Prednedávnom sa mi do rúk dostala kniha s názvom Incest od francúzskej autorky Christine Angot, ktorá je výletom do duše a života autorky. A je nutné dodať, že to nie je príjemný výlet. Skôr naopak. Je to výlet, ktorý bolí. A nielen autorku. Na knihe je zaujímavé, že spája prežívanie lesbického vzťahu s incestom.
„Tři měsíce jsem byla homosexuální. Nebo přesněji, tři měsíce jsem měla za to, že jsem k tomu odsouzena. Byla jsem skutečně nakažená, nedělala jsem si žádné iluze. Výsledek testu byl pozitivní. Stala jsem se závislou.“
Takto začína príbeh ženy prežívajúcej krátky, ale zato osudový lesbický vzťah, ktorý vyúsťuje a dáva autorke silný podnet k opisu incestného vzťahu k vlastnému otcovi. Obidva prežitky, ktoré sú centrálnymi bodmi príbehu, dáva (nepriamo ale predsa) do priamej súvislosti. „(...) milovat se se ženou, to je incest.“
Incest môže byť autobiografiou, ale i autofikciou, ktorá neotvára dvere len do duševného zúfalstva autorky, ale i dvere do života postáv, o ktorých píše. O svojej dcére Leonore, bývalému manželovi Claudovi, milenke Marie-Christine, psychoanalitikovi a v neposlednom rade otcovi.
Okrem prirovnávania incestu k homosexualite dochádza v texte k ďalším na viacerých miestach sa opakujúcim spojeniam. Opakovanie viet, slov a celých obrazov sú pre túto knihu príznačné.
„Spojuju, co se nespojuje, krájím, co se nekrájí. Pes-dítě, incest-homosexualita nebo AIDS, sestřenice-třenice, blondýna-kráva, prachy-nenávist, hvězda-fena, Leonora-zlato, masový hrob-zlatý důl, holocaust-ghetto, dělník-černoch atd., atd.
Rozprávanie o svojom lesbickom vzťahu prechádza a neskôr sa i prelína s opisom incestného vzťahu k otcovi, ktorého spoznala v 14 rokoch. Do incestného vzťahu s ním bola vtiahnutá. Ním. Tu snáď môžeme nájsť (za predpokladu, že je to pre nás dôležité) rozdiel medzi homosexuálnym vzťahom, ktorý si mala možnosť vybrať a incestným vzťahom, do ktorého bola vtiahnutá otcom, ktorý nad ňou mal moc a túto moc zneužil.
Obidva vzťahy charakterizuje a spája silné prežívanie závislosti, od ktorej nevedela odísť. Túto závislosť vysvetľuje, i keď - charakteristicky pre Angot - nepriamo a bez súvislosti, možno práve v týchto vetách:
„Alkoholikům se každý směje, protože nechápe. Alkoholik chce dospět k poslední sklence, udělá pro to všechno, neustále přestává. Pije tu poslední.“
Christine Angot nejde o to, aby dávala veci do „správnych“ súvislostí, aby súdila, otvárala oči, odsudzovala, alebo naopak poukazovala na predsudky. Písanie je pre ňu terapia, v ktorej korektnosť nehrá žiadnu úlohu. Angot píše, čo cíti. Šokuje svojou otvorenosťou a úprimnosťou. Na papier kladie svoju vlastnú autorskú (a podľa všetkého i životnú) pravdu. Písanie je pre ňu očista, katarzia. Nenávidí ho a miluje zároveň.
Incest je skutečně knihou, v níž se představuju jako kupa sraček, každý spisovatel to musí jednou udělat, pak se uvidí. (...) Psát možná znamená dělat jenom to, ukazovat kupu sraček v sobě.“
Obidva svoje zážitky prežívala ako utrpenie. Ako niečo, čo nevedela prijať, od čoho nevedela odísť (intímny vzťah s otcom pokračoval ďalej aj v jej dospelosti), čo je iné, tabuizované, často považované za perverzné a aj preto bolí. Inak by o tom pravdepodobne nepísala s toľkou trpkosťou. V súvislosti so vzťahom k milenke často vyjadruje svoju náklonnosť, lásku, túžbu po spoločnom živote, silnú posadnutosť, na druhej strane však nezabúda poukázať na to, že homosexualitu ako súčasť svojho života nevie a nechce akceptovať.
„Chtěla jsem to skrýt. Bylo nesnesitelné, že by si mě v naší čtvrti někdo mohl představovat s nějakou ženou. Že má holčička je dcerou ženy, která se nechá lízat jinou ženou, lesbou.“
Incest nie je knihou, ktorá speje ku definitívnemu koncu. Jej text postrádajúci priamu naratívnu líniu, plynie naliehavo a prudko ako vodopád. Krátke vety, nedodržovanie interpunkčných znamienok, prihováranie sa autorky chvíľu k milenke Marie-Christine, potom k svojej dcére, k sebe, k čitateľovi, nekonečné citové výlevy, chladný, technický opis sexuálnych scén, to všetko a ešte viac sa navzájom prelína a tvorí zmes zmätku, z ktorého máte i nemáte chuť utiecť. V každom prípade s textom bežíte. Tempo, ktoré Angot udáva, je neúprosné, od začiatku rýchle a čím ďalej, tým rýchlejšie. Že nevládzete? To Angot nezaujíma, i keď si je prítomnosti čitateľa vedomá. O čo jej ide a o čo žiada, je pochopenie jej šialenstva.
„Pochopíte, jak jsem se stala šílenou, doufám. A jestli to nestačí, napíšu další knihy. Spoustu dalších. A nakonec všichni čtenáři pochopí.“
Jej vzťah s priateľkou napokon ukončila. A ako sama v záverečnej časti svojej kontroverznej knihy konštatuje:
„On (otec) ztratil hlavu, Alzheimer. Mám nad incestem navrch.“
Incest je jednoznačne príbehom šialenstva. Je to kniha, ktorú, keď prečítate, budete len s obavami odporúčať ďalej. Zároveň nebudete ani neľutovať, že ste ju prečítali. Dokonca tu existuje možný predpoklad, či lepšie povedané riziko, že toto angotovské šialenstvo vo vás vzbudí chuť na jej ďalšiu knihu. V každom prípade ide o dielo, ktoré vo vás doznieva ešte dlho po tom, čo ho prečítate.
ANGOT, Christine. 2003. Incest. Červený Kostelec: Vydavateľstvo Pavel Mervart. 1 vyd. 180 s. Český jazyk. ISBN 8090304796. Preklad Michal Pacvoň.
