V. C. proti Slovensku
Porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, v spojení s porušením zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania
Prípad V. C. proti Slovensku [1] sa týkal sterilizácie ženy rómskeho pôvodu vykonanej počas pôrodu bez jej úplného a informovaného súhlasu. V auguste 2000 bola sťažovateľka, pani V. C., prijatá na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice v Prešove s pôrodnými bolesťami. Po príchode do nemocnice jej oznámili, že pôrod bude vykonaný cisárskym rezom. Sťažovateľka tvrdila, že po tom, ako rodila už niekoľko hodín a mala bolesti, jej personál nemocnice oznámil, že ak by mala ďalšie dieťa, buď ona alebo dieťa by zomreli. Podľa vyjadrenia sťažovateľky, ktorá bola presvedčená, že jej ďalšie tehotenstvo môže byť smrteľné, lekárskemu personálu povedala: „Robte, čo chcete“. Následne ju personál požiadal, aby sa podpísala do správy o priebehu pôrodu pod záznam uvádzajúci, že žiada sterilizáciu. Sťažovateľka nerozumela výrazu sterilizácia a podpísala sa na formulár zo strachu, že inak môže dôjsť k fatálnym následkom. Keďže už bola v poslednom štádiu pôrodu, jej rozpoznávacia a dorozumievacia schopnosť bola ovplyvnená pôrodom a bolesťou. Následne prebehol pôrod cisárskym rezom a vykonaný bol aj sterilizačný zákrok.
V septembri 2003 si sťažovateľka uvedomila, že u nej vykonaný sterilizačný zákrok nie je život zachraňujúci úkon, a že teda sa na takýto zákrok vyžaduje úplný a informovaný súhlas pacienta/pacientky. V septembri 2004 sa obrátila na Okresný súd v Prešove so žalobou na ochranu osobnosti [2]. Sťažovateľka argumentovala, že nebola riadne poučená o samotnom zákroku, jeho následkoch a alternatívnych riešeniach. Žiadala o ospravedlnenie za zákrok a o náhradu nemajetkovej ujmy. Okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol. Bol toho názoru, že zákrok bol vykonaný až po tom, ako lekársky personál dostal od sťažovateľky písomný súhlas. Pripustil však, že podpis sťažovateľky v správe o priebehu pôrodu bol získaný krátko pred cisárskym rezom. Proti rozsudku sa sťažovateľka odvolala, avšak Krajský súd v Prešove potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Dospel k záveru, že sterilizácia u sťažovateľky bola vykonaná v súlade s platnou právnou úpravou a že bola nevyhnutná z dôvodu zdravotného stavu sťažovateľky. Sťažovateľka sa preto obrátila na Ústavný súd SR a namietala, že bola subjektom sterilizácie v nemocnici v Prešove bez jej informovaného súhlasu. Zároveň namietala, že rozhodnutím Krajského súdu došlo k porušeniu jej ústavných práv a slobôd. Ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Z toho dôvodu sa obrátila na Európsky súd pre ľudské práva, kde namietala porušenie čl. 3 (zákaz mučenia), čl. 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), čl. 12 (právo uzavrieť manželstvo), čl. 13 (právo na účinný prostriedok nápravy) a čl. 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“ alebo „súd“) konštatoval porušenie článkov 3 a 8 Dohovoru.
V súvislosti s porušením článku 3 Dohovoru, t. j. zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, súd vo svojom rozsudku uviedol, že sterilizácia predstavuje významný zásah do reprodukčného zdravotného statusu jednotlivca. Ovplyvňuje početné aspekty osobnej integrity jednotlivca vrátane jeho fyzického a psychického zdravia a emocionálneho, duchovného a rodinného života. ESĽP skonštatoval, že sterilizačný zákrok, tak ako bol u sťažovateľky vykonaný, hrubo zasiahol do jej fyzickej integrity, pretože ním bola pozbavená svojej reprodukčnej funkcie. V čase sterilizácie mala sťažovateľka 21 rokov. Navyše podľa súdu zákrok nebol z medicínskeho hľadiska bezprostredne nevyhnutný a sťažovateľka naň nedala svoj informovaný súhlas. Namiesto toho bola požiadaná, aby podpísala predpísané slová „pacientka žiada sterilizáciu“, a to v polohe ležmo, keď trpela v dôsledku niekoľkohodinových pôrodných bolestí, čo jej nedovoľovalo rozhodnúť sa slobodne, po posúdení všetkých relevantných faktorov a ako si mohla želať, po uvážení dôsledkov a prípadom prediskutovaní problému s partnerom. Naviac dokument podpísala po tom, ako dostala informáciu, že v prípade ďalšieho tehotenstva by mohli ona alebo jej dieťa zomrieť. Takáto hrozba však podľa súdu nebola bezprostredná, pretože by sa naplnila iba v prípade budúceho tehotenstva. A teda aj napriek tomu, že tu neexistovala indícia, že lekársky personál konal s úmyslom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so sťažovateľkou, podľa súdu konal s „veľkou neúctou k jej právu na autonómiu a rozhodovaniu sa v postavení pacienta“ [3]. Toto zaobchádzanie podľa Súdu dosiahlo stupeň závažnosti vyžadovaný na to, aby mohol konštatovať, že v dôsledku sterilizácie sťažovateľky došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru.
Vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru súd v prvom rade uviedol, že hlavným cieľom tohto ustanovenia je chrániť jednotlivca proti svojvoľnému zásahu zo strany orgánov verejnej moci. Akýkoľvek zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života [4] musí byť „v súlade so zákonom” a „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti” vo vzťahu k jednému alebo viacerým legitímnym cieľom tam uvedeným [5]. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, pojem „súkromný život” je široký a zahŕňa aspekty fyzickej, psychickej a sociálnej identity jednotlivca, ako právo na osobnú autonómiu a osobnostný rast, právo na založenie a rozvoj vzťahov s ostatnými ľudskými bytosťami a právo na rešpektovanie obidvoch rozhodnutí mať alebo nemať dieťa [6]. Zmluvné štáty majú záväzok zabezpečiť právo na účinné rešpektovanie práv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru. Súd teda skúmal, či Slovenská republika ako žalovaný štát splnila svoju povinnosť podľa článku 8 zabezpečiť prostredníctvom svojho právneho systému práva zaručené čl. 8 zavedením účinných právnych záruk na ochranu reprodukčného zdravia, najmä žien rómskeho pôvodu. Na základe dokumentov [7], ktoré boli predložené súdu a ktoré naznačovali, že problém sterilizácií a ich nesprávneho výkonu sa dotkol zraniteľných jednotlivcov prináležiacich k rôznym etnickým skupinám, a tiež v kontexte vtedajšej slovenskej právnej úpravy [8] súd skonštatoval, že žalovaný štát neposkytoval primerané záruky v zmysle čl. 8. Práve absencia záruk osobitne zohľadňujúcich reprodukčné zdravie sťažovateľky ako Rómky v danom čase podľa ESĽP vyústila do nesplnenia pozitívneho záväzku žalovaného štátu zabezpečiť jej dostatočné prostriedky ochrany, umožňujúce účinné požívanie jej práva na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života, a preto ESĽP konštatoval porušenie článku 8 Dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 31 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 12 000 € z titulu nákladov a výdavkov.
Spracovala: Daniela Lamačková
Pozn.:
[1] V. C. proti Slovensku (2011) sťažnosť č. 18968/07.
[2] § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
[3] Pozri bod 119 rozsudku.
[4] Pozri čl. 8 ods. 1 Dohovoru.
[5] Pozri čl. 8 ods. 2 Dohovoru.
[6] Pozri bod 138 rozsudku.
[7] Pozri body 146-150 rozsudku.
[8] Išlo o vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. Z-4 582/1972-B/1 uverejnené vo Vestníku ministerstva zdravotníctva č. 8-9/197 a zákon č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. V roku 2004 bol prijatý nový zákon o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov č. 576/2004, ktorý okrem iného eliminoval nedostatky a zabezpečil väčší súlad vnútroštátnej právnej úpravy s medzinárodnoprávnou úpravou, pokiaľ ide o ustanovenia o informáciách pacientov a informovanom súhlase. Podľa ESĽP však už táto neskoršia právna úprava nemohla ovplyvniť situáciu sťažovateľky.