Diskriminácia vs. Tradícia

Diskriminácia je zlá. Túto myšlienku si v súčasnosti dovolí spochybniť len málokto. Veď načo by to aj robil? Mnohých ľudí diskriminácia vôbec nezaujíma a nemajú ani najmenší dôvod zaoberať sa touto otázkou. Tí druhí, ktorí sa o diskrimináciu zaujímajú, zväčša túto myšlienku nespochybňujú a prijímajú ju ako niečo úplne prirodzené, ako prirodzený zákon, ktorý nemožno spochybniť. Ja rozhodne nechcem zanechať dojem, že s touto myšlienkou nesúhlasím, avšak rád by som sa podelil o vír mojich myšlienok, ktoré sa mi prehnali hlavou keď som zvažoval o čom bude tento blog.

Odsudzovanie homosexuálov, zhoršené pracovné i platové podmienky pre ženy, posudzovanie Rómov ako nepriateľov modernej spoločnosti, a mnohé ďalšie prípady sú žiaľ na Slovensku ale aj vo svete každodennou realitou. Nemám síce teraz v rukách žiadne konkrétne štatistiky, ktoré by to potvrdzovali (možno sa nachádzajú aj na tejto stránke), ale veď, čo si budeme nahovárať, všetci dobre vieme ako dnešná spoločnosť funguje a zmýšľa. Napriek tomu si myslím, že nepoviem žiadnu hlúposť, keď budem tvrdiť, že človek s aspoň akým- takým morálnym cítením a zdravým rozumom musí tieto veci odsudzovať. Prečo však tieto problémy potom spoločnosť akceptuje?

Pod diskrimináciou rozhodne nemôžeme chápať iba tieto najväčšie „prečiny“ ktoré odsudzuje skoro každý z nás. Ako nám slovník tejto stránky napovedá, diskriminácia je „znevýhodňovanie alebo obmedzovanie jednotlivca alebo skupiny osôb, ktoré sa deje z dôvodu ich pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, sexuálnej orientácie, viery, náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia.“ Ak by som mal túto definíciu nejako zjednodušiť, povedal by som, že človek sa dopúšťa diskriminácie pokiaľ robí rozdiely medzi ľuďmi.

Zamyslime sa nad sebou, kto z nás nerobí medzi ľuďmi určité rozdiely? Kto z nás si nezaraďuje ľudí do určitých kategórií, či skupín? Myslím si, že táto vlastnosť je človeku celkom prirodzená. Už od detstva sme všetci vedení k tomu, aby sme medzi ľuďmi rozoznávali dobrých a zlých. Každý z nás si vyberá priateľov podľa toho, kto je mu ako sympatický. Keď mi niekto nie je sympatický, nebavím sa s ním, pretože to nechcem. Mohli by sme teda v prípade výberu priateľov hovoriť o diskriminácií? Prečo nie? Povedzme, že mi tento človek už vopred nie je sympatický, pretože je homosexuál a Róm. Nedám mu teda žiadnu príležitosť aby si ma nejakým spôsobom získal. Ak sa budeme pridŕžať vyššie stanovenej definície pojmu diskriminácia, nemôžeme dospieť k inému názoru ako tomu, že sa o diskrimináciu jedná. V bežnej spoločnosti by to ale nikto ako diskrimináciu neoznačil. Prečo? Možno práve preto, že naša spoločnosť je zvyknutá na určitú mieru diskriminácie, ktorú považuje za prijateľnú a úplne ju prehliada. Domnievam sa, že pokiaľ ľudia nejakým spôsobom nezmenia svoje zmýšľanie tak, že budú každého jednotlivca posudzovať čisto ako človeka a nie ako muža alebo ženu, heterosexuála alebo homosexuálna, či bieleho alebo čierneho, v každej situácií svojho života, nebude možné diskrimináciu úplne odstrániť. Je však správne odstraňovať diskrimináciu z našich životov úplne? Odpoveď zdanlivo úplne jasná pre mňa až tak jednoznačnou nie je.

Prvá otázka ktorá sa mi v súvislosti s týmto vynára je tá, či je správne odstraňovať z ľudskej mysle to, čo sa v nej nachádza od nepamäti. Ľudia robia medzi sebou rozdiely už od čias antického grécka. Muži mali oveľa rozsiahlejšie práva ako ženy, či už vo voľbách, alebo v hraní divadla. Taktiež cudzinci boli považovaní za menejcenných a ich práva boli značne obmedzené. Robenie rozdielov medzi ľuďmi pretrvalo v spoločnosti do dnes a v istom zmysle by sa teda dalo označiť za tradíciu celej ľudskej civilizácie. Problematika dôležitosti tradícií je už na individuálnom zvážení každého z nás.

Ďalšie otázky sa mi vynárajú, keď sa zamyslím nad pôvodom etikety a morálky dnešnej spoločnosti. Skúsme sa zamyslieť, aké sú pravidlá slušného správania v spoločnosti. Pri vstupe do spoločnosti vchádza prvý muž, muž pridržiava žene kabát, z miestnosti prvá vychádza dáma, mladí uvoľnia miesto starším a mnoho ďalších prejavov, ktorú súčasná spoločnosť považuje za prejavy slušnosti by sme mohli označiť za diskrimináciu. Ak sú si všetci rovní, prečo by malo záležať na tom, kto vojde alebo vyjde z miestnosti skôr? Prečo by mal mladý človek uvoľniť miesto staršiemu? Prečo by mal muž otvoriť žene dvere? Odpoveď je zdá sa jednoduchá, pretože sa to patrí, pretože je to prejavom slušnosti. Podľa tohto tvrdenia je teda diskriminácia prejavom slušnosti. Ak je ale diskriminácia en bloc zlá, tak potom aj etiketa, teda to čo považujeme za správne, je zlá, spoločensky neprospešná. Je teda dnešná spoločnosť natoľko nemorálna, že sa úmyselne riadi pravidlami, ktoré sama odsudzuje? A ak áno, je potom vôbec schopná určiť, či je diskriminácia naozaj zlá?

Tretia myšlienka, ktorá ma v súvislosti s diskrimináciou zaujala je inštitút tzv. pozitívnej diskriminácie. Tento pojem by sme mohli vyložiť ako zvýhodňovanie diskriminovaných, resp. zvýhodňovanie znevýhodnených. Pod pozitívnou diskrimináciou si môžeme predstaviť napríklad vyhradené parkoviská pre vodičov s telesným postihnutím, prideľovanie bytov sociálne slabším rodinám, a pod. Len málokto by namietal voči týmto zvýhodneniam, avšak stále sa jedná o diskrimináciu, nakoľko tieto výhody nie sú poskytnuté širokej verejnosti, ale iba určitej skupine „vyvolených“. Malo by sa teda jednať o niečo zlé. Samotné označenie „pozitívna diskriminácia“ je prinajmenšom zvláštne, lebo tieto pojmy navzájom moc nejdú dokopy. Pozitívne zlo je stále len zlo, takže v prípade pozitívnej diskriminácie určite nemožno hovoriť, že sa jedná o niečo dobré.

Aký záver z toho celého možno teda vyvodiť? Myslím, že som dostatočne jasne ukázal, že existuje viacero konfliktov medzi ideálmi, ktoré preferuje dnešná spoločnosť. Na jednej strane stojí zákon, ktorý nám prikazuje úplnú rovnosť a na druhej strane stojí človek so svojím prirodzeným citom pre mrav. Ocitáme sa tak v podobnej situácií, ako Antigona, keď si chcela uctiť pamiatku svojho zosnulého brata. Akurát je táto situácia presne opačná. Kým Antigona bojovala za úplnú rovnosť, v dnešnej dobe prečin človeka spočíva v tom, že úplnú rovnosť nepriamo odmieta.