Roman Kollárik: Výkrik

Som nahnevané a preto píšem tento text. Hnev, ktorý si cením ako aktivizačný stimul, je však len reakciou na pocity poníženia. Ako človek, ktorý sa nestotožňuje s heterosexuálnou normativitou a snaží sa ju aspoň čiastočne nepodporovať, som poníženiu a následnému hnevu vystavovaný takmer každý deň. Na heterosexistické prejavy spoločenského systému som citlivé. Pre niektorých možno až precitlivené...

Tento názor na mňa vznikol preto, že prejavy heterosexizmu a z neho vyplývajúcej homofóbie sú samozrejmou súčasťou každodennej spoločenskej praxe – a poukazovať na ne znamená takmer neustále vstupovať do komunikačných procesov. Poukazovanie na neprijateľnosť "samozrejmého" spôsobuje konflikty, pretože ľudia majú problém so zmenou statu quo, na ktorý sú zvyknutí a moje postrehy často považujú za prehnané a obťažujúce. V snahe zachovať svoje vzťahy som sa týmto pocitom naučilo v každodennom živote brániť seba-znecitlivením a ignoranciou heterosexizmu. Tak si síce uvedomujem množstvo diskriminačných praktík a prejavov, ale upozorňovať na ne ľudí, ktorí ich prijímajú ako samozrejmé, sa nestretáva s pochopením. Vďaka obrannému mechanizmu znecitlivenia som schopné ignorovať mnohé úrovne týchto prejavov a upozorňovať len na tie, ktoré sú pre mňa už neznesiteľné. Inak by som sa muselo cítiť ponížene a nahnevane veľmi často. V podstate kvôli bezpečiu spoločenskej akceptácie hrám túto hru podľa pravidiel, ktoré sú nastavené proti mne a ešte ju aj podporujem znecitlivovaním seba. Zmiernilo to síce množstvo konfliktov s ľuďmi naokolo, ale zároveň zvýšilo konflikty v mojom vnútri. Oveľa radšej by som viac scitlivovalo ostatných, než by som znecitivovalo seba. To sa mi do istej miery v mojom okolí podarilo.

Dnešná moja situácia je stavom istého kompromisu, kedy sú ľudia naokolo ochotní zmierniť majmarkantnejšie prejavy homofóbnej diskriminácie, ale mnohí tie menej viditeľné a jemnejšie už nie. Tie musím akceptovať, pretože "nemôžem po nich chcieť tak veľa". Takže mám dve možnosti. Buď budem hrať túto hru ďalej a ponechám si neisté bezpečie spoločenskej akceptácie, ale čoskoro sa mi vytvoria žalúdočné vredy, alebo na spoločenskú akceptáciu zabudnem a konflikt prenesiem zo svojho vnútra viac do vzťahov s ľuďmi a inštitúciami. Nanešťastie, na jeho riešenie potrebujem ich pomoc, pretože nesú veľkú časť zodpovednosti. Oveľa radšej by som sa v tomto spoliehal na seba, ale to nestačí. Konflikt má vždy dve strany. Moje pocity poníženia vyplývajú z toho, že sa neustále musím prispôsobovať spoločenským normám, podľa ktorých som akceptované iba vtedy, ak som neviditeľné alebo ak sa zviditeľňujem momentálne prijateľným spôsobom (teda inak, ako sa naozaj cítim).

Pre "pokoj v rodine" by bolo najlepšie, keby som sa tomuto mysleniu prispôsobilo, akceptovalo ho a bolo s ním spokojné. Akonáhle sa začínam zviditeľňovať svojím vlastným spôsobom, moja prijateľnosť klesá. S tým stúpa aj môj strach zo straty ľudí (ktorí ma neakceptujú) a ďalšieho poníženia. Ale po rokoch seba obmedzovania mi už tento strach nepríde až tak strašný ako pocit poníženia zo seba-zrady. Som vyčerpané z rešpektovania hnevu a strachu "mocnej väčšiny" zo mňa a nechcem ho považovať za určujúci v mojich pocitoch, aktivitách a vzťahoch. Už nepovažujem za správne prispôsobovať sa moci, ktorá zo mňa prinajhoršom robí „perverzáka“ zodpovedného za vyhynutie ľudstva či „prznenia“ detí a prinajlepšom nehodného povšimnutia. Unavuje ma to, obťažuje a už aj nudí. Navyše pomaly, ale isto začínam niekedy prežívať heterofóbiu, keď sa významnou stránkou stáva pocit znechutenia nad pretrvávajúcim strachom a obmedzenosťou „normálnych ľudí“.

Na svoju obranu si vytváram veľmi podobný predsudok, aký majú "normálni ľudia" voči mne. Veľmi nerado to na sebe pozorujem, pretože mám tendenciu robiť to isté, čo je robené mne. Bráni mi v tom len niekoľko svetlých výnimiek okolo mňa, ktorí/é sú pre mňa znamením, že nemôžem len tak generalizovať.

Text, ktorý vyšiel v publikácii Triangel: homosexualita, spoločnosť, politika (Bratislava, Museion, 2006), si môžete stiahnuť vo formáte pdf.