskoprávnej, že vlastne ide o prehnaný výmysel a niekto sa rozčuľuje nad niečím, čo nie je pravda.

Je už u nás koncept rovnosti príležitostí implementovaný? Alebo naráža na nejaké prekážky? Aké?

Naráža na jeden zo základných mechanizmov, na ktorom je nerovnosť založená – na moc – moc politiky, moc slovenských populistov a populistiek, moc cirkvi, ktorá vysiela proti gender maninstreamingu svoj vlastný populisticko-ideologicko-demagogický mainstreaming.

Ku ktorej komunite je podľa vás táto ideológia najagresívnejšia?

Podľa mňa najviac poškodzuje neheterosexuálnu časť spoločnosti a samotné ženy, čiže viac ako polovicu našej spoločnosti. Ide o otázku interrupcií a možnosti voľby. Myslím si, že máme čo robiť, ale pracuje sa nám dosť ťažko, keď si uvedomíme, že asi 80 % Slovákov a Sloveniek je veriacich, čo by nebolo samo o sebe tým najväčším problémom. Problémom je až samotná ideológia (demagógia), ktorá je na Slovensku nástrojom obrovskej moci, pretože túto rétoriku a argumenty používajú mnohí politici a mnohé političky, aj keď sa niekde v Ústave spomína „čosi“ o nezávislosti nášho štátu od akejkoľvek ideológie. Takže ono to na ľudí útočí z každej strany – z rodinného prostredia, z miesta, kde žijú, z médií…

V otázke sexuálnych menšín určite ťažšie scitlivovať verejnú mienku na Slovensku ako napríklad v Českej republike, ktorá je v stredoeurópskom kontexte najateistickejšou krajinou. V tomto zmysle je to plus, že ľudia neboli formovaní tak, aby tzv. tradičnú, “bohom posvätenú” rodinu považovali za jedinú správnu. Na Slovensku je to jedna z nevýhod, ktorej musíme čeliť. A nie je to iba vecou majoritnej spoločnosti. Mám kamarátov gejov a lesby, ktorí sú katolíci a katolíčky, teda sú súčasťou nejakej cirkvi a pre nich je neuveriteľne ťažké vyriešiť si v sebe tento rozpor. Boli vychovaní/e ako veriaci/e, ale cítia svoju neheterosexuálnu identitu. A ich náboženstvo, lepšie povedané ich vlastná cirkev, ich odmieta a bojuje proti nim. Myslím si, že napríklad školstvo by mohlo byť v tomto smere trochu citlivejšie a progresívnejšie… A tiež si opäť myslím, že primárny impulz zmeny by mal prichádzať zhora, nie od boha, ale od vlády. Žiaľ, momentálne je ministerstvo školstva obsadené stranou, ktorej predseda by nás rád liečil.

Máte medzi politikmi svoje obľúbené osobnosti, ktoré sa venujú oblasti ľudských práv?

Nechcem sa nejako politizovať. Mohla by som povedať, kto mi je sympatický, čo však neznamená, že schvaľujem každé jedno rozhodnutie a výrok. Veľmi ma prekvapila Monika Flašíková-Beňová, keď sa k spolužitiu párov rovnakého pohlavia a neskôr aj k adopcii vyjadrila, že v tom v podstate nevidí žiadny problém. Na Slovensku však zatiaľ podpora prichádza skôr od jednotlivcov, nie od politických strán, a preto je vždy veľmi ťažké snažiť sa pohnúť s legislatívou.

Je ešte niečo, čo by ste chceli dodať, čo považujete za dôležité a čo ešte nebolo povedané?

Na Changenete mám článok o svojom probléme pri zmene témy bakalárskej práce. Týka sa homofóbie na univerzitnej pôde. Keď som ho uverejnila, ozvali sa mi dve študentky, ktoré zažili podobnú situáciu. Povedali mi, že to pre ne bolo veľmi inšpiratívne a že keď nabudúce pôjdu s touto témou von, budú sa snažiť presadiť ju iným spôsobom. Toto považujem za dôležité. Niekto si možno myslí, že takéto veci sa na Univerzite Komenského, zvlášť na humanitnom odbore, nedejú, ale mýli sa. Nakoniec som sa tým prehrýzla a ešte som dostala áčko. Povedali mi, že je dobre, že takáto práca na univerzite vznikla. Vedela som, že keď si to prečíta celá katedra, existujú len dve možnosti. Buď neprejdem, alebo budú strašne milí a budú sa báť, že napíšem ešte niečo horšie. Vedela som, že nebude nič medzi tým. Stalo sa to druhé a je to veľmi dobré. Celé to prebiehalo v čase, keď sa spúšťal projekt QLF, takže som mala dvojitý impulz zapojiť sa a byť aktívna. Na túto moju aktivitu boli veľmi dobré ohlasy v okruhu mojich spolužiakov, spolužiačok. A je úplne jedno, či sa to týka témy sexuálnych menšín, alebo ide o akúsi inú „kontroverznú“ tému.

Zachytili ste nejaké reakcie z iných univerzít?

Malo to dosť veľkú čítanosť, ale konkrétne ohlasy som nemala. Viem iba to, že z celej katedry, ktorej jadro tvorí asi dvanásť ľudí, som našla podporu tak u troch – štyroch. Ostatní/e boli spočiatku dosť negatívne naladení/é.

Je bežné, že to „iné“ funguje na mikro úrovni oveľa lepšie ako v nejakom makro pohľade. Hana Fábry, s ktorou ste v rámci svojej bakalárskej práce robili rozhovor, hovorí o tom, že ak by inakosť zovšednela, pravdepodobne by aj spozitívnela, a zrejme by sa ľahšie presadzovali politické ciele v oblasti práv sexuálnych menšín. Ako vidíte tento proces zovšednenia, spozitívnenia? V ktorom bode sa podľa vás dnes nachádzame?

Myslím si, že fáza, kedy boli niektoré témy úplne tabuizované, je už za nami. Teraz prichádza fáza v duchu nájdime ten správny spôsob, ako o nich komunikovať, ako ich prezentovať, aby to nebolo stereotypné, aby sme túto tému neposúvali do rovín, ktoré ľudí poškodzujú.

Majú to ľudia vo svojej komunite jednoduchšie ako tí, ktorí chcú veci presadiť celospoločensky a/alebo ktorí majú odvahu hovoriť o tom v celospoločenskom diskurze?

To sú tí aktivisti a aktivistky. Ja si myslím, že nemôže byť každý gej a každá lesba aktivistom/aktivistkou. A vôbec sa nečudujem ľuďom, ktorí prídu z regiónov, kde zažili veľmi ťažkú alebo veľmi intenzívnu diskrimináciu a homofóbiu. Prídu napríklad do hlavného mesta a uzavrú sa v kruhu svojich priateľov, ktorí o nich vedia. Navonok pôsobia ako dve kamarátky a nemajú žiadnu chuť sa nejako spoločensky angažovať. Sme rôzne a rôzni. Ja to vôbec neodsudzujem.

Myslíte si, že téma sexuálnych menšín v spoločenskom diskurze zovšednela?

Myslím si, že už to určite nie je také „vau“, ako keď moja babka prišla do Bratislavy a videla hádam po prvý raz v živote Afroameričana. Dnes to už nie je nevšedné. Už sa o tom hovorí, nie je to neviditeľné, začína to zovšednievať. Dôležitý je spôsob, akým je to prezentované. Už aj v televízii existujú seriály, kde sa objavujú lesby a gejovia. Mňa konkrétne teraz dosť zaujíma spôsob, akým sú zobrazovaní/é. Žiaľ, to zobrazenie je väčšinou stereotypné. Pracuje so stereotypmi, že všetky lesby sú mužatky a všetci gejovia sú zženštilí. Lesby posúva do profesií ako futbalistka a traktoristka, gejov do profesií ako kaderník a umelec… Ide to dokonca až tak ďaleko, že „gejovia a lesby jednoducho netúžia po založení rodiny, ale celá ich existencia sa točí len okolo ich sexuality“; gejovia prenášajú HIV, respektíve sú tá najnebezpečnejšia skupina ap. Pritom to nie je pravda, existuje rizikové správanie, neexistuje riziková skupina.

Aký stav v problematike ľudských práv by ste si v stredoeurópskom kontexte želali?

Z hľadiska legislatívy existujú v súčasnosti v rámci teplej komunity na Slovensku dva hlavné názorové prúdy. Jeden, ktorý zastupuje Iniciatíva Inakosť, hovorí o úprave vzťahov osôb rovnakého pohlavia prostredníctvom životného (registrovaného) partnerstva ako o zväzku bez možnosti adopcií detí a bez možnosti umelého oplodnenia.

A potom je tu druhý názorový smer, podľa ktorého je zákon o registrovanom partnerstve z dielne Inakosti diskriminačný voči tým, ktorí si ho želajú, resp. ho potrebujú, či ho dokonca sami/y presadzujú.

K druhému prúdu sa pripájam aj ja, Museion, niekoľko ľudí z Queer Leaders Fora a niekoľko v súčasnosti neaktívnych aktivistov a aktivistiek. Zákon o registrovanom partnerstve je síce zákon, ktorý legislatívne upraví určité (najmä majetkové) vzťahy medzi dvomi osobami rovnakého pohlavia, ale bude to stále len tá istá diskriminácia, pretože lesby a gejov ponecháva v degradujúcom postavení nerovnocenných, druhoradých občanov a občianok Slovenska. Ako keby som si chcela „ukradnúť“ len trošku z niečoho. Som za komplexný zákon. A ak nebude, aspoň nepôjdem sama proti sebe. Gejovia a lesby sú takí istí občania a občianky ako všetci ostatní; žijú v rovnakých podmienkach, rovnako si plnia povinnosti voči štátu, platia rovnaké dane, a preto by mali mať rovnaké práva ako zvyšok populácie.

Spomínaná prvá frakcia sa momentálne veľmi snaží presadiť sa a zapôsobiť na slovenskú spoločnosť najmä tým, že „my nežiadame adopcie a nikdy ich ani chcieť nebudeme“, čiže „neohrozíme vaše tradičné rodiny, vaše nukleárne výmysly“.

Aj v Česku tvrdili, že nebudú tlačiť na adopcie, a vznikol zákon o registrovanom partnerstve. Dnes je Česká republika v procese navrhovania legislatívnych úprav, ktoré by umožňovali aj adopcie a umelé oplodnenie.

Komplexný zákon sa podaril presadiť v Španielsku, ktoré je silne katolíckou krajinou a navyše je to monarchia. Sú tam určité kultúrne modely, ktoré by mohli trocha korešpondovať s našimi, pokiaľ ide o ovplyvňovanie mienky cirkvou – v Španielsku sa podarilo presadiť manželstvo aj s adopciami. Španielski aktivisti a aktivistky sa neuspokojili s polovičným zákonom. Ani ja nebudem spokojná s registrovaným partnerstvom na Slovensku.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

Zhovárala sa Lýdia Marošiová (IVO).
Konzultovala Hana Fábry (Museion).

 
Romana Schlesinger, queer aktivistka a študentka žurnalistiky, sa narodila v 1986 v Trenčíne, kde vyštudovala Gymnázium Ľudovíta Štúra. Momentálne je bakalárkou a poslucháčkou prvého ročníka magisterského štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do aktivizmu na poli menšinových práv vstúpila živelne, cez vlastnú skúsenosť s diskrimináciou. Aktívne spolupracuje s Prvým lesbickým združením Museion a novou, zatiaľ neformálnou queerskou aktivistickou skupinou Queer Leaders Forum. Jej hlavnou motiváciou je viera v zmenu.
 
Rozhovor je súčasťou série rozhovorov s osobnosťami slovenského verejného života, ktoré sú svojimi aktivitami a názormi späté s témou (anti)diskriminácie. Rozhovory realizoval Inštitút pre verejné otázky v rámci projektu Na ceste k rovnosti s finančnou podporou programu Európskeho spoločenstva PROGRESS a Úradu vlády SR.