ťapi ťapi ťapušky
išli mačky na hrušky
roztrhali kožúšky
Vonku sa ochladilo, ale dá sa prebehnúť aj bez bundy či kabáta. Potrebuje bundičku? No, do škôlky áno, lebo sa chodí na prechádzky. Ale inak – veď prebehne. S mamou, maminou. S ocom, ocinom. Má ich. Sú jeho. A on je ich. A chodia spolu aj do kostola. Tam bundičku nepotrebuje. Vnútri je teplo. Tak načo zdržovať a doma sa do bundičky navliekať a v kostole zasa vyzliekať? Mama alebo oco potom drží bundu na rukách, a nemôžu ho podvihnúť, keď nič nevidí. V kostole už aj kúria, aj ľudí je dosť, nadýchajú, a jemu sa z toho potí štica.
Potí sa mu štica. Tak ho blonďavá mama vyzliekla z bundičky. A na ďalšiu nedeľu mu už bundičku nevezme, veď načo. Dievčatá sú staršie, oblečú sa samé. Ale tento malý, mocuje sa s bundičkou, prevracia ju, veľmi sa snaží, ale vyrušuje, ľudia sa obzerajú. Tak nič. Bez bundičky.
„A dávaj pozor, dívaj sa pekne, čo sa pred oltárom deje, potom sa o tom porozprávame,“ šepne tato.
„Tati, a čo je to neviestka? Tati, a čo je to falýzel?“
„Pst, tichučko. Farizej. Doma ti to vysvetlím.“ Tati mraští čelo, premýšľa, ako bude doma tomuto malému počernému inteligentovi vysvetľovať, čo je to neviestka a farizej, ak na to cestou domov nezabudne. Je taký múdry, veľmi milý, veľmi čierny. Patrí k nim, je ich, aj keď sa im nenarodil. Kubko.
A potom, keď pobožnosť skončila, sa tati vonku pred kostolom s kýmsi zahovoril. Mamina sa zasa zamotala s dievčatami. Lebo sa jej pýtali, prečo nemôžu miništrovať a ona že, „choďte sa opýtať farára,“ a ony že, „tak poďme,“ a ona, že „tak počkajte, radšej ešte nie, najprv sa o tom porozprávame, možno nabudúce... A kde je ten náš malý?“
Kubko stojí vo svetríku bokom od dverí. Rozhliada, sa, kde je mama a tato a sestra, tá väčšia, čo ho niekedy nosí na rukách, aj tá menšia, s ktorou sa vždy drží za ruku. Tam sú, už ich vidí. Zapozerá sa na ne. Sú jeho. Chce sa k nim rozbehnúť, no nemôže, lebo v ceste mu veľa ľudí stojí, a zrazu priamo k nemu kráča akási teta. Nepozná ju. Je už stará, trochu naklonená, asi ju bolí chrbát. Pohladí Kuba po líci.
„Tu máš, môj zlatý,“ povie a podáva mu akúsi korunku. „Iste ti je zima.“ Kubo ešte nepozná čísla. Teta dáva, tak aby sa neurazila, Kubo berie. Pozrie sa na ňu a pekne povie „ďakujem“.
„Chúďatko, aký je len čierny, určite žobre,“ zahundre si teta pod nos, ale to už Kubo celé nedopočuje a aj tak by tomu nerozumel. Drží peniaz v ruke. Nevie, čo s ním, no našťastie, už je pri ňom tato a pýta sa, čo to má, kde to vzal. Kubo krčí plecami.
„Dala mi to – tá teta.“ Ukáže na zhrbenú postavu.
„A prečo?“
„Neviem. Chúďatko som, povedala.“
Tato sa zamračí.
„Je ti zima, Kubko?“
„Nie.“
„Poď, dáme peniažky vnútri kostola do pokladničky.“
Peniažtek cinkne a Kubkovi sa ten zvuk veľmi páči.
Potom v aute je už teplo a Kubo sa teší na nedeľnú polievku. So sestrami prestrú na stôl, robí to veľmi rád. Tato sa stále mračí, ale nie na neho, to vie určite. Už svojho tata pozná. Veď je jeho. Jeho vlastný. Lebo Kubo má svoju mamu, tata a sestry. V kostole nemal bundičku, aby nevyrušoval. Tak asi mu ju nabudúce vezmú. Ach, Bože.
kom kom kominár
kedy si sa umýval
včera večer – v sobotu
keď som nemal robotu
