Diskriminácia na základe rasy a etnického pôvodu, pojmy priama a nepriama diskriminácia: ČEZ Razpredelenie Bulgaria[1]

Pani Nikolova bola živnostníčka a vlastnila obchod s potravinami v mestskej časti obývanej prevažne obyvateľstvom rómskeho pôvodu. V rokoch 1999 a 2000 spoločnosť ČEZ Razpredelenie Bulgaria, prevádzkovateľ distribučnej elektrickej siete, umiestnila elektromery pre všetkých obyvateľov v tejto mestskej časti na elektrické stĺpy vysokého napätia vo výške 6 až 7 metrov, pričom v ostatných mestských častiach sa elektromery toho istého prevádzkovateľa umiestňovali vo výške 1,70 m, najčastejšie na nehnuteľnostiach odberateľov, fasádach alebo plotoch.

Pani Nikolova sa preto obrátila so sťažnosťou na bulharskú Komisiu na ochranu pred diskrimináciou (Komisija za zaštita ot diskriminacija, ďalej tiež „KZD“). Vo svojej sťažnosti uviedla, že dôvodom umiestňovania elektromerov na nedostupných miestach je skutočnosť, že väčšina obyvateľstva mestskej časti je rómskeho pôvodu, a hoci ona nemá rómsky pôvod, v dôsledku takejto praxe je obeťou diskriminácie. Taktiež sa sťažovala, že sa nemôže pozrieť na svoj elektromer, aby si mohla kontrolovať svoju spotrebu. KZD vo svojom rozhodnutí konštatovala, že pani Nikolova bola v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy zo strany prevádzkovateľa distribučnej elektrickej siete priamo diskriminovaná na základe „osobného postavenia“, a to v porovnaní s inými odberateľmi elektriny, ktorých elektromery boli umiestnené na dostupných miestach. Prevádzkovateľ distribučnej elektrickej siete podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na bulharský vnútroštátny súd.

Vnútroštátny súd nepochyboval, že sporná vec patrí do pôsobnosti smernice 2000/43/ES[2], ktorá zavádza konkrétne uplatňovanie všeobecnej zásady zákazu diskriminácie na základe rasy a etnického pôvodu, ktorá je zakotvená v čl. 21 Charty základných práv EÚ (ďalej tiež „Charta“). Prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru EÚ niekoľko prejudiciálnych otázok, ktoré súviseli s výkladom relevantných ustanovení a pojmov obsiahnutých v danej smernici.

Súdny dvor EÚ sa v prvom rade vyslovil, že zákaz diskriminácie v oblasti prístupu k tovaru a službám v zmysle čl. 3 ods. 1 písm. h) smernice 2000/43/ES zahŕňa aj dodávanie elektriny, t.j. aj inštaláciu elektromeru u konečného spotrebiteľa, ktorý „predstavuje príslušenstvo neoddeliteľne spojené s uvedenou dodávkou“[3].

Pani Nikolova nebola rómskeho pôvodu, ale spornou inštaláciou elektromerov musela znášať znevýhodnenie spolu s obyvateľstvom rómskeho pôvodu, ktorí bývali v dotknutej mestskej časti. Súdny dvor preto skúmal, či na takého znevýhodnenie je možné použiť pojem „diskriminácia na základe etnického pôvodu“ v zmysle vyššie uvedenej smernice a čl. 21 Charty. Súdny dvor dospel k záveru, že zásada rovnakého zaobchádzania sa v zmysle smernice uplatňuje vo vzťahu k dôvodom, ktorými sú rasa alebo etnický pôvod[4], a táto zásada sa vzťahuje aj na osoby, ktoré síce nie sú príslušníkmi dotknutej rasy alebo etnickej skupiny, ale napriek tomu znášajú menej priaznivé zaobchádzanie alebo znevýhodnenie z niektorého z uvedených dôvodov[5].

Súdny dvor sa ďalej zaoberal otázkou, či sporná inštalácia elektromerov môže predstavovať priamu diskrimináciu na základe rasy, resp. etnického pôvodu.

Súdny dvor nemá právomoc uplatniť právne predpisy EÚ na konkrétny prípad, resp. rozhodnúť či v konkrétnom prípade ide o priamu, prípadne nepriamu diskrimináciu. Toto rozhodovanie prináleží vnútroštátnemu súdu. Súdny dvor však môže v rámci svojich právomocí poskytnúť vnútroštátnemu súdu výklad relevantných ustanovení smernice, ktorý môže byť pre vnútroštátny súd užitočný pri posudzovaní prejednávaného prípadu.

V tomto prípade Súdny dvor v prvom rade skonštatoval, že na základe samotnej skutočnosti, že v dotknutej mestskej časti bývajú aj obyvatelia, ktorí nemajú rómsky pôvod, nemožno vylúčiť, že táto prax bola zavedená s ohľadom na rómsky pôvod väčšiny obyvateľstva tejto mestskej časti.[6] Podľa Súdneho dvora na to, aby bolo možné konanie považovať za priamu diskrimináciu, postačuje, aby bol etnický pôvod rozhodujúci pre rozhodnutie o zavedení znevýhodňujúceho zaobchádzania, akým bola sporná prax[7].

Ako uviedol Súdny dvor, vnútroštátny súd by mal vziať do úvahy, že je všeobecne známe, že takúto spornú prax distribučná spoločnosť skutočne zaviedla iba v mestských častiach s prevahou rómskeho obyvateľstva. Z tvrdení distribučnej spoločnosti vyplývalo, že tak konala z dôvodu, že poškodení a manipulácií s elektromermi sa dopúšťajú prevažne obyvatelia rómskeho pôvodu.

V súvislosti s preukazovaním prípadnej priamej diskriminácie sa Súdny dvor dotkol aplikácie preneseného dôkazného bremena v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Vyjadril sa, že „keby vnútroštátny súd dospel k záveru, že tu existuje domnienka diskriminácie, účinné uplatnenie zásady zákazu diskriminácie si vyžaduje, aby dôkazné bremeno niesli dotknuté žalované [subjekty], ktoré by museli preukázať, že uvedená zásada nebola porušená. […]. V takom prípade by ČEZ RB ako žalovaná [spoločnosť] musela vyvrátiť existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania a preukázať, že zavedenie spornej praxe a jej zachovávanie aj v súčasnosti nevychádzajú z toho, že v dotknutých mestských častiach bývajú prevažne bulharskí občania rómskeho pôvodu, ale výlučne z objektívnych faktorov bez akejkoľvek diskriminácie založenej na rase alebo etnickom pôvode.[…]“ [8] Podľa Súdneho dvora však distribučná spoločnosť v tomto smere nepredložila žiadne dôkazy o takýchto poškodeniach a manipuláciách s elektromermi a údajných neoprávnených odberoch. Ako Súdny dvor ďalej uviedol, takéto tvrdenia môžu nasvedčovať tomu, že sporná prax vychádzala z etnických predsudkov a stereotypov. Vnútroštátny súd musí podľa Súdneho dvora taktiež zohľadniť nútenú, všeobecnú a trvajúcu povahu spornej praxe, ktorá bola zavedená pre všetkých obyvateľov dotknutej mestskej časti, bez ohľadu na to, či sa s ich individuálnymi elektromermi manipulovalo alebo nie, a tiež bez ohľadu na totožnosť pôvodcov tohto protiprávneho konania. Súdny dvor zároveň konštatoval, že táto prax pretrváva veľmi dlhú dobu a môže naznačovať, že obyvatelia tejto mestskej časti s prevahou rómskeho obyvateľstva sú ako celok považovaní za potenciálnych pôvodcov protiprávneho konania.

Súdny dvor sa teda vyjadril, že ak by sa preukázalo, že opatrenia týkajúce sa rozdielnej montáže elektromerov boli zavedené alebo sa zachovávajú z dôvodov týkajúcich sa etnického pôvodu, ktorý je spoločný pre väčšinu obyvateľstva dotknutej mestskej časti, išlo by o priamu diskrimináciu v zmysle čl. 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/43/ES. To však musí preskúmať vnútroštátny súd.

V prípade, ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že sporné opatrenie nie je priamou diskrimináciou, podľa Súdneho dvora by bolo možné usudzovať, že takéto opatrenie predstavuje navonok neutrálnu prax, ktorá osobitne znevýhodňuje osoby určitého etnického pôvodu v porovnaní s inými osobami, čo by predstavovalo nepriamu diskrimináciu v zmysle ustanovení smernice.

V prípade nepriamej diskriminácie by však podľa Súdneho dvora bolo potrebné skúmať, či je možné takúto spornú prax objektívne odôvodniť legitímny cieľom, čo v tomto prípade predstavuje potreba zaistiť bezpečnosť elektrickej siete a riadnu evidenciu spotreby elektriny. A tiež, či prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa boli primerané a nevyhnutné, aby bolo možné odôvodniť rozdielnosť zaobchádzania v zmysle smernice 2000/43/ES.

Distribučná spoločnosť by teda musela preukázať existenciu poškodení elektromerov a protiprávnych odberov v dotknutej mestskej časti a tiež existenciu značného rizika, že protiprávne konanie v tejto mestskej časti bude pretrvávať, pričom by nepostačovalo tvrdenie, že riziká sú „všeobecne známe“.

Ako Súdny dvor uviedol, táto prax sa mu zdala byť neprimeraná vo vzťahu k uvedeným cieľom a oprávneným záujmom obyvateľov dotknutej mestskej časti. Je však na bulharskom vnútroštátnom súde, aby overil, či existujú aj iné primerané a menej obmedzujúce opatrenia, ktoré by umožnili dosiahnuť cieľ, t. j. zaistiť bezpečnosť elektrickej siete a riadnu evidenciu spotreby elektriny. Ak také opatrenia neexistujú, vnútroštátny súd by mal posúdiť, či predmetná prax neprimerane nezasahuje do oprávnených záujmov konečných odberateľov elektriny v dotknutej mestskej časti, najmä s ohľadom na urážlivú a stigmatizujúcu povahu tejto praxe a skutočnosť, že táto prax bez rozdielu a dlhodobo zbavuje obyvateľov celej mestskej časti možnosti pravidelne kontrolovať spotrebu elektriny.

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

[1] Rozsudok Súdneho dvora z 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija AD proti Komisija za zaštita ot diskriminacija,, C – 83/14,  ECLI:EU:C:2015:480.

[2] Smernica 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod.

[3] Pozri ods. 43 rozsudku.

[4] Pozri čl. 1 smernice 2000/43/ES.

[5] Pozri ods. 56 rozsudku. Pozri tiež ods. 59 rozsudku.

[6] Pozri ods. 75 rozsudku.

[7] Pozri ods. 76 rozsudku.

[8] Ods. 85 rozsudku.