Ďalším z prípadov je prípad Kreil [1], v ktorom sa Súdny dvor ES zaoberal otázkou výkladu jednej z výnimek zo zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi v kontexte obmezeného prístupu žien do vojenských pozícií v nemeckej armáde.

Tanja Kreil, vyučená v odbore elektronika, sa v roku 1996 uchádzala o dobrovoľnícke pôsobenie v nemeckej armáde (Bundeswehr) v oblasti údržby elektronických komponentov zbraní. Jej žiadosť však bola zamietnutá armádnym rekrutačným strediskom a vrchným vojenským štábom na základe toho, že ženy podľa zákona nesmeli pôsobiť ako dobrovoľníčky na takých pozíciách, ktoré súvisia s používaním zbraní. Na základe nemeckého práva sa ženy, ktoré chceli pracovať pre nemeckú armádu, mohli angažovať iba vo vojenskom zdravotníctve a vo vojenských hudobných kapelách.

V dôsledku toho sa pani Kreil obrátila na Správny súd v Hannoveri, tvrdiac, že zamietnutie jej žiadosti o danú pozíciu, výlučne na základe jej pohlavia, je v rozpore s právom Európskych spoločenstiev, konkrétne so smernicou 76/207/EHS o rovnakom zaobchádzaní s mužmi a ženami. Táto smernica podľa pani Kreil nedovoľuje členským štátom, aby svojimi právnymi predpismi obmedzovali ženy v prístupe k zamestnaniu, ktoré si želajú vykonávať. Takéto zaobchádzanie označila za priamu diskrimináciu.

Súdny dvor ES zisťoval, či ustanovenia nemeckého práva, ktoré bránili ženám zastávať vojenské pozície zahŕňajúce používanie zbraní a ktoré im umožňovali vstúpiť len do zdravotníckych a hudobných zložiek, boli v súlade so smernicou o rovnakom zaobchádzaní s mužmi a ženami. Konkrétne skúmal, či takéto obmedzenie je v súlade s ustanovením európskej smernice, podľa ktorého členské štáty môžu ako výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi v zamestnaní ustanoviť také činnosti v zamestnaní, pri ktorých z dôvodu ich povahy alebo z kontextu, v ktorom sa vykonávajú, pohlavie zamestnanca alebo zamestnankyne predstavuje pre ne určujúci faktor.

V tejto súvislosti súd pripomenul svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých uznal, že pohlavie môže byť takýmto určujúcim faktorom napríklad na niektorých pozíciách v špeciálnych bojových jednotkách či na poste väzenských dozorcov a dozorkýň. Súd však zdôraznil, že výklad možných výnimiek zo smerníc musí byť prísny, pretože pri nich ide o obmedzenia práv jednotlivcov a jednotlivkýň. Tiež pripomenul, že uplatňované výnimky musia byť primerané a nevyhnutné vo vzťahu k cieľu, ktorý sa má nimi dosiahnuť. Kontextom, v rámci ktorého sa posudzovala opodstatnenosť výnimky v prípade pani Kreil, bola skutočnosť, či napomáha požiadavke verejnej bezpečnosti.

Súd dospel k záveru, že ustanovenia nemeckého práva, ktoré zakazovali ženám uchádzať sa o takmer všetky vojenské posty v nemeckej armáde, boli v rozpore s európskym právom. Zdôraznil, že skutočnosť, že osoby slúžiace v ozbrojených silách môžu byť vyzvané k použitiu zbrane, nemôže sama osebe vylúčiť ženy z prístupu k vojenským pozíciám. Okrem toho pripomenul, že aj v tých v zložkách armády, ktoré boli prístupné ženám, dostávali ženy základný výcvik zaobchádzania so zbraňou, aby boli schopné sebaobrany, prípadne pomoci iným. Za takýchto okolností videl požiadavku všeobecného vylúčenia žien z ozbrojených útvarov armády ako neprimeranú.

Nemecká vláda sa odvolávala aj na ďalší článok smernice, ktorý umožňoval ustanoviť výnimky z rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi z dôvodu ochrany žien v súvislosti s tehotenstvom a materstvom. Súd však povedal, že zámerom tohto článku je ochrana biologických vlastností žien a zvláštneho vzťahu, ktorý existuje medzi matkou a jej dieťaťom. Toto ustanovenie však podľa súdu v žiadnom prípade nemôže znamenať, že ženy budú vylúčené z určitého zamestnania len preto, že im má byť v porovnaní s mužmi poskytnutá vyššia ochrana pred rizikami, ktoré nijako nesúvisia so špecifickými potrebami odôvodňujúcimi ich ochranu.

---

Pozn.:

[1] C-285/98 Tanja Kreil v. Bundesrepublik Deutschland (2000).