slimáčik máčik vystrč rožky
dám ti múčky na parôžky

„Mami, pozor, aby si sa nepotkla,“ zapiští Tánička.
„Ty si daj pozor na bruško,“ povie jej matka láskavo.
„Ešte nijaké nemám a oficiálne tak ľahko ani mať nebudem. Do Vianoc to musím tajiť, aby som sa udržala na škole,“ žmurkne Tánička.

V prvý deň školského roku išla do školy ako omámená. Musela vziať to triednictvo, inak by ju tu nezamestnali. Riaditeľka ju prehovárala, „skúste to, aj keď ste neskúsená…“ Hm. V slohu by také niečo opravila. Ale riaditeľku nemôže opravovať. „Sú to len primáni, malé deti,“ povedala riaditeľka.
No tak dobre, veď prečo nie, za triednictvo sú napokon príplatky, a keď sa to jej tehotenstvo už nebude dať viac tajiť, nech si za ňu hľadajú náhradu. Niekedy vo februári alebo začiatkom marca pôjde na materskú. Dovtedy to nejako prežije. Aspoň jej budú vyplácať príspevok a v prípade toho najhoršieho scenára bude mať aj miesto, kam by sa mohla vrátiť. Ale to naozaj len pre v prípade najhoršieho scenára. Zostane doma tri roky, to najmenej. Potom by mohli mať ďalšie. Vráti sa – ak vôbec a ak vôbec sem – najskôr o takých šesť rokov.

Hneď na tretí deň školského roku ju na výchovnom koncerte naštval ten šťúply blondiačik Lukáš. Taký milý, ale keď ho upozornila, aby sa nebavil, len sa na ňu pozrel a povedal: „Prosím? A prečo nie? Koncert ma nebaví. Tak sa bavím.“ Povedala si, nebudem sa rozčuľovať, lebo prídem o dieťa a moje plány budú fuč. A tak mu napísala poznámku. Potom ďalšiu a potom ešte ďalšiu. Písala tie poznámky každý deň. Najmä chlapcom. Keď sa nedialo nič mimoriadne, dievčatká ju informovali o tom, čo chalani stvárajú cez prestávku. Keď sa Tánička začala vypytovať špeciálne na toho blondiačika Lukáša, čo jej začal piť krv hneď na tretí deň, dievčatá jej ochotne porozprávali, ako na hodinách vyrušuje, ako jednu potkol a inú štuchol. Sú také milé. Po mesiaci za ňou chodia už samé a hovoria jej, ktorý chlapec čo zlé robí.

Zavolala si Lukášových rodičov. Dúfala, že príde matka. Chcela jej povedať, že navrhne jej syna na vyhadzov zo školy, ale prišiel otec, a tak trochu ubrala. No upozornila ho, že môže ten vyhadzov navrhnúť, ak… Skočil jej do reči.
„Milá pani učiteľka, deti máte zvládnuť vy, nato ste tu. Ak ho budete chcieť vyhodiť, musíte dodržať istý postup.“

No, dobre, Dúfala, že sa toho malého drzáňa zbaví, že ho rodičia preložia na inú školu, aby sa vyhli ďalším nepríjemnostiam, ale keď to nepochopili, ona sa nedá len tak znechutiť. A veď do tých Vianoc to už nejako vydrží.

Riaditeľka si ju zavolala, lebo sa na ňu niekto sťažoval. Vraj nezvláda prácu s deťmi. Dala jej oficiálny príkaz, podpísaný aj školskou psychologičkou, aby viedla triednické hodiny tak, aby sa kolektív detí utužil. No dobre, budú mať, čo chcú. Na najbližšej triednickej dala deťom za úlohu, aby napísali, kto im zo spolužiačok a spolužiakov najviac vadí. Deti sa dajú ľahko zmanipulovať. Vyšiel z toho ten malý Lukáš. Rozplakal sa, nikto s ním nechcel sedieť. Trochu jej ho prišlo ľúto, ale potom si povedala, že nemal provokovať. A keď sa s ním chcela porozprávať, vytrhol sa jej. Tak mu, ešte kým odišla, navrhla pokarhanie triednej. Možno sa nazbiera aj na dvojku zo správania. Veď sa uvidí, kto z koho.

No aj tak, Tánička si uvedomila, aké má šťastie, že jej nedali triednictvo vo vedľajšej triede, tam je ten čierny, ten Afričan. Ani nemá otca. Asociál. Hoci, to by sa zasa ľahšie dokazovalo, že je naozaj asociál. Zato tento malý útly blondiačik, niektoré učiteľky ho aj ľutujú. Bože. Ako ho Tánička neznáša, fuj. Ani vidieť ho nemôže. Ak sa jej narodí chlapec, určite sa nebude volať Lukáš, hoci predtým sa jej to meno celkom páčilo.

Ale aj tak, má vlastne šťastie to nie je tak ako kedysi, keď ženy museli doniesť pri vstupe do zamestnania potvrdenie z gynekológie o tom, že nie je tehotná.

„Daj si pozor na bruško,“ povie jej láskavo muž, keď sa štverá po rebríku, aby dočiahla na hornú policu.“

Usmeje sa na neho. Jej život je v dobrých rukách.

keď ich nevystrčíš
podpálim ti dom
a ty zhoríš v ňom

 

Autorka: Jana Juráňová