Archív
skripot

Od šiestich rokov musela byť na internáte, lebo je na vozíku.

v1t_zdravie

Denník N

Poslankyňa Silvia Petruchová (OĽaNO) musela byť od šiestich rokov na internáte, lebo bola zdravotne ťažko postihnutá a školy v jej dedine na to neboli prispôsobené. Aj vysokú školu si musela preto vybrať inú, ako chcela študovať. V prvej práci ju museli vynášať aj s vozíkom. A bariéry prekonáva aj v parlamente.

Ako sa vám páči práca v parlamente?

Ešte si zvykám. Je náročné všetko si zmanažovať – aj s asistentmi a presunmi.
SPetruchova_wN_TBenedikovic_vyrez_258x187

Čo vám prácu najviac znepríjemňuje?

Bariéry, to je moja najväčšia prekážka. Stôl aj miesto už mám, ale bariéry sú všade. Musím myslieť pár krokov dopredu, kam chcem ísť, či bude lepšie ísť najskôr na jedno miesto, potom na obed, alebo naopak. Do toho musím riešiť toalety, lebo ich nemám tak ako všetci, ktorým stačí vyjsť z rokovacej sály a majú ich poruke. Ja musím ísť na opačnú stranu budovy. Aj s výťahmi je to komplikované, sú malé. Je to náročné. Trvá mi to omnoho dlhšie ako ostatným poslancom.

Foto: N – Tomáš Benedikovič

Ako vnímate, že v roku 2016 nebol parlament prispôsobený ľuďom s hendikepom?

Je to smutné. Dohovor tu máme od roku 2010. Proces je veľmi pomalý. Mám pocit, že aj keď urobíme jeden krok vpred, tak potom urobíme aj dva kroky vzad. A to nielen v parlamente. Napríklad cesty, ktoré sa teraz prerábajú. Sú priechody pre chodcov, napríklad pri Moste SNP, ktoré doteraz boli bezbariérové a po rekonštrukcii sa stali nedostupné.

Je pre vás ťažké pohybovať sa v Bratislave?

Bratislava je ešte ako tak. Väčšie mestá už sú aspoň trochu prispôsobené, väčší problém je na dedinách. Chýbajú chodníky, nie sú tam priechody a premávka sa zhusťuje, takže nemôžete chodiť ani po ceste ako kedysi.

Kde sú najväčšie problémy?

Veci sa neriešia komplexne. Máme čiastkové riešenia – takže sa neviete dostať z bodu A do bodu B bez problému. Niekde je problém v chodníkoch, inde v budovách. Máme zákon, podľa ktorého by budovy mali byť prístupné, ale nedodržiava sa, lebo sa nekontroluje.

Sú štátne budovy prístupné?

Úrady práce by už mohli byť v mnohých prípadoch dostupné. Nemocnice a polikliniky sú síce kľúčové, v mnohých prípadoch sú dostupné, ale nemajú techniku a personál na to, aby vám poskytli aspoň základnú starostlivosť. Často lekári nevedia, čo s vami majú robiť, ak máte ťažké zdravotné postihnutie. Nie sú pripravení na to, že by mali robiť vyšetrenia ľuďom s hendikepom. A nevedia ani, kde by vám vyšetrenie urobili. Napríklad röntgen alebo iné prístroje sú dnes neprístupné. Ľudia s postihnutím sú tu stále a sú chorí, ale my sme sa v tomto nikam nepohli.

Prečo?

Netuším. Je to pre mňa záhada. Napríklad aj pri dlhodobej hospitalizácii máme problém. Každý ťažko zdravotne postihnutý človek sa bojí ísť do nemocnice, lebo z nej odchádza s omnoho väčšími komplikáciami, ako do nej vstupoval. Nemocnice nie sú vôbec vybavené – nemajú polohovateľné postele, zdvíhacie zariadenia a ani dostatočný personál, ktorý by pomohol pri odborných vyšetreniach, napríklad že by pomohli vás vyniesť alebo s presunmi.

Ako to dnes zdravotne ťažko postihnutí riešia?

Veľakrát cez rodinu. Aj v nemocniciach každý chce, aby s ním mohol byť rodinný príslušník, postará sa, supluje ošetrovateľskú starostlivosť. Nemocnice však ani na to nie sú pripravené. Rodič s dieťaťom tam trávi celé dni a noci, ale spí na stoličke, nemá tam ani lôžko. Ale pokiaľ je to možné, každý sa hospitalizácii vyhýba. Bola som sa pozrieť v sanatóriu v Kittsee, ktoré má všetky izby bezbariérové. Neriešia, či vás dajú do bezbariérovej, alebo nie. Tam sú v nich všetci pacienti. Sú jednoducho riešené. Nič strašne veľké, ale dostanete sa všade s vozíkom a nemocnica potom nemusí hovoriť, že máme len jednu bezbariérovú izbu a tá je obsadená.

Majú veľké štátne nemocnice bezbariérové izby?

Počty neviem. Niektoré izby sú bezbariérové, ale nejde len o izby. Máte tam problém s takými základnými vecami, ako sú toalety. Tie doteraz v nemocniciach bezbariérové neboli, teraz pribúdajú, ale to je základný problém. Musíte prekonávať veľké vzdialenosti, lebo na jedno oddelenie alebo celú časť máte jednu toaletu.

Už ste sa stretli s tým, že by niekomu odložili hospitalizáciu z dôvodu, že majú plnú bezbariérovú izbu?

Bezbariérové izby skôr nemáme, ako máme. Nikto vám nepovie, že vás nezoberú, dajú vás tam, kde majú voľno. Ak máte nejaký banálny problém, napríklad so zubami a potrebujete chirurgický zákrok, tak je z toho zrazu veľký problém, ak ste na vozíku. Sú to prakticky bežné veci, ale sú nedostupné. Hľadajú potom náhradné riešenia – napríklad toho človeka dajú na iné oddelenie.

Hovorili ste, že ľudia majú v sebe bariéry, ako sa to prejavuje?

Nevedia reagovať na ľudí so zdravotným postihnutím, mnohí majú pocit, že ak má niekto postihnutie, musí to byť hneď dobrý človek, pomaly svätý. Lebo si niečím prešiel. Áno, prešiel, ale vždy sú to len ľudia. Môžu byť šťastní a veselí, rovnako tak ako nahnevaní a smutní. Ľudia sú úplne bežní a aj prístup by mal byť rovnaký.

Sú dnes hendikepovaní diskriminovaní?

Myslím, že sú, lebo stále nemajú prístup k veciam, ku ktorým má zdravý človek. Vidíme to aj v parlamente – neviem si teraz dosť dobre predstaviť, že by človek na vozíku mal funkciu, napríklad predseda výboru. Alebo komunálna politika – v obciach by mohli fungovať aj ľudia so zdravotným hendikepom, ale koľko úradov je na to prispôsobených? Napríklad voľby, tvárime sa, že načo budú hlasovacie miestnosti bezbariérové, keď máme prenosné urny. Ale je to aj o tom, že človek so zdravotným postihnutím by mohol byť vo volebnej komisii. Potrebuje mať bezbariérovú miestnosť, potrebuje s nimi komunikovať, ísť s nimi na obed. Nedá sa to robiť tak, že vytvoríte bezbariérové vákuum. Aj o úradoch práce sa stále bavíme, či sú dostupné, ale to by malo byť aj preto, aby tam ľudia s hendikepom mohli pracovať. Ľudia so zdravotným postihnutím robia len za minimálne mzdy, mali by dostať šancu pracovať aspoň v takýchto inštitúciách.

Takže štát v tomto zlyháva?

Áno, neprihliada na individuálne potreby človeka, ani na zdravotný stav. Využívanie skrátených úväzkov by bolo jednoduché riešenie.

Prečo to štát nemení?

Lebo sa všetko posudzuje cez peniaze. Veľa sa pozerá na to, ako sa zvyšujú náklady na ľudí so zdravotným postihnutím, lebo potrebujete príspevky na pomôcky, kompenzácie. Počet ľudí narastá a rozpočet na to nie je pripravený.

Koľko je dnes zdravotne postihnutých?

Hovorí sa, že v rámci Európskej únie má každý šiesty človek zdravotné postihnutie. Je to veľká skupina. U nás deväť alebo desať percent ľudí poberá invalidný dôchodok. A aj preto si niektorí myslia, a to aj poslanci, že nemajú pracovať, lebo majú dôchodok. Ale z toho sa nedá žiť. Je to kompenzácia zdravotného postihnutia.

Zdravotne ťažko postihnutí majú často problém nájsť si prácu a zamestnávateľ radšej zaplatí pokutu, ako by ich zamestnal. Stretli ste sa s tým?

Takýto človek si dnes nemá šancu nájsť prácu. Chcela som si to vyskúšať, rok a pol som si intenzívne hľadala zamestnanie. Nevedela som, či tam pracovať budem, ale chcela som si vyskúšať, či viem prejsť cez výberový proces. Mám pocit, že tí, ktorí si prečítali zo životopisu, že som na vozíku, sa mi ani neozvali.

Prečo máte taký pocit?

Z tých, ktorí sa mi ozvali a povedala som im, či sa do ich priestorov na pohovor dostanem, boli v 99 percentách zaskočení, že som na vozíku. Túto informáciu som nikdy nezatajovala, ale ani som ju nezdôrazňovala. Kritériá pri hľadaní práce sú pre človeka na vozíku úplne iné. Zväčša je to len bezbariérové prostredie. Väčšinou vás odkazujú na špeciálne chránené pracoviská. Ale ani tam vás nikto nevezme.

Za ten rok a pol ste si nenašli prácu?

Našla som jednu, kde som mohla nastúpiť. A dve alebo tri, kde by ma vzali, ale nemali na to podmienky.

Prečo je tak málo firiem bezbariérových?

Pretože sa nevytvára dostatočný tlak na bezbariérové prostredie. Chýbajú nám odborníci v oblasti stavebníctva. Aj chránené pracoviská majú problém nájsť také priestory za peniaze, ktoré na to majú.

Ani novostavby na to nemyslia?

Aj tam je to problém. V bizniscentrách je to už lepšie, ale tie zas nie sú cenovo dostupné. Napríklad v Apollo business centre majú bezbariérovú toaletu, ale bola malá a jediná v celej budove. Vezmite si, že pracujete na piatom poschodí a musíte chodiť na prízemie, to by bolo otravné pre zdravého človeka, nie pre človeka so zdravotným postihnutím.

Čítajte viac (obsah zamknutý)

Veronika Folentová
 
© N Press, 2016
Článok uverejnil portál DennikN.sk v rubrike Slovensko 9. 5. 2016 o 18:23 a Denník N v rubrike Rozhovor 10. 5. 2016.