POĽP

Poradňa pre občianske a ľudské práva bola založená v novembri 2001 v kuchyni na pražskom Žižkove štyrmi Slovenkami a jedným Slovákom, dlhodobo žijúcimi v Českej republike. O dôvodoch založenia Poradne na Slovensku neskôr kolovali rôzne konšpiračné teórie, napr. že išlo o komplot “maďarských Židov riadených Sorosom“ či spiknutie cudzincov proti Slovensku. No skutočné dôvody boli vlastne trochu dramatické.

Niekoľkom mesiacov pred stretnutím v mojej kuchyni ma pri výskume pre správu EÚ o právach menšín v SR fyzicky napadol primár jednej (nemenovanej) pôrodnice na východnom Slovensku. Stalo sa to potom, ako som sa na vlastné oči chcela presvedčiť, či v slovenských nemocniciach naozaj existujú “cigánske izby.“ Privolaná polícia sa ma neskôr nezastala, len sa ma lakonicky spýtala, čo očakávam, keď v špitáli robím “cirkus o sterilizáciách.“ V tej dobe som sa naivne domnievala, že prax násilných sterilizácií rómskych žien skončila na Slovensku pádom komunizmu a to, že v nej lekári naďalej pokračovali, bolo pre mňa šokom.

V slovenskom neziskovom sektore však táto problematika vtedy nerezonovala. Po rokoch mečiarovského režimu boli pri moci demokrati, Slovensko nastúpilo úspešne cestu reforiem a vstupu do Európskej únie a mnohí ľudia z neziskoviek dokonca obsadili funkcie v štátnych inštitúciách. Násilné sterilizácie rómskych žien neboli pre nikoho prioritou. A preto sme sa nakoniec my – piati – ”bývalí občania a občianky česko-slovenskej federácie” – rozhodli, že to tak nenecháme.

Veľa krát som počula, že presadzovaním spravodlivosti pre ženy poškodené praxou násilných sterilizácií a ich odškodnenia som prejavila veľkú odvahu, keďže to vyžadovalo byť v podstate neustále proti všetkým – proti vláde, proti lekárom, proti negatívne naladenej verejnosti a médiám, ktoré útočili zo všetkých strán. Z mojej strany však išlo hlavne o naštvanosť, že k niečomu takému, ako k násilným sterilizáciám môže stále dochádzať v (údajne) civilizovanej krajine v srdci Európy.

V Poradni je však veľa ľudí, ktorí obrovskú odvahu naozaj prejavili a neustále prejavujú. V začiatkoch to boli predovšetkým Vanda (ktorá odišla z lukratívneho miesta právničky v banke, aby sa ku mne pridala), Lenka (vďaka ktorej výborným organizačným schopnostiach sme mohli plynule fungovať a ktorá neochvejne odbíja všetkých fanatikov, ktorí do Poradne volali s tým, že nám prídu rozbiť hubu) a Katka, Vierka, Stanka a Natália (ktoré nám ukázali dôležitosť komunitnej práce a toho, že ľudské práva nemožno obhajovať bez dôvery tých, ktorým chceme pomáhať). Neskôr sa pridali Andrea, Števo, Denisa, Agi a mnohí iní a iné. Najväčšiu odvahu však prejavili a stále prejavujú mnohé rómske aktivistky, ktoré boli násilne sterilizované, ale rozhodli sa postaviť za svoje práva. K nim sa pridali ďalšie Rómky a Rómovia, ktorí a ktoré sa postavili proti diskriminácii v rôznych oblastiach – v školstve, na pracovisku, v reštauračných zariadeniach a podobne – a to aj súdnou cestou.

Títo všetci a všetky sa zaslúžili o to, že zo skromného projektu hŕstky pražských Sloveniek a Slováka vzišla jedna z najúspešnejších a najvplyvnejších ľudskoprávnych organizácií na Slovensku, organizácia, ktorá stelesňuje význam ochrany práv menšín v najsilnejšej podobe. Len vďaka nim Poradňu nepostihol typický osud všetkých politických strán na Slovensku, ktoré neprežijú odchod ich zakladateľa/zakladateľky. Za ich prácu a úsilie im nikdy neprestanem byť hlboko vďačná.

Dvadsať rokov je dlhá doba na to, aby organizácia vydržala, veď ani mnoho slovenských politických strán či firiem nie je po dvadsiatych rokoch už dávno medzi nami. Tu by som chcela len útržkovite spomenúť päť pre mňa najdôležitejších a definujúcich míľnikov na bohatej ceste Poradne a ľudí, ktorí ju tvoria:

Čítajte viac

Barbora Bukovská (jedna zo zakladateliek Poradne)

 
© POĽP, 2022
Článok uverejnila Poradňa pre občianske a ľudské práva 22. 7. 2022 na svojej webovej stránke v rubrike Blog.