Archív

Prípady alebo ČO SA STALO?

V tejto časti uvádzame prípady zo života, ktoré ilustrujú diskrimináciu z dôvodu veku. Prípady nemusia vždy presne zodpovedať reálnym kauzám, ktoré mali súdnu dohru. Ak im aj zodpovedajú, môžu byť pre názornosť zjednodušené. Ani v týchto súdnych prípadoch však diskriminácia nebola vždy úspešne preukázaná či súdom potvrdená. Všetky prípady – či už tie, ktoré rozhodovali súdy, alebo tie, ktoré nikdy neprekročili prah súdnych siení, sú však dobrými príkladmi na zamyslenie a úvahy o rôznych stránkach diskriminácie. Skutočné súdne prípady s presným opisom skutkového stavu a rozsudkami nájdete v časti Judikatúra.

Sclerosis multiplex

Liečba sklerózy multiplex istými účinnými prostriedkami (interferónmi, natalizumabom) je v SR na základe rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva (MZ) obmedzená vekom. Liečia sa len tí pacienti a tie pacientky, ktorým chorobu zistili, keď mali do 45 rokov. Odôvodnením sú názory odborníkov a odborníčok, že liečba je najúčinnejšia do 45 rokov života pacienta/pacientky. Ďaľším odôvodnením je tvrdenie MZ, že ide o veľmi nákladnú liečbu, poskytujú ju preto len tým, čo majú šancu sa vyliečiť. Avšak ľuďom po štyridsaťpäťke, hoci sa možno nevyliečia, môže táto liečba diametrálne zlepšiť kvalitu života a spomaliť priebeh choroby. Podľa lekárskych štatistík až 25 percent pacientom a pacientkám prepukla táto choroba práve po 45. roku života.

Od apríla 2008 platí, že pacientom a pacientkám, ktorí/ktoré už liečbu dostávajú a dovŕšia 45 rokov, ju už nezastavia, ako to bolo predtým. Avšak stále ju nebudú začínať u ľudí, čo už dovŕšili 45 rokov. Takéto nariadenie o vekovej hranici dostupnosti liečby je diskriminačné. O liečbe by nemal rozhodovať vek, ale výsledky lekárskych vyšetrení, na základe ktorých sa lekár rozhodne odporučiť alebo neodporučiť začatie, prípadne pokračovanie liečby.

Prepúšťanie v továrni

Pri nútenom prepúšťaní v textilnej továrni X v ekonomicky zaostalom regióne Y, kde je problém sa zamestnať, vedenie ako prvé prepustilo robotníčky po štyridsaťpäťke. Tieto pracovníčky pritom mali lepšiu bilanciu (menej absencií, lepšie plnenie úloh, dlhoročné pôsobenie vo firme a prax v danom zamestnaní) ako ich mladšie kolegyne. Je dôvod sa domnievať, že išlo o diskriminačné rozhodnutie. Vedenie továrne jednoducho prepustilo tie, ktoré sú bližšie k dôchodkovému veku.

Profesorka bez práce

Profesorka filológie pracovala v štátnom vedeckom ústave. Vo veku 47 rokov dostala lákavú ponuku na zahraničné štipendium na napísanie knihy. Jej ročný pobyt v zahraničí sa však predĺžil na dva a pol roka. Medzitým v jej domovskom ústave znižovali počty pracovníkov a pracovníčok na úväzok a keďže bola v tom čase v zahraničí, požiadali ju o rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Súhlasila. Po návrate však zistila, že sa už nemôže zamestnať. Kamkoľvek sa hlásila na voľné pracovné miesto zodpovedajúce jej vzdelaniu i dosiahnutej praxi, ignorovali ju a miesta získavali neraz jej bývalé žiačky s oveľa menšími skúsenosťami. Raz sa pokúsila uchádzať sa o prácu telefonicky a zatajila svoj vek. Okamžite ju prijali. Keď však predložila osobné údaje nevyhnutné k podpísaniu pracovnej zmluvy, z firmy sa jej viac nikto neozval.