alebo
Ako sa zrodil geniálny slogan

(rozhovor Dobroša s kamošom Tónom, tiež reklamným agentom)

„Ide o komunikáciu. Musí to komunikovať.“

„Áno, ja viem. Musí to komunikovať. A preto chcem, aby to bolo takto. Lebo svinstvo s ľuďmi komunikuje najlepšie.“

„Ty to nazývaš svinstvom? Veď to je normálny život.“

„No veď tak som to myslel. Smrad života. Normálny život.“

„Tak dobre.“

„Predstav si, keď sme boli na dovolenke na chate, zliezol som do mestečka a tam sa taká Cigánka rozčuľovala, že ako ten starý Cigán, čo sa tam ožral, že ako smrdí. Ja som normálne čubrnel. Myslel som, že sa ho bude zastávať. A ona sa sťažovala takej bielej, že predstavte si, ako ten Cigán smrdí.“

„Však aj tebe smrdia bieli bezdomovci a nezastávaš sa ich len preto, že sú bieli.“

„No ale to je iné. Nás je viac, ale oni, sú skupina…“

„Veď vieš, že majú medzi sebou trenice…“

„Tak si tam hrkútala s tou bielou, že spolu chodili do školy, a že ako sa spolu hrávali, celkom ma to zaujalo, tak som si kúpil noviny a počúval som ich, reku, možno nejaká inšpirácia, keď máme teraz vymýšľať tie slogany, počúvam všetko, normálne, predstav si, že chodím taxíkom, rozprávam sa s taxikármi, či niečo také zaujímavé z nich nevypadne, niekedy sa jednu, dve zastávky zveziem aj elinou alebo tak, dlhšie to nevydržím a minule som išiel až po Vrútky vlakom, aby som počúval ľudí. No, všeličo som počul, ale nič také, čo by sa dalo použiť… A tá Cigánka – to bola vlastne hajzelbaba, ale taká čistá, vyčesaná, a rozčuľovala sa, že ako ten Cigán smrdí. Že to musí po ňom upratať. A ešte hovorila, že ženy niekedy v hajzloch vedia narobiť väčší bordel ako chlapi. No predstav si, myslel som si, že so svojou skupinou, do ktorej patrí, je solidárna.“

„A prečo by mala byť? Veď nie sme vo vojnovom stave.“

„Aha, vidíš, to je fakt. Ty, počuj, tá veta – veď nie sme vo vojnovom stave -, zapíš to. Možno by to mohol byť dobrý slogan.“

„Negatívne vety nie sú dobré slogany.“

„Tak čo tam dáme?“

„Napríklad, čo keby sme vymysleli niečo také ako: Reklama na zubnú pastu – biele zuby skôr vyniknú pri tmavšej pokožke. Alebo –

Netreba sa v lete natierať takým vysokým faktorom proti slnku a podobne…“

„No, ale Cigáni nie sú naša cieľová skupina. Už ti začína hrabať alebo čo?“

„Veď to ber len ako rozcvičku. Napríklad: Vyperte to dobiela. Vašej pokožke to pristane.“

„Počuj, tebe šibe? Veď to nemá byť reklama na prací prášok, ani na pastu, ani na mydlo.“

„Moja známa si adoptovala Cigánčatko. Predstav si takú kampaň: Nemusíte ho vybieliť v lúhu, stačí, ak si ho adoptujete.“

„To už je lepšie. Bomba, šokujúce. Akurát, že my teraz nerobíme sociálnu kampaň, ale kampaň na alkohol. Ale možno sa nám to raz bude hodiť. Už vidím tie útlocitné osôbky, ako nám nadávajú. A keď sa o niečom hovorí, tak to je len dobre. Necháme si to v zálohe. Šokuje to, reklama musí šokovať.

No neviem, nedáme si pauzu? Nejako nám to nejde. K autám patria krásne ženy, k drogérii pekné gazdinky, to všetko je ľahké. Ale k alkoholu? Nesmie to byť vulgárne. Napríklad akože: ak si dáte z tohto koňaku, ráno vás nebude bolieť hlava. A príde podnet na Radu pre reklamu od prvého, čo sa ožerie a hlava ho bolieť bude. K pivu patria prsnaté devy, ale k vodke alebo ku koňaku…“

„Muži majú svoje dni…“

„To už bolo. Menštruácia… Čo by také ešte mohlo byť?“

„Niečo ako: to bol pôrod. A ukážeme krvavého novorodenca. A potom oslavujúceho otecka. Decko plesknú po zadočku, omyjú. A otecko, aby ožil, kopne do seba, ožije. A potom ešte – aby nás nezabili za surovosť – šťastná rodinka po dvoch dňoch. Žena s dieťaťom v náručí a chlap vedľa nej. A slogan? S vodkou to dokážete.“

„No, to by komunikovalo, to je fakt. S vodkou to dokážete. To je dobré. Ale mohlo by to ešte viac šokovať. Škoda, že sa nedá zopakovať to vyfukovanie tej ženskej.“

„Nemusíme ju vyfukovať. Veď ona sa vyfúkne tým pôrodom…“

„Ty brďo…“

„Mohol by tam byť taký náznak. A už to mám. Postav strom, zasaď strom, sploď syna.“

„Čo?“

„A pri všetkom ti pomôže vodka.“

„Ty si dnes dobrý, Dobroš! A nie je to škoda, toľko nápadov do jednej jedinej reklamy?

„Tak urobíme seriál.“
„A sú na to prachy?“

„Uvidíme. Je to geniálny nápad, prachy sa musia nájsť. Dostaneme trikrát toľko.“

„Tak poďme na to.“

„Čiže, on – ten muž – bude stavať dom, pritom sa popíja. Potom zasadí strom. To nejako tak len náznakom… Potom je v tom dome svadba. Nevesta… bla, bla, strom trochu narastie, žene narastie brucho, a potom ten pôrod. A na záver slogan…“

„Jasnačka. Máme to.“

 

Autorka: Jana Juráňová