Archív

Diskriminácia z dôvodu veku alebo ČO TO JE?

Diskriminácia je každé neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu alebo iných ľudí, ktorí majú istú moc, právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden na druhom istým spôsobom závislí. Štát by mal dohliadať na to, aby niektorí ľudia neboli v spoločnosti znevýhodnení len preto, koľko majú rokov.

Kto môže diskriminovať?

Diskriminovať môže štát prostredníctvom svojich predstaviteľov a predstaviteliek, teda štátnych úradníkov/úradníčok, policajtov/policajtiek, colníkov/colníčok, prokurátorov/prokurátoriek, sudcov/sudkýň, a pod. Diskriminovať však môže aj človek, ktorý má nad inými istú moc, či právomoci rozhodovania o veciach dôležitých pre iných. To môže byť napríklad lekár či lekárka rozhodujúci/a o operácii či liečebnom postupe, môže to byť úradník/úradníčka samosprávy predkladajúci/a žiadosť občana či občianky na zasadnutí obecného zastupiteľstva, alebo zamestnanec/zamestnankyňa sociálnej poisťovne informujúca občana/občianku o oprávneniach, ktoré mu/jej z poistenia vyplývajú.

Diskriminovať môže aj ten/tá, kto poskytuje nejaké služby verejnosti, ako napríklad majiteľ/majiteľka pracovnej agentúry či súkromného domova sociálnych služieb.

Diskriminovať môže aj zamestnávateľ či zamestnávateľka prijímajúci/prijímajúca nového zamestnanca či zamestnankyňu, alebo nadriadený/nadriadená, ktorý/ktorá rozhoduje o prémiách či ďaľšom pracovnom postupe svojich podriadených.

Diskriminovať môže aj kolega či kolegyňa v práci – napríklad zosmiešňovaním, ponižovaním, ohováraním, či nabádaním na diskrimináciu, keďže v zamestnaní sa ľudia pohybujú v spoločnom prostredí, komunikujú spolu, výsledky ich práce, ako aj odmeňovanie pracovníkov a pracovníčok mnohokrát závisia od spolupráce s inými.

Nevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby sme mohli hovoriť o diskriminácii, je, že ten/tá, kto diskriminuje, má moc alebo právomoci, poskytuje služby či predáva tovary pre iných, alebo sa pohybuje spolu s inými v určitom uzavretom prostredí, kde sú ľudia navzájom od seba istým spôsobom závislí.

Je diskriminácia to isté čo netolerancia?

Diskriminácia nie je to isté čo netolerancia. Ak sa neznášajú sused a susedka, mladá žena a dôchodca a robia si napriek tak, že ona si púšťa v noci nahlas hudbu a on vypaľuje trávnik práve keď jej hostia obedujú v záhrade, nie je to diskriminácia, ale susedská neznášanlivosť a netolerancia. Taký konflikt môže byť veľmi vážny a môže skončiť aj na súde, ale ťažko v ňom nájsť diskrimináciu, lebo sused a susedka sú si vo svojich vzťahoch rovní a ani jeden z nich nie je od toho druhého závislý.

Ak skupinka mladých ľudí vykrikuje nadávky a fyzicky ohrozuje starčekov a starenky v parku len preto, že títo ich upozornili na ich hlučné správanie, ide o prejav neznášanlivosti a netolerancie, ktorý je neslušný a protiprávny. Ak ale privolaná polícia náležitým spôsobom nezasiahne, nevyvodí právne dôsledky zo správania tejto mládeže a napríklad, prepustí ich len s „formálnym“ pokarhaním napriek tomu, že starým ľuďom spôsobili traumu i škodu na majetku, možno sa začať zamýšľať, či náhodou nejde o diskrimináciu zo strany polície. V takomto prípade totiž polícia (a teda štát, ktorý polícia reprezentuje) nie je schopná alebo ochotná zaručiť bezpečnosť jednej skupine obyvateľstva – starým ľuďom.

Štát má povinnosť ochraňovať ľudí pred prejavmi neznášanlivosti a násilia, ako aj zabezpečiť, aby ľudia mohli realizovať svoje základné práva a slobody bez nezákonného obmedzovania zo strany iných. Ak štát zlyháva pri realizácii tejto svojej povinnosti voči určitej skupine obyvateľstva, môžeme hovoriť o diskriminácii.

Je faktom, že diskriminácia sa deje prevažne voči skupinám ľudí, ktorí sú v istom zmysle slabší než ostatní. Či už je to preto, že sú iní než väčšina a preto môžu byť terčom posmechu či odsúdenia, alebo sú fyzicky menej zdatní, chorí, či menej vzdelaní a informovní o svojich právach, alebo z iných dôvodov. O starých ľuďoch sa môže predpokladať, že nemajú vedomosti, peniaze, ani silu na to, aby sa chodili sťažovať na políciu či aby behali po súdoch. Samozrejme, nie vždy to musí byť pravda, ale takýto zovšeobecnený obraz (nazývaný aj stereotyp) môže byť dôvodom k tomu, že polícia, či iné štátne orgány budú sťažnosti starých ľudí podceňovať a ochrane ich práv neprikladať rovnakú váhu ako ochrane práv silných a vzdelaných v produktívnom veku. Avšak platí to aj o mladých ľuďoch a deťoch, ktorí sú tiež zraniteľnejší ako dospelí, lebo nemajú dostatok vedomostí a skúseností a tiež sú často terčom stereotypov. Policajt/policajtka či úradník/úradníčka sa často len pousmeje a neberie vážne sťažnosť mladého človeka vo výstrednom oblečení len preto, že je mladý a že navonok pôsobí „oplašene a nezodpovedne“.

Diskriminácia je teda neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé. Existujú však prípady, kedy rozdielne zaobchádzanie zo strany štátu či súkromných osôb je racionálne odôvodnené a v danej situácii nevyhnutné. Vtedy takéto rozdielne zaobchádzanie nie je považované za diskrimináciu.

Vo všetkých krajinách existuje oficiálne určený vek spôsobilosti na právne úkony. Predpokladá sa totiž, že až po dosiahnutí určitého veku môže mladý človek zodpovedne a s plnou vážnosťou vykonávať právne úkony. Nie je teda diskrimináciou, ak 16-ročný človek nemôže ísť voliť v parlamentných voľbách. Prístup k niektorým povolaniam či funkciám je takisto limitovaný dosiahnutím určitého minimálneho veku.

Osemnásťročná žena, ktorá by chcela kandidovať na prezidentku republiky, sa teda nemôže sťažovať na diskrimináciu. Prezidentka republiky musí mať za sebou určitú životnú skúsenosť, požívať istú vážnosť, ktorá sa nedá získať inak ako vekom. Mladý právnik/mladá právnička, ktorý/ktorá práve ukončil/a právnickú fakultu, nemôže sa ihneď stať sudcom/sudkyňou Ústavného súdu. Na to, aby mohol/mohla byť do takejto zodpovednej funkcie navrhnutý/navrhnutá, musí mať nielen prax, ale aj prostú životnú skúsenosť, ktorú žiadna škola ani kurz nenahradí.

O diskriminácii z dôvodu veku sa najviac hovorí v súvislosti s výkonom povolania. Obmedzenia z hľadiska veku na výkon povolaní či zamestnania u niektorých firiem sa často javia na prvý pohľad ako racionálne odôvodnené, avšak pri podrobnejšom skúmaní prídeme na to, že tomu tak nemusí byť. Ide vždy o to, akú hodnotu chráni dané obmedzenie. Ak hodnotou je dôstojnosť súdneho majestátu a kvalita práce ústavného sudcu/ústavnej sudkyne, vekové obmedzenie je namieste. Ak ale dochádza k obmedzeniam napríklad len na základe zvyku či tradície, ktorá nemá opodstatnenie v reálnom živote, nie je to dostatočný dôvod.

Avšak diskriminácia sa v rôznych formách môže diať aj v iných prostrediach, kde ju často nevnímajú dokonca ani tí a tie, ktorých sa priamo dotýka. Konzumná spoločnosť si zvykla na reklamy, v ktorých vždy vystupujú mladí ľudia. Ľudí s vráskami uvidíme nanajvýš v reklame na dôchodkové poistenie, hygienické pomôcky potrebné pri úniku moču či tabletky proti bolestiam krížov. Trh akoby nerátal s tým, že aj ľudia vo vyššom veku sú naďalej zákazníkmi. Návody na použitie na niektorých tovaroch sú napríklad napísané takým malým písmom, že starší ľudia so slabším zrakom ich nemajú šancu prečítať bez pomoci. Stalo sa takmer spoločenskou normou vysmievať sa zo starých ľudí, z dôchodcov, ktorí si nemôžu dovoliť veľa tovarov či služieb a nerozumejú internetu či mobilným telefónom.

Na diskrimináciu z dôvodu veku možno nazerať trochu inak ako na diskrimináciu z iných dôvodov, pretože sa skutočne môže týkať každého a každej z nás.  Ak sa niekto narodil ako beloch/beloška, Slovák/Slovenka, katolík/katolíčka, je málo pravdepodobné, že bude na Slovensku diskriminovaný/diskriminovaná na základe rasy, národnosti, pohlavia alebo náboženstva, ktoré vyznáva. Každý však môže zažiť na vlastnej koži diskrimináciu z dôvodu veku. Všetci sme chvíľu mladí, chvíľu starí a všetci sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú aj mladí aj starí.

Avšak na druhej strane možno práve preto je diskriminácia v niektorých situáciách natoľkozažitá a generáciami opakovaná, že si ju vôbec nevšímame a trpíme ju často ako nutné zlo bez toho, aby sme sa zamysleli, či naozaj niektoré obmedzenia z hľadiska veku majú zmysel.