Výhrada vo svedomí k službám reprodukčného zdravia

(Analýza prípadu Pichon a Sajous v. Francúzsko)

Táto štúdia sa zaoberá problémom výhrady vo svedomí uplatňovanej poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia, ako aj jej dopadmi na dostupnosť takejto starostlivosti pre ženy.

Tento článok je súčasťou Zbierky textov a analýz o možnostiach implementácie novelizovanej antidiskriminačnej legislatívy a o marginalizovaných antidiskriminačných témach za súčasného právneho a legislatívneho stavu, ktoré boli vybraté a spracované na publikovanie v rámci projektu Progress ako zdrojové texty pre aktérov a aktérky so zodpovednosťami v oblasti antidiskriminácie, ako aj pre odbornú a širokú verejnosť.

Právo na výhradu vo svedomí považujú mnohí európski a svetoví odborníci za právo, ktoré je odvodené od práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Toto právo však nie je právom absolútnym. Keď sa uplatňovanie výhrady vo svedomí dostáva do konfliktu s inými ľudskými právami a základnými slobodami, treba nastoliť rovnováhu medzi právom na výhradu vo svedomí a ostatnými právami, napríklad právom na rešpektovanie súkromného života, právom na rovnosť a nediskrimináciu, ako aj právom prijímať a rozširovať informácie. Tie štáty, ktoré umožňujú zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam uplatňovať si výhradu vo svedomí, ju musia najmä v oblasti starostlivosti o reprodukčné zdravie upraviť tak, aby neohrozila prístup žien k zdravotníckym službám. Táto štúdia analyzuje rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa prijateľnosti sťažnosti v prípade Pichon a Sajous v. Francúzsko (2001), pričom argumentuje, že v prípadoch uplatňovania si výhrady vo svedomí v oblasti starostlivosti o reprodukčné a sexuálne zdravie treba uplatniť prístup dosahovania rovnováhy medzi konfliktnými právami.

Úvod

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ESĽP) zverejnil v roku 2001 svoje rozhodnutie o prijateľnosti v prípade Pichon a Sajous v. Francúzsko.^[1] Francúzsky farmaceut a farmaceutka tvrdili, že francúzske úrady porušili ich slobodu prejavovať svoje náboženstvo, keď ich uznali vinnými za to, že odmietli vydať orálnu antikoncepciu trom klientkam. ESĽP vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú a svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že odmietnutie lekárničky a lekárnika predať antikoncepčné prostriedky nepatrí do oblasti práva na slobodné prejavenie svojho náboženstva a viery. Súd zároveň zdôraznil, že obaja farmaceuti nemôžu uprednostňovať svoju osobnú vieru pred povinnosťami, ktoré vyplývajú z ich profesie, „keďže predaj antikoncepčných prostriedkov je legálny a je možný len na lekársky predpis a to nikde inde len v lekárni“.^[2]

Rozhodnutie ESĽP je príznačné, ak ho posudzujeme v kontexte súčasných európskych diskusií o multikulturalizme a o náboženskej znášanlivosti. Táto štúdia sa však zameriava na dôsledky, ktoré by toto rozhodnutie mohlo mať na uplatňovanie ľudských práv žien týkajúcich sa reprodukčného zdravia. Jednotlivé štáty majú povinnosť zabezpečiť všetkým ženám včasnú dostupnosť k zákonne povoleným službám reprodukčného zdravia.^[3] V praxi to znamená, že je potrebné odstrániť všetky prekážky, ktoré ženám bránia v prístupe k starostlivosti o reprodukčné zdravie.

Rozhodnutie ESĽP o tom, že profesionálny prístup má v kontexte zdravotnej starostlivosti prednosť pred osobným presvedčením, je z hľadiska ľudských práv žien určite pozitívne, no ESĽP mal svoje odôvodnenie rozpracovať ešte ďalej. Po prvé, ESĽP zlyhal v tom, že sa dôkladne nezaoberal otázkou, prečo nemožno výhradu vo svedomí považovať za formu prejavu viery v zmysle článku 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd^[4] (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva). Po druhé, aj keď ESĽP naznačil isté usmernenie týkajúce sa prípadov, v ktorých sa dá farmaceutom zakázať, aby odmietali poskytnúť ženám antikoncepciu, nevyužil možnosť vysloviť plne odôvodnený záver, prečo farmaceuti nemôžu svoje osobné presvedčenie nadradiť nad svoje profesionálne povinnosti.

Nedávny vývin (najmä v niektorých európskych krajinách) poukázal na to, že výhrada vo svedomí pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa objavuje najčastejšie v prípadoch, ktoré súvisia so službami reprodukčného zdravia. Berúc do úvahy, že tieto služby využívajú najmä ženy, výhrada vo svedomí môže byť pre ne vážnou prekážkou v prístupe k zdravotnej starostlivosti, čo môže následne ohroziť účinný výkon ich práv a slobôd súvisiacich so sexuálnym a reprodukčným zdravím.

Táto štúdia zastáva názor, že kým výhradu vo svedomí možno chápať ako súčasť práva prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, rešpekt k ľudským právam žien a k ich potrebám v oblasti zdravia si vyžaduje, aby sa uplatňovanie výhrady vo svedomí v kontexte starostlivosti o reprodukčné zdravie obmedzilo. Prvá časť tejto štúdie ponúka krátky prehľad stanovísk niektorých medzinárodných a regionálnych inštitúcií k problému výhrady vo svedomí. Druhá časť uvádza príklady legislatívy vo vybraných európskych krajinách, ktoré dovoľujú uplatňovanie výhrady vo svedomí k službám reprodukčného zdravia. Tretia časť štúdie poskytuje analýzu rozhodnutia v prípade Pichon a Sajous, pričom sa ako veľmi príznačný zdôrazňuje ten fakt, že ESĽP uznal nadradenosť profesionálneho prístupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. ESĽP však zároveň nevyužil možnosť uviesť do kontextu aj nutnosť obmedziť výhradu vo svedomí v oblasti starostlivosti o reprodukčné zdravie. Tretia časť štúdie analyzuje faktický scenár prípadu Pichon a Sajous s cieľom ukázať, akou prekážkou je výhrada vo svedomí v oblasti starostlivosti o reprodukčné zdravie pre ženy a ich výkon svojich práv a slobôd. A napokon štvrtá časť pojednáva o medzinárodných záväzkoch štátov zabezpečiť prístup k zdravotnej starostlivosti v súlade s profesionálnymi normami. V závere štvrtej časti štúdie sú uvedené návrhy základných povinností, ktoré by mal každý štát, umožňujúci výhradu vo svedomí v oblasti reprodukčného zdravia, uložiť zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam odmietajúcim poskytovať dané služby z dôvodu svedomia.

1 Prístup Organizácie spojených národov a európskych inštitúcií k výhrade vo svedomí

Aj keď neexistujú žiadne medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré by výslovne garantovali právo na výhradu vo svedomí, súčasné názory niektorých medzinárodných orgánov, ako aj expertov a expertiek zaoberajúcich sa ochranou ľudských práv naznačujú, že výhradu vo svedomí možno považovať za rozmer slobody myslenia, svedomia a náboženstva, ktorá je ochraňovaná najdôležitejšími medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Takéto chápanie sa však vo všeobecnosti obmedzuje na výhradu vo svedomí pri výkone vojenskej služby. Napríklad Výbor OSN pre ľudské práva vo svojom Všeobecnom komentári č. 22, vzťahujúcom sa na právo slobody myslenia, svedomia a náboženstva, ktoré je garantované v článku 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach^[5], uvádza, že „Pakt výslovne neodkazuje na právo na výhradu vo svedomí, ale Výbor je presvedčený, že takéto právo je možné odvodiť z článku 18 vzhľadom na to, že povinnosť využiť silu, ktorá môže mať smrteľné následky, sa môže dostať do vážneho konfliktu so slobodou svedomia a s právom prejaviť svoje náboženstvo alebo vieru.“^[6] Aj keď Výbor OSN pre ľudské práva obmedzil svoju interpretáciu výhrady vo svedomí na vojenskú službu, sumarizujúci zápis z rokovania o príprave Všeobecného komentára č. 22 dokazuje, že niektorí jeho členovia podporovali širší výklad článku 18, predpokladajúc, že toto ustanovenie by mohlo zahŕňať všeobecnejšie chápané právo na výhradu vo svedomí na základe náboženstva, ktoré by išlo nad rámec vojenskej služby.^[7]

Jedným z monitorovacích orgánov OSN, ktorý sa zaoberal problémom výhrady vo svedomí mimo oblasti vojenskej služby, je Výbor pre odstránenie diskriminácie žien (Výbor CEDAWu). Vo svojom Všeobecnom odporúčaní č. 24, vzťahujúcom sa na článok 12 Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien^[8] (CEDAW), ktorý zaručuje ženám prístup k zdravotnej starostlivosti na základe rovnosti s mužmi, Výbor CEDAWu uznal, že niektoré zmluvné strany zrejme prijali klauzuly o výhrade vo svedomí v kontexte zdravotnej starostlivosti. Výbor však zároveň zdôraznil, že „... ak poskytovatelia služieb zdravotnej starostlivosti odmietnu vykonať takéto služby na základe výhrady vo svedomí, treba prijať opatrenia, ktoré zabezpečia, že ženy budú odporučené k náhradným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.“^[9]

Európsky parlament si osvojil podobný prístup, konkrétne v odporúčaní členským štátom EÚ, aby v prípadoch legitímnej výhrady vo svedomí zabezpečili pacientkam prístup k takým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí nebudú mať námietky voči poskytovaniu danej zdravotnej starostlivosti.^[10] Žiaľ, ani Výbor CEDAWu, ani Európsky parlament sa už ďalej nevenovali tomu, ako treba uplatňovanie výhrady vo svedomí v oblasti starostlivosti o reprodukčné zdravie obmedziť. Mohli navrhnúť celú škálu základných opatrení, ktoré by mali štáty prijať, aby ženám zaručili, že ich prístup k zákonom povoleným zdravotným výkonom a produktom nebude ohrozovaný výhradou vo svedomí zo strany ich poskytovateľov.^[11]

Skupina nezávislých expertov a expertiek Európskej únie (EU Network of Independent Experts on Fundamental Rights) sa v jednom zo svojich stanovísk vyjadrila, že „právo na výhradu vo svedomí na základe náboženstva treba chápať ako jeden rozmer práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktoré zaručuje tak článok 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ako aj článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.“^[12] Experti a expertky analyzovali problém výhrady vo svedomí v súvislosti s návrhom Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí.^[13] Ak by táto zmluva bola prijatá, umožnila by uplatňovanie výhrady vo svedomí v takých oblastiach ako zdravotná starostlivosť, vzdelávanie, zamestnanie a poskytovanie právnych služieb. Zatiaľ čo sa experti zrejme zhodli na tom, že výhradu vo svedomí možno považovať za súčasť slobody náboženského vyznania, zdôraznili zároveň aj nutnosť upraviť právo na výhradu vo svedomí na náboženskom základe tak, aby bolo zaručené, „že uplatňovanie tohto práva nespôsobí, že by ktokoľvek mal zabránený prístup k určitým službám, ktoré sú v konkrétnom štáte v zásade dostupné pre všetkých, alebo že by sa s kýmkoľvek zaobchádzalo diskriminačným spôsobom.“^[14]

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor)^[15]sa zmieňuje o výhrade vo svedomí iba v článku 4 ods. 3 písm. b), ktorý zaručuje právo na ochranu pred nútenou alebo povinnou prácou.^[16] Tento článok potvrdzuje, že štáty uznávajú uplatňovanie výhrady vo svedomí v prípade vojenskej služby. To však neznamená, že by Dohovor zabezpečoval právo na výhradu vo svedomí k vojenskej službe alebo pri plnení iných povinností. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a bývalej Európskej komisie pre ľudské práva vyplýva, že žiadna z týchto inštitúcií neinterpretovala tento Dohovor tak, že by mal zabezpečovať právo na výhradu vo svedomí ako také.^[17]

Ustanovením, v rámci ktorého sa sťažovatelia často domáhali ochrany v súvislosti s výhradou vo svedomí, je práve článok 9, zaručujúci slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Podľa tohto ustanovenia:

„1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

Ako bolo naznačené, štrasburské orgány pri výklade článku 9 ods. 1 použili značne reštriktívny koncept náboženskej slobody.^[18] Ako poznamenala Carolyn Evans, kým termín „náboženstvo alebo presvedčenie“ sa interpretoval pomerne široko, toto bolo spochybnené „úzkym rámcom, v akom sa chápalo právo mať a prejavovať náboženské vyznanie alebo presvedčenie“.^[19] Aj keď ESĽP a Európska komisia pre ľudské práva (ďalej len Komisia) prijali značne obmedzujúci prístup k prejavom náboženstva a presvedčenia podľa článku 9 ods. 1, vo všeobecnosti ponechali štátom pomerne širokú voľnosť, pokiaľ ide o zaobchádzanie s náboženským vyznaním a presvedčením v zmysle článku 9 ods. 2, ktorý pripúšťa zákonné obmedzenia prejavov slobody náboženského vyznania alebo presvedčenia.^[20]

Komisia a ESĽP uplatnili tento užší výklad článku 9 ods. 1 v prípadoch týkajúcich sa výhrady vo svedomí tým, že odmietli uznať, že by toto ustanovenie zaručovalo právo na výhradu vo svedomí.^[21]Jeremy Gunn uvádza, že: „V takých prípadoch Komisia nebola presvedčená, že je nutné určiť, či osoby vyhradzujúce sa vo svedomí boli úprimné, alebo či ich vlády mohli mať legitímny základ prinútiť osoby, uplatňujúce si výhradu vo svedomí, konať proti ich vôli. Komisia jednoducho konštatovala, že žiadne právo podľa článku 9 ods. 1 nebolo implikované.“^[22]

Gunn ďalej navrhuje, že namiesto odmietnutia sťažnosti podľa článku 9 mohla Komisia uznať, že sťažovateľove „... presvedčenia a činy spadajú pod článok 9 ods. 1 a potom [mohla rozhodnúť], či vláda mohla zakázať takéto správanie podľa článku 9 ods. 2 [...]“.^[23] Uzatvára, že „Komisia [...] zúžila rozsah ochrany podľa článku 9 tým, že vrazila klin nie medzi prijateľné a neprijateľné formy prejavu, ale medzi náboženské presvedčenie a činy, ktorými sa toto presvedčenie prejavuje.“^[24]

Kým podľa štrasburských orgánov článok 9 Dohovoru nezabezpečuje právo na výhradu vo svedomí, neskoršia judikatúra Komisie poukazuje na to, že výhradu vo svedomí k vojenskej službe možno chápať ako súčasť práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. V prípade Thlimmenos v. Grécko ^[25]Komisia naznačila, že odmietnutie sťažovateľa slúžiť v armáde na základe svojho náboženského presvedčenia spadalo do rozsahu ochrany podľa článku 9 ods. 1, uvádzajúc, že pôvodný výrok o vine sťažovateľa zasiahol do jeho práva prejaviť svoje náboženské vyznanie.^[26] Komisia však pritom neskúmala, či pôvodné odsúdenie sťažovateľa bolo oprávnené podľa článku 9 ods. 2 Dohovoru.^[27] V dôsledku toho zostal rozsah ochrany článku 9 a právny status výhrady vo svedomí v rámci európskeho systému ľudských práv nevyjasnený.

Niektorí pozorovatelia pritom uvádzajú, že spôsob, akým Komisia riešila prípady súvisiace s výhradou vo svedomí v období pred sedemdesiatymi rokmi dvadsiateho storočia, sa líšil od neskorších rozhodnutí.^[28] Skoršie prípady sa týkali predovšetkým odmietnutia z dôvodu výhrady svedomia plniť si zákonné povinnosti ako platenie sociálneho poistenia alebo povinné pripoistenie.^[29] Pieter van Dijk a Godefridus van Hoof upozornili na to, že pri týchto rozhodnutiach sa Komisia zrejme „pridŕžala názoru, že článok 9 garantuje aj právo konať v súlade so svedomím“.^[30] Namiesto toho, aby Komisia zamietla namietané porušenie práva ako nespadajúce do sféry článku 9 ods. 1, rozhodla, že nedošlo k porušeniu podľa druhého odseku tohto článku s konštatovaním, že povinnosti, ktoré sťažovatelia odmietali plniť, sledovali legitímne ciele uvedené v tomto ustanovení.^[31] Analýza prípadu Pichon a Sajous v. Francúzsko, poskytnutá v tejto štúdii, bude vychádzať práve z tohto prístupu. V tejto analýze sa argumentuje tým, že v prípade uvedených sťažovateľov by výhrada vo svedomí mohla byť posudzovaná ako prejav ich náboženského presvedčenia podľa prvého odseku článku 9. Predmetom skúmania je aj to, či bolo zasahovanie do ich práva prejaviť svoje náboženské vyznanie oprávnené podľa druhého odseku článku 9.

2 Zákonný rámec výhrady vo svedomí v jednotlivých štátoch Európy

Väčšina európskych štátov už tradične uznáva právo na výhradu vo svedomí k povinnej vojenskej službe, a to ako aspekt slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Prístup k výhrade vo svedomí sa však odlišuje v odborných oblastiach, napríklad v zdravotnej starostlivosti. V niektorých európskych štátoch majú zdravotnícki pracovníci a pracovníčky právo odmietnuť vykonávať určité medicínske výkony, pričom väčšinou ide o výkony súvisiace s reprodukčným zdravím, ktoré potrebujú výlučne ženy. Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Nórsko, Rakúsko, Maďarsko, Slovensko, Poľsko, Portugalsko a Taliansko umožňujú zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam odmietnuť vykonať interrupcie za istých špecifických okolností.^[32]

V Nórsku napríklad môže podľa nórskeho Interrupčného zákona zdravotnícky personál odmietnuť vykonať interrupciu alebo pri nej asistovať.^[33] Zdravotník alebo zdravotníčka, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí musí „predložiť vedeniu nemocnice alebo inej inštitúcii, v ktorej pracuje, písomné vyrozumenie o tomto svojom prianí spolu s podrobnejším vysvetlením svojho postoja.“^[34] Toto právo sa vzťahuje špeciálne na personál, ktorý sa priamo podieľa na tomto zákroku, nezahŕňa však starostlivosť a liečbu, ktorá predchádza interrupcii alebo po nej nasleduje. Okrem toho zákon ukladá nemocnici alebo inému zdravotníckemu zariadeniu povinnosť štvrťročne oznamovať predstaviteľom samosprávy počet osôb, ktoré si v tomto období uplatnili výhradu vo svedomí. V tomto oznámení musí byť uvedený aj počet osôb zdravotníckeho personálu, ktoré si právo na výhradu vo svedomí neuplatňujú. Samospráva je povinná zabezpečiť zdravotnícku starostlivosť tak, aby boli pre ženy v danej oblasti v každom čase dostupné služby potrebné na ukončenie tehotenstva. Za týmto účelom môže samospráva prijať rozhodnutie, že sa pri inzerovaní voľných pracovných miest v nemocnici alebo v inom zdravotníckom zariadení uvedie aj podmienka, že si uchádzači a uchádzačky o pracovné miesto nebudú môcť uplatňovať výhradu vo svedomí. Okrem toho zdravotnícky personál uchádzajúci sa o pozície v nemocnici alebo v inom zdravotníckom zariadení, „kde sa môžu vykonávať interrupcie, musí na požiadanie oznámiť, či si želá byť oslobodený z vykonávania interrupcií alebo z asistovania pri nich.“^[35]

Interrupčný zákon vo Veľkej Británii z roku 1967^[36] uvádza pravidlá pre uplatňovanie si výhrady vo svedomí v odseku 4, podľa ktorého:

„(1) S prihliadnutím na odsek 2 tohto ustanovenia, na nikoho nesmie byť uvalená povinnosť, či už prostredníctvom pracovnej zmluvy alebo na základe zákonnej alebo inej právnej požiadavky, aby sa táto osoba zúčastnila na akomkoľvek zákroku podľa tohto zákona, voči ktorému má výhradu vo svedomí:

Berúc do úvahy, že pri akýchkoľvek právnych úkonoch dôkazné bremeno týkajúce sa výhrady vo svedomí spočíva na osobe, ktorá tvrdí, že sa touto výhradou riadi.

(2) Nič v odseku 1 tohto ustanovenia nesmie ovplyvniť nijakú povinnosť zúčastniť sa na zákroku, ktorý je nevyhnutný na záchranu ľudského života alebo na to, aby sa predišlo vážnym a trvalým následkom na fyzickom alebo mentálnom zdraví tehotnej ženy.“

S ohľadom na iné služby v oblasti reprodukčného zdravia niektoré štáty (napríklad Rakúsko, Veľká Británia a Taliansko) uznávajú právo na výhradu vo svedomí k asistovanej reprodukcii.^[37] Navyše Lekárska asociácia vo Veľkej Británii (British Medical Association - BMA) umožňuje lekárom odmietnuť predpisovať antikoncepciu. V takom prípade však musí lekár alebo lekárka informovať pacientku o takom poskytovateľovi či poskytovateľke zdravotnej starostlivosti, ktorí si neuplatňujú výhradu vo svedomí.^[38] Okrem toho v niektorých oblastiach Španielska boli prijaté zákony, ktoré umožňujú farmaceutom a farmaceutkám odmietnuť plniť si svoje povinnosti na základe ich svedomia, s výnimkou takých prípadov, keď výhrada ohrozuje práva pacientky alebo jej zdravie.^[39] V Slovenskej republike bolo prijaté všeobecné ustanovenie týkajúce sa výhrady vo svedomí, ktoré umožňuje zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam odmietnuť vykonať akýkoľvek lekársky zákrok, ktorý odporuje ich svedomiu.^[40]

Tieto trendy v mnohých európskych krajinách naznačujú, že výhrada vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti sa čoraz častejšie chápe ako prejav práva na slobodu náboženského vyznania, presvedčenia a svedomia. Na druhej strane však toto právo nie je absolútne.^[41] Jednotlivé krajiny sa líšia nielen rozsahom klauzúl o výhrade vo svedomí, ale aj druhom obmedzení týkajúcich sa uplatňovania výhrad. Vo všeobecnosti možno povedať, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú povinní vykonať príslušný zákrok v situácii, keď je ohrozený život a zdravie pacientky. Niektoré štáty ukladajú zdravotníkom aj ďalšie povinnosti, napríklad povinnosť odporučiť pacientku k zdravotníckemu pracovníkovi či pracovníčke neuplatňujúcim si výhradu vo svedomí alebo poskytnúť pacientke informácie o všetkých náhradných službách. Špecifické obmedzenia týchto opatrení sa líšia od krajiny ku krajine, pričom ale treba povedať, že väčšina krajín nemá dostatočné právne záruky potrebné na zabezpečenie včasnej dostupnosti služieb zdravotnej starostlivosti, ktorá by bola bez prekážok.

3 Analýza prípadu Pichon a Sajous v. Francúzsko

V prípade Pichon a Sajous v. Francúzsko^[42] farmaceut a farmaceutka namietali porušenie ich práva na slobodu náboženského vyznania podľa článku 9 Dohovoru v dôsledku ich odsúdenia za to, že odmietli trom ženám predať antikoncepciu. Obaja tvrdili, že výhradu vo svedomí si uplatňovali na základe slobody náboženstva. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) uzavrel prípad tak, že odsúdenie farmaceutov za to, že odmietli poskytnúť zákonnú službu zdravotnej starostlivosti, nespadalo pod článok 9, a tak ESĽP vyhlásil ich sťažnosť za neprijateľnú.^[43]

Vyhlásením sťažnosti za neprijateľnú ESĽP znovu potvrdil názor, že právo domáhané sťažovateľmi nespadá pod článok 9. ESĽP však pre takto vyslovený záver poskytol len veľmi málo odôvodnenia. V tejto veci znovu zopakoval najmä výroky z predchádzajúcich rozhodnutí, avšak bez toho, aby sa detailnejšie zaoberal analýzou, prečo obidvom farmaceutom nebolo dovolené odmietnuť predať antikoncepciu. Podobne ako v predchádzajúcej judikatúre, aj v tomto prípade ESĽP rozlišoval medzi presvedčením a činmi vyjadrujúcimi toto presvedčenie, namiesto toho, aby vymedzil líniu medzi prijateľným a neprijateľným spôsobom, akým sa toto presvedčenie prejavuje navonok.^[44]

ESĽP v prípade Pichon a Sajous opakovane zdôraznil, že článok 9 ochraňuje predovšetkým osobné presvedčenie a náboženské presvedčenie jednotlivca, ktoré možno tiež označiť ako záležitosť individuálneho svedomia a ktoré sa niekedy označuje aj termínom forum internum.^[45] ESĽP sa ďalej zreteľne vyslovil v tom zmysle, že článok 9 ochraňuje aj také skutky, ktoré úzko súvisia so svedomím jednotlivca.^[46] Okrem týchto skutkov ESĽP vymenoval ešte „... pobožnosť alebo iné náboženské prejavy súvisiace s pobožnosťami, ktoré sú prejavom praktikovania náboženstva alebo presvedčenia všeobecne prijateľným spôsobom“.^[47] Súd sa potom ďalej zameral na problematiku prejavov náboženského vyznania alebo presvedčenia, pričom uviedol zoznam foriem prejavu opísaných v článku 9 ods. 1, a to menovite bohoslužba, vierouka, praktikovanie viery a zachovávanie obradov. Ako ďalej vysvetlil, „... článok 9 Dohovoru nie vždy zaručuje právo správať sa na verejnosti spôsobom riadiacim sa daným presvedčením.“^[48] Aby ESĽP podporil toto tvrdenie, zdôraznil, že pod termínom „praktikovanie“ „... sa nemusí rozumieť každý skutok alebo každý spôsob správania, motivovaný alebo podnietený náboženským vyznaním či presvedčením.“^[49] Vychádzajúc z tejto argumentácie, ESĽP uzavrel, že:

„... pokiaľ bude predaj antikoncepcie legálny a antikoncepcia nebude dostupná na lekársky predpis inde než v lekárňach, sťažovatelia nemôžu uprednostniť svoje náboženské presvedčenie a vnucovať ho ostatným ako ospravedlnenie svojho odmietnutia predávať takéto produkty, nakoľko toto presvedčenie môžu prejavovať mnohými inými spôsobmi mimo tejto profesionálnej sféry.“^[50]

Nedostatočné odôvodnenie ESĽP v prípade Pichon a Sajous naznačuje istú nevôľu dôsledne sa zaoberať otázkou výhrady vo svedomí v rámci článku 9. Namiesto toho, aby ESĽP uznal odmietnutie farmaceutov na základe vierovyznania za prejav ich náboženského vyznania podľa článku 9 ods. 1 a následne rozhodol o tom, či bol zásah štátu do tohto vonkajšieho prejavu oprávnený podľa článku 9 ods. 2^[51], ESĽP nimi domáhané právo odmietol s odôvodnením, že nespadá pod článok 9. No posledná časť odôvodnenia naznačuje, že ESĽP sa pokúsil vymedziť hranice práva farmaceutov prejavovať svoje náboženské presvedčenie v oblasti týkajúcej sa ich profesie.

Kritickou otázkou pri hodnotení výhrady vo svedomí ako prejavu náboženského vyznania alebo presvedčenia je zrejme samotný rozdiel medzi výhradou vo svedomí voči povinnému výkonu konkrétnej povinnosti, napríklad vojenskej služby, a medzi odmietaním plniť si povinnosti súvisiace so zamestnaním. V tomto spočíva významný rozdiel, ktorý súvisí s aspektom výberu. Štrasburské orgány odmietli vysloviť porušenie práva na slobodu náboženského vyznania v tých prípadoch, keď sa sťažovateľ alebo sťažovateľka dobrovoľne rozhodli pre konkrétne zamestnanie.^[52] Napríklad v prípade X. v. Spojené kráľovstvo^[53] sa Komisia vyslovila, že právo moslimského učiteľa na prejav slobody náboženského vyznania nebolo porušené, pretože učiteľ dobrovoľne súhlasil s pracovnou zmluvou bez akýchkoľvek náboženských výhrad.^[54] V tomto prípade sa Komisia sústredila na zmysel pracovnej zmluvy.^[55] Komisia upozornila, že sťažovateľ mohol slobodne zmeniť svoju situáciu tým, že ak bolo jeho zamestnanie v rozpore s jeho svedomím, mohol rozviazať pracovný pomer.^[56] Avšak ako upozornil Gerard Quinn, ak sa vychádza z toho, že najdôležitejšia je pracovná zmluva, sťažovateľ alebo sťažovateľka sa dostáva do problematickej situácie. Dotknutá osoba je v takomto prípade nútená buď akceptovať zmluvu a nechať sa obmedzovať jej podmienkami (ktoré tiež určujú rozsah akéhokoľvek práva na uplatňovanie výhrady vo svedomí), alebo môže odmietnuť podmienky pracovnej zmluvy, čo môže viesť k tomu, že príde o pracovnú príležitosť.^[57]

Prípady uplatňovania výhrady vo svedomí na pozadí dobrovoľne prijatej práce sa neriešia vôbec ľahko. Na jednej strane má dotyčná osoba základné právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Na druhej strane tým, že si vybrala konkrétnu profesiu, očakáva sa, že bude akceptovať isté profesionálne pravidlá, ako aj kódexy správania. V rámci zdravotnej starostlivosti sú tieto profesionálne normy zamerané na poskytovanie zdravotnej starostlivosti za súčasného rešpektovania autonómie a práv pacientov a pacientok a zabezpečenia ich telesnej i duševnej pohody. Ak teda majú mať zdravotníci možnosť uplatňovať si výhradu vo svedomí, treba vytvoriť rovnováhu medzi jednotlivými proti sebe postavenými záujmami. Štát musí zabezpečiť, aby práva a slobody jednotlivcov, ktorí sú prijímateľmi zdravotnej starostlivosti, neboli ohrozované odmietaním zo strany zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok vykonávať zákonom povolené služby zdravotnej starostlivosti alebo pri nich asistovať z dôvodu svojho osobného presvedčenia.

ESĽP pri analýze prípadu Pichon a Sajous uplatnil do istej miery prístup dosahovania rovnováhy, keď podal vysvetlenie v tom zmysle, že farmaceuti vo Francúzsku nemohli odmietnuť predávanie antikoncepcie z dôvodu svojho náboženského presvedčenia, pokiaľ je tento predaj vo Francúzsku legálny a antikoncepcia je dostupná len na lekársky predpis v lekárni. ESĽP však už, žiaľ, tento výrok ďalej nerozpracoval, a tak nevyužil možnosť poskytnúť obsažné vysvetlenie, prečo v prípade farmaceutov nemožno uznať výhradu vo svedomí. Takáto analýza by bola mimoriadne užitočná pre zjednotenie právnej úpravy uplatňovania výhrady vo svedomí v oblasti zdravotníctva v európskych štátoch. Keby ESĽP bol býval poskytol k tomuto prípadu podrobnejšiu analýzu uplatňovania výhrady vo svedomí na základe článku 9 ods. 2, umožnilo by mu to vytýčiť aspoň minimálne predpoklady pre úpravu výhrady vo svedomí tak, aby bol zabezpečený účinný výkon práv a slobôd osôb dotknutých výhradou vo svedomí, v tomto konkrétnom prípade žien a dievčat.

ESĽP mohol vytvoriť racionálny a spravodlivý základ na vyvážené riešenie sporu medzi proti sebe postavenými záujmami tým, že by uplatnil princíp proporcionality. Princíp proporcionality sa všeobecne považuje za vhodnú metódu preskúmania súdom, ktoré podľa všetkého poskytuje objektívnu analýzu subjektívnych preferencií konkrétnych jednotlivcov.^[58] David Beatty vysvetľuje, že princíp proporcionality mení konflikty na fakty. Tým, že sa princíp proporcionality opiera o fakty, umožňuje sudcom „... dohliadať na diskurz, v ktorom sa chápanie akejkoľvek osoby toho, ako postupuje štát v konkrétnom prípade, posudzuje rovnako, a v ktorom zároveň existuje korektné riešenie, ktoré sa dá empiricky verifikovať.“^[59] Tento princíp rieši konflikty medzi zásadne si protirečiacimi myšlienkami a záujmami spôsobom, v ktorom sa prejavuje rovnaký záujem a rešpekt pre každého zúčastneného.^[60]

Štrasburské orgány vo všeobecnosti využívajú princíp proporcionality pri posudzovaní, či bol nejaký zásah konkrétnej vlády do práv a slobôd zaručených Dohovorom oprávnený. Dohovor umožňuje prijať zákonné obmedzenia niektorých práv vrátane práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, práva na slobodu prejavu a práva na slobodu združovať sa. Štát môže tieto práva obmedziť, ak sa to deje spôsobom zlučiteľným s podmienkami, ktoré stanovujú klauzuly o obmedzeniach (limitation clauses), konkrétne ide o druhé odseky príslušných ustanovení Dohovoru.

Tieto podmienky možno rozčleniť podľa troch kritérií, ktoré ESĽP hodnotí, keď skúma, či je obmedzenie oprávnené.^[61] Po prvé, ESĽP preskúma zákonnosť danej prekážky.^[62] Inými slovami, obmedzenie musí byť ustanovené zákonom (prescribed by law). ESĽP interpretoval túto požiadavku tak, že zahŕňa písané i nepísané pravidlá.^[63] Navyše takýto predpis musí byť jednoznačný a zreteľný, aby sa ním jednotlivci mohli riadiť a v rozumnej miere predvídať dôsledky svojich činov.^[64] Po druhé, ak ESĽP zistí, že obmedzenie je v súlade so zákonom, preskúma, či prekážka sleduje legitímny cieľ (legitimate aim pursued). V každom ustanovení, ktoré umožňuje obmedzenie práva, sa uvádza vyčerpávajúci výpočet legitímnych cieľov. A napokon, ak ESĽP zistí, že zásah do práva sledoval aspoň jeden z týchto legitímnych záujmov, posúdi nevyhnutnosť takéhoto obmedzovania v demokratickej spoločnosti (necessary in a democratic society).^[65] Zásah sa uzná za prípustný len vtedy, ak spĺňa všetky tri kritériá.^[66]

Ak by ESĽP v prípade Pichon and Sajous zistil, že výhrada vo svedomí spadá pod ochranu článku 9 ods. 1, potom by musel preskúmať, či zasahovanie francúzskej vlády do práva farmaceutov prejaviť svoje náboženské vyznanie bolo oprávnené podľa článku 9 ods. 2. Inými slovami, štát by mal preukázať existenciu legitímnych dôvodov, ktoré vedú k obmedzovaniu náboženskej slobody.^[67] Podľa teórie Beatta o možnosti vyriešiť konflikt proti sebe stojacich záujmov na základe princípu proporcionality by bol ESĽP v prípade takéhoto riešenia schopný poskytnúť rozhodnutie, ktoré by vyvážilo dôležitosť výhrady vo svedomí farmaceutov a sociálne hodnoty, ktoré sú s touto výhradou v konflikte, čím by ESĽP venoval rovnakú pozornosť a zreteľ všetkým zainteresovaným osobám. S cieľom preskúmať dopad výhrady vo svedomí na výkon práv žien týkajúcich sa reprodukčného zdravia, nasledujúca časť aplikuje v rámci analýzy Pichon a Sajous vyššie uvedené kritériá, a to: (a) ustanovené zákonom; (b) sledovanie legitímneho cieľa a napokon c) nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

3.1 Ustanovené zákonom

Akékoľvek obmedzenie práva prejaviť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie musí byť zakotvené v zákone.^[68] Podľa rozhodnutia v prípade Pichon a Sajous vo Francúzku v tom čase neexistoval žiaden právny predpis, ktorý by umožňoval farmaceutom odmietať predaj antikoncepcie z náboženských alebo etických dôvodov. Toto potvrdili aj súdy vo Francúzsku, ktoré rozhodli, že etické alebo náboženské dôvody nemôžu byť legitímnym dôvodom na odmietnutie predaja takých produktov, ako je napríklad antikoncepcia. Súdy vo Francúzsku sa opierali o Spotrebiteľský kódex, podľa ktorého „je zakázané odmietnuť predať produkt alebo poskytnúť službu zákazníkovi z dôvodu, ktorý nie je legitímny...“.^[69] Podľa Odvolacieho súdu v Bordeaux náboženské presvedčenie, ktoré viedlo týchto farmaceutov k odmietnutiu predaja antikoncepcie, nemožno považovať za legitímny dôvod v rámci významu relevantného ustanovenia Spotrebiteľského kódexu.^[70]

Farmaceuti sa pri formulovaní svojej sťažnosti opierali o Kódex verejného zdravia, pričom tvrdili, že v Kódexe sa od nich nežiada, aby ženám zabezpečovali prístup k antikoncepcii. Podľa článku L 645 Kódexu bol bez lekárskeho predpisu zakázaný predaj akýchkoľvek liekov alebo látok, vnútromaternicových sond či ďalších podobných objektov a predmetov, ktoré môžu viesť k interrupcii alebo jej napomôcť.^[71] Toto opatrenie umožňovalo predaj takýchto liekov, látok alebo objektov a predmetov len pod podmienkou, že boli lekárom riadne predpísané a že lekársky predpis bol zaznamenaný podľa číselného poradia, ktorý má pod dohľadom starosta alebo primátor obce či mesta, prípadne policajný komisár.^[72] Napokon súdy vo Francúzsku rozhodli, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na vykonávanie interrupcií a nie na antikoncepciu. Preto ani Spotrebiteľský kódex, ani Kódex verejného zdravia neumožňujú farmaceutom odmietať poskytovanie antikoncepcie z dôvodu náboženského vyznania. Na záver teda možno konštatovať, že uznanie oboch farmaceutov za vinných preto, že odmietli predať ženám antikoncepciu, bolo „v súlade so zákonom“.

3.2 Sledovanie legitímneho cieľa

Keď ESĽP zistí, že zásah do práva prejavovať náboženské vyznanie alebo presvedčenie bol v súlade so zákonom, vo všeobecnosti prejde k skúmaniu, či tento zásah sleduje legitímny cieľ.^[73] Článok 9 ods. 2 Dohovoru vymenúva legitímne ciele, konkrétne: „verejná bezpečnosť, ochrana verejného poriadku, zdravia a morálky, ako aj ochrana práv a slobôd iných“. Judikatúra ESĽP týkajúca sa článku 9 naznačuje, že prejavy náboženského vyznania alebo presvedčenia nesmú zasahovať do práv a slobôd iných. Táto požiadavka sa zrejme najčastejšie uplatňuje v prípadoch, kde treba dosiahnuť rovnováhu medzi právami, zaručenými článkom 9 a inými oprávneniami garantovanými Dohovorom.^[74] Kým v rámci tohto druhého kritéria sa ESĽP už vyjadril k cieľu „ochrana práv a slobôd iných“, vo všeobecnosti sa zdráha podať dôkladné vysvetlenie, ako sú tieto oprávnenia dotknuté.^[75] ESĽP namiesto toho často len konštatuje, že obmedzenie je oprávnené vzhľadom na ochranu práv a slobôd iných a toto kritérium ďalej posudzuje v spojení s tretím kritériom „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“, predovšetkým v rámci analýzy založenej na princípe proporcionality.^[76]

3.3 Nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

V rámci kritéria „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ sa od štátu požaduje, aby preukázal, že obmedzovanie práva prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie je „opodstatnené a primerané sledovanému cieľu“.^[77] Aby bolo možné ospravedlniť takéto zasahovanie štátu, je nutné dokázať „naliehavú sociálnu potrebu“, ktorá viedla k obmedzeniu konkrétneho práva.^[78]

Odmietnutie poskytnúť antikoncepciu (alebo iné služby reprodukčného zdravia) vytvára špeciálne prekážky, ktoré v niektorých prípadoch absolútne oslabujú výkon ľudských práv a slobôd žien zaručených Dohovorom a inými medzinárodnými ľudskoprávnymi zmluvami vrátane CEDAWu, Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach^[79] (ICESCR), Dohovoru o právach dieťaťa^[80] (CRC), Pekinskej deklarácie a Akčnej platformy zo Štvrtej svetovej konferencie o ženách (1995)^[81], ako aj Akčného programu Medzinárodnej konferencie OSN o populácii a rozvoji (1994).^[82]

Aj keď Európsky dohovor výslovne nezaručuje právo na reprodukčné a sexuálne zdravie, zaručuje ľudské práva a slobody úzko súvisiace s reprodukčnými záujmami.^[83] Ako poznamenala Rebecca Cook, ľudské práva a slobody možno klasifikovať podľa reprodukčných záujmov, s ktorými sú spojené a okolo ktorých sa nabaľujú.^[84] Úroveň zabezpečovania týchto záujmov, konkrétne reprodukčnej bezpečnosti, sexuality, reprodukčného zdravia, reprodukčnej rovnosti a rozhodovania sa v oblasti reprodukcie, výrazne ovplyvňuje spokojnosť a kvalitu života jednotlivcov.^[85] Efektívna ochrana a rešpekt voči ľudským právam a slobodám súvisiacim s reprodukciou a sexualitou je preto rozhodujúca pre ľudskú dôstojnosť a kvalitu života každej osoby. Špeciálne sa to týka žien, keďže tieto služby využívajú najmä ženy a ženy sú tou skupinou, ktorej sa systematicky bráni v plnom a riadnom výkone týchto práv. Zabezpečenie dodržiavania ľudských práv žien a kvality ich života predstavuje teda „naliehavú sociálnu potrebu“, ktorou možno ospravedlniť prijímanie opatrení obmedzujúcich možnosť výhrady vo svedomí v kontexte reprodukčného zdravia.

Pri skúmaní dopadov výhrady vo svedomí na výkon práv a slobôd žien je užitočné použiť feministickú právnu analýzu.^[86] Táto analýza môže pomôcť odhaliť, nakoľko neprimeranú záťaž kladú na ženy tí a tie, čo odmietajú vykonávať služby reprodukčného zdravia z dôvodu výhrady vo svedomí. Feministická právna analýza sa opiera o metódy ako napríklad kladenie „ženskej otázky“ (woman question), feministická praktická argumentácia (feminist practical reasoning) a uvedomovací proces (consciousness-raising). Podľa Katharine Bartlett sa „ženská otázka“ pýta, aké sú rodové implikácie právnych predpisov.^[87] Aký účinok majú tieto predpisy na mužov a na ženy a aké účinky majú na rôzne skupiny žien? Ženská otázka pomáha odkrývať rodové predsudky a pomáha tiež „dosiahnuť rozhodnutie v prípade, ktorý je ospravedlniteľný, ak tieto predsudky nevnímame.“^[88] Bartlett opisuje feministickú praktickú argumentáciu ako metódu, ktorá:

„... pristupuje k problémom nie ako k dichotomizovaným konfliktom, ale ako k dilemám, na ktoré sa dá nazerať z mnohých zorných uhlov a ktoré v sebe nesú mnohé protirečenia a rozporuplnosti. Tieto dilemy si v ideálnom prípade nevyžadujú, aby bol vybraný jeden princíp na úkor iného, ale skôr ide o to, aby došlo k „podnetnej integrácii a k urovnaniu“, a to si vyžaduje zamerať pozornosť na konkrétny kontext.“^[89]

Tretia metóda – uvedomovací proces – „je subštruktúrou ďalších feministických metód [...], pretože umožňuje feministkám získať náhľad na problém prostredníctvom ich vlastných skúseností a skúseností iných žien a využiť takýto zorný uhol na spochybnenie tých verzií sociálnej reality, ktoré sú v danej spoločnosti dominantné.“^[90]

Využitie feministických právnych metód na posúdenie toho, aký vplyv má výhrada vo svedomí v oblasti starostlivosti o reprodukčné zdravie, umožňuje identifikovať neprávosti, ktoré ženy zažívajú v dôsledku toho, že poskytovatelia tejto starostlivosti si uplatňujú výhradu vo svedomí. Tieto metódy pomáhajú odhaliť praktické skúsenosti žien v prístupe k službám reprodukčného zdravia. Okrem toho, spoľahnutím sa na fakty, ktoré tvoria kontext daného prípadu a explicitným rozpoznaním všetkých záujmov, ktoré v danom prípade hrajú rolu, teda aj záujmov jednotlivca, ktorý si uplatňuje výhradu vo svedomí, feministická praktická argumentácia sa blíži k analýze na základe proporcionality, o ktorej sa hovorilo vyššie. Obe tieto metódy sa pokúšajú vyriešiť konflikt medzi odlišnými záujmami takým spôsobom, ktorý „rešpektuje všetky zainteresované osoby“.^[91]

Feministická praktická argumentácia má zároveň potenciál zistiť, do akej miery konkrétny právny predpis alebo konkrétna politika ovplyvňuje ženy, ktoré pochádzajú z odlišného sociálneho, právneho a kultúrneho kontextu. Inými slovami, táto metóda dokáže rozpoznať nesúrodé vplyvy práva a rozhodovacích procesov na ženy, ktoré pochádzajú z rôznych spoločenských tried, majú rôzny rasový alebo etnický pôvod, rôznu sexuálnu orientáciu, vek alebo patria k iným skupinám. V kontexte výhrady vo svedomí zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok feministická praktická argumentácia identifikuje záťaž, ktorú táto výhrada kladie na ženy vo všeobecnosti a osobitne na ženy z rozličných sociálnych skupín. Ako ukazuje nasledujúca analýza, feministická právna argumentácia pomáha tiež odhaľovať rozsah, v akom môžu byť ľudské práva a slobody žien ohrozované v prípade, ak sa výhrada vo svedomí presadzuje protiprávne a bezohľadne. Kým uplatňovanie výhrady vo svedomí môže ohroziť širokú škálu práv a slobôd, táto štúdia sa vo svojej analýze obmedzuje na ľudské práva garantované Dohovorom, ktoré sú dotknuté v prípadoch, keď ženy nemajú včasný a primeraný prístup k antikoncepčným prostriedkom. K týmto právam patrí právo na ochranu pred diskrimináciou a na rovnosť, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na slobodu a bezpečnosť, právo na slobodu prijímať a rozširovať informácie a právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania.

3.3.1 Právo na ochranu pred diskrimináciou a na rovnosť

Právo na ochranu pred diskrimináciou na základe pohlavia a rodu je garantované v každej významnejšej medzinárodnej zmluve o ľudských právach vrátane Európskeho dohovoru o ľudských právach. Článok 14 tohto Dohovoru stanovuje, že:

„Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Článok 14 nie je samostatne existujúcim ustanovením.^[92] Porušenie práva podľa článku 14 možno namietať len v spojení s inými ustanoveniami Dohovoru. Hoci Dohovor explicitne nezaručuje právo na prístup k službám reprodukčného zdravia, diskrimináciu na základe pohlavia a rodu v prístupe k takýmto službám by bolo možné konštatovať na základe Protokolu 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej Protokol).^[93] Tento Protokol zakotvuje všeobecnú protidiskriminačnú klauzulu^[94], v ktorej sa stanovuje, že „užívanie akéhokoľvek práva ustanoveného zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, [...] alebo iné postavenie.“^[95]

Jednotlivci môžu na základe Protokolu namietať porušenie ich práva na nediskrimináciu v súvislosti s akýmkoľvek subjektívnym právom zaručeným vnútroštátnymi predpismi danej zmluvnej strany Protokolu. Termín „zákon“ zahŕňa aj medzinárodné právo.^[96] Takže ak štát ratifikoval napríklad CEDAW a ten sa stal súčasťou jeho vnútroštátneho práva, mohlo by byť pre ktorúkoľvek ženu, patriacu do jurisdikcie tohto štátu, možné namietať porušenie svojich práv podľa článku 12 a článku 16. Článok 12 zaručuje na základe rovnosti medzi mužmi a ženami právo na prístup k službám zdravotnej starostlivosti vrátane tých, ktoré sa týkajú plánovaného rodičovstva. Článok 16 ukladá štátom povinnosť na základe rodovej rovnosti zabezpečiť „rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.“^[97] Ak vnútroštátne predpisy zmluvného štátu zaručujú právo na prístup k službám reprodukčného zdravia, pričom konkrétnej žene bolo zabránené v prístupe k takýmto službám, mohla by v dôsledku svojej diskriminácie žiadať nápravu na Európskom súde pre ľudské práva.

Rovnosť v starostlivosti o reprodukčné zdravie si vyžaduje „nielen [...] zaobchádzať s rovnakou spôsobilosťou rovnako, ale aj to, aby sa vhodne reflektovali biologické a fyziologické rozdiely medzi pohlaviami [...].“^[98] Kým rozlišovanie na základe pohlavia je vo všeobecnosti neprípustné v takých oblastiach, ako je vzdelávanie, zamestnanie alebo bývanie, v prípade zdravotnej problematiky je potrebné vziať do úvahy špecifické potreby pohlaví pri dosahovaní rodovej rovnosti v tejto oblasti.^[99] Výbor CEDAWu využil tento „rozdielny prístup“ vo Všeobecnom odporúčaní o ženách a zdraví, v ktorom požiadal zmluvné strany, teda jednotlivé štáty, aby vysvetlili, ako pristupujú vo svojich zdravotných koncepciách k niektorým typickým faktorom, napríklad biologickým, socioekonomickým, psychosociálnym a faktoru zdravotníckeho systému, pretože tieto faktory majú rozdielny dopad na zdravie žien a na zdravie mužov.^[100]

Podobne aj rovnosť, ktorú zaručuje článok 14 Dohovoru, sa vykladá nielen ako formálna rovnosť založená na tom, že k všetkým osobám sa má v podobných situáciách pristupovať rovnako, ale aj ako skutočná rovnosť, teda rovnosť, ktorá si vyžaduje, aby sa k osobám, ktoré sa nachádzajú v odlišnej situácii, pristupovalo rozdielne.^[101] Tento prístup bol zjavný v prípade Thlimmenos v. Grécko^[102], v ktorom ESĽP judikoval, že k diskriminácii môže dôjsť aj vtedy, ak „štáty zaobchádzajú rozdielne s osobami v porovnateľných situáciách bez poskytnutia objektívneho a rozumného odôvodnenia [...], alebo keď štáty bez objektívneho a rozumného odôvodnenia nezaobchádzajú rozdielne s osobami, ktorých situácie sú značne odlišné.“^[103]

Rodová a pohlavná nerovnosť v záležitostiach týkajúcich sa reprodukčného zdravia sa prejavuje prekážkami, s ktorými sa ženy často stretávajú pri zaobstarávaní zákrokov a produktov reprodukčného zdravia. Napríklad orálna antikoncepcia, ktorú užívajú iba ženy, je vo všeobecnosti dostupná iba v lekárňach a na lekársky predpis, kým muži si môžu kúpiť kondómy bez predpisu na rozličných miestach, a to od drogérií až po supermarkety. Okrem toho v niektorých európskych krajinách vrátane Poľska a Írska je prístup žien k interrupciám veľmi obmedzený. Situácia sa nemení ani napriek početným kritickým ohlasom rôznych medzinárodných ľudskoprávnych inštitúcií a vysokému počtu utajovaných interrupcií.^[104] Napríklad v Poľsku sa podľa predstaviteľov poľskej vlády vykoná ročne od päťdesiattisíc do sedemdesiattisíc ilegálnych interrupcií.^[105] Skutočné číslo je však pravdepodobne oveľa vyššie a zrejme sa pohybuje medzi osemdesiattisíc a dvestotisíc ročne.^[106]Trestnoprávny zákaz, či zákonom obmedzený prístup k službám zdravotnej starostlivosti, ktoré potrebujú iba ženy, neberie do úvahy fyziologické rozdiely medzi mužmi a ženami, čím sa porušujú základné práva žien na rovné zaobchádzanie. Ako poznamenáva Rebecca Cook: „Rovnosťou v záležitostiach reprodukcie by sa spochybnili reštriktívne interrupčné zákony, pretože tieto zákony kriminalizujú lekárske zákroky, ktoré potrebujú len ženy. Muži nie sú ohrozovaní trestnoprávnymi sankciami za procedúry, ktoré sú nutné pre zachovanie ktoréhokoľvek aspektu ich zdravia.“^[107]

Napriek tomu, že Európsky dohovor nezaručuje explicitne právo na zdravotnú starostlivosť v oblasti reprodukčného zdravia, v Dohovore je stanovených niekoľko práv, ktoré súvisia s reprodukčným zdravím a jeho záujmami a ktorých porušenie môžu ženy namietať v spojení s článkom 14 o zákaze diskriminácie.^[108] Napríklad právo na život, právo na ochranu pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, právo na rešpektovanie súkromného života, právo na slobodu a bezpečnosť, právo na informácie, ako aj právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania sú u žien v kontexte zdravotnej starostlivosti o reprodukčné zdravie ohrozované častejšie ako práva mužov. Inými slovami, muži nemajú sťažený prístup k tým výkonom, ktoré sú „kritické pre ich rozhodovanie v oblasti zdravia a reprodukcie“, ani zďaleka v takom rozsahu, ako majú ženy.^[109] Výbor CEDAWu zistil, že ak štáty odmietajú „ženám právne zabezpečiť vykonávanie istých služieb reprodukčného zdravia“, dopúšťajú sa diskriminácie voči ženám.^[110]

Ako to veľmi presne vyjadrila Lesley Doyal, „muži nepotrebujú služby reprodukčného zdravia v rovnakom rozsahu ako ženy.“^[111] To však neznamená, ako táto autorka píše ďalej, že by muži nemohli mať „špeciálne potreby“, pokiaľ ide o zlepšenie ich zdravia.^[112] Ide skôr o to, že záujmy žien v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia, ktoré sú vyjadrením legitímneho cieľa žiť plnohodnotný život, v ktorom by boli rešpektované všetky práva a slobody žien, treba brať veľmi vážne do úvahy, najmä keď sa rozhoduje o stratégiách zabezpečenia zdravotnej starostlivosti ako takej. Nemožno dosiahnuť rodovú spravodlivosť a rodovú rovnosť v záležitostiach zdravia, ak sa nebudú brať do úvahy potreby polovice populácie.

3.3.2 Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života

Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručuje článok 8 Dohovoru. Podľa tohto ustanovenia je štát povinný zabezpečiť účinnú ochranu súkromného života každého jednotlivca.^[113] Tento záväzok znamená nielen nezasahovanie do súkromia jednotlivcov, ale predstavuje aj tzv. pozitívny záväzok štátu zabezpečiť osobám efektívne rešpektovanie súkromného života.^[114] Tento pozitívny záväzok môže zahrnovať prijatie osobitných opatrení a/alebo podniknutie iných krokov, ktorých cieľom je ochrana tohto ľudského práva. Táto povinnosť sa týka tak vzťahu štátu a jednotlivca, ako aj vzťahov medzi jednotlivcami navzájom.^[115] V kontexte výhrady vo svedomí uplatňovanej v oblasti reprodukčného zdravia možno povedať, že štát má pozitívny záväzok prijať právne opatrenia, ktoré zabezpečia rešpektovanie súkromia ľudí, ktorých sa dotýka rozhodnutie niekoho iného odmietnuť vykonať službu, ktorú zaručuje zákon.

Negatívne a pozitívne záväzky štátu, ktoré vyplývajú z článku 8, zahŕňajú širokú škálu prvkov, ktoré sú súčasťou „súkromného života“. ESĽP a Komisia tento termín vyložila ako termín zahŕňajúci aspekty fyzickej a sociálnej identity jednotlivca vrátane práva na osobnú autonómiu a na osobný rozvoj.^[116] Článok 8 zahŕňa aj telesnú a psychickú integritu osoby vrátane jej sexuálneho života.^[117]

Sexuálny život je veľmi dôležitou súčasťou súkromného života. Tvorí ho sexualita konkrétneho jednotlivca a jeho sexuálne zdravie. Sexualita je „výsledkom súhry biologických, psychických, socioekonomických, kultúrnych, etických a náboženských faktorov.“^[118] Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje sexuálne zdravie ako stav, ktorý sa „prejavuje v slobodnom a zodpovednom vyjadrení sexuálnych schopností podporujúcich osobnú a sociálnu pohodu, a ktorý obohacuje individuálny a sociálny život jednotlivca“ a „[...] nielen ako absenciu dysfunkcie, choroby a/alebo poruchy.“^[119] Sexuálnemu zdraviu sa v rámci definície reprodukčného zdravia venoval aj Akčný program, ktorý vznikol na Medzinárodnej konferencii o populácii a rozvoji^[120]. V tejto definícii sa reprodukčné a sexuálne zdravie vysvetľuje nad rámec tradičného chápania zdravia. Reprodukčné a sexuálne zdravie sa tu definuje aj ako záležitosť ľudských práv a sociálneho kontextu.^[121]

Antikoncepcia umožňuje konkrétnym osobám plnohodnotne prežívať svoj sexuálny život a zodpovedne si plánovať reprodukciu. Článok 16 ods. 1 písm. e) CEDAWu zaručuje právo slobodne a zodpovedne sa rozhodnúť o počte a čase narodenia svojich detí, ako aj právo na prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré umožnia jednotlivcom uplatňovať tieto práva.^[122] Tento článok zahŕňa povinnosť zmluvných štátov zabezpečiť ženám prístup k širokému spektru moderných antikoncepčných metód. Podľa článku 8 Európskeho dohovoru majú štáty pozitívny záväzok zabezpečiť rešpektovanie súkromného života, do ktorého patrí aj sexuálny život a telesná a duševná integrita každej osoby. Keďže rozhodovanie sa v súvislosti s reprodukciou je veľmi dôležitou súčasťou osobnej integrity a autonómie každej ženy^[123], právo na súkromný život je vážne narušené v tých prípadoch, keď sa ženám bráni v prístupe k antikoncepcii alebo k iným službám reprodukčného zdravia.

Navyše ESĽP sa vo svojom nedávnom rozsudku v prípade Tysiąc v. Poľsko^[124] jasne vyslovil v tom zmysle, že keď sa štát rozhodne pre legálne poskytovane interrupcií, mal by zároveň prijať takú právnu úpravu, ktorá zabezpečí, aby sa ženám nebránilo v prístupe k tejto službe. V tomto ohľade ESĽP uznal aj dôležitosť časového hľadiska pre bezpečné vykonanie interrupcie. Súd v prípade Tysiąc navyše zdôraznil pozitívny záväzok štátu zabezpečiť, aby úprava ukončenia tehotenstva zabezpečovala spravodlivý rozhodovací proces, v rámci ktorého sa má náležite rešpektovať právo ženy na rešpektovanie jej súkromného života.^[125] Toto odôvodnenie možno aplikovať aj v prípadoch výhrady vo svedomí uplatňovanej v oblasti reprodukčného zdravia. Ak štát zaručuje prístup k antikoncepcii alebo k vykonaniu interrupcie, mal by zároveň zabezpečiť, aby tento prístup nebol sťažený zásahom tretej strany, teda napríklad poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti uplatňujúcimi si výhradu vo svedomí. Neobmedzené uplatňovanie výhrady vo svedomí môže často viesť k neskorému a neefektívnemu poskytnutiu služieb reprodukčného zdravia. Preto ak štát umožní zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam uplatňovať si výhradu vo svedomí, mal by výkon výhrady upraviť spôsobom, ktorý nebude konkrétnym osobám brániť v prístupe k týmto službám včas a vhodným spôsobom. Tento záväzok možno odvodiť od práva žien na rešpektovanie ich psychickej a fyzickej integrity a osobnej autonómie.

3.3.3 Právo na slobodu a bezpečnosť

Článok 5 Dohovoru zaručuje právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.^[126] Právo na slobodu interpretoval ESĽP a Komisia v kontexte svojvoľného pozbavenia slobody.^[127] Pokiaľ ide o druhé z týchto práv – o „osobnú bezpečnosť“ -, Karen Reid vysvetľuje, že toto právo zrejme nemôže existovať samostatne, ale veľmi tesne súvisí s právom na slobodu.^[128] Reid si všimla, že iné porušenia osobnej bezpečnosti, napríklad tie, ktoré sa týkajú telesnej integrity, boli zistené buď v rámci článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), alebo článku 3 (právo nebyť mučený, podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu).^[129]

Napriek takémuto tradičnému chápaniu termínu „osobná bezpečnosť“ v kontexte svojvoľného zasahovania do slobody možno argumentovať aj takým spôsobom, že narušenie osobnej integrity (tak telesnej, ako duševnej) ovplyvňuje nielen právo jednotlivca na súkromný život, ale aj jeho alebo jej právo na osobnú bezpečnosť. Tento prístup sa odrazil aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Kanady v prípade R. v. Morgentaler a ďalší^[130], ktorý sa vzťahoval na kriminalizáciu interrupcií. Sudkyňa Wilson vo svojom súhlasnom stanovisku uplatnila širokú interpretáciu pojmu „osobná bezpečnosť“ s tým, že kriminalizáciou interrupcií sa reprodukčná schopnosť žien stáva subjektom štátnej kontroly.^[131] Pokračovala ďalej výrokom: „[Žena] sa nemôže rozhodnúť, či využije svoju kapacitu alebo ju nevyužije. Toto už, podľa môjho názoru, nie je len vecou zasahovania do jej práva na slobodu v zmysle [...] jej práva na osobnú autonómiu pri rozhodovaní, ale je to aj priame zasahovanie do fyzickej stránky jej ’osoby‘. Zaobchádza sa s ňou celkom ako s prostriedkom – prostriedkom k cieľu, ktorý si neželá, no nemôže ho nijako ovplyvniť.“^[132]

Aj keď sa tento prípad zameral na kriminalizáciu interrupcie a na to, ako takýto prístup vplýva na ženy, výklad „osobnej bezpečnosti“, ktorý ponúkla sudkyňa Wilson v kontexte slobodného rozhodovania sa o otázkach reprodukcie, možno aplikovať aj na prípady výhrady vo svedomí k poskytovaniu interrupcie alebo antikoncepcii. V oboch prípadoch sa reprodukčná schopnosť žien a ich možnosti plnohodnotne žiť svoj sexuálny život stala objektom kontroly zo strany profesionálnych zdravotníkov uplatňujúcich si výhradu vo svedomí. Keď zdravotnícky pracovník alebo pracovníčka odmieta poskytnúť nejakej žene antikoncepciu alebo vykonať u nej interrupciu, výhrada vo svedomí dotyčného poskytovateľa alebo poskytovateľky týchto služieb môže žene znemožniť prístup k včasnej zdravotnej starostlivosti, a to najmä vtedy, ak žena nie je odporučená k náhradnému poskytovateľovi takýchto služieb.

Ak sa ženám zamieta včasný a bezproblémový prístup k prostriedkom, ktorými môžu kontrolovať svoju plodnosť, ohrozuje sa tým ich bezpečnosť. Obmedzený prístup k moderným metódam antikoncepcie, vrátane núdzovej antikoncepcie, zvyšuje u žien riziko neplánovaného tehotenstva a s tým spojených zdravotných rizík. Počet neplánovaných alebo nechcených tehotenstiev je stále vysoký. Podľa Svetovej zdravotníckej rady bolo v rokoch 1995 až 2000 viac ako tristo miliónov neželaných tehotenstiev na celom svete.^[133] V krajinách s reštriktívnymi interrupčnými zákonmi vedú neželané tehotenstvá často k interrupciám, ktoré nie sú vykonávané bezpečne (unsafe abortions). Podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie sa na celom svete vykoná denne asi päťdesiatpäťtisíc interrupcií, ktoré nie sú bezpečné, pričom pri nich príde o život denne viac ako dvesto žien.^[134]

Niektorí farmaceuti a farmaceutky odmietajú všetky moderné metódy antikoncepcie vrátane núdzovej antikoncepcie (emergency contraception - EC), ktorá sa niekedy nazýva aj „tabletka ráno po“. Vo všeobecnosti odmietajú EC poskytovať preto, že podľa nich spôsobuje interrupciu.^[135] Tento nábožensky predpojatý názor je v rozpore s medicínskymi dôkazmi, podľa ktorých núdzová antikoncepcia nie je abortívum. Medzinárodná federácia pre gynekológiu a pôrodníctvo (FIGO) vyslovene potvrdila, že „... [EC] nie je abortívum, pretože jej účinok predchádza času, v ktorom dochádza k usadeniu vajíčka v maternici.“^[136] Núdzová antikoncepcia účinkuje v intervale 72 hodín od sexuálneho styku, najúčinnejšia je však v čase do 24 hodín.^[137] Vzhľadom na tento krátky časový úsek, v ktorom je tabletka účinná, musia mať ženy k nej prístup prakticky okamžite. Odmietnutie lekárnika alebo lekárničky predať žene EC môže predĺžiť čas medzi sexuálnym stykom a užitím tabletky, čím sa znižuje účinnosť tohto prostriedku. Podľa Joanny Erdman a Rebeccy Cook „[EC] ponúka výnimočnú možnosť, pretože je to jediná antikoncepčná metóda, ktorá sa dá užiť okamžite po sexuálnom styku, čím možno zabrániť neplánovanému otehotneniu, a teda znížiť počet prípadov, v ktorých je nutná interrupcia. [...] Neplánované tehotenstvo je spojené s vyššou chorobnosťou žien, s väčším rizikom depresií, s rizikom týrania matiek a detí, ako aj so sociálnou a ekonomickou biedou.“^[138]

Možné zdravotné riziká sa zväčšujú priamo úmerne so závažnosťou okolností spojených s tehotenstvom. Napríklad dospievajúce dievčatá môžu trpieť vážnymi depresiami, ak sú vystavené neželanému tehotenstvu. Aj ženy, ktoré sa stali obeťou znásilnenia, môžu trpieť závažnými depresiami a zdravotnými problémami. Ak je týmto ženám odmietnutý okamžitý prístup k núdzovej antikoncepcii, ktorá by zabránila nechcenému otehotneniu, ide vlastne o pokračovanie ponižujúceho a neľudského zaobchádzania, akému boli tieto ženy vystavené už pri násilnom sexuálnom akte. FIGO zdôraznila, že „prístup k núdzovej antikoncepcii by mal byť základnou zložkou okamžitého ošetrenia žien, ktoré sa stali obeťou znásilnenia a sú vystavené otehotneniu.“^[139] Ženy, ktoré nedostanú možnosť užiť antikoncepciu včas a nechcú pokračovať v neželanom tehotenstve, budú veľmi pravdepodobne hľadať riešenie v interrupcii. V konečnom dôsledku by teda mohol obmedzený prístup k antikoncepcii viesť k vyššiemu počtu interrupcií. Nútiť ženy, aby si zvolili takú interrupciu, ktorá nie je vykonávaná bezpečne, alebo aby pokračovali v nechcenom tehotenstve, má pre ne často ničivé dôsledky.^[140]

Ženy majú právo slobodne sa rozhodnúť, aké prostriedky kontroly svojej plodnosti si vyberú.^[141] No aj dnes ešte mnohé ženy nemajú možnosť slobodne vykonávať svoje rozhodnutia týkajúce sa reprodukcie. Ženám sa historicky odopierala možnosť slobodne žiť svoje životy s ohľadom na svoje sexuálne a reprodukčné zdravie, a to zväčša pod zámienkou zachovania ich „prirodzenej“ roly v spoločnosti. Kontrola nad ženskými telami, ktorá sa vykonáva prostredníctvom sociálnych a politických inštitúcií, bráni ženám naplno sa zúčastňovať na živote spoločnosti. Pokiaľ ženy nemôžu mať kontrolu nad svojou sexualitou a reprodukciou, ich právo na bezpečnosť a iné práva a slobody ostávajú ohrozené. Preto je pre zdravie žien a pre uplatňovanie ich práv mimoriadne dôležité širšie definovať právo na osobnú bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 1 Dohovoru.

3.3.4 Právo na informácie

Právo na informácie sa tradične chápe ako negatívne právo v tom zmysle, že vláda nesmie zasahovať do hľadania, prijímania a rozširovania informácií a myšlienok.^[142] Štrasburské orgány interpretovali toto právo podobne, pričom odmietli uznať pozitívny záväzok zmluvných strán Dohovoru aktívne zabezpečovať informácie podľa článku 10 Dohovoru.^[143] Napriek tomuto zúženému výkladu článku 10 zostáva otvorená otázka, či z tohto ustanovenia vyplýva štátu pozitívny záväzok poskytovať informácie o službách reprodukčného a sexuálneho zdravia.

ESĽP sa zaoberal právom na informácie týkajúce sa služieb reprodukčného zdravia v prípade Open Door and Dublin Well Woman v. Írsko.^[144] V tomto prípade dve gynekologické kliniky v Dubline namietali porušenie niekoľkých práv zaručených v Dohovore, a to vrátane práva na slobodu prejavu podľa článku 10. Domáci súd týmto klinikám príkazom zakázal poskytovať tehotným ženám informácie o interrupčných klinikách v zahraničí.^[145] ESĽP poukázal na to, že prístup k informáciám o legálne dostupných interrupčných službách je dôležitý pre zdravie a blaho žien.^[146] Uznal tiež neprimeraný dopad súdneho príkazu na „ženy, ktoré nedisponovali dostatočnými finančnými prostriedkami alebo nemali potrebnú vzdelanostnú úroveň na to, aby mohli mať prístup k alternatívnym zdrojom informácií.“^[147] Po preskúmaní dôkazov, ktoré sťažovateľky predložili, ESĽP prijal záver, že „súdny príkaz obmedzil slobodu prijímať a rozširovať informácie o službách, ktoré sú zákonom povolené v iných zmluvných štátoch Dohovoru a ktoré môžu byť kľúčové pre zdravie a blaho žien.“^[148]

Rozhodnutie ESĽP v prípade Open Door sa sústredilo na poskytovanie informácií o vykonávaní interrupcií, ktoré sú legálne dostupné v iných krajinách, a to zo strany osoby alebo inštitúcie ochotnej takéto informácie poskytovať. Avšak fakt, že ESĽP uznal dôležitosť prístupu k informáciám o interrupčných klinikách v krajine, kde je interrupcia zákonom povolená, naznačuje možnosť argumentovať v tom zmysle, že štáty majú pozitívny záväzok poskytovať informácie o legálne dostupných zdravotných službách na ich vlastnom území. Takáto povinnosť by potom platila aj pre tých zdravotníckych pracovníkov a pracovníčky, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí k zákonom povoleným službám zdravotnej starostlivosti.

Aj keď štrasburské orgány neinterpretovali právo prijímať informácie v tom zmysle, že by štátu vznikol pozitívny záväzok, niektorí odborníci a odborníčky podporujú názor, že právo na informácie sa vyvinulo tak, že zahŕňa aj pozitívny záväzok štátov „poskytnúť informácie, ktoré sú potrebné pre ochranu a podporu reprodukčného zdravia a rozhodovania sa [...].“^[149] Táto povinnosť je stanovená aj v článku 10 písm. h) CEDAWu, podľa ktorého majú zmluvné strany zabezpečiť „na základe rovnosti mužov a žien [...] prístup k osobitným vzdelávacím informáciám, aby pomohli zabezpečiť zdravie a blaho rodín, a to vrátane informácií a poradenstva ohľadne plánovania rodiny.“

Výbor CEDAWu rozpracoval tento pozitívny záväzok informovať jednotlivcov, predovšetkým ženy, o všetkých dostupných službách reprodukčného zdravia, pričom zdôraznil právo žien „byť dôkladne informovanými [...] o svojich možnostiach v súvislosti s poskytovaním súhlasu s liečbou alebo s výskumom a byť aj zároveň oboznámené s možnými výhodami a možnými negatívnymi následkami navrhovaných procedúr, ako aj s dostupnými alternatívami.“^[150] Tieto informácie musí poskytovať personál, ktorý je na to patrične vyškolený.^[151] Právo žien a dospievajúcich dievčat na informácie týkajúce sa sexuálneho zdravia, ako aj právo na výchovu a vzdelávanie súvisiace s reprodukčným zdravím a právo na služby v tejto oblasti bolo tiež zdôraznené ako mimoriadne potrebné pre účinnú ochranu žien a dievčat proti sexuálne prenosným infekciám vrátane HIV/AIDS.^[152] Právo na informácie je teda ohrozené odmietaním zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok poskytovať informácie potrebné na slobodné a informované rozhodovanie sa v súvislosti so sexuálnym a reprodukčným zdravím.

3.3.5 Právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania

Názory žien na sexualitu a reprodukciu treba rešpektovať rovnako ako názory mužov. Niektorí náboženskí i štátni predstavitelia však zavrhujú antikoncepciu s odôvodnením, že jej užívanie zvyšuje sexuálnu promiskuitu žien a dievčat. Voči Viagre však takéto hodnotiace stanovisko nezaujímajú. Niekto by mohol argumentovať tým, že Viagra a antikoncepcia majú rozdielne funkcie, pretože Viagra bola vyvinutá na liečbu dysfunkcie erekcie^[153], kým antikoncepcia sa používa na kontrolu pôrodnosti. Je však zrejmé, že konečným účelom Viagry, ktorá má liečiť impotenciu, je zlepšiť sexuálny život mužov. Navyše antikoncepciu možno využiť aj pri liečbe hormonálnej nerovnováhy. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že tak Viagra, ako aj antikoncepcia boli vyvinuté na to, aby umožnili mužom a ženám mať pôžitok zo svojho sexuálneho života; Viagra tým, že lieči poruchy erekcie a antikoncepcia tým, že reguluje plodnosť. Avšak Viagru otvorene neodsúdili ani náboženské skupiny, ani konzervatívne zameraní predstavitelia štátov. Tento dvojitý štandard je zjavný aj v spôsobe uhrádzania Viagry a antikoncepcie zo zdravotného poistenia. V USA je Viagra uhrádzaná zo zdravotného poistenia bezproblémovejšie ako antikoncepčné tabletky.^[154]

Skupiny, ktoré sú proti slobodnému rozhodovaniu v oblasti reprodukcie (tzv. anti-choice groups), sa na antikoncepciu vo všeobecnosti dívajú ako na prostriedok, ktorý odvádza ženy od ich tradičného poslania rodiť deti a bráni prirodzenému stvoreniu „ľudského života“. Keďže antikoncepcia ženám umožňuje mať potešenie z pohlavného styku zameraného nielen na plodenie detí a umožňuje im tiež slobodne sa rozhodovať v súvislosti s reprodukciou, mnohé náboženské a konzervatívne skupiny, ktoré by chceli obmedziť autonómiu žien prostredníctvom patriarchálne stereotypných predstáv o úlohe žien v spoločnosti, antikoncepciu odmietajú.

Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva tiež znamená, že žiadna osoba by nemala byť neprimerane obmedzovaná náboženským alebo iným presvedčením iných ľudí. Avšak ženy, ktoré sa rozhodnú kontrolovať svoju plodnosť, alebo sa rozhodnú pre interrupciu, sú často vystavené odsúdeniu a stigmatizácii, a to aj zo strany zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok. Ako poznamenali Cook, Dickens a Fathalla, „náboženská sloboda nemá žiaden význam, ak jednotlivci nemôžu konať slobodne a v súlade so svojím vlastným presvedčením o danom náboženstve a riadiť sa podľa svojho vlastného svedomia vo vzťahu k vierouke, ktorú nezdieľajú.“^[155]

V prípade Pichon a Sajous bola ženám odopretá antikoncepcia, pretože farmaceuti boli presvedčení, že poskytnutie antikoncepcie bolo proti ich náboženskému presvedčeniu. Takýmto činom vnútili svoje náboženské presvedčenie svojim zákazníčkam, ktoré toto ich presvedčenie nezdieľali, čím ohrozili výkon niekoľkých ich práv a slobôd zaručených Dohovorom. Ak by ESĽP rozhodol, že výhrada vo svedomí, ktorú si uplatnili farmaceuti, spadá pod článok 9 ods. 1 Dohovoru, analýzou podľa odseku 2 tohto ustanovenia by bol ESĽP dospel k záveru, že obmedzenie výhrad vo svedomí farmaceutov k poskytnutiu antikoncepcie bolo oprávnené vzhľadom na účinnú ochranu celej škály vyššie uvedených práv a slobôd, ktoré zlepšujú reprodukčné a sexuálne zdravie žien.

Ďalším princípom interpretácie, ktorú ESĽP používa vo svojej obvyklej analýze kritéria „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ je „doktrína menej reštriktívnej alternatívy“ (less restrictive alternative doctrine).^[156] Štát musí preukázať, že nebolo k dispozícii menej reštriktívne opatrenie, zabezpečujúce ochranu legitímnych záujmov, o ktoré v konkrétnom prípade išlo, teda opatrenie, ktorým by sa dalo vyhnúť nerozumnému obmedzeniu práva, ktoré bolo údajne porušené.

Pozorovatelia zdôrazňujú, že vlády hrajú významnú úlohu pri úprave práva na svedomie, ak súčasne prijímajú opatrenia, ktoré sú potrebné na to, aby toto právo bolo v istých prípadoch obmedzené. Jeremy Gunn upriamuje pozornosť na to, akým spôsobom by sa dalo zabezpečiť prejavovanie práva na svedomie bez toho, aby sa tým porušovali iné ľudské práva v danom procese. Inými slovami, „otázka nestojí tak, či majú byť nejaké obmedzenia, ale ako a kde sa majú tieto obmedzenia uplatniť.“^[157] Gunn navrhuje, aby ESĽP namiesto toho, že ponechá štátom širokú voľnosť pri rozhodovaní o tom, ako obmedzia prejavy presvedčenia, aplikoval „menej reštriktívny“ prístup.^[158] Vo svojej predchádzajúcej judikatúre ESĽP zdôraznil, že zasahovanie by malo zahŕňať práve tie najmenej reštriktívne dostupné prostriedky, avšak tak, aby ešte stále mohli zabezpečiť ochranu demokratických princípov a ľudských práv a slobôd.^[159]

Ak by ESĽP uplatňoval v prípadoch ako Pichon a Sajous doktrínu menej reštriktívneho riešenia, bolo by možné identifikovať najvhodnejšie opatrenia ako zabezpečiť ochranu ľudských práv a slobôd žien súvisiacich so sexuálnym a reprodukčným zdravím v kontexte uplatňovania výhrady vo svedomí. Rozumnosť takýchto blokujúcich opatrení by mala byť posudzovaná podľa dôsledkov, ktoré má odmietanie poskytovania služieb reprodukčného zdravia zdravotníkmi na výkon práv a slobôd žien týkajúcich sa sexuálneho a reprodukčného zdravia. Analýza ESĽP podľa kritéria „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ by mala vyústiť do všeobecných smerníc o úprave výhrady vo svedomí pri poskytovaní antikoncepcie alebo ďalších služieb reprodukčného zdravia.

Dalo by sa argumentovať, že ESĽP nemá takú pozíciu, aby mohol poskytovať usmernenia k úprave výhrady vo svedomí v zdravotnej starostlivosti o reprodukčné zdravie, pretože toto je úlohou zodpovedných inštitúcií jednotlivých štátov. Podľa judikatúry ESĽP disponujú zmluvné štáty „určitým voľným uvážením pri posudzovaní toho, či je zasahovanie nutné a akého rozsahu má byť [...].“^[160] Je tomu tak preto, že štáty sa často považujú za lepšie znalé miestnych podmienok, a teda kompetentnejšie v rozhodovaní, či sú dané opatrenia vhodné alebo nie. Avšak „... toto voľné uváženie je predmetom európskeho dohľadu, ktorý si všíma tak legislatívu, ako aj rozhodnutia, ktorými sa právne predpisy uplatňujú vrátane rozhodnutí nezávislých súdov.“^[161] V takých prípadoch ako je Pichon a Sajous by mala byť diskrečná právomoc vlády pri rozhodovaní o úprave výhrady vo svedomí zúžená do tej miery, aby sa zaistila efektívna ochrana ľudských práv žien. Ako feministické odborníčky už viackrát zdôraznili, štátna moc je stále ešte konštruovaná prevažne podľa mužských záujmov.^[162] Väčšina tých, čo rozhodujú, sú muži; hlasy žien, aj keď sú dnes oveľa počuteľnejšie ako v minulosti, ani dnes nebývajú vypočuté, ako by bolo treba. V dôsledku toho nie je vôbec výnimkou, keď sa objaví politika alebo právny predpis, ktorý záležitosti týkajúce sa žien upravuje poškodzujúcim spôsobom, keďže neberie do úvahy potreby a záujmy žien.^[163] Preto je veľmi dôležité, aby v prípadoch týkajúcich sa žien, najmä v prípadoch, ktoré súvisia s ich rozhodovaním sa v oblasti reprodukcie, ESĽP posudzoval rozhodnutia mužmi dominovaných vlád z hľadiska ženskej perspektívy a vykonával nad nimi dohľad oveľa častejšie než tomu bolo v minulosti.

Ako už bolo uvedené, legislatívy európskych štátov, ktoré dovoľujú niektoré formy výhrady vo svedomí v oblasti reprodukčného zdravia, sa líšia v úprave tejto výhrady. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že väčšina týchto štátov neprijala základné opatrenia, ktoré by ženám zabezpečili včasný prístup k týmto službám. Preto na základe pravidla európskeho dohľadu by mal ESĽP naformulovať usmernenia, vytyčujúce základné opatrenia, zaručujúce ženám včasný a bezpečný prístup k službám reprodukčného zdravia.

4 Efektívna úprava výhrady vo svedomí

Na základe predchádzajúcej analýzy a s ohľadom na medzinárodné záväzky a profesionálne štandardy je možné vytýčiť základné princípy úpravy výhrady vo svedomí pre oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia. Okrem účinnej ochrany ľudských práv žien, najmä práva nebyť diskriminovanou a práva na rodovú rovnosť, medzinárodné záväzky štátov a profesionálne kódexy správania podporujú obmedzenie výhrady vo svedomí v oblasti reprodukčného zdravia.

4.1 Medzinárodné záväzky na zabezpečenie prístupu k službám reprodukčného zdravia

Včasný a bezpečný prístup k službám reprodukčného zdravia bol medzinárodne uznaný ako veľmi dôležitá súčasť práva na najvyššie dosiahnuteľný štandard zdravia.^[164] Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva zdôraznil právo na bezpečnú a fyzickú dostupnosť k zdravotníckym zariadeniam, produktom a službám, vrátane služieb reprodukčného zdravia, a to najmä pre ohrozené a marginalizované skupiny, akými sú ženy a dospievajúci.^[165] Zdôraznil tiež dôležitosť prístupu k informáciám a vzdelávaniu týkajúceho sa sexuálneho a reprodukčného zdravia.^[166] Ak štáty zlyhajú v odstraňovaní bariér, ktoré bránia prístupu k týmto informáciám, môže to viesť k porušeniu práva žien na najvyššie dosiahnuteľnú úroveň fyzického a duševného zdravia podľa článku 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.^[167]

Článok 12 tohto Paktu zahŕňa záväzok štátu zabezpečiť prístup k zdravotným službám pre všetkých.^[168] Ak sa nepodarí prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby jednotlivci alebo skupiny nemali v dôsledku konania tretích strán sťažený prístup k zdravotnej starostlivosti, môže to viesť k porušeniu záväzku štátu chrániť právo na zdravie.^[169] Štát je preto povinný upravovať aktivity jednotlivcov, skupín a spoločností tak, aby im zabránil v obmedzovaní prístupu iných osôb k zdravotnej starostlivosti.^[170]

Podobne aj Výbor CEDAWu zdôrazňuje zodpovednosť štátu za zabezpečenie univerzálneho prístupu k službám reprodukčného zdravia pre všetky ženy. Výbor tiež vyjadril potrebu odstrániť existujúce prekážky, ktorým ženy čelia pri poskytovaní takýchto služieb, a to vrátane priveľkej vzdialenosti od zdravotníckych zariadení.^[171] Krajiny umožňujúce uplatňovať si výhradu vo svedomí, musia prijať opatrenia, ktoré ženám zabezpečia, že budú odporučené k takým poskytovateľom, ktorí si výhradu vo svedomí neuplatňujú.^[172]

Keď sa tieto medzinárodné ľudskoprávne záväzky aplikujú v kontexte odmietania služieb reprodukčného zdravia z dôvodu výhrady vo svedomí, je zjavné, že štát zodpovedá za úpravu výhrady vo svedomí spôsobom, ktorý uplatňovaním výhrady v praxi neobmedzí prístup žien k zákonom povoleným službám reprodukčného zdravia. Pri zabezpečovaní prístupu k týmto službám treba mať na zreteli špeciálne faktory, napríklad vidiecke prostredie, nízky socioekonomický status a časovo obmedzenú účinnosť požadovaného lekárskeho zákroku alebo produktu.

4.2 Profesionalizmus verzus osobné záujmy zdravotníckeho personálu

Ďalším dôvodom pre obmedzenie uplatňovania výhrady vo svedomí v kontexte zdravotnej starostlivosti je zabezpečenie súladu s profesionálnymi povinnosťami.^[173] Zdravotnícki pracovníci a pracovníčky majú všeobecnú povinnosť slúžiť pacientom a pacientkam, povinnosť, ktorá vyplýva z ich špeciálneho privilégia poskytovať zdravotnú starostlivosť. Každá osoba, ktorá sa chce stať zdravotníckym pracovníkom alebo pracovníčkou, musí predtým, než ho alebo ju patrične ohodnotia ako spôsobilého alebo spôsobilú vykonávať túto profesiu, splniť určité kritériá.^[174] Zdravotnícki pracovníci a pracovníčky ako profesijná skupina majú špeciálne privilégiá, ktoré získali vďaka štátom udeľovaným licenciám, ktoré im dávajú monopol na poskytovanie verejnej služby – zdravotnej starostlivosti.^[175]

Toto exkluzívne postavenie, ktoré sa navonok prejavuje špeciálnymi vedomosťami zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok, má za následok významnú asymetriu moci medzi zdravotníckym personálom a pacientkou, čím sa vytvára závislosť pacientky na zručnostiach zdravotníckeho pracovníka a na jeho rozhodnutiach. Výsledkom je, že pacientka alebo pacient očakáva, že dostane kvalitnú lekársku starostlivosť. Zdravotnícky pracovník alebo pracovníčka nesie zodpovednosť za to, že pristupuje k pacientkam a pacientom profesionálne.^[176] Táto zodpovednosť prekračuje rámec osobných presvedčení poskytovateľov zdravotnej starostlivosti súvisiacich s konkrétnymi zdravotnými službami.

Napriek tomu niektorí poskytovatelia zdravotnej starostlivosti naďalej odmietajú vykonávať isté zdravotné služby, predovšetkým tie, ktoré zväčša alebo výlučne potrebujú ženy. Je príznačné, že tento svoj odpor zdôvodňujú náboženským presvedčením alebo morálkou. Prípad francúzskych farmaceutov – pani Sajous a pána Pichona - je len jedným príkladom. Keď títo dvaja lekárnici odmietli predať pacientkam antikoncepčné tabletky, postavili svoje náboženské presvedčenie nad svoju povinnosť dodržiavať profesionálny kódex správania. Odmietnutie farmaceutov v tomto prípade nebolo izolovaným incidentom v oblasti reprodukčného zdravia. V USA sa výhrada vo svedomí pri poskytovaní služieb reprodukčného zdravia po prvý raz objavila v súvislosti s interrupciou^[177], neskôr nasledovali odmietnutia poskytnúť antikoncepčné tabletky, núdzovú antikoncepciu a asistovanú reprodukciu.^[178] Európske štáty, ktoré prijali klauzuly o výhrade vo svedomí, povoľujú uplatňovať si výhradu najmä v prípade interrupcií. Niektoré krajiny umožňujú uplatniť si výhradu vo svedomí pri zákrokoch asistovanej reprodukcie a pri antikoncepcii, alebo aj pri všetkých medicínskych procedúrach, odporujúcich svedomiu zdravotníckeho pracovníka alebo pracovníčky.^[179]

Zdravotnícki pracovníci a pracovníčky si vo všeobecnosti uplatňujú výhradu vo svedomí k službám reprodukčného zdravia na základe svojho náboženského presvedčenia. Ich dôvody v podstate súvisia s otázkou, kedy sa začína ľudský život. Aj keď mnohé náboženstvá si utvorili názory o tom, kedy začína ľudský život, rímskokatolícka cirkev zaujíma v diskusiách o „zachovaní života plodu“ popredné miesto. Učenie katolíckej cirkvi odmieta interrupcie, vychádzajúc z názoru, že ľudský život sa začína počatím.^[180] Cirkev sa tiež stavia proti moderným metódam antikoncepcie a svoj postoj zdôvodňuje tým, že antikoncepcia podporuje pohlavný styk, ktorý nie je zameraný na plodenie.^[181] Pokiaľ ide o núdzovú antikoncepciu, cirkev zastáva názor, že ide o abortívum^[182], a to aj napriek vedeckým dôkazom, že tento prostriedok nespôsobuje interrupciu.^[183]

Zdravotníci, ktorí dávajú prednosť osobnému presvedčeniu, vytvorenému na základe nábožensky predpojatých názorov, a to najmä voči ženám, sa odmietajú riadiť medicínskymi kritériami svojej profesie. Tieto kritériá sú zvyčajne uvedené v etických kódexoch alebo v právnych predpisoch, ktoré upravujú postavenie zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok a ktoré zahrnujú také povinnosti ako napríklad mať na zreteli kvalitu života pacienta alebo pacientky, rešpektovať jeho či jej autonómiu a predchádzať tomu, aby pacient alebo pacientka utrpela ujmu. Zdravotník alebo zdravotníčka, ktorá sa chce v tejto profesii kvalifikovať, vyslovuje s týmito pravidlami súhlas. Jednou z povinností zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok je vykonávať také služby, na ktoré sa pripravili svojím štúdiom. Túto povinnosť potvrdila aj Svetová lekárska asociácia v Deklarácii práv pacienta, podľa ktorej „lekár nesmie prerušiť liečbu pacienta v prípade, ak je pokračovanie v liečbe medicínsky indikované bez toho, že by pacientovi poskytol primeranú pomoc a dostatočnú príležitosť zadovážiť si náhradnú starostlivosť.“^[184] Aj FIGO vo svojom usmernení k výhrade vo svedomí zdôrazňuje, že prvoradou povinnosťou gynekológov a gynekologičiek uplatňujúcich si výhradu vo svedomí je „slúžiť reprodukčnému zdraviu a pohode žien.“^[185] Keď sa profesionálne povinnosti zdravotníckeho pracovníka či pracovníčky dostávajú do konfliktu s jeho či jej osobným presvedčením, treba konflikt riešiť tak, aby to neohrozilo potreby pacientok a pacientov, ktoré musia byť pre profesionálov v oblasti zdravotníctva vždy prvoradé.^[186]

V prípade farmaceutov existuje ešte ďalší argument v prospech obmedzenia výhrady vo svedomí, a ten sa zakladá na skutočnosti, že farmaceuti, ktorí odmietajú ženám predať antikoncepciu, nepriaznivo zasahujú do vzťahu medzi lekárom a pacientkou, keďže odmietajú prijať recept, ktorý predpísal lekár pacientke.^[187] Orálnu antikoncepciu musí vo všeobecnosti najprv predpísať gynekológ alebo gynekologička, a až potom ju pacientka môže dostať v lekárni. Farmaceuti sú zodpovední za to, aby sprístupnili pacientom a pacientkam všetky prípravky, na ktoré majú povolenie.^[188] Existujú dve výnimky, keď lekárnik alebo lekárnička môže legitímne odmietnuť podať predpísaný liek, a to vtedy, keď má dôvodné podozrenie o platnosti receptu, alebo keď predpísaný liek môže mať škodlivé účinky v kombinácii s iným liekom, ktorý už pacientka alebo pacient užíva.^[189] Takže prvoradou úlohou farmaceuta je zabezpečiť, aby pacient alebo pacientka dostala ten najvhodnejší liek. No ak má lekárnik alebo lekárnička možnosť odmietnuť predať medicínsky produkt z dôvodu svojho svedomia, podľa všeobecne akceptovaných noriem profesionálneho správania musí zároveň umožniť pacientovi alebo pacientke včas získať požadovaný produkt. Inak sa farmaceut, ako aj ostatní zdravotníci, úmyselne odmietajúci služby bez toho, aby splnili minimálne povinnosti nevyhnutné na zabezpečenie včasného poskytnutia zdravotnej starostlivosti, dopúšťajú profesionálneho pochybenia.^[190]

4.3 Zavedenie štandardov potrebných pre úpravu výhrady vo svedomí

Vzhľadom na základné ľudské práva a profesionálnu etiku spojenú s uplatňovaním výhrady vo svedomí je podstatné, aby bola výhrada zdravotníkov upravená spôsobom, ktorý neohrozí zdravie žien a neumožní zdravotníkom spreneveriť sa svojim prvoradým povinnostiam v oblasti zdravotníctva. Takáto úprava si vyžaduje, aby boli prijaté účinné opatrenia na zabezpečenie prístupu žien k zdravotnej starostlivosti. K týmto opatreniam patria základné povinnosti, ktoré musí splniť každý profesionál a profesionálka v oblasti zdravotníctva, a to:

a) povinnosť informovať všetky pacientky a pacientov o všetkých legálne dostupných medicínskych postupoch a produktoch tak, aby mohla pacientka alebo pacient urobiť informované rozhodnutie;

b) povinnosť odporučiť pacientku alebo pacienta k zdravotníckemu pracovníkovi či pracovníčke, ktorí si neuplatňujú výhradu vo svedomí;

c) povinnosť vykonať zákrok v naliehavých situáciách;

d) povinnosť vopred informovať pacientky a pacientov, ako aj zamestnávateľa o tom, pri ktorých presne stanovených procedúrach si mieni uplatňovať výhradu vo svedomí.

Prvá povinnosť, teda informovať všetky pacientky a pacientov o všetkých možných náhradných službách, súvisí s právom na slobodné a informované rozhodnutia v otázkach zdravia. Pacientka má právo dostať poučenie o všetkých dostupných zákonom povolených spôsoboch liečby a o dostupných zákrokoch, aby sa mohla o ďalšom postupe informovane rozhodnúť.^[191] Povinnosť odporučiť pacientku k zdravotníckemu pracovníkovi či pracovníčke, ktorí si neuplatňujú výhradu vo svedomí, ako aj povinnosť poskytnúť všetky potrebné ošetrenia v naliehavých prípadoch vyplýva z povinnosti zabezpečiť včasný a bezpečný prístup k zdravotnej starostlivosti vrátane služieb reprodukčného zdravia. Štvrtá požiadavka je nevyhnutná na to, aby sa zamestnávateľom umožnilo prijať opatrenia, ktorými by zaručili včasné a vhodné poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ktorá je predmetom výhrady vo svedomí a o ktorej boli vyrozumení. Navyše, ak žena, ktorá potrebuje danú službu, vie, že konkrétny zdravotník alebo zdravotníčka si uplatňuje výhradu vo svedomí, môže sa obrátiť na poskytovateľa alebo poskytovateľku zdravotnej služby, ktorá si výhradu vo svedomí neuplatňuje. Je však veľmi dôležité, aby sa zdravotníci, ktorí si neuplatňujú výhradu vo svedomí, nachádzali v primeranej vzdialenosti, aby sa tak zabezpečil včasný a účinný prístup ku všetkým službám reprodukčného zdravia. Každá lekáreň a každé zdravotnícke zariadenie by sa malo postarať, aby sa pacientky mohli obrátiť aj na zdravotníkov a zdravotníčky, ktoré si neuplatňujú výhradu vo svedomí. Zákon o interrupciách v Nórsku je dobrým modelom zabezpečenia takých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí si neuplatňujú výhradu vo svedomí.^[192]

Tieto štyri vyššie uvedené povinnosti predstavujú minimálne požiadavky potrebné v prípade, ak si zdravotníci v oblasti reprodukčného zdravia chcú uplatňovať výhradu vo svedomí. No keď sa ukáže, že tieto opatrenia nezaručujú dostatočne včasný a bezproblémový prístup k službám reprodukčného zdravia, treba prijať aj ďalšie opatrenia. Napríklad ak pacientku odkážu na lekárnika, ktorý si neuplatňuje výhradu vo svedomí, nemusí to mať účinok, ak sa tejto pacientke nepodarí zohnať antikoncepciu včas, a to najmä ak ide o núdzovú antikoncepciu. K tomu môže dôjsť v prípadoch, keď žena musí za poskytovateľom neuplatňujúcim si výhradu vo svedomí cestovať do iného miesta, čo pre ňu predstavuje ďalšiu časovú aj finančnú záťaž. Ženy z vidieckych oblastí a chudobné ženy sú ťažko dostupnou starostlivosťou lekárov a iných zdravotníkov neuplatňujúcich si výhradu vo svedomí neprimerane zaťažované.^[193] Majú potom menej možností vo výbere lekárne alebo zdravotníckeho zariadenia než tie ženy v mestských centrách alebo s vyšším ekonomickým statusom. No aj v mestách, kde je viac lekární, môžu mať ženy problém zadovážiť si antikoncepciu, ak je ďalšia lekáreň zatvorená alebo ak farmaceut, ktorý si uplatňuje výhradu vo svedomí, odmietne ženu odkázať do inej lekárne.^[194] Navyše, ďalšou skupinou, ktorá je nadmieru zaťažená obmedzeným prístupom k službám reprodukčného zdravia, sú dospievajúce dievčatá, a to pre ich sociálnu zraniteľnosť.

Nie je ľahké účinne upraviť uplatňovanie výhrady vo svedomí. V situácii podobnej ako v prípade Pichon a Sajous, keď lekáreň, v ktorej pracovali len ľudia uplatňujúci si výhradu vo svedomí, bola jedinou v meste, pravdepodobne nebude možné zdravotníkom umožniť, aby si uplatňovali výhradu vo svedomí, pretože to vytvára prekážky, ktoré vyplývajú z nedostatkov farmaceutov alebo ďalších zdravotníckych pracovníkov, ktorí si výhradu vo svedomí neuplatňujú. Preto je dôležité, skôr než sa v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia povolí uplatňovať si výhradu vo svedomí, preskúmať jej možný dopad na pacientky. Takéto hodnotenie by malo viesť k tomu, aby sa ľudia na rozhodovacích pozíciách, zákonodarcovia, sudcovia a sudkyne mohli rozhodnúť, či sa má lekárom a iným zdravotníkom povoliť odmietať poskytovanie niektorých služieb z dôvodu svojho svedomia, a ak áno, v akom rozsahu. Osoby v rozhodovacích funkciách, ktoré sa zaoberajú úpravou výhrady vo svedomí k službám sexuálneho a reprodukčného zdravia, by mali svoje rozhodnutie odvodzovať od noriem profesionálneho prístupu v oblasti medicíny, ako aj od ľudských práv žien vrátane práva nebyť diskriminovanou na základe pohlavia a rodu.

Záver

Ako uviedla Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ, právo na výhradu vo svedomí z dôvodu náboženského presvedčenia možno považovať za jeden z rozmerov slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa článku 9 ods. 1 Dohovoru. Skúsenosti z niektorých európskych štátov v tejto súvislosti naznačujú trend uznávať výhrady vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti. Zatiaľ sa však nepodarilo vytvoriť jednotný a účinný súbor štandardov, ktoré by usmerňovali úpravu uplatňovania výhrady vo svedomí zdravotníckymi pracovníkmi a pracovníčkami. Mnohé európske štáty naďalej povoľujú uplatňovanie výhrady vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti spôsobom, ktorý ohrozuje včasný a bezpečný prístup žien k procedúram a k produktom reprodukčného zdravia.

V prípade Pichon a Sajous sa ESĽP rozhodol pokračovať vo svojej dlhotrvajúcej praxi neuznávať výhradu vo svedomí ako prejav náboženského vyznania alebo presvedčenia v zmysle článku 9 Dohovoru. ESĽP si za takéto rozhodnutie zaslúži uznanie, keďže stojí na strane práv žien a zasadzuje sa proti tomu, aby boli tieto práva potláčané výhradami vo svedomí sťažovateľov. No je otázne, či sa v tomto prístupe naozaj dôkladne zohľadnili proti sebe stojace práva a záujmy sťažovateľov a dotknutých žien. Vyňatie výhrady vo svedomí z rozsahu ochrany podľa článku 9 môže mať za následok, že osoby uplatňujúce si výhradu vo svedomí budú zastávať názor, že ich presvedčenia nie sú hodné rešpektu. Postup, pri ktorom by sa výhrada vo svedomí najprv uznala za prejav náboženského vyznania alebo presvedčenia podľa prvého odseku článku 9 a následne by sa preskúmalo, či je zasahovanie do tohto práva oprávnené, by bol spravodlivejší a rešpektujúcejší. Ak by ESĽP aplikoval analýzu proporcionality v rámci druhého odseku článku 9, musel by sa podrobnejšie zaoberať ľudskými právami a slobodami, ktoré súvisia s výhradou vo svedomí.

Dá sa samozrejme povedať, že je lepšie, ak ESĽP ponechal výhradu vo svedomí mimo sféry článku 9, pretože takto je zabezpečená väčšia miera právnej istoty, než keby uplatnil prístup dosahovania rovnováhy. Keď sa výhrada vo svedomí posudzuje mimo rámca slobody prejavovať náboženské vyznanie alebo presvedčenia, zdravotník či zdravotníčka si ju v žiadnom prípade nemôže uplatňovať. Navyše sa dá tvrdiť, že absolutistický prístup ESĽP napokon jednoznačne ochraňuje zraniteľné skupiny, akými sú ženy a dievčatá, najviac postihované odmietaním zdravotníckych pracovníkov a pracovníčok poskytovať im služby. Ak by ESĽP rozhodol opačne a vyslovil by sa v tom zmysle, že odmietnutie farmaceutov poskytnúť služby spadá pod článok 9, záverečné rozhodnutie Súdu by mohlo byť oveľa nejasnejšie. Veľmi znepokojujúce by bolo práve to, do akej miery by mohol ESĽP ponechať spôsob uplatňovania si výhrady vo svedomí na voľné uváženie národných vlád.

Problematickosť takejto argumentačnej línie tkvie v tom, že táto línia nekorešponduje so súčasnou praxou zmluvných strán Dohovoru. Väčšina európskych štátov povoľuje uplatňovanie výhrady vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti ako formu prejavu slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Berúc do úvahy túto skutočnosť, treba uznať, že práva žien nie sú patrične chránené, keďže ESĽP neberie do úvahy fakt, že výhrada vo svedomí sa vo väčšine európskych štátov považuje za súčasť náboženskej slobody. Ak by ESĽP uznal, že výhrada vo svedomí môže byť prejavom náboženského vyznania alebo presvedčenia, mohol by sa potom ďalej zaoberať dôvodmi, ktoré obmedzenie výhrady oprávňujú.

Posudzovanie účinkov výhrady vo svedomí na uplatňovanie práv a slobôd, ktoré stoja v rozpore s touto výhradou, by malo ESĽP viesť k tomu, aby naformuloval všeobecné usmernenia k úprave výhrady vo svedomí, a to najmä v oblasti reprodukčného zdravia. Takýto prístup by bol veľmi dôležitý z praktického hľadiska, keďže v súčasnosti mnohé štáty - zmluvné strany Dohovoru - umožňujú nejakú formu výhrady vo svedomí k službám reprodukčného zdravia. Keď vezmeme do úvahy súčasné pokusy obmedziť prístup k službám reprodukčného zdravia v niektorých krajinách Európy, najmä v dôsledku rastúceho vplyvu konzervatívnych skupín v Európe, ktoré majú za cieľ obmedzenie práv reprodukčného zdravia, je zrejmé, že vývin klauzúl týkajúcich sa výhrady vo svedomí má ďaleko od svojho ukončenia. Jednotné ľudskoprávne pravidlá, určujúce aspoň minimálny štandard, ktorý musia splniť zdravotnícki pracovníci a pracovníčky uplatňujúci si výhradu vo svedomí, sú teda veľmi nutné na zabezpečenie včasného, účinného a bezpečného prístupu k zákonne povoleným službám reprodukčného zdravia, založeného na vedeckých dôkazoch.^[195] Tieto povinnosti musia byť právne vynútiteľné, aby tak bola zabezpečená ochrana práv a slobôd žien súvisiacich s reprodukčným a sexuálnym zdravím, a to nielen na papieri, ale predovšetkým v praxi.

---

^[1]Pichon a Sajous v. Francúzsko (2001), sťažnosť č. 49853/99, ESĽP 2001-X, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti, [Pichon a Sajous].

^[2]Tamtiež, str. 4.

^[3]OSN, Výbor pre odstránenie diskriminácie žien, „Všeobecné odporúčanie č. 24, Článok 12 Ženy a zdravie“, (20. zasadnutie, 1999) In: Zbierka Všeobecných komentárov a Všeobecných odporúčaní orgánov ľudskoprávnych zmlúv. Dokument OSN HRI/GEN/1/Rev. 7 (2004), odseky 21, 23. [OSN, Výbor CEDAWu, „Všeobecné odporúčanie č. 24“].

^[4]Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, 4. novembra 1950, 213 U. N. T. S. 221 s. 223, Eur. T. S. 5. [Dohovor].

^[5]OSN, Výbor pre ľudské práva, „Všeobecný komentár č. 22: Právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva (Článok 18)“, (48. zasadania, 1993), In: Zbierka Všeobecných komentárov a Všeobecných odporúčaní orgánov ľudskoprávnych zmlúv. Dokument OSN HRI/GEN/1/Rev. 7 (2004) [OSN, Výbor pre ľudské práva: „Všeobecný komentár č. 22“]. Článok 18 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach stanovuje: „1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.“

^[6]OSN, Výbor pre ľudské práva: „Všeobecný komentár č. 22“, tamtiež, odsek 11.

^[7]Pán Wennergren navrhol, aby sa okrem výhrady vo svedomí k vojenskej službe Všeobecný komentár k článku 18 venoval aj iným druhom výhrady vo svedomí, predovšetkým situáciám, keď štátni zamestnanci odmietnu vykonávať povinnosť, ktorá je proti ich osobnému presvedčeniu, vrátane lekárov, ktorí sú prizvaní, aby vykonali interrupciu v štátnych nemocniciach. Pán Dimitrijevič zastával názor, že všeobecnejšie aspekty záležitostí svedomia sú zahrnuté v odseku 8 Všeobecného komentára, podľa ktorého možno aplikovať iba oprávnené obmedzenia. Preto, ako tvrdí, „ak, napríklad, lekár má vážne pochybnosti o tom, či môže pokračovať v konkrétnom zákroku z dôvodu svojho svedomia, jeho právo odmietnuť podieľať sa na zákroku by sa mohlo obmedziť, ak má vláda na to dôvody vymenované v článku 18 ods. 3, čiže verejná bezpečnosť, verejný poriadok, zdravie alebo morálka“. Výbor pre ľudské práva: Súhrnný záznam zo stretnutia č. 1237, 19. júla 1993, CCPR/C/SR.1237, odseky 25, 44. citované In: European Union Network of Independent Experts on Fundamental Rights, Opinion No. 4-2005: The Right to Conscientious Objection and The Conclusion by EU Member States of Concordats with the Holy See, 14 December 2005, CFR-CDF. Opinion 4-2005. doc., s. 16 [Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“].

^[8]Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, 18. decembra 1979, Res. 34/180 (vošiel do platnosti 3. septembra 1981) [CEDAW].

^[9]OSN, Výbor CEDAWu, „Všeobecné odporúčanie č. 24“, poznámka č. 3, odsek 11.

^[10]EÚ, Európsky parlament: Rezolúcia o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach (2001/2128 (INI)), 6. júna 2002, A5-0223/2002, s. 9.

^[11]Táto štúdia ďalej uvádza takéto opatrenia oveľa podrobnejšie.

^[12]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“, poznámka č. 7, s. 15.

^[13]Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky: Návrh Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, máj 2005.

^[14]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“, poznámka č. 7, s. 20.

^[15]Dohovor, poznámka č. 4.

^[16]V článku 4 ods. 3 písm. b) Dohovoru sa stanovuje: „(3) Za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto článku nepovažujú: [...] b) služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu z dôvodov svedomia v krajinách, kde sa také odmietnutie vojenskej služby uznáva, ani iná služba vyžadovaná namiesto povinnej vojenskej služby.“

^[17]van Dijk, Pieter - van Hoof, Godefridus J. H.: Theory and Practice of the European Convention on Human Rights. 3. vydanie. Kluwer Law International, Haag 1998, s. 545.

^[18]Evans, Carolyn: Freedom of Religion under the European Convention on Human Rights. Oxford University Press, Oxford 2001, s. 200.

^[19]Tamtiež.

^[20]Tamtiež, s. 50, 200.

^[21]Pozri napríklad X v. Holandsko (1965), Eur. komisia ĽP, sťažnosť č. 2065/63, 8 Y. B. EDĽP 266 (Európska Komisia) (1965) (prípad sa týkal platenia povinného poistného); X v. Rakúsko (1965), sťažnosť č. 1753/63, Eur. komisia ĽP, 8 Y. B. Dohovor o ľudských právach 174 (prípad sa týkal zákonov o povinnej účasti vo voľbách); Gottesmann v. Switzerland (1984), sťažnosť č. 10616/83, 40 Eur. komisia pre ĽP Dec. & Rep. 284 (1984) (prípad sa týkal odvádzania povinnej dane cirkvám); Pozri aj van Dijk a van Hoof, poznámka č. 17, s. 545; Gunn, T. Jeremy: „Adjudicating Rights of Conscience under the European Convention on Human Rights“. In: van der Vyver, Johan D. - Witte, John Jr. (ed.): Religious Human Rights in Global Perspective: Legal Perspectives. Martinus Nijhoff Publishers, Hague 1996, s. 305-30, [Gunn: „Adjudicating Rights of Conscience“] s. 311.

^[22]Gunn: „Adjudicating Rights of Conscience“, tamtiež, s. 313-4.

^[23]Tamtiež, s. 314. Gunn píše o prípade Arrowsmith. Arrowsmith v. Spojené kráľovstvo (1978), sťažnosť č. 7050/75, Eur. komisia pre ĽP, 3 E. H. H. R. 218. Pat Arrowsmith bola pacifistkou, ktorá namietala porušenie článku 9 Dohovoru, lebo jej zakázali rozširovať letáky, ktoré podporovali pacifistický názor proti britským jednotkám slúžiacim v Severnom Írsku.

^[24]Tamtiež, s. 314.

^[25]Thlimmenos v. Grécko (1998), sťažnosť č. 34369/97, ESĽP (správa). Tento prípad sa sústredil na fakt, že pána Thlimmenosa neuznali za kvalifikovaného účtovníka v dôsledku toho, že bol v minulosti uznaný vinným za to, že sa odmietol dať odviesť do ozbrojených síl, keďže sa to priečilo jeho náboženskému presvedčeniu. Podľa jeho sťažnosti, keďže nemohol pracovať ako kvalifikovaný účtovník, bol porušený článok 9. Namietal aj porušenie svojho práva na nediskrimináciu (článok 14) v spojení s právom na slobodu náboženstva (podľa článku 9) ako dôsledok jeho pôvodného odsúdenia za to, že sa odmietol nechať odviesť do vojenskej služby. Komisia zistila porušenie článku 9 v spojení s článkom 14 a vyslovila sa, že nebolo nutné rozhodovať o tom, či bol porušený samotný článok 9. Pozri odseky 36, 51-2.

^[26]Tamtiež, odseky 45-6.

^[27]Tamtiež, odsek 46. Sťažovateľ nenamietal proti pôvodnému odsúdeniu, ale iba proti tomu, že mu úrady odmietli udeliť miesto kvalifikovaného účtovníka. Kým ani Komisia, ani ESĽP neinterpretovali článok 9 ako článok zabezpečujúci právo na výhradu vo svedomí, uznali, že výhrada vo svedomí, pokiaľ ide o vojenskú službu, spadá do rámca článku 9. Avšak k tomuto záveru sa dopracovali len v prípadoch, keď sťažovatelia namietali porušenie ich práva podľa článku 9 v spojení s článkom 14 Dohovoru.

^[28]van Dijk - van Hoof, poznámka č. 17, s. 543.

^[29]Tamtiež. Prípad X z Reformovanej cirkvi v. Holandsko. sťažnosť č. 1497/62, Yearbook V (1962), s. 286 (297); X v. Holandsko, Yearbook X (1967), s. 472 (476).

^[30]Tamtiež.

^[31]Tamtiež.

^[32]Pre podrobnejší prehľad o členských štátoch Európskej únie, ktoré povoľujú výhradu vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti, pozri aj Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“, poznámka č. 7, s. 8-14.

^[33]Zákon o ukončení tehotenstva z 13. júna 1975 (č. 50) s dodatkami k zákonu zo 16. júna 1978 (dodatok č. 5 a 6, č. 66) (Nórsko), s. 20.

^[34]Tamtiež.

^[35]Tamtiež.

^[36]UK Statutes 1967, ch. 87 v znení zmien a doplnkov, citované In: Cook, Rebecca J. – Dickens, Bernard M. - Fathalla, Mahmoud F.: Reproductive Health and Human Rights, Integrating Medicine, Ethics and Law (Oxford University Press, New York 2003), s. 214.

^[37]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: Opinion No. 4-2005, poznámka č. 7, s. 9-14.

^[38]Tamtiež, s. 14.

^[39]Ley De Cantabria 7/2001, De 19 De Diciembre, De Ordenación Farmacéutica De Cantabria. Ley 8/1998, de 16 de junio, de Ordenación Farmacéutica de la Comunidad Autónoma de La Rioja. Pozri aj tamtiež, s. 13.

^[40]Etický kódex zdravotníckeho pracovníka na Slovensku umožňuje zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam (lekárom, ošetrujúcemu zdravotnému personálu, farmaceutom, zdravotníckym asistentom a asistentkám a ď.) odmietnuť vykonať alebo sa zúčastniť na výkone lekárskych zákrokov, ktoré odporujú ich svedomiu, avšak s výnimkou prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak má zdravotnícky pracovník alebo pracovníčka výhradu vo svedomí voči niektorým produktom alebo službám, musí o tomto informovať svojho zamestnávateľa, ako aj svojich pacientov a pacientky, ak uplatní výhradu vo svedomí pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, príloha č. 4 k zákonu č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

^[41]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: Opinion No. 4-2005, poznámka č. 7, s. 16.

^[42]Pichon a Sajous, poznámka č. 1.

^[43]Tamtiež, s. 4.

^[44]Gunn: Adjudicating Rights of Conscience, poznámka č. 21, s. 314.

^[45]Pichon a Sajous, poznámka č. 1, s. 4. K diskusii o forum internum v judikatúre ESĽP pozri napr. Evans, poznámka č. 18, s. 72-4. Evans vysvetľuje, že ESĽP používa tento termín bez toho, aby bližšie určil jeho rozsah.

^[46]Pichon a Sajous, tamtiež.

^[47]Tamtiež.

^[48]Tamtiež.

^[49]Tamtiež.

^[50]Tamtiež.

^[51]Článok 9 ods. 2 Dohovoru, poznámka č. 4, uvádza: „Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

^[52]Pozri napríklad X. v. Spojené kráľovstvo (1981), sťažnosť č. 8160/78, 22 D&R 27 [X. v. Spojené kráľovstvo]; Karaduman v. Turecko (1993), sťažnosť č. 16278/90, Eur. komisia pre ĽP, D. R. 74; Kalac v. Turecko (1997), 41 ESĽP (ser. A) 1199.

^[53]X. v. Spojené kráľovstvo, tamtiež.

^[54]Tamtiež, odseky 9, 14.

^[55]Quinn, Gerard: „Scope and limits of conscientious objections: Conscientious objection in labour relations (civil service and liberal professions).“ In: Council of Europe, Freedom of Conscience (Strasbourg: Council of Europe Press, 1993) 107-22, [Quinn: Scope and limits of conscientious objections] s. 116-9. Pozri aj X. v. Dánsko (1976), Eur. komisia pre ĽP, 5 D&R 157.

^[56]Evans, poznámka č. 18, s. 130-31.

^[57]Quinn: Scope and limits of conscientious objections, poznámka č. 55, s. 117. Pozri aj Evans, tamtiež, s. 131.

^[58]Beatty, David M.: The Ultimate Rule of Law. Oxford University Press, Oxford 2004, s. 171-2.

^[59]Tamtiež, s. 171. Podľa Beattyho princíp proporcionality zabezpečuje najobjektívnejší a najcelistvejší model súdneho preskúmavania. Umožňuje sudcom zamerať sa na konflikty ako na „faktické záležitosti a nie na záležitosti interpretácie alebo záležitosti morálneho princípu.“ s. 171.

^[60]Tamtiež, s. 169, 173.

^[61]van Dijk, Pieter - van Hoof, Fried - van Rijn, Arjen – Zwaak, Leo (ed.): Theory and Practice of the European Convention on Human Rights. 4. vydanie, Intersentia, Antverpy – Oxford, 2006, s. 333-42.

^[62]Leyla Sahin v. Turecko (2004, 2005), sťažnosť č. 44774/98, ESĽP 299 [Sahin] odseky 84-98.

^[63]Pozri napríklad Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (1979), 30 ESĽP (Ser. A); Casado Coca v. Španielsko (1994), 285-A ESĽP (Ser. A); Sahin, tamtiež.

^[64]Sahin, tamtiež, odseky 88, 91. ESĽP odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu judikatúru, sa vyslovil že: „,právo’ treba chápať tak, že zahŕňa aj právny predpis aj súdne rozhodnutia.” Pozri odsek 88. Súd ďalej vysvetlil, že „tento rozsah predvídateľnosti do veľkej miery záleží od obsahu predpisu, o ktorý ide, od toho, akú oblasť pokrýva, ako aj od počtu a postavenia tých, ktorých sa týka.“ Pozri odsek 91; pozri aj odsek 84.

^[65]Sahin, tamtiež. Prípad Refaha Partisiho („Welfare Party“) a ďalších v. Turecko (2003), sťažnosti č. 41340/98, 41342/98, 41343/98 a 41344/98, ESĽP, CEDH/ECHR 2003-II [Refah Partisi], Dahlab v. Švajčiarsko (2001), sťažnosť č. 42393/98, ESĽP, CEDH/ECHR 2001-V [Dahlab].

^[66]Tore L.: „Comments on the Case of Leyla Sahin v. Turkey: Political and Public Morality Aspects“. Referát prednesený na konferencii v Štrasburgu: A Forum on Freedom of Religion or Belief (2005), online: Strasbourg Conference http://www.strasbourgconference.org (posledná návšteva: apríl 2006).

^[67]Evans, poznámka č. 18, s. 208.

^[68]Refah Partisi, poznámka č. 65, Dahlab, poznámka č. 65, Sahin, poznámka č. 62.

^[69]Pichon a Sajous, poznámka č. 1, s. 2.

^[70]Tamtiež.

^[71]Pichon a Sajous, poznámka č. 1, s. 3.

^[72]Tamtiež.

^[73]Pozri napríklad Dahlab, poznámka č. 65; Sahin, poznámka č. 62.

^[74]Tamtiež.

^[75]Evans, poznámka č. 18, s. 147-9.

^[76]Pozri napríklad van Dijk, van Hoof, van Rijn a Zwaak, poznámka č. 61, s. 340.

^[77]Pozri napríklad Sahin, poznámka č. 62, odsek 117.

^[78]Pozri napríklad tamtiež, odsek 115.

^[79]Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, 16. decembra 1966, G. A. Res. 2200A (XXI) (vstúpil do platnosti 3. januára 1976) [ICESCR].

^[80]Dohovor o právach dieťaťa, 20. novembra 1989, G. A. Res. 44/25 (vstúpil do platnosti 2. septembra 1990), [CRC].

^[81]Pekinská deklarácia a Akčná platforma zo 4. Svetovej konferencie o ženách, 17. októbra 1995, UN Doc A/CONF. 177/20.

^[82]OSN, Populácia a rozvoj. Akčný program prijatý na Medzinárodnej konferencii o populácii a rozvoji, Káhira, 5. -13. septembra 1994 (New York: OSN, United Nations, Department for Economic and Social Information and Policy Analysis, ST/ESA/SER.A/149, 1994). [ICPD Akčný program].

^[83]Ľudské práva a základné slobody, garantované Európskym dohovorom, ktoré súvisia so sexuálnymi a reprodukčnými záujmami, zahŕňajú právo na život (článok 2), právo na ochranu pred mučením, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním (článok 3), právo na slobodu a bezpečnosť (článok 5), právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (článok 8), právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva (článok 9), právo na slobodu prejavu (článok 10), na slobodu združovania (článok 11), právo uzavrieť manželstvo (článok 12), právo na ochranu pred diskrimináciou (článok 14 a Protokol 12), ako aj právo na vzdelanie (Protokol 1 článok 2).

^[84]Cook, Rebecca J.: „Human Rights and Reproductive Self-Determination.“ (1994-1995) 44 Am. U. L. Rev. 975 s. 979 [Cook: „Human Rights and Reproductive Self-Determination“].

^[85]Tamtiež.

^[86]Bartlett, Katharine T.: „Feminist Legal Methods“ (1989-1990) 103 Harv. L. Rev. 829 [Bartlett: „Feminist Legal Methods“]. Podrobnejšiu analýzu uplatňovania feministických právnych metód v prípade výhrady vo svedomí u farmaceutov pozri In: Smearman, Claire A.: „Drawing the Line: The Legal, Ethical and Public Policy Implications of Refusal Clauses for Pharmacists.“ 2006 48 Ariz. L. Rev. 469 s. 492-507 [Smearman: „Drawing the Line“].

^[87]Bartlett: „Feminist Legal Methods“, tamtiež, s. 837.

^[88]Tamtiež, s. 846.

^[89]Tamtiež, s. 851.

^[90]Tamtiež, s. 866. Pozri aj MacKinnon, Catharine A.: Toward a Feminist Theory of the State. Harvard University Press, Cambridge 1989, s. 83-105.

^[91]Beatty, poznámka č. 58, s. 169 a 173; Bartlett: „Feminist Legal Methods“, tamtiež, s. 861.

^[92]Rada Európy, Dôvodová správa k Protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ETS č. 177, http://conventions.coe.int/tres.y/en/Reports/Html/177.htm (návšteva: 30. júla 2006) [Rada Európy: „Dôvodová správa“].

^[93]Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol predložený na podpis 4. novembra 2000. Do účinnosti vstúpil 1. apríla 2005. Celkový počet ratifikácií k 29. februáru 2008: 16 štátov. [„Protokol č. 12“].

^[94]Rada Európy: „Dôvodová správa“. Poznámka č. 92, odsek 21.

^[95]Článok 1 ods. 1 Protokolu č. 12, poznámka č. 93.

^[96]Hoci Dôvodová správa hovorí, že termín „zákon“ v sebe zahŕňa aj medzinárodné právo „... to ešte neznamená, že toto ustanovenie zakladá právomoc ESĽP preskúmavať súlad s pravidlami práva zakotvenými v iných medzinárodných dokumentoch.“; poznámka č. 92, odsek 29.

^[97]CEDAW, poznámka č. 8, článok 16 ods. 1 písm. e).

^[98]Cook, Rebecca J.: „Exploring fairness in health care reform“. In: Journal for Juridical Science, 2004, 29(3): 1-27, s. 22.

^[99]Doyal, Lesley: „Gender equity in health: debates and dilemmas.“ Social Science & Medicine, 2000, 51, 931-939, s. 933.

^[100]OSN, Výbor CEDAWu: Všeobecné odporúčanie č. 24, poznámka č. 3, odsek. 12.

^[101]Pozri napríklad: OSN, Výbor pre odstránenie diskriminácie žien, Všeobecné odporúčanie č. 25: Dočasné osobitné opatrenia (článok 4 ods. 1), (30. zasadnutie, 2004) In: Zbierka Všeobecných komentárov a Všeobecných odporúčaní orgánov ľudskoprávnych zmlúv. Dokument OSN HRI GEN/1/Rev. 7 (2004).

^[102]Thlimmenos v. Grécko (2000), sťažnosť č. 34369/97, ESĽP, CEDH/ECHR 2000-IV.

^[103]Tamtiež, odsek 44.

^[104]Pozri aj Fegan, Eileen V. - Rebouche, Rachel: „Northern Ireland’s Abortion Law: The Morality of Silence and The Censure of Agency.“ Feminist Legal Studies 11, 2003, s. 221-254 (O neefektívnosti interrupčného zákona v Severnom Írsku a o tom, ako sa v diskusiách o interrupciách v Severnom Írsku neberú do úvahy záležitosti a autonómia žien.); Mullally, Siobhán: „Debating Reproductive Rights in Ireland.“ Human Rights Quarterly 27, 2005, s. 78-104 (Mullally skúma „zápas o reprodukčnú autonómiu v kontexte diskusií, ktoré sa v Írsku vedú o interrupciách a pri ktorých sa reprodukčné práva žien často vykresľujú ako nepriateľské voči kultúrnej a národnej suverenite Írska.“); Poľská federácia pre ženy a plánovanie rodiny (Polish Federation for Woman and Family Planning): The anti-abortion act in Poland, The Functioning, Social Consequences, Attitudes and Behaviours.

(Warsaw: PFWFP, September 2000), online: PFWFP http://www.federa.org.pl/publikacje/raporty/aborcja2000/index.htm citované In: Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“, poznámka č. 7, s. 18.

^[105]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“, tamtiež.

^[106]Poľská federácia pre ženy a plánovanie rodiny (Polish Federation for Woman and Family Planning): The anti-abortion act in Poland, poznámka č. 104.

^[107]Cook: „Human Rights and Reproductive Self-determination.“, poznámka č. 84, s. 1007.

^[108]K identifikácii základných práv Dohovoru súvisiacich s reprodukčnými záujmami pozri poznámku č. 83.

^[109]Open Door a Dublin Well Woman v. Írsko (1992), sťažnosť č. 14234/88, 14235/88, 246-A ESĽP (Ser. A) [Open Door and Dublin Well Woman]. (Sťažovateľky, zástupkyne dvoch gynekologických kliník v Dubline, tvrdili, že sú diskriminované na základe rodu v uplatňovaní ich práva na súkromný život v dôsledku súdneho príkazu, ktorý zakázal šírenie informácií o interrupciách dostupných za hranicami Írska. Svoju námietku podložili tým, že „mužom neboli odopierané informácie, ktoré sú ,kľúčové pre ich rozhodovanie v oblasti reprodukcie a zdravia.’“), odsek 81.

^[110]OSN, Výbor CEDAWu: Všeobecné odporúčanie č. 24, poznámka č. 3, odsek. 11.

^[111]Doyal: „Gender equity in health“, poznámka č. 99, s. 933.

^[112]Tamtiež.

^[113]Pretty v. Spojené kráľovstvo (2002), sťažnosť č. 2346/02, ESĽP, CEDH/ECHR 2002-III [Pretty]; Mikulic v. Chorvátsko (2002), sťažnosť č. 53176/99, ESĽP, CEDH/ECHR 2001-I.

^[114]X. a Y. v. Holandsko (1985), sťažnosť č. 00008978/80, 91 ESĽP (Séria A) odsek. 23. [X. a Y.]; Tysiąc v. Poľsko (2007), sťažnosť č. 5410/03, ESĽP, odsek. 110 [Tysiąc].

^[115]Tamtiež.

^[116]Pozri napríklad Pretty, poznámka č. 113, odsek 61; Tysiąc, tamtiež, odsek 130.

^[117]X. a Y., poznámka č. 114, odsek 22; Y. F. v. Turecko (2003), sťažnosť č. 24209/94, ESĽP, CEDH/ECHR 2003-IX.

^[118]Pan American Health Organization WHO: Promotion of Sexual Health - Recommendations for Action — Proceedings of a Regional Consultation Convened by PAHO/WHO in Collaboration with the World Association for Sexology, Antigua Guatemala, Guatemala, 19. – 22. mája 2000, (Washington, D. C.: PAHO, 2001), online: PAHO http://www.paho.org/English/HCP/HCA/PromotionSexualHealth.pdf (posledná návšteva: 20. august 2007) citované In: Cook, Dickens & Fathalla, poznámka č. 36, s. 174.

^[119]Pan American Health Organization WHO. Tamtiež, s. 6, citované In: Cook, Dickens & Fathalla. Tamtiež, s. 175.

^[120]ICPD: Akčný program, poznámka č. 82.

^[121]Tamtiež, odsek. 7.2.

^[122]Článok 16 ods. 1 písm. e) CEDAWu, poznámka č. 8, stanovuje:

„1. Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe rovnosti mužov a žien: [...] e) rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.“

^[123]Cook, Rebecca J.: „International Protection of Women’s Reproductive Rights.“ 1991-1992, 24 N. Y. U. J. Int’l L. & Pol. 645, s. 696.

^[124]Tysiąc, poznámka č. 114. (Sťažovateľka Alica Tysiąc utrpela ťažkú poruchu zraku v dôsledku toho, že bola prinútená pokračovať vo svojom tehotenstve až do pôrodu, a to po tom, ako jej bola odoprená interrupcia zo zdravotných dôvodov povolená v Poľsku zo zákona.) K tomu pozri aj: Center for Reproductive Rights: Written Comments to the European Court of Human Rights, case Tysiąc v. Poland, sťažnosť č. 5410/03, 21. septembra 2005, dostupná aj na: http://www.reproductiverights.org/pdf/AmicusECHR.92005.pdf

^[125]Tysiąc, tamtiež, odseky 117-8.

^[126]Článok 5 ods. 1 Dohovoru, poznámka č. 4, stanovuje: „(1) Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom [...].“

^[127]Pozri napríklad East African Asians v. Spojené kráľovstvo, 1978, sťažnosť č. 4626/70 a ďalšie, Eur. komisia ĽP, rozhodnutie zo 6. marca 1978 o prijateľnosti sťažnosti, 78-A D. R. 5.

^[128]Reid, Karen: A Practitioner‘s Guide to the European Convention on Human Rights, 2. vydanie. Sweet & Maxwell Ltd, Londýn 2004, s. 241.

^[129]Tamtiež.

^[130]R. v. Morgentaler, 1988, 44 DLR (4th) 385 (Najvyšší súd Kanady).

^[131]Tamtiež, odsek. 243.

^[132]Tamtiež.

^[133]Global Health Council: Promises to Keep: The Toll of Unintended Pregnancies On Women‘s Lives in the Developing World 7(Washington, D. C. 2002). Dostupné na http://www.globalhealth.org/assets/publics.ions/PromisesToKeep.doc

^[134]Svetová zdravotnícka organizácia: Unsafe Abortion: Global and Regional Estimates of Incidence of and Mortality due to Unsafe Abortion with a Listing of Available Country Data. WHO, Ženeva, 3. vydanie, 1997, In: Cook - Dickens - Fathalla, poznámka č. 36, s. 26-7.

^[135]Herbe, Donald W.: „The Right to Refuse: A Call for Adequate Protection of A Pharmacist‘s Right to Refuse Facilitation of Abortion and Emergency Contraception.“ 2002-2003, 17 J. L. & Health 77 s. 85 [Herbe, „The Right to Refuse“].

^[136]International Federation of Gynecology and Obstetrics (FIGO): „Ethical Aspects of Induced Abortion for Non-Medical Reasons.“ 1998, odsek 11. In: FIGO: Recommendations on Ethical Issues in Obstetrics and Gynecology by the FIGO Committee for the Ethical Aspects of Human Reproduction and Women’s Health. FIGO, Londýn 2003, s. 62-5.

^[137]National Advisory Committee on Emergency Contraception (NACEC), BACKGROUNDER. (Canada: NACEC, 2003). Dostupné na http://www.pharmacists.ca/content/about_cpha/whs.s_happening/cpha_in_act... (posledná návšteva: 15. august 2006). Pozri aj WHO: Emergency contraception. A guide for service delivery. WHO, Ženeva 1998).

^[138]Erdman, Joanna N. - Cook, Rebecca J.: „Protecting Fairness in Women‘s Health: The Case of Emergency Contraception.“ In: Flood, Colleen M. (ed.): Just Medicare: What‘s In, What‘s Out, How We Decide. University of Toronto Press, Toronoto 2006, s. 137-67.

^[139]FIGO: Guidelines in Emergency Contraception. 2001, odsek 3 (Recomm.) in FIGO, poznámka č. 136, s. 65-6.

^[140]Pozri napríklad prípad Tysiąc, poznámka č. 114 a 124. Pozri aj Center for Reproductive Rights: Written Comments to the European Court of Human Rights, case Tysiąc v. Poland, Application No. 5410/03. Poznámka č. 124.

^[141]Pozri poznámku č. 122 a s ňou súvisiaci text.

^[142]Cook, Dickens, Fathalla. Poznámka č. 36, s. 210.

^[143]Reid, poznámka č. 128, s. 336. Pozri aj Guerra a ďalší v. Taliansko, 1998. R. J. D. 1998-I, No. 64, ESĽP, odsek 53. V prípade Guerra a ďalší ESĽP interpretoval slobodu prijímať informácie podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru ako slobodu, ktorá „zakazuje vláde obmedzovať prístup osoby k informáciám, ktoré jej chcú alebo sú ochotné poskytnúť iné osoby.“ Súd odmietol rozhodnúť, že vláda má pozitívny záväzok zhromažďovať a rozširovať informácie z vlastného podnetu. Článok 10 Dohovoru, poznámka č. 4, stanovuje: „1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. [...]; 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, [...].“

^[144]Open Door a Dublin Well Woman, poznámka č. 109.

^[145]Tamtiež, odsek 9-28.

^[146]Tamtiež, odsek 77.

^[147]Tamtiež.

^[148]Tamtiež, odsek 72.

^[149]Coliver, S.: „The Right to Information Necessary for Reproductive Health and Choice Under International Law.“ In: Coliver, S.: The Right to Know: Human Rights and Access to Reproductive Health Information. Article 19 and University of Pennsylvania Press, Londýn, Philadelphia 1995. Citované In: Cook, Dickens, Fathalla, poznámka č. 36, s. 210.

^[150]OSN, Výbor CEDAWu: Všeobecné odporúčanie č. 24, poznámka č. 3, odsek 20.

^[151]Tamtiež.

^[152]Tamtiež, odsek 18.

^[153]Pozri napríklad Smearman: „Drawing the Line“, poznámka č. 86, s. 482.

^[154]Tamtiež, s. 481-4. Smearman vysvetľuje, že „v roku 1998, tridsaťosem rokov potom, ako Food and Drug Administration povolila užívanie orálnej antikoncepcie na predpis, len 15 % zdravotného poistenia pokrývalo celý objem predpísanej antikoncepcie, ktorú bežne užívali ženy a 49 % plánov zdravotného poistenia nepokrývalo žiadnu“. Menej než dva mesiace po tom, ako bola na trh uvedená Viagra – v roku 1998, „takmer polovica všetkých predpisov na Viagru bola pokrytá zdravotným poistením“. S. 481-2.

^[155]Cook, Dickens, Fathalla. Poznámka č. 36, s. 213.

^[156]Pozri napríklad: van Dijk, van Hoof, van Rijn, Zwaak. poznámka č. 61, s. 340.

^[157]Gunn: „Adjudicating Rights of Conscience“, poznámka č. 21, s. 325-6.

^[158]Tamtiež.

^[159]Pozri napríklad Prípad Otto-Preminger-Institute v. Rakúsko, 1994, sťažnosť č. 13470/87, ESĽP.

^[160]Dahlab, poznámka č. 65, s. 12. K diskusii o princípe voľného uváženia (margin of appreciation principle) pozri napríklad: Arai-Takahashi, Yutaka: The Margin of Appreciation Doctrine and the Principle of Proportionality in the Jurisprudence of the ECHR. Intersentia, Oxford 2002; O‘Donnell, Thomas A.: „The Margin of Appreciation Doctrine: Standards in the Jurisprudence of the European Court of Human Rights.“ Human Rights Quarterly, 1982, 4, s. 474.

^[161]Dahlab, Tamtiež.

^[162]Pozri napríklad MacKinnon, Catharine A.: Are Women Human?: And Other International Dialogues. Harvard University Press, Cambridge 2006.

^[163]Tamtiež. Pozri aj MacKinnon, Catharine A.: Women‘s Lives, Men‘s Laws. Harvard University Press, Cambridge 2005.

^[164]Pozri najmä OSN, Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva: Všeobecný komentár č. 14: The Right to the Highest Sustainable Standard of Health Art. 12. (22. zasadnutie v roku 2000) In: Zbierka Všeobecných komentárov a Všeobecných odporúčaní orgánov ľudskoprávnych zmlúv. Dokument OSN HRI/GEN/1/Rev 5 (2001) [Výbor CESCR, Všeobecný komentár č. 14]. OSN, Výbor CEDAWu: Všeobecné odporúčanie č. 24, poznámka č. 3.

^[165]Výbor CESCR: Všeobecný komentár č. 14. Tamtiež, odsek 12.

^[166]Tamtiež.

^[167]ICESCR, poznámka č. 79, článok 12 ods. 1 stanovuje: „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia.“

^[168]Výbor CESCR: Všeobecný komentár č. 14, poznámka č. 164, odseky 36, 37, 43.

^[169]Tamtiež, odsek 51.

^[170]Tamtiež.

^[171]OSN, Výbor CEDAWu: Všeobecné odporúčanie č. 24, poznámka č. 3, odseky 21, 29.

^[172]Tamtiež, odsek 11.

^[173]Pozri aj Sonfield, Adam: „Rights vs. Responsibilities: Professional Standards and Provider Refusals.“ The Guttmacher Report on Public Policy, August 2005; Charo, R. Alta: „Health Care Provider Refusals to Treat, Prescribe, Refer or Inform: Professionalism and Conscience.“ American Constitution Society for Law and Policy, February 2007 [Charo, „Health Care Provider Refusals to Treat, Prescribe, Refer or Inform“].

^[174]Pozri Smearman: „Drawing the Line“, poznámka č. 86, s. 507.

^[175]Charo: „Health Care Provider Refusals to Treat, Prescribe, Refer or Inform.“ Poznámka č. 173, s. 13.

^[176]Pozri napríklad Dickens, Bernard M.: „Conscientious Objection: A Shield or a Sword?“ In: McLean, Sheila A. M. (ed.): First Do No Harm: Law, Ethics and Healthcare. (Ashgate, Aldershot 2006) s. 337-51 [Dickens: „Conscientious Objection: A Shield or a Sword?“].

^[177]Teliska, Holly: „Obstacles to Access: How Pharmacist Refusal Clauses Undermine the Basic Health Care Needs of Rural and Low-Income Women.“ 20 Berkley J. Gender L. & Just., 2002, 229, s. 233-5 [Teliska: „Obstacles to Access.“].

^[178]Pozri aj Charo: „Health Care Provider Refusals to Treat, Prescribe, Refer or Inform.“ Poznámka č. 173, s. 2. Charo upozorňuje, že tradične takmer všetky štáty USA majú v platnosti nejakú klauzulu týkajúcu sa výhrady vo svedomí pri vykonávaní interrupcií. Avšak „v súčasnosti najmä s debatou o interrupciách v ústredí širších diskusií o antikoncepcii, starostlivosti pri konci života, eutanázii, genetickom výskume, reprodukčných technológiách a výskume embryonálnych kmeňových buniek začali zdravotné sestry a bratia a farmaceuti požadovať rovnaké právo na odmietnutie výkonu takýchto zákrokov.“

^[179]Britská lekárska asociácia napríklad umožňuje lekárom odmietnuť predpísať antikoncepciu, no iba pod podmienkou, že odkážu ženu k takému poskytovateľovi, ktorý si neuplatňuje výhradu vo svedomí. V Španielsku prijali autonómne oblasti Cantabria a La Rioja zákony, ktoré umožňujú farmaceutom odmietnuť splniť svoju profesionálnu povinnosť, ak to neohrozuje práva pacientky či pacienta (v Cantabrii) alebo zdravie pacientky či pacienta (v La Rioji). Pozri poznámku č. 39. Pozri tiež Etický kódex zdravotníckeho pracovníka SR, poznámka č. 40.

^[180]Pozri Herbe: „The Right to Refuse.“ Poznámka č. 135, s. 86.

^[181]Pozri Smearman: „Drawing the Line.“ Poznámka č. 86, s. 497-500.

^[182]Herbe: „The Right to Refuse.“ Poznámka č. 135, s. 85.

^[183]Pozri poznámky č. 136 a 137 a súvisiaci text.

^[184]Svetová lekárska asociácia: Deklarácia práv pacienta. Prijatá na 34. svetovom lekárskom zhromaždení v Lisabone september – október 1981, doplnené v roku 1995, edične upravené v roku 2005, odsek 1f.

^[185]FIGO, Výbor pre etické aspekty ľudskej reprodukcie a zdravia žien: Ethical Guidelines on Conscientious Objection. FIGO, Londýn, august 2005, odsek 1.

^[186]Hepler, Charles D.: „Balancing Pharmacists‘ Conscientious Objections With Their Duty to Serve.“ J Am Pharm Assoc. 2005, 45(4): 434-436.

^[187]Pozri Smearman: „Drawing the Line.“, poznámka č. 86, s. 507-10.

^[188]Cohen, Susan A.: „Objections, Confusion Among Pharmacists Threaten Access To Emergency Contraception.“ In: The Guttmacher Report on Public Policy. Guttmacher Institute, New York 1999, s. 2. Dostupné na http://www.guttmacher.org/pubs/tgr/02/3/index.html

^[189]Tamtiež, pozri aj Smearman: „Drawing the Line.“, poznámka č. 86, s. 509. Smearman konštatuje, že súdy v USA „vo všeobecnosti uznávajú povinnosť farmaceutov zabezpečiť patričnú starostlivosť, ak odmietnu vykonať svoje profesionálne povinnosti.“ Autorka ďalej vysvetľuje, že súdy uznávajú, že „farmaceuti môžu ako poslední zaznamenať akékoľvek pochybenie, ktoré je nebezpečné, alebo si všimnúť niečo, čo si lekár nevšimol [...].“

^[190]Dickens: „Conscientious Objection: A Shield or a Sword?“, poznámka č. 176, s. 347. Dickens vysvetľuje, že „... úmyselné zadržanie informácií o možnostiach pacientky podstúpiť interrupciu, sterilizáciu alebo užiť núdzovú antikoncepciu, ako aj informácií o náhradnom poskytovateľovi služby, ktorú pacientka požaduje, ale ktorú jej lekár odmieta poskytnúť na základe výhrady vo svedomí, a to aj v prípade, ak je výhrada vo svedomí umožnená zo zákona, je vždy profesionálnym pochybením.“

^[191]Cook, Dickens a Fathalla, poznámka č. 36, s. 109-15.

^[192]Pozri aj poznámky č. 33-5 a s tým súvisiaci text.

^[193]Pozri Teliska: „Obstacles to Access“, poznámka č. 177.

^[194]Smearman vysvetľuje, že v USA odporučenie pacientky do náhradnej lekárne sa prakticky nedá využiť, pretože „... mnohí farmaceuti a farmaceutky, ktoré si uplatňujú výhradu vo svedomí, odmietajú tiež posunúť recept na antikoncepciu, ako aj ho vyplniť.“ Smearman: „Drawing the Line.“ Poznámka č. 86, s. 537.

^[195]The American College of Obstetricians and Gynecologists, Women’s Health Care Physicians: The Limits of Conscientious Refusal in Reproductive Medicine. Committee Opinion, No. 385, November 2007.

---

Táto štúdia bola pôvodne publikovaná v „European Journal of Health Law“, Vol. 15, No. 1, (máj 2008), s. 7-43 pod názvom „Conscientious Objection in Reproductive Health Care: Analysis of Pichon and Sajous v. France“

© Koninklijke Brill NV, Leiden, Holandsko, 2008

DOI: 10.1163/092902708X300172

www.brill.nl/ejhl

Preklad z angličtiny: Jana Juráňová

Ďakujem profesorke Rebecce J. Cook (Faculty of Law, University of Toronto) za jej podporu a za všetky jej pripomienky k mojej magisterskej práci (Master‘s thesis), z ktorej som vychádzala pri písaní tejto štúdie. Zvlášť ďakujem aj Lise M. Kelly (LL.M. Candidate, Harvard Law School) za jej podnetné komentáre k predchádzajúcim verziám tejto štúdie. Výskumu, ktorý bol podkladom pre túto štúdiu, som mala možnosť venovať sa vďaka Graduate Scholarship in Reproductive and Sexual Health Law at the Faculty of Law, University of Toronto (2005 – 2006), ktorý financoval Open Society Institute. Chcela by som tiež poďakovať Foreign and Commonwealth Office (Veľká Británia) za to, že mi udelili štipendium „Chevening Scholarship“ (2007) a School of Law, Queen Mary, University of London, kde som ako hosťujúca výskumníčka túto štúdiu dokončila.