Archív

Právny rámec alebo ČO NA TO ZÁKON?

Základným právnym dokumentom, ktorý v Slovenskej republike zakazuje diskrimináciu a zároveň zaručuje náboženskú slobodu a slobodu svedomia je Ústava Slovenskej republiky. Ústava obsahuje Listinu základných práv a slobôd a upravuje povinnosti štátu voči svojim občanom a iným obyvateľom. Podľa čl. 12, ods. 1 ústavy “ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach”.

Zákaz diskriminácie je podrobnejšie vyjadrený v ods. 2, podľa ktorého sa základné práva slobody zaručujú na území Slovenskej republiky“všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod, alebo iné postavenie.” Z týchto dôvodov nemožno nikoho poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. V čl. 24 sa zaručuje sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, ako aj sloboda prejavovať svoje náboženstvo.

Podľa ústavy možno základné práva a slobody obmedziť len zákonom. Obmedzenia pritom nesmú ohroziť podstatu a zmysel práv a slobôd a musia byť použité len na ochranu hodnôt presne uvedených v ústave, napr. verejný poriadok, zdravie, mravnosť, práva a slobody iných. Práva a slobody možno obmedziť, len ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Zákaz diskriminácie a slobodu svedomia zaručujú aj významné medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, ktoré sú právne záväzné aj pre Slovenskú republiku. Jedným z nich je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ku ktorému v roku 1976 pristúpilo ešte socialistické Československo a ktorý platí dodnes. Ten v čl. 18 zaručuje slobodu vierovyznania a v článku 26 zakazuje akúkoľvek diskrimináciu a garantuje rovnosť práv. Nad dodržiavaním Paktu bdie Výbor pre ľudské práva OSN.

Ďalším významným dokumentom je jeden z pilierov Rady Európy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten v čl. 14 zaručuje zákaz diskriminácie pri uplatňovaní tých práv, ktoré sú zakotvené v dohovore. Oba dokumenty prikazujú štátu, aby chránil našu slobodu vierovyznania a bez diskriminácie nám umožnil prejavovať svoje presvedčenie. Táto sloboda “môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.”(čl. 9, ods. 2. Európskeho dohovoru). Tieto medzinárodné zmluvy nás, podobne ako Ústava SR, chránia predovšetkým pred aktívnou a pasívnou diskrimináciou zo strany štátnych orgánov, neposkytujú však plnú ochranu pred diskriminačným konaním súkromných osôb.

Aj z toho dôvodu boli na pôde Európskej únie prijaté antidiskriminačné smernice. Z hľadiska našej témy je dôležitá najmä Smernica Rady č. 2000/78, hovoriaca o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní bez ohľadu na náboženstvo a vieru.

Slovenská republika si v roku 2004 splnila svoju povinnosť a prijatím antidiskriminačného zákona preniesla antidiskriminačné smernice do svojho právneho poriadku. Tento zákon zakazuje diskrimináciu tak štátnym a iným orgánom verejnej správy (napríklad obciam alebo vyšším územným celkom), ako aj súkromným osobám. Taktiež veľmi podrobne definuje jednotlivé formy diskriminácie. Ustanovuje tiež, akými právnymi prostriedkami sa človek proti tejto zakázanej diskriminácii môže chrániť.

Zákaz diskriminácie sa čiastkovo nachádza aj v iných zákonoch a právnych predpisoch SR, vždy vo vzťahu k problematike, ktorú upravujú.