Príbehy

Tesne pred nakrúcaním spotu vypadol mužský predstaviteľ. Dobroša ide poraziť. Dohodil to tomu Vojtovi, chudákovi učiteľovi, a on medzitým tak dobre natrénoval tých svojich chalanov, že sa prebojovali do nejakej súťaže a on s nimi ide kamsi do Strednej Ázie na zápas. Koniec sveta. Fakt koniec. Tí ostatní chlapi, čo vtedy prišli na kasting, za veľa nestáli, o dvoch by sa, povedzme že, dalo uvažovať, ale na jedného z nich nemajú kontakt a ten druhý sa prepadol pod zem, nereaguje na telefón, na nič.

Dobroš sedí v zasadačke a počúva šéfovo hodnotenie reklamnej kampane. Viktor chváli kampaň na vodku, ktorej spoluautorom je Dobroš. S Tónom na tom robili dosť dlho a už sa to črtá. Ako hovorí Viktor – pekne sa to črtá. Bude sa točiť spot, návrhy bilbordov už pôjdu do tlače, konečne. Kolegovia sa vyjadrujú k tomu, či je slogan dobrý alebo ešte lepší, či sa herci a herečky hodia na postavy, ktoré budú stvárňovať, a tak.

„Vieš, ako som sa cítila, keď som jej to mala vysvetliť?“

„Tak si jej nemala nič sľubovať. Čo mám robiť? Ako to mám zariadiť? Mám jej to violončelo kúpiť za svoje alebo čo?“

„To od teba nikto nechce.“

„Tak to viac neriešme.“

„Ale ja to musím riešiť. Ako som jej to mala vysvetliť? Musela som jej predsa povedať, že keď malá nie je rómskeho pôvodu, tak nemá nárok na príspevok z tej nadácie, ktorá podporuje len rómske deti a najmä deti z detských domovov.“

Dobroš sedí v bare a čaká. Čaká na Majku. Cíti sa ako blbec. Je dosť starý na to, aby už nemusel mať trému pred nejakou žabou. Tá Majka mu minule povedala, že je ujo. Môj ty nerv. Určite ho chcela len dráždiť. Nemohla to myslieť vážne. Mal by sa na ňu vykašľať, nevšímať si ju. Tá jej kamarátka by asi bola nádejnejšia. Vôbec by tu nemal sedieť. Keď má po práci čas, mal by sedieť niekde úplne inde. Už dvaja kolegovia sa po práci ponáhľajú do škôlky. Zvláštne. A ani sa za to nehanbia. Ako keby doma nemali ženy.

Dobroš sa hnevá sám na seba. Prečo to tej Nataši sľúbil? Tiež sa dá nahovoriť na všetko. „Som somár,“ nadáva sám sebe.

Nataša mu včera pri večeri stískala ruku a prosila: „Dobroško, opýtaj sa, prosím ťa, ako je to s tou nadáciou pre mimoriadne nadané deti. Komu vlastne dávajú peniaze? Sľúbila som kamarátke, že to zistíš. A že to možno aj zariadiš. Veď máš dobré srdce.“

„Prosím ťa, a prečo si jej to sľúbila? Čo ak nebudem môcť nič vybaviť?“

„Aspoň sa spýtaj,“ žobronila Nataša.