Osobnosti

Na úvod by som sa vás rád spýtal, ako ste sa dostali k téme ľudských práv a diskriminácie? Bolo to ešte pred novembrom 1989, alebo to viac súvisí s politickou činnosťou po novembri 1989? Inými slovami, aké boli začiatky?

Keby som mal odpovedať stručne, povedal by som, že začiatky môjho záujmu o túto tému siahajú do roku 1968. Keby som mal a mohol hovoriť obšírnejšie, tak poviem, že som sa o túto tému začal zaujímať ešte skôr. Zrejme to súvisí s mojím pôvodom a mojím detstvom. Hoci som maďarskej národnosti a mojím materinským jazykom je maďarčina, narodil som sa v čisto slovenskom prostredí, v Bodinej pri Považskej Bystrici. Rodičia boli učitelia a v roku 1948 boli premiestnení do obce, kde som sa narodil. Keďže rodičia mali strach, aby neboli odhalení, že sú Maďari, rozprávali sa so mnou a s mojou sestrou po slovensky.

Ako vnímate vývoj slovenskej spoločnosti v oblasti dodržiavania ľudských práv pred rokom 1989 a po ňom? Čím všetkým sme ako spoločnosť prešli?

Vývoj vnímam pozitívne. Ak by som mala ísť do detailov, musela by som vychádzať z toho, akým spôsobom som vlastne bola schopná vnímať spoločenské zmeny po roku ´89, lebo za tie roky som bola v rôznych pozíciách. A musím tiež povedať, že v roku 1989 som o politickom a spoločenskom dianí v oblasti ľudských práv či Rómov vedela málo. Žila som na východnom Slovensku, v Prešove, a jednou z prvých osôb, ktoré ma vtedy oslovili, bola pani Danka Šilanová. Už vtedy sa zaoberala Rómami a nahovárala ma, aby som sa do tejto témy pustila.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s témami ľudských práv a diskriminácie, kedy ste prvýkrát pocítili, že je dôležité sa touto témou zaoberať?

Celkom dobre sa na to pamätám. Bol to rok 1968, kedy som sa k tejto otázke dostal, i keď len okrajovo. Vtedy vznikla aj Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv. Bola to mimovládna organizácia, zrejme išlo o reakciu na dianie vo svete. Registroval som, že táto problematika existuje, ale myslel som si, že je mimo mňa, že je to záležitosť pre niekoho úplne iného.

Keď sa deje nejaká krivda, neprávosť či nerovnosť, vie ma to naštartovať robiť veci a pokúšať sa niečo zmeniť...
Romana Schlesinger

Prečo ste sa svoj profesijný život rozhodli venovať práve téme ľudských práv?

Ja sa konkrétne zameriavam na ľudské práva v spojitosti so sexuálnymi menšinami. Pracujem v LGBT komunite, čo je skratka pre lesbian-gay-bisexual-transgender. Verím v tú možno už otrepanú frázu, že osobné je politické. Ľudské práva – moje, môjho suseda, obyvateľov a obyvateliek môjho mesta – sa ma bytostne dotýkajú. V našej spoločnosti sú momentálne deficity vo všetkých oblastiach týkajúcich sa menšín a ľudských práv. Keďže sa zaoberám problematikou sexuálnych menšín, moja práca bude mať význam dovtedy, kým na Slovensku alebo tam, kde budem momentálne pôsobiť, bude čo i len jediný gej alebo čo i len jediná lesba bojujúca s homofóbiou.

Čo Vás podnietilo zaoberať sa témou ľudských práv a diskriminácie? Kedy to bolo, keď sa pozriete do minulosti?

Bol to tak trochu prirodzený vývoj a tak trochu náhoda. Po škole som začala pracovať v oblasti menšín a občianskej spoločnosti. Bolo to úplne na začiatku mojej profesionálnej dráhy. Začala som vtedy pracovať v Centre pre sociálnu analýzu u Zorky Bútorovej, Táni Rosovej, Ivana Dianišku a neviem kto všetko tam ešte robil. Moja prvá samostatná práca sa týkala kvalitatívnej analýzy médií v oblasti nacionalizmu, neznášanlivých postojov a netolerancie, takže tomuto som sa začala venovať.