admin
Svet prišiel o bojovníčku za ľudské práva
Zahynula Alison Des Forges
Nedávno sa na stránkach nezávislej medzinárodnej organizácie Human Rights Watch (HRW), bojujúcej za ochranu ľudských práv, objavila smutná správa. 12. februára tohto roku prišla pri leteckom nešťastí o život senior poradkyňa pre Africkú divíziu HRW Dr. Alison Des Forges, ktorá bola svetovou expertkou na problematiku genocídy v Rwande z roku 1994. Svoj život zasvätila poradenstvu v oblasti ľudských práv. „Strata Alison je obrovská ujma nielen pre Human Rights Watch, ale taktiež pre ľudí z Rwandy a regiónu Great Lakes,” vyjadril sa výkonný riaditeľ HRW Kenneth Roth.
„Bola naozaj skvelá, bola priam stelesnením aktívneho boja za ľudské práva. Zásadová, s chladnou hlavou, oddaná pravde a jej využívaniu pre ochranu obyčajných ľudí. Ako jedna z prvých poukázala na etnické napätie, ktoré viedlo ku genocíde, a keď k nej v skutočnosti došlo a celý svet sa len prizeral, Alison urobila všetko, čo bolo v jej silách, na záchranu ľudí. Nikto nevedel o tejto genocíde a neurobil pre jej zdokumentovanie a predvedenie páchateľov pred spravodlivý súd viac, než ona.”
László Nagy: Oblasť ľudských práv je na Slovensku vnímaná iba ako domáca úloha
Na úvod by som sa vás rád spýtal, ako ste sa dostali k téme ľudských práv a diskriminácie? Bolo to ešte pred novembrom 1989, alebo to viac súvisí s politickou činnosťou po novembri 1989? Inými slovami, aké boli začiatky?
Keby som mal odpovedať stručne, povedal by som, že začiatky môjho záujmu o túto tému siahajú do roku 1968. Keby som mal a mohol hovoriť obšírnejšie, tak poviem, že som sa o túto tému začal zaujímať ešte skôr. Zrejme to súvisí s mojím pôvodom a mojím detstvom. Hoci som maďarskej národnosti a mojím materinským jazykom je maďarčina, narodil som sa v čisto slovenskom prostredí, v Bodinej pri Považskej Bystrici. Rodičia boli učitelia a v roku 1948 boli premiestnení do obce, kde som sa narodil. Keďže rodičia mali strach, aby neboli odhalení, že sú Maďari, rozprávali sa so mnou a s mojou sestrou po slovensky.
Klára Orgovánová: Celý život som ku všetkým ľuďom pristupovala ako k rovnocenným partnerom
Ako vnímate vývoj slovenskej spoločnosti v oblasti dodržiavania ľudských práv pred rokom 1989 a po ňom? Čím všetkým sme ako spoločnosť prešli?
Vývoj vnímam pozitívne. Ak by som mala ísť do detailov, musela by som vychádzať z toho, akým spôsobom som vlastne bola schopná vnímať spoločenské zmeny po roku ´89, lebo za tie roky som bola v rôznych pozíciách. A musím tiež povedať, že v roku 1989 som o politickom a spoločenskom dianí v oblasti ľudských práv či Rómov vedela málo. Žila som na východnom Slovensku, v Prešove, a jednou z prvých osôb, ktoré ma vtedy oslovili, bola pani Danka Šilanová. Už vtedy sa zaoberala Rómami a nahovárala ma, aby som sa do tejto témy pustila.
Čo (ne)vieme o diskriminácii
OaD
Združenie Občan a demokracia vydalo aktualizovanú publikáciu Čo (ne)vieme o diskriminácii autorky – právničky a expertky na tému antidiskriminácie a ľudských práv Janky Debrecéniovej. Po prvý raz ju vydalo v roku 2006 a v roku 2008, t. j. pol roka po novelizácii antidiskriminačného zákona, ju predstavuje v novej verzii. Publikácia je určená širokej verejnosti a ľudom, ktorí sú alebo by mohli byť znevýhodňovaní. Prináša základné pojmy a informácie o diskriminácii, jej podobách, formách a právnych možnostiach, ako sa voči diskriminácii brániť. Na jej stránkach nájdete vysvetlenia, ako diskrimináciu rieši slovenská a európska legislatíva a judikatúra. Publikácia tiež ponúka prehľadný adresár organizácií a inštitúcií, ktoré sa elimináciou diskriminácie zaoberajú. Čítajte viac
Starostlivý výber
okná dokorán a do dvora
aj tie okná do pitvora
Za oknom auta sa rozprestierajú polia. Hnedý horizont kde-tu pocukrovaný prvým popraškom snehu. A k tomu dekorácia – obrovské čierne vrany. Vyzobávajú zvyšky úrody. Už tu nie sú kukuričné lány. Dobroš pri šoférovaní premýšľa, ako zrušiť tú hustú atmosféru, ktorá vládne v aute. Alebo že by nebola hustá? To len jemu sa zdá? Tú ženu ani nepozná. Vraj novinárka, ale asi niekde v druhom šíku, nikdy ju nevidel ani nepočul. Žena vyzerá odťažito a mlčí. Aj jeho kamarát Milan, šéfredaktor s politickými ambíciami mlčí. Dobroš pri šoférovaní premýšľa, akú tému začať. Milan má dcéru: najkrajšie, najmilšie, najmúdrejšie dievčatko na svete. Dobrošovi tie chvály občas lezú na nervy, ale nevie si predstaviť, na čo iné by sa Milan chytil, zvlášť keď netuší, o čom by sa mal alebo nemal rozprávať pred tou ženou. Čítajte viac
Miroslav Kusý: Aj v tej najdemokratickejšej spoločnosti sú nevyhnutné občianske záujmy a tlaky, aby sa niečo dosiahlo
Kedy ste sa prvýkrát stretli s témami ľudských práv a diskriminácie, kedy ste prvýkrát pocítili, že je dôležité sa touto témou zaoberať?
Celkom dobre sa na to pamätám. Bol to rok 1968, kedy som sa k tejto otázke dostal, i keď len okrajovo. Vtedy vznikla aj Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv. Bola to mimovládna organizácia, zrejme išlo o reakciu na dianie vo svete. Registroval som, že táto problematika existuje, ale myslel som si, že je mimo mňa, že je to záležitosť pre niekoho úplne iného.
Intenzívne som sa touto témou začal zaoberať až v čase Charty ´77. Podpísal som Chartu, ktorá reagovala na záverečný akt z Helsínk, a keďže sme chceli mať Chartu dobre zdôvodnenú, bolo potrebné si to naštudovať a všímať si reakcie zahraničia na Helsinki. Samozrejme, vtedy to bolo dosť obtiažne, pretože tu bola informačná blokáda. Náš zámer v Charte bol tlačiť stranu a vládu, aby plnili svoje záväzky z Helsínk a z dvoch ďalších medzinárodných dokumentov o ľudských právach, ktoré boli v tom čase prijaté, čiže Medzinárodný dohovor o občianskych a ľudských právach a o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V rámci Charty sme vlastne tlačili na vládu a na stranu, aby to, čo podpísala, aj plnila.