Amnesty International

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, kto je to, človek bez domova? Týka sa bezdomovectvo naozaj iba tých ľudí, ktorých vídame na lavičkách v meste? Alebo je tento problém v skutočnosti širší a zasahuje rôzne skupiny ľudí?

Ľudí bez domova je, nanešťastie, oveľa viac, než by sme si mohli myslieť. Mnohí nemajú miesto, kam sa môžu večer vrátiť a cítiť sa bezpečne. Len ich nie je tak vidieť; sú skrytí. Bezdomovectvo sa totiž dotýka aj skupín obyvateľstva, o ktorých by sme to na základe ich výzoru či správania neuhádli. Je to ako rozdiel medzi špičkou ľadovca a jeho zvyškom, ktorý sa schováva pod hladinou. Presné štatistiky skrytého bezdomovectva neexistujú; je skryté. Pre boj za spravodlivejšiu spoločnosť, v ktorej bude viac rovnosti, je však dôležité pochopiť, že bezdomovectvo sa týka viacerých z nás, než sme ochotní a ochotné pripustiť.

Bezdomovectvo je najhoršia forma sociálneho vylúčenia, ktorá znemožňuje mnoho vecí, na ktoré sú „bežní“ ľudia zvyknutí. Stereotypnou predstavou o človeku bez domova je síce muž okolo päťdesiatky, ktorý prespáva na ulici či v nocľahárni, ale organizácie pracujúce s ľuďmi bez domova upozorňujú, že toto sú len tí „zjavní“ ľudia bez domova, ktorých je najviac vidieť. Pouličné bezdomovectvo je vyústením dlhého a hrozného procesu postupného zhoršovania osobnej situácie.

Aby sme sa dozvedeli, kto všetko sa v skrytom bezdomovectve ocitá, potrebujeme v prvom rade dobrú definíciu bezdomovectva, a tiež spôsob, ako tento široký jav rozdeliť do užitočných skupín, čo nám pomôže pri stanovení krokov, ako s týmto problémom pohnúť.

Život bez domova neznamená len život na ulici

Zatiaľ najkomplexnejšiu analýzu a typológiu bezdomovectva, akú máme k dispozícii, predstavuje model ETHOS, ktorý vypracovala Európska federácia národných organizácií pracujúcich s bezdomovectvom (FEANTSA). Jej metodika poníma bezdomovectvo v širšom zmysle, a ukazuje sa tak na nej, o aký rozšírený jav v skutočnosti ide. ETHOS definuje domov ako bezpečné, dôstojné a zdraviu nezávadné miesto na bývanie, kde má človek priestor na vlastné súkromie a budovanie sociálnych vzťahov, a zároveň naň má právny nárok. Ak ktorýkoľvek z týchto troch aspektov – fyzický, sociálny či právny – chýba, môžeme hovoriť o vylúčení z bývania, a teda istej forme bezdomovectva. Najviditeľnejšie je bezdomovectvo bez prístrešia, teda to, ktoré sa týka ľudí prespávajúcich napríklad na ulici či v nocľahárňach; ETHOS však hovorí ešte o ďalších troch typoch bezdomovectva, ktoré zasahujú obrovskú časť populácie. Ide jednak o ľudí dočasne prespávajúcich u známych či rodiny (vrátane seniorov v zlej finančnej situácii) a ľudí, ktorí sú dlhodobo v nemocnici, vo väzení, ubytovni či rôznych sociálnych zariadeniach a nemajú sa kam vrátiť; ďalej o ľudí bývajúcich bez zmluvy alebo v násilných domácnostiach, teda v permanentnej neistote a pod hrozbou, že o strechu nad hlavou prídu; a napokon o ľudí, o ktorých by sme pravdepodobne neusudzovali, že sú bez domova, lebo nevyzerajú tak, ako nás to stereotypy učia, avšak v skutočnosti žijú v neadekvátnych podmienkach (či už ide o bývanie v zlom technickom stave, v stiesnených alebo zdravotne nevyhovujúcich podmienkach). Kľúčovým faktorom, spoločným pre všetky typy bezdomovectva, je skutočnosť, že títo ľudia vo svojom nevyhovujúcom či nebezpečnom bývaní musia zotrvávať, pretože nemajú na výber.

Čítajte viac

Zuzana Olšinová

Pozrite aj:

Výzva Amnesty International k voľbám: Bývanie je ľudské právo