Uncategorized
Platforma právnych expertov: závery a odporúčania – 3.
Inšitucionálny rámec
- Osobitne vnímať potrebu prezentácie inštitúcií slúžiacich čiastočne alebo priamo na pomoc obetiam diskriminácie smerom k verejnosti s cieľom zvýšiť informovanosť verejnosti o ich činnosti a zároveň prostredníctvom mediálnych aktivít zvýšiť prítomnosť problematiky nediskriminácie v masmédiách.
- Vypracovať slovenský ekvivalent Európskeho kódexu dobrej správnej praxe.
- Poveriť výkonom monitoringu dočasných vyrovnávacích opatrení nezávislý štátny kontrolný alebo dozorný orgán.
- Zabezpečiť zber dát o rovnosti. V tejto časti možno odkázať na odporúčania platformy pre zber dát o rovnosti.
- Zabezpečiť vyškolenie inšpektorov inšpektorátov práce v problematike dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania, ako aj v technike získavania potrebných dôkazov v týchto prípadoch. Čítajte viac
Platforma právnych expertov: závery a odporúčania – 2.
Návrhy delegeferenda
- Zahrnutie úpravy preneseného dôkazného bremena vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovného zaobchádzania do Občianskeho súdneho poriadku.
- Pojatie zákazu šikanovania ako opakovaného, nevhodného správania namiereného proti zamestnancovi alebo skupine zamestnancov, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia, priamo do Zákonníka práce s nadväzujúcou úpravou, ktorá by dotknutým osobám umožňovala domáhať sa nemajetkovej ujmy bez toho, aby museli preukazovať diferenciačné kritérium tak, ako je to v prípade diskriminácie. Definícia šikanovania by mala byť skôr rámcová, aby dovoľovala aplikačnej praxi prihliadať na osobitosti každého jednotlivého prípadu. Čítajte viac
Sympózium: Rovnaké zaobchádzanie v slovenskej realite
Realizačný tím projektu Progress 2012 Rovnosť v slovenskej realite pozýva na regionálne sympózium Rovnaké zaobchádzanie v slovenskej realite. Sympózium sa uskutoční 15. – 16. novembra 2012 (štvrtok – piatok) v hoteli Bôrik v Bratislave. Záštitu nad ním prevzal minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Facilitovať budú Dušan Ondrušek aKarolína Miková (PDCS).
Platforma právnych expertov: závery a odporúčania – 1.
Teoreticko-právne východiská
- V slovenskej právnej teórii a osobitne pri vzdelávaní relevantných právnych profesií treba pevne zakotviť špecifiká pojmov rovnosť, rovné zaobchádzanie a diskriminácia. Jasne odlišovať ustanovenia čl. 12 ústavy a ustanovenia antidiskriminačného zákona.
- Ďalej je potrebné rešpektovať spätosť pojmu diskriminácia s jednotlivými diskriminačnými dôvodmi. Pevne zakotviť diskriminačné dôvody ako typicky osobné charakteristiky, ktoré nie sú v dispozícii jednotlivca, resp. charakteristiky, pri zmene ktorých jednotlivec stráca istú časť osobnej identity. V tomto duchu vnímať najmä možnosti otvoreného výpočtu diskriminačných dôvodov tak, aby bola zachovaná podmienka viazanosti na identitu osoby a na jej dôstojnosť, aby tým o. i. zostal zachovaný cieľ európskych antidiskriminačných noriem. Čítajte viac
Diskriminácia z dôvodu rasového a etnického pôvodu: Firma Feryn
V prípade Firma Feryn [1] sa Súdny dvor EÚ zaoberal otázkou priamej diskriminácie pri prístupe k zamestnaniu, konkrétne, či verejné výroky zamestnávateľa o tom, že neprijme do zamestnania osoby určitého rasového alebo etnického pôvodu, možno považovať za priamo diskriminujúce kritériá výberu zamestnancov.
Podľa žalobcu, Centra pre rovnosť príležitostí a boj proti rasizmu (Centrum voor gelijkheid van kansen en voor racismebestrijding) [2], firma Feryn [3] uplatňovala diskriminačnú politiku prijímania zamestnancov. Žalobca poukazoval na verejné vyhlásenia riaditeľa firmy, podľa ktorého mal jeho podnik síce v úmysle zamestnať montérov dverí, ale nemohol prijať do zamestnania „imigrantov“, pretože ich klienti im odmietali umožniť prístup do svojich súkromných obydlí počas trvania prác. Riaditeľ spoločnosti Feryn sa vyjadril nasledovne: „Musím vyhovieť požiadavkám mojich klientov. Ak mi poviete «chcem takýto výrobok alebo chcem to alebo tamto» a ak vám poviem «neurobím to, pošlem vám týchto ľudí», odpoviete mi «nechcem vaše dvere». Mohol by som svoj podnik zatvoriť. Musíme vyhovieť požiadavkám klientov. Tento problém sa ma netýka, ja som ho v Belgicku nevyvolal. Chcem rozbehnúť svoju spoločnosť a na konci roka dosiahnuť obrat, a ako ho dosiahnem? Získam ho tým, že vyhoviem prianiam klienta!„
Príslušný vnútroštátny súd však žalobu zamietol s tým, že neexistoval dôkaz ani predpoklad o tom, že by sa o pracovné miesto bola uchádzala osoba, ktorá by nebola prijatá do zamestnania na základe jej etnického pôvodu. Belgický súd vyššej inštancie (Arbeidshof te Brussel), na ktorý sa žalobca neskôr obrátil, teda v odvolacom konaní položil Súdnemu dvoru EÚ niekoľko prejudiciálnych otázok. V prvom rade sa opýtal, či samotné verejné vyhlásenia zamestnávateľa, ako sú uvedené vyššie, možno považovať za priamu diskrimináciu výberu zamestnancov v zmysle smernice, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (2000/43/ES).
Ako sa Súdny dvor EÚ vyjadril, na to, aby v zmysle smernice došlo k priamej diskriminácii na základe rasového alebo etnického pôvodu, nie je potrebné odmietnutie konkrétnej osoby, ktorá sa uchádzala o určité zamestnanie, z dôvodu jej rasového alebo etnického pôvodu. Postačuje, ak potenciálny zamestnávateľ urobí vyhlásenie, ktorým odradí určitú kategóriu zamestnancov alebo zamestnankýň (v tomto prípade definovaných na základe rasy alebo etnicity) od uchádzania sa o toto zamestnanie. Podľa vyjadrenia Súdneho dvora cieľ podporovať podmienky pre sociálne široký trh pracovných síl by bol len ťažko dosiahnuteľný, ak by sa pôsobnosť tejto smernice obmedzovala iba na prípady konkrétnych neúspešných uchádzačov alebo uchádzačiek o zamestnanie, ktorí/é sa domnievajú, že sa stali obeťou priamej diskriminácie. Podľa Súdneho dvora teda skutočnosť, že zamestnávateľ verejne vyhlásil, že neprijme do zamestnania osoby určitého etnického alebo rasového pôvodu, predstavuje priamu diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu v zmysle smernice, pretože takéto vyhlásenia môžu vážne odradiť niektorých uchádzačov a uchádzačky od toho, aby si podali prihlášku do zamestnania, a teda predstavujú prekážku v prístupe týchto osôb na trh práce.
Zároveň nie je rozhodujúce, že neexistuje identifikovateľný žalobca, teda konkrétna osoba, ktorá bola priamo dotknutá diskriminačným konaním zamestnávateľa. V zmysle smernice sú totiž členské štáty povinné vo svojich právnych predpisoch stanoviť právo združení, ktoré majú oprávnený záujem na zabezpečení dodržiavania tejto smernice, alebo právo organizácií, ktoré sú oprávnené poskytovať nezávislú pomoc obetiam diskriminácie, začať akékoľvek súdne alebo správne konanie určené na vymáhanie plnenia povinností vyplývajúcich z tejto smernice bez toho, aby konali v mene určitého žalobcu alebo v prípade neexistencie identifikovateľného žalobcu [4].
Súdny dvor sa tiež zaoberal otázkou, či verejné vyhlásenie zamestnávateľa postačuje na vytvorenie domnienky, že existuje diskriminačná politika prijímania zamestnancov [5], a teda odporca má povinnosť predložiť dôkaz, že k diskriminačnému konaniu z jeho strany nedošlo (uplatnenie preneseného dôkazného bremena). Ako vyplýva z vyjadrenia Súdneho dvora „verejné vyhlásenia, prostredníctvom ktorých sa zamestnávateľ verejne vyslovil o tom, že v rámci svojej náborovej politiky neprijme zamestnancov určitého rasového alebo etnického pôvodu, postačujú na vytvorenie domnienky, že existuje diskriminačná politika prijímania zamestnancov v zmysle smernice 2000/43. Prináleží teda zamestnávateľovi, aby preukázal, že neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania. Môže tak urobiť napríklad tým, že preukáže, že skutočná prax podniku v oblasti prijímania do zamestnania sa s týmito výrokmi nezhoduje. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či tvrdené skutočnosti boli preukázané a či dôkazy, ktoré uvedený zamestnávateľ predložil na podporu svojich tvrdení, že neporušil zásadu rovnosti zaobchádzania, sú dostatočné.“
Nakoniec sa Súdny dvor vyjadril k otázke primeranosti sankcií v prípade preukázania diskriminačného konania zo strany zamestnávateľa v zmysle smernice [6], najmä ak neexistuje identifikovateľná obeť diskriminácie.
Súdny dvor sa vyslovil, že príslušný článok smernice 2000/43 „vyžaduje, a to aj v prípadoch, keď neexistuje identifikovateľná obeť, aby bol systém uplatniteľných sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sa prijali na účely transpozície tejto smernice, účinný, primeraný a odradzujúci.“ Tento systém opatrení musí byť prijatý tak, aby sa dotknuté osoby mohli na tieto opatrenia efektívne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi a aby bola súdna ochrana účinná a efektívna. Smernica pritom ponecháva na členských štátoch slobodu výberu medzi rôznymi riešeniami schopnými dosiahnuť cieľ, ktorý táto smernica stanovuje. Ako ale Súdny dvor v tomto rozsudku naznačil, tieto sankcie môžu pozostávať z konštatovania diskriminácie súdnym orgánom alebo príslušným správnym orgánom spolu s primeraným stupňom publicity, pričom odporca musí nahradiť s tým spojené náklady, prípadne uvedené sankcie môžu pozostávať z toho, že zamestnávateľovi bude podľa pravidiel stanovených vo vnútroštátnom práve nariadené, aby ukončil konštatované diskriminačné správanie, pričom môže byť nariadené aj zaplatenie pokuty. Okrem toho môžu tieto sankcie pozostávať v udelení náhrady škody orgánu, ktorý podal návrh na začatie konania.
Pozn.:
[1] C-54/07 Centrum voor gelijkheid van kansen en voor racismebestrijding v. Firma Feryn NV (2008)
[2] Ide o belgický orgán na podporu rovného zaobchádzania, ktorý bol zriadený v zmysle článku 13 smernice 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod. Podľa tohto článku sú členské štáty povinné určiť orgán na podporu rovnakého zaobchádzania pre všetky osoby bez diskriminácie na základe rasy alebo etnickom pôvode. Do právomoci týchto orgánov patrí napríklad aj poskytovanie nezávislej pomoci obetiam diskriminácie pri podávaní žaloby z dôvodov diskriminácie alebo vykonávanie nezávislých prieskumov týkajúcich sa diskriminácie, uverejňovanie nezávislých správ a pod.
V rámci legislatívy Slovenskej republiky je takýmto orgánom Slovenské národné stredisko pre ľudské práva.
[3] Spoločnosť Feryn sa špecializovala na predaj a inštaláciu vysúvacích a delených dverí a okrem iného zamestnávala montérov na inštaláciu týchto dverí.
[4] Čl. 13 smernice 2000/43/ES. Tieto organizácie majú možnosť zastupovať diskrimináciou dotknuté subjekty, ale aj iniciovať súdne konania a podávať tzv. žaloby vo verejnom záujme vo veciach, ktoré súvisia s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Túto možnosť upravuje aj slovenský právny poriadok v § 9a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pre diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Právnickými osobami, ktoré sú oprávnené zastupovať diskriminované osoby a tiež podávať žaloby vo verejnom záujme, sú podľa § 10 ods. 1 ADZ Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a taktiež združenia, organizácie alebo iné právnické osoby, ktorých cieľom alebo predmetom činnosti je ochrana pred diskrimináciou.
[5] T. j. či verejné vyhlásenia zamestnávateľa možno považovať za „skutočnosti, z ktorých možno usudzovať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii v zmysle článku 8 ods. 1 Smernice 2000/43/ES“.
Diskriminácia z dôvodu pohlavia a rodu: Prípad Kreil
Ďalším z prípadov je prípad Kreil [1], v ktorom sa Súdny dvor ES zaoberal otázkou výkladu jednej z výnimek zo zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi v kontexte obmezeného prístupu žien do vojenských pozícií v nemeckej armáde.
Tanja Kreil, vyučená v odbore elektronika, sa v roku 1996 uchádzala o dobrovoľnícke pôsobenie v nemeckej armáde (Bundeswehr) v oblasti údržby elektronických komponentov zbraní. Jej žiadosť však bola zamietnutá armádnym rekrutačným strediskom a vrchným vojenským štábom na základe toho, že ženy podľa zákona nesmeli pôsobiť ako dobrovoľníčky na takých pozíciách, ktoré súvisia s používaním zbraní. Na základe nemeckého práva sa ženy, ktoré chceli pracovať pre nemeckú armádu, mohli angažovať iba vo vojenskom zdravotníctve a vo vojenských hudobných kapelách.
V dôsledku toho sa pani Kreil obrátila na Správny súd v Hannoveri, tvrdiac, že zamietnutie jej žiadosti o danú pozíciu, výlučne na základe jej pohlavia, je v rozpore s právom Európskych spoločenstiev, konkrétne so smernicou 76/207/EHS o rovnakom zaobchádzaní s mužmi a ženami. Táto smernica podľa pani Kreil nedovoľuje členským štátom, aby svojimi právnymi predpismi obmedzovali ženy v prístupe k zamestnaniu, ktoré si želajú vykonávať. Takéto zaobchádzanie označila za priamu diskrimináciu.
Súdny dvor ES zisťoval, či ustanovenia nemeckého práva, ktoré bránili ženám zastávať vojenské pozície zahŕňajúce používanie zbraní a ktoré im umožňovali vstúpiť len do zdravotníckych a hudobných zložiek, boli v súlade so smernicou o rovnakom zaobchádzaní s mužmi a ženami. Konkrétne skúmal, či takéto obmedzenie je v súlade s ustanovením európskej smernice, podľa ktorého členské štáty môžu ako výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi v zamestnaní ustanoviť také činnosti v zamestnaní, pri ktorých z dôvodu ich povahy alebo z kontextu, v ktorom sa vykonávajú, pohlavie zamestnanca alebo zamestnankyne predstavuje pre ne určujúci faktor.
V tejto súvislosti súd pripomenul svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých uznal, že pohlavie môže byť takýmto určujúcim faktorom napríklad na niektorých pozíciách v špeciálnych bojových jednotkách či na poste väzenských dozorcov a dozorkýň. Súd však zdôraznil, že výklad možných výnimiek zo smerníc musí byť prísny, pretože pri nich ide o obmedzenia práv jednotlivcov a jednotlivkýň. Tiež pripomenul, že uplatňované výnimky musia byť primerané a nevyhnutné vo vzťahu k cieľu, ktorý sa má nimi dosiahnuť. Kontextom, v rámci ktorého sa posudzovala opodstatnenosť výnimky v prípade pani Kreil, bola skutočnosť, či napomáha požiadavke verejnej bezpečnosti.
Súd dospel k záveru, že ustanovenia nemeckého práva, ktoré zakazovali ženám uchádzať sa o takmer všetky vojenské posty v nemeckej armáde, boli v rozpore s európskym právom. Zdôraznil, že skutočnosť, že osoby slúžiace v ozbrojených silách môžu byť vyzvané k použitiu zbrane, nemôže sama osebe vylúčiť ženy z prístupu k vojenským pozíciám. Okrem toho pripomenul, že aj v tých v zložkách armády, ktoré boli prístupné ženám, dostávali ženy základný výcvik zaobchádzania so zbraňou, aby boli schopné sebaobrany, prípadne pomoci iným. Za takýchto okolností videl požiadavku všeobecného vylúčenia žien z ozbrojených útvarov armády ako neprimeranú.
Nemecká vláda sa odvolávala aj na ďalší článok smernice, ktorý umožňoval ustanoviť výnimky z rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi z dôvodu ochrany žien v súvislosti s tehotenstvom a materstvom. Súd však povedal, že zámerom tohto článku je ochrana biologických vlastností žien a zvláštneho vzťahu, ktorý existuje medzi matkou a jej dieťaťom. Toto ustanovenie však podľa súdu v žiadnom prípade nemôže znamenať, že ženy budú vylúčené z určitého zamestnania len preto, že im má byť v porovnaní s mužmi poskytnutá vyššia ochrana pred rizikami, ktoré nijako nesúvisia so špecifickými potrebami odôvodňujúcimi ich ochranu.
Pozn.:
[1] C-285/98 Tanja Kreil v. Bundesrepublik Deutschland (2000).