Slovník

Pozri Zákon o rovnakom zaobchádzaní

Diskriminácia je znevýhodňovanie alebo obmedzovanie jednotlivca alebo skupiny osôb, ktoré sa deje z dôvodu ich pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, sexuálnej orientácie, viery, náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Diskrimináciou je každé neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu alebo iných ľudí, ktorí majú istú moc, právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí.

Dobré mravy (angl. good manners) sú významovo široký pojem, ktorý dnešné právo chápe ako korektív smerujúci k zmierneniu neprimeranej tvrdosti pozitívneho práva. Historicky majú svoj pôvod v rímskom práve, v ktorom sa stali nástrojom zmierňovania tvrdosti práva.Sú to vo všeobecnosti pravidlá morálneho a etického charakteru, ktoré platia v demokratickej spoločnosti, kde sa uplatňuje vzájomná slušnosť, vzájomný rešpekt a ohľaduplnosť. Ide o určité ustálené a uznávané pravidlá správania sa, ktoré vedú jednotlivcov k vzájomnému rešpektovaniu sa a tiež k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (napr. slušnosť, ohľaduplnosť, tolerancia, rešpektovanie druhého človeka). Uplatňuje sa zásada, že akákoľvek činnosť v rozpore s dobrými mravmi je neprípustná. Slovenské právo používa pojem dobrých mravov vo viacerých zákonoch (Zákonník práce, Občiansky zákonník, Trestný zákon, Antidiskriminačný zákon), no jeho presná definícia neexistuje. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu, alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Hodnotenie súladu či nesúladu s dobrými mravmi patrí v každom konkrétnom prípade sudcovi/sudkyni.

Etický kódex predstavuje súbor základných pravidiel správania sa v určitej spoločnosti, profesii. Etický kódex sa mení podľa toho, o akú profesiu ide. Objasňuje, aké správanie organizácia očakáva od zamestnanca/zamestnankyne v rôznych situáciách a zároveň dáva najavo, že zámerom a očakávaním organizácie je vštepiť mi etické dimenzie svojej politiky a činnosti. Etický kódex firmy môže nielen usmerňovať činnosť zamestnancov/zamestnankýň v oblasti práva a konfliktu záujmov, ale zamestnancom/zamestnankyniam a manažmentu umožňuje hodnotiť v pojmoch morálky aj ciele, praktiky a činnosti firmy, aby získali istotu, že firma pôsobí v súlade s etickým kódexom. Ak sa manažment dôsledne pridržiava etického kódexu, potom kódex môže prispieť k rozvoju morálneho étosu celej firmy.
Je dokumentom, ktorý pomáha vštepovať zamestnancom/zamestnankyniam na všetkých úrovniach podniku vedomie zodpovednosti, potrebu rozmýšľať o svojich skutkoch v morálnych pojmoch a rozvíjať hodnoty príslušiace ich postaveniu. Ide o dokument, na ktorý sa zamestnanci/zamestnankyne môžu odvolať, kedykoľvek sa od nich žiada, aby konali v rozpore s jeho obsahom. Úsilie vynaložené na vypracovanie etického kódexu sa mimoriadne zhodnotí, najmä ak kódex bude nútiť veľký počet zamestnancov/zamestnankýň firmy, aby hlboko uvažovali o svojom poslaní a povinnostiach, ktoré majú ako skupina voči celej spoločnosti. Ak je kódex vytvorený, môže sa využiť na generovanie ďalšej diskusie a prípadnej modifikácie kódexu. Etický kódex má zároveň ubezpečiť spotrebiteľa/spotrebiteľku, klienta/klientku i verejnosť o tom, že firma sa vo svojej činnosti pridržiava štandardných morálnych princípov a prípadné rozpory môžu prostredníctvom kódexu kontrolovať.

Pojem etnicita je veľmi tažké jednoznačne vymedziť. V antickom Grécku pojem „ethnos“ označoval jednak skupinu ľudí, zvierat alebo predmetov, ale aj rod, čo slúžilo pre vymedzenie príslušníkov/príslušníčok určitej komunity. Vo francúzštine slovo „ethnie“ označuje komunitu, ktorá je vymedzená určitými špecifikami, ako výsledok historického vývoja. Podľa súčasných autorov a autoriek sa pojem etnická komunita spája so spoločným menom, spoločnou históriou, kultúrou a najmä jazykom a náboženstvom, v niektorých prípadoch aj vlastným územím, prípadne istým pocitom solidarity.
Etnicita je pojem používaný najmä v sociológii a kulturálnych štúdiách. Sociológia považuje etnicitu za súbor naučených kultúrnych praktík, ktorými sa skupiny definujú a navzájom od seba odlišujú, a to predovšetkým v oblasti jazyka, dejín, pôvodu (vrátane nepreukázateľného a mýtického pôvodu), náboženstva a “zdobenia” (tradícia obliekania, zmien tela, vzťah k telu). Táto definícia býva však kritizovaná pre svoju všeobecnosť, ktorá neumožňuje dostatočne odlíšiť etnicitu od pojmu kultúra. Pojem etnicita sa preto v sociológii doplňuje pojmom rasa. Väčšinou sa hovorí o kategórii “etnicita a rasa”, pričom pojem rasa sa dáva do kategórie biologickej súvislosti, hoci najmä autori a autorky kulturálnych štúdií zdôrazňujú kultúrny a konštruktivistický charakter aj pojmu rasa. Pojem rasa sa osamotene v sociológii neužíva kvôli dejinám svojho zneužitia v rasistických teóriách.
V zmysle antidiskriminačného zákona (ADZ) predstavuje „príslušnosť k etnickej skupine“ jeden z dôvodov, na základe ktorých je zakázané osobu/osoby diskriminovať (§ 2 ods. 1 ADZ).

Fašizmus (tal. fascimo) je politický smer pravicovo, konzervatívne a nacionalisticky orientovaného hnutia politických strán s využitím metód totalitarizmu, diktatúry a násilia. Predstavuje ideológiu, resp. politické hnutie antidemokratického a antiliberálneho zamerania. Fašistické zmýšľanie vychádza z nacionalizmu, prípadne rasizmu. Fašistická politická teória a prax sa po prvýkrát presadili v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim, prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d’ Italiani di Combattimento – Bojové zväzky Talianov. Samotný pojem fašizmus pochádza z latinského slova fascis, ktoré sa prekladá ako zväzok: pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou. Tento znak úradníkov rímskeho impéria si talianski fašisti privlastnili ako symbol svojho hnutia. V súčasnosti fašizmus znamená akýkoľvek prejav pravicového nacionalizmu represívnej povahy.

Genocída (lat. genocidium) predstavuje pripravený a vzájomne prepojený plán rôznych akcií, ktoré vedú k zničeniu základov života určitej skupiny obyvateľstva s cieľom eliminovať ju, vyhladiť. Ide o úmyselnú činnosť proti rasovej, etnickej alebo náboženskej skupine, ktorá vedie k úplnej alebo čiastočnej likvidácii osôb patriacich k tejto skupine. Prejavy môžu mať podobu hromadného zabíjania, zabráneniu pôrodov, presuny detí do iných skupín a pod. Známa je napríklad genocída židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny. Je tým najťažším zločinom proti ľudskosti. Podľa medzinárodného práva je genocída nepremlčateľným medzinárodným zločinom.

Menšina je pojmom sociologickým, politologickým a kultúrne antropologickým, pričom označuje dobre vymedzenú skupinu osôb, ktorá sa odlišuje od “väčšinovej” spoločnosti. Okrem tohto odlíšenia menšinu definuje aj pocit spolupatričnosti, solidarity, ako aj pocit znevýhodnenia zo strany väčšinového obyvateľstva. Vymedzenie menšiny je možné z niekoľkých hľadísk, napríklad hľadiska mocenského alebo z hľadiska podielu na populácii. Okrem týchto hľadísk je potrebné brať do úvahy aj existenciu telesných alebo kultúrnych špecifík príslušníkov a príslušníčok menšiny, postoj väčšiny k týmto špecifikám, vplyv mocenských vzťahov. V sociálno-ekonomických teóriách termín “menšina” typicky odkazuje na spoločensky podriadené etnické skupiny (chápané z hľadiska jazyka, národnosti, náboženstva). Iné menšinové skupiny tvoria osoby so zdravotným postihnutím, tzv. ekonomické menšiny (chudobní pracujúci alebo nezamestnaní), menšiny na základe veku (ľudia, ktorí sú mladší alebo starší, než je typické v produktívnom veku), sexuálne menšiny a ďalšie.
V slovenskom právnom poriadku patria práva národnostných menšín a etnických skupín medzi základné práva a slobody a sú garantované Ústavou SR (čl. 33 a čl. 34).

Ide o bežne používaný skrátený názov pre nacionálny socializmus, ktorým sa rozumie ideológia Hitlerovho hnutia – Národnej socialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) a zároveň jeho diktátorský režim, ktorý vládol v Nemecku v rokoch 1933 – 1945 a nazýva sa aj hitlerizmom. Medzi jeho hlavné následky patria druhá svetová vojna a holokaust. Nacizmus je ideológia založená na rasizme, nacionalizme a nadradenosti štátu nad jednotlivcom. Počas tridsiatych rokov 20. storočia bolo veľa podobných strán vytvorených v celej Európe a USA, ako napr. Britská únia fašistov (BUF) založená vo Veľkej Británii v roku 1932 Oswaldom Mosleym. Nacisti verili v nadradenosť svojej rasy a tvrdili, že Nemci predstavujú „čistý“ árijský národ. Tvrdili, že Nemecko pre prežitie ako veľký moderný národ potrebuje vytvoriť Ríšu v Európe, ktorá by pre nemecký národ zabezpečila potrebné pozemky, zdroje a rozšírenie obyvateľstva, aby bol schopný ekonomicky a vojensky súperiť s ostatnými mocnosťami.

Náboženstvo (lat. religia) je vzťah človeka k posvätnému, prostredníctvom ktorého človek transcenduje svoju skúsenosť s vonkajšou realitou. V užšom zmysle je náboženstvo vierou v jedného Boha alebo vo viacerých bohov. Tento vzťah si človek vytvára na základe zemepisného a kultúrneho rámca, v ktorom sa nachádza. O jeho rozmanitosti svedčia nespočetné náboženské predstavy na celom svete. Ateizmus je filozofický prístup k vzťahu k Bohu, že Boha neuznáva, prípadne v neho neverí. Panteizmus (z gréc. pan – všetko a theos – boh) je uznávanie jedinej podstaty, ktorou je Boh a je stotožňovaný s prírodou. Náboženstvá možno rozdeľovať podľa toho, koľkých bohov uznávajú. Pojmy monoteizmus a polyteizmussa odlišujú tým, že v prvom prípade jedinec uznáva alebo vyznáva len jedného boha (napr. kresťanstvo, islam, judaizmus) a v druhom prípade viacero (napr. hinduizmus, šintoizmus, keltské náboženstvo). Okrem toho existujú aj tzv. neteistické náboženstvá, teda neuznávajúce boha, ako napríklad budhizmus, taoizmus, konfucionizmus. Z hľadiska teritoriality, prípadne toho, či kladú dôraz na ústnu tradíciu alebo písomnosti, alebo či sa viažu na konkrétny kmeň prípadne iné spoločenstvo, možno náboženstvá deliť na prvotné (napr. náboženstvá pôvodných obyvateľov Austrálie, Afriky, Ameriky a pod.) a univerzálne (napr. kresťanstvo, islam, hinduizmus).

Národnosťou sa označuje spravidla príslušnosť osoby k určitému národu, avšak možno ju chápať aj ako príslušnosť osoby k národnostnej menšine alebo etnickej skupine. Pojem národnosť sa taktiež zvykne používať aj ako synonymum k pojmu národ alebo na označenie určitého spoločenstva. Určuje sa spravidla podľa štátu alebo oblasti narodenia, alebo podľa pôvodu predkov. Národnosť sa viaže na spoločné územie, jazyk (aspoň literárny), niektoré osobitosti kultúry a spoločné pomenovanie. Pojem slovenská národnosťsa začal používať asi v 10. storočí. V zmysle antidiskriminačnej legislatívy predstavuje „príslušnosť k národnosti“ jeden z dôvodov, na základe ktorých je zakázané osobu/osoby diskriminovať (§ 2 ods. 1 ADZ).

V širšom slova zmysle predstavuje neofašizmus tendencie k dosiahnutiu fašistických cieľov násilnými metódami – v súčasnej dobe najmä demonštráciami organizovanej sily. Usiluje sa obnoviť korporatívne formy fašistickej diktatúry. Neofašizmus reprezentujú politická filozofia a hnutia, ktoré vznikli v Európe v desaťročiach po 2. svetovej vojne. Rovnako ako predtým fašistické hnutia, neofašizmus obhajoval extrémny nacionalizmus, protiliberálny individualizmus, ostro kontrastoval s marxistickými a inými ľavicovými ideológiami, snúbil v sebe rasistické a xenofóbne myšlienky a podporoval populistické pravicové ekonomické programy. Na rozdiel od fašistov, neofašisti viac vinili za problémy svojich krajín neeurópskych prisťahovalcov než ľavičiarov a Židov.

Neonacizmus je politická ideológia vychádzajúca z nacizmu, ktorá vznikla po 2. svetovej vojne. Neonacisti vychádzajú z tézy o nadradenosti bielej rasy. Hlavným nepriateľom neonacistov sú imigranti, komunisti, liberáli, Rómovia a predovšetkým Židia. Neonacisti vinia Židov z mnohých spoločenských problémov a prisudzujú im rozsiahle medzinárodné konšpirácie za účelom ovládnutia sveta. Program je často populistický, väčšinu problémov štátu vidia v ideológii multikulturalizmu a liberálneho ľavičiarstva a prichádzajú s radikálnymi riešeniami, mnohokrát nezlučiteľnými s demokratickým zriadením. Podľa predstaviteľov tejto ideológie stojí biela rasa na vrchole vývoja ľudstva a jej najdokonalejšími predstaviteľmi sú Árijci. Najväčším zločinom je, podľa vyznávačov tejto teórie, miešanie bielej rasy s ostatnými rasami vrátane semitskej. Najmilitantnejší rasisti v tejto súvislosti hovoria o nevyhnutnosti vypuknutia tzv. rasovej svätej vojny (RAHOWA – Racial Holy War) alebo tzv. bielej revolúcie.

Neoprávnený postih je definovaný ako konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí

• s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo
• s podaním svedeckej výpovede alebo vysvetlenia.

Neoprávneným postihom by bola napríklad situácia, kedy by zamestnávateľ začal znepríjemňovať život v práci zamestnancovi alebo zamestnankyni, ktorí sa obrátili na súd po tom, čo sa v zamestnaní stali obeťou diskriminácie alebo zamestnancovi, ktorý v takomto súdnom konaní vystúpil ako svedok a diskriminačné zaobchádzanie potvrdil.

Nepriama diskriminácia predstavuje navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou. Nepriama diskriminácia je teda niečo, čo navonok môže vyzerať ako rovnaké zaobchádzanie, avšak pri bližšom skúmaní má diskriminačný efekt. Nepriamou diskrimináciou by mohla byť napríklad situácia, kedy by sa zamestnávateľ rozhodol poskytovať rôzne úľavy a zvýhodnenia partnerom a partnerkám zamestnankýň a zamestnancov, ktorí sú s týmito partnermi a partnerkami zosobášení. Navonok je toto zaobchádzanie neutrálne: každý sa predsa môže oženiť alebo vydať. Keď sa však na takéto rozhodnutie pozrieme bližšie, zistíme, že v skutočnosti túto možnosť nemá každý: geji a lesbické ženy, ktorým slovenský právny poriadok neumožňuje uzatvárať manželstvá a ani uzatvárať žiadne iné oficiálne zväzky, by boli takýmto opatrením znevýhodnení a znevýhodnené. Takéto zaobchádzanie by zároveň znamenalo priamu diskrimináciu z dôvodu rodinného stavu, ktorá je v slovenskej pracovnoprávnej legislatíve zakázaná. Okrem toho by takéto rozhodnutie mohlo mať za následok aj nepriamu diskrimináciu z dôvodu veku – pretože u zamestnancov a zamestnankýň, ktorí/é sú na pracovisku vekovo najmladší/ie alebo najstarší/ie, môže byť štatisticky nižšia šanca, že budú žiť so svojimi partnerkami a partnermi v manželskom zväzku, než u ich ostatných kolegov a kolegýň, ktorí a ktoré sú vo veku, kedy ľudia často žijú manželským životom. Samozrejme, takýto príklad nemožno úplne zovšeobecniť, keďže každý prípad sa vždy posudzuje s ohľadom na konkrétne okolnosti. Nepriama diskriminácia nemusí byť vždy protiprávna. Nepriamou diskrimináciou nie je, ak predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré by inak predstavovali tento druh diskriminácie, sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

Pojem dôkazné bremeno (angl. burden of proof) predstavuje povinnosť procesnej strany v konaní pred súdom preukázať skutočnosti, ktoré tvrdí a na základe ktorých si uplatňuje určité právo. V občianskom práve v zásade dôkazné bremeno nesie žalobca. V rámci opatrení na zabezpečenie rovného zaobchádzania a eliminácie diskriminácie však existuje inštitút tzv. obráteného resp. preneseného dôkazného bremena, kedy sa dôkazné bremeno akoby presúva zo strany žalobcu na žalovaného. V skutočnosti však dochádza k rozloženiu dôkaznej povinnosti na obe strany sporu, čo uľahčuje diskriminovaným osobám domáhať sa svojich práv. Teda ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno (dôvodne) usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, je povinnosťou žalovaného preukázať, že túto zásadu neporušil. Prenesenie dôkazného bremena na žalovanú stranu bolo v legislatíve SR obsiahnuté od roku 2001 v Zákonníku práce z 2. júla 2001. V § 13, ktorý upravoval zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch, sa v ods. 5 konštatovalo: „Zamestnávateľ je povinný preukázať, že nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania.“ Od prijatia zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon), ktorý rozšíril zákaz diskriminácie z pracovnoprávnej oblasti aj na iné sféry spoločenského života, je konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania a teda aj postup pri využívaní inštitútu preneseného dôkazného bremena obsahom tejto normy. § 11, ods. 2 stanovuje: „Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.“ V praxi to znamená, že súd hľadí na žalovaného ako na toho, ktorý porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, a to až dovtedy, kým nepreukáže opak.

Obťažovaním je také zaobchádzanie s osobou, ktoré táto osoba môže odôvodnene považovať za nepríjemné, nevhodné alebo urážlivé a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zníženie dôstojnosti tejto osoby alebo vytvorenie nepriateľského, ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia alebo ktorého strpenie môže pokladať za podmienku na rozhodnutie alebo výkon práv a povinností vyplývajúcich z právnych vzťahov. Obťažovaním teda nemusí byť len sexuálne obťažovanie, ktorého obeťou sú najčastejšie ženy a ktoré mnohí a mnohé vnímame ako jedinú existujúcu formu obťažovania. Môžu to byť napríklad rôzne schválnosti, ktoré zamestnávateľ robí na pracovisku svojej kolegyni alebo kolegovi – napríklad neprimerané alebo neopodstatnené zadávanie úloh, sústavné a neopodstatnené kontrolovanie, časté ironické poznámky, ohováranie alebo posmešky. Obťažovanie sa tiež nemusí diať výlučne na pracovisku. Môže sa takisto diať napríklad v škole – napríklad tým, že si vyučujúci alebo vyučujúca na niektorého zo svojich žiakov či žiačok „sadne“. Pri obťažovaní je podstatné to, ako ho vníma osoba, ktorá je ním dotknutá, a nie to, či ho za závažné považuje osoba, ktorá ho produkuje. Aj preto je dôležité, aby osoba, ktorá sa domnieva, že voči nej dochádza k obťažovaniu, dala včas a jednoznačne najavo, že takéto zaobchádzanie je pre ňu nežiaduce.

Pohlavie (lat. sexus, angl. sex) predstavuje súbor fyziologických a morfologických znakov, ktoré majú určitý priamy alebo nepriamy vzťah k pohlavnému rozmnožovaniu. Určuje sa pri oplodnení jednotlivca (genetické pohlavie) a vyvíja sa do dospelosti. Ide o biologickú danosť človeka, ktorá stanovuje, či je človek z anatomického hľadiska mužom alebo ženou. Označenie „muž“ alebo „žena“ sa priraďuje na základe viacerých identifikačných znakov: chromozómovej a hormonálnej výbavy, pohlavných orgánov a druhotných pohlavných znakov.
V zmysle antidiskriminačného zákona (ADZ) predstavuje „pohlavie“ jeden z dôvodov, na základe ktorých je zakázané osobu/osoby diskriminovať (§ 2 ods. 1 ADZ).

Pokynom na diskrimináciu je konanie, ktoré spočíva v zneužití podriadenosti osoby na účel diskriminácie tretej osoby. O pokyn na diskrimináciu by teda išlo napríklad vtedy, ak by šéf alebo šéfka firmy dali pokyn vedúcemu alebo vedúcej personálneho oddelenia, aby sa zbavili zamestnankyne, ktorá vynecháva v práci, pretože často býva doma so svojimi chorými deťmi. Pri nabádaní na diskrimináciu by išlo o podobnú situáciu, avšak v tomto prípade by bol podnet na diskrimináciu menej autoritatívny a realizoval by sa vo forme presviedčania, utvrdzovania alebo podnecovania zo strany šéfa alebo šéfky firmy smerom k vedúcemu alebo vedúcej personálneho oddelenia. Rozlišovacím prvkom na posúdenie, či ide o pokyn alebo o nabádanie na diskrimináciu, by boli teda najmä intenzita a stupeň autoritatívnosti konania voči určitej osobe, ktorá má zrealizovať diskrimináciu tretej osoby.

Pozitívna diskriminácia je najvýraznejšou a zároveň najkontroverznejšou formou opatrení tzv. pozitívneho postupu (afirmatívna akcia) (pozri bližšie pojmy pozitívny postup, vyrovnávacie opatrenia). Spočíva v stanovovaní kvót alebo povinnosti uprednostňovať kandidátov/kandidátky z určitých znevýhodnených menšinových skupín v rámci prijímania do zamestnania, na univerzitu a pod. Pozitívna diskriminácia, ktorá sa objavila ako výsledok sociálnych hnutí v 60. rokoch (napr. tzv. druhej vlny ženského hnutia), nadobudla v jednotlivých krajinách západnej Európy rozličné formy. Zahŕňa pomerne širokú škálu opatrení od cielených vládnych programov cez pozdvihnutie žien v profesionálnej oblasti až po zavedenie povinných kvót pre ženy pri prijímaní do zamestnania, zostavovaní kandidačných listín pre voľby a vytváraní orgánov výkonnej moci.

Pozitívny postup (angl. affirmative action) je súbor opatrení, nástrojov a postupov, ktorými sa priznávajú určité výhody príslušníkom/príslušníčkam skupín, ktoré boli v minulosti alebo sú v súčasnosti diskriminované alebo vylúčené, spravidla z dôvodu rasy, etnického pôvodu alebo pohlavia.
Cieľom týchto opatrení je zaisťovanie konkrétnej nápravy rasovej diskriminácie alebo diskriminácie na základe pohlavia až po všeobecnejší cieľ, ktorým je zvýšenie účasti skupín, ktoré sú zjavne nedostatočne zastúpené vo významných verejných sektoroch ako vzdelanie, politika alebo zamestnanie. V najsilnejšej forme pozitívneho postupu – v podobe obrátenej diskriminácie (pozitívnej diskriminácie) majú byť jednotliví/é príslušníci/príslušníčky znevýhodnenej skupiny aktívne uprednostňovaní/é pred ostatnými osobami (ktoré môžu byť rovnako, dokonca lepšie kvalifikované) pri prideľovaní pracovných miest, pracovného postupu, školení, miest na univerzite a pri iných podobných príležitostiach. Obrátená, pozitívna diskriminácia vedome používa kritéria rasy a pohlavia. Z toho dôvodu sa môže tento koncept považovať za kontroverzný. Z bližšieho skúmania však vyplýva, že jeho prijateľnosť alebo neprijateľnosť úplne závisí od toho, ktoré poňatie rovnosti sa využije.

Pracovnoprávny vzťah je vzťah, ktorého obsah je predmetom pracovného práva. Je upravený a vymedzený najmä v Zákonníku práce. Pracovnoprávny vzťah charakterizuje vzťah medzi zamestnancom/zamestnankyňou a zamestnávateľom, resp. družstvom v pracovnom procese. Tento vzťah môže byť individuálny, teda medzi konkrétnym zamestnancom/zamestnankyňou a zamestnávateľom, alebo kolektívny, keď na jednej strane vystupuje kolektívny orgán, napríklad odborová organizácia. Môže mať rôznu formu: pracovný pomer, pracovné vzťahy členov/členiek výrobných družstiev, pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Všeobecne platí zásada, že pracovnoprávny vzťah vzniká uzatvorením pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Za pracovnoprávne vzťahy sa však považujú aj tzv. predzmluvné vzťahy (§ 41 Zákonníka práce), ktoré sú výnimkou zo všeobecnej zásady o vzniku pracovnoprávneho vzťahu.

V širšom význame je väčšinou chápaný ako uzavretý postoj k čomukoľvek (k vlastnej životnej situácii, k správaniu inej osoby, udalosti atď.), ktorý sa utvára náboženskou alebo ideologickou determinantou, nezávisí od okamžitej situácie, neopiera sa o porozumenie. Termín predsudokmá negatívnu konotáciu, v bežnom poňatí často ide o negatívne hodnotenú zásadovosť. V sociológii sa predsudok väčšinou skúma ako negatívny postoj voči určitej skupine či skupinám ľudí, ktorý má ospravedlniť a posilniť ich diskrimináciu, a to na základe ich členstva v určitej skupine a nie osobných vlastností. Predsudky najčastejšie vystupujú vo vzťahoch medzi rasami, národmi či etnikami.

Priama diskriminácia je definovaná ako konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Priamou diskrimináciou je teda konanie, ktorým niekto priamo znevýhodňuje určitú osobu pre jej určitú vlastnosť alebo danosť. Priamou diskrimináciou by bolo napríklad uprednostnenie mladšej uchádzačky o zamestnanie pred staršou, hoci staršia uchádzačka lepšie spĺňa kritériá pre prijatie do zamestnania. Priamou diskrimináciou by bolo tiež rozviazanie pracovného pomeru so zamestnancom po tom, čo zamestnávateľ zistil, že tento zamestnanec je sympatizantom určitej politickej strany. Priamou diskrimináciou by bolo aj odmietnutie ošetrenia alebo poskytnutie zdravotnej starostlivosti nižšej kvality pacientke alebo pacientovi pre ich príslušnosť k určitej etnickej skupine alebo pre ich sexuálnu orientáciu.

V antropológii predstavuje ľudská rasa populáciu líšiacu sa somatickými i ďalšími biologickými rysmi, najmä farbou kože, vlasov, očí, formou vlasov, nosa, pier, viečok, výškou, proporciami, členením tela a ďalšími telesnými znakmi. Antropologické vymedzenie rasy sa neviaže na izolované telesné rysy, ale vždy na ich komplex. Všetky ľudské rasy patria k druhu Homo Sapiens. Rozdiely medzi rasami sú dané postupnou a dlhodobou adaptáciou na podnebie. Rozdiely v somatických rozdieloch však nezakladajú funkčné, vývojové rozdiely. Všetky rasy sú rovnako vzdialené od antropoidných predkov a tvoria určitú jednotu. Civilizačné rozdiely medzi rasami sú dané predovšetkým sociálno-ekonomickým vývojom a odlišnými kultúrnymi tradíciami. Jednotlivé rasy nikdy neboli úplne izolované a dochádzalo k miešaniu rasovo rôznorodých populácií. Civilizačný postup tak umožnil obrovskú variabilitu schopností a fyziológie u ľudí.V zmysle antidiskriminačného zákona (ADZ) je „rasa“ jedným z dôvodov, na základe ktorých je zakázané osobu/osoby diskriminovať (§ 2 ods. 1 ADZ).

Rasizmus možno charakterizovať ako nepriateľský postoj voči príslušníkom/príslušníčkam inej rasy alebo etnika, ktorý môže nadobudnúť fanatické podoby a môže prerásť v ideológiu a systematický teror. Väčšinou sa obracia proti menšine s výraznejšími rozlišovacími znakmi fyzickými, jazykovými, profesionálnymi, náboženskými atď. Je to v podstate iracionálny postoj, aj keď môže mať racionálne dôvody. Rasizmus sa dá definovať aj ako predsudok založený na sociálne významných rozdieloch. Ide teda o teóriu, ktorá hlása nerovnosť ľudských rás, prípadne nadradenosť jednej rasy nad ostatnými. Dôsledkom rasistických teórií je nenávisť k ľuďom s odlišnou farbou pleti alebo etnickým pôvodom, snaha o diskrimináciu týchto ľudí, ktorá sa môže skončiť až zotročovaním alebo vyhladzovaním tzv. menejcennej rasy. Myšlienky rasizmu sú založené na prekonaných vedeckých argumentoch a využívajú ľudský strach zo všetkého, čo je určitým spôsobom odlišné (xenofóbia). Rasisti radi poukazujú na vonkajšie odlišnosti medzi rôznymi skupinami ľudí, zámerne prehliadajúc čo ľudí spája. Jednou z príčin je skutočnosť, že v európskej kultúre má hlboké korene protiklad čiernej a bielej. Biela bola spojená s čistotou a nevinnosťou, čierna so zlom. Tieto symbolické významy ovplyvnili prvé reakcie na černochov, ktoré utvrdzovali v Európanoch pocit, že Afričania sú úplne odlišní ľudia.
Z hľadiska právnej terminológie samotný pojem „rasizmus“ v slovenskom právnom poriadku definovaný nenájdeme. Predmetom právnej regulácie je však konanie, ktoré za splnenia zákonom stanovených podmienok je považované za rasistické. V tejto súvislosti sú používané pojmy ako napríklad rasová nenávisť, rozlišovanie podľa rasy, verejné hanobenie rasy, podnecovanie k rasovej nenávisti, rasová neznášanlivosť, genocídaa pod. (pozri napr. zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon).

Rasový pôvod sa zvyčajne spája s farbou pleti či nejakými viditeľnými fyzickými znakmi, ktorými sa ľudia od seba odlišujú. Aj keď civilizovaný svet už dávno neuznáva fašistické a nacistické teórie o nadradenosti jednej rasy nad inými, pojem rasasa stále používa najmä na opísanie motívov diskriminácie či násilných trestných činov. Na Slovensku sú za ľudí odlišného (od väčšiny) rasového pôvodu považovaní najmä Rómovia/Rómky, Afričania/Afričanky tmavej farby pleti, Vietnamci/Vietnamky a ľudia z Ďalekého východu.

Zdroj:
• http://www.diskriminacia.sk/?q=s_race/sm_terms

Rod (angl. gender) je používaný ako výraz pre rozdiel medzi mužmi a ženami zo spoločenského, kultúrneho a psychologického hľadiska. Zakladateľkou tohto konceptu v sociológii je Ann Oakleyová (1972). Pojem genderbol zavedený preto, aby sa poukázalo na skutočnosť, že charakteristiky, ktoré sú pripisované ženám a mužom, nie sú dané biologickým základom, ale že sú sociálnou konštrukciou. Pojem „rod“ označuje súbor záujmov, vlastností, spôsobov správania a pod., ktoré sa v určitej spoločnosti pripisujú ženám a mužom a súčasne sa od nich i očakávajú. Rod teda predstavuje takzvané sociálne, resp. kultúrne pohlavie.Odlíšenie pojmov pohlavie (sex) a rod (gender) zohralo veľký význam v chápaní a poznávaní rodovo špecifického rozmeru rôznych oblastí života. Pohlavie nie je nerozlučne späté s rodom. Rod ako naučený, kultúrne akceptovaný a predpisovaný spôsob správania a vystupovania žien a mužov, ako aj to, ako sa majú celkove prejavovať, sa historicky mení a má rôzne podoby — tak v rámci jednotlivých kultúr, ako aj medzi kultúrami. Je to sociálne utváraná kategória, ku ktorej sa viažu pripisované alebo očakávané sociálne roly, správanie, ale aj predsudky, stereotypy, hodnotenia a predstavy o tom, čo je a čo nie je pre ženu alebo muža správne a vhodné. Odovzdáva sa a reprodukuje sa procesom sociálneho učenia. Vymedzuje odlišné postavenie žien a mužov v sociálnych a mocenských vzťahoch, ktoré nie sú dôsledkom biologických odlišností.V zmysle antidiskriminačného zákona (ADZ) predstavuje „rod“ jeden z dôvodov, na základe ktorých je zakázané osobu/osoby diskriminovať (§ 2 ods. 1 ADZ).

Zdroj:
• http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=173
• CVIKOVÁ, J. – JURÁŇOVÁ, J.: Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky. Aspekt – Občan a demokracia. Bratislava 2003, s. 261, 263
• Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 2 ods. 1
• PORUBÄNOVÁ, S.: Slovenská republika a rovnosť príležitostí mužov a žien (stav, problémy, výzvy). Nadácia za toleranciu a proti diskriminácii. Košice 2006, s. 8

Rovnosť nie je, tak ako mnoho iných právnych inštitútov, a priori pojmom právnym. Princíp rovnosti je však jedným zo základných princípov demokratického a právneho štátu. Vnímanie princípu rovnosti býva v jednotlivých prípadoch spojené s inými hodnotami či ľudskými právami: vzdelaním, zdravotnou starostlivosťou, politickou participáciou a reprezentáciou, ale i distribúciou sociálnych dávok a v neposlednom rade i rovnosťou prístupu k súdu, zamestnaniu a pod. Rovnosť ľudí je princípom, ku ktorému sa v súčasnosti hlásia všetky demokratické krajiny a ich spoločenstvá Ústavy a zákony jednotlivých krajín obsahujú ustanovenia, podľa ktorých sú si všetci ľudia rovní vo svojej dôstojnosti a vo svojich právach, a zakazujú diskrimináciu na základe dôvodov, akými sú napr. pohlavie, farba pleti, vek, rod, sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie, náboženstvo alebo iné postavenie. Požiadavka rovnosti je zakotvená aj vo viacerých medzinárodných a európskych dokumentoch (napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948), Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach (1966), Medzinárodný dohovor o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966), Charta základných práv EÚ(2000) a i.).Možno rozlišovať rovnosť formálnu, resp. právnu (de iure) a materiálnu čiže skutočnú (de facto). Pri formálnej rovnosti štát formálne garantuje rovnosť všetkých pred zákonom, formálne sú garantované rovnaké práva. Možnosti a spoločenské pozície sú formálne otvorené všetkým. Formálna rovnosť je „statická“ a obmedzuje sa na rovné zaobchádzanie so všetkými jednotlivcami v jednom časovom okamihu. Formálna rovnosť sa zaujíma iba o rovnosť de iure, nie o rovnosť de facto, teda porovnateľný dopad na situáciu konkrétnych jednotlivcov. Na dosiahnutie materiálnej rovnosti je potrebné zohľadňovať aj skutočnosť, že príslušníci a príslušníčky niektorých menšinových skupín sú v dôsledku diskriminácie v znevýhodnenom postavení a ich „štartovacie pozície“ sú odlišné. Cieľom materiálnej rovnosti je rovnosť reálna, nie iba zákonná. V tomto prípade teda nepostačuje iba garantovanie rovnosti de iure, ale je potrebné prijať také ďalšie opatrenia, aby k napĺňaniu všeobecného princípu rovnosti fakticky došlo.

Zdroj:
• LAJČÁKOVÁ, J.: Dočasné vyrovnávacie opatrenia. Medzinárodný a ústavný rámec s návrhom legislatívnej úpravy. Analýza. Nadácia Milana Šimečku, 2008, str. 7-13 (dostupné na http://www.nadaciamilanasimecku.sk/fileadmin/user_upload/dokumenty/Do__a… )
• BOBEK, M.: Rovnost jako právní problém. In.: BOBEK, M., BOUČKOVÁ, P., KÜHN, Z. (eds.): Rovnost a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 11, 17
• DEBRECÉNIOVÁ, J.: http://www.oad.sk/node/304″>Čo nevieme o diskriminácii. Občan a demokracia. Bratislava 2008, s. 7
• http://sk.wikipedia.org/wiki/Rovnos%C5%A5_%28politika_a_pr%C3%A1vo%29
• WHITE, S.: Equality (Key Concepts). Polity Press. Cambridge UK 2007, s. 10

Segregácia (z lat. segrego – oddeľujem, odlučujem, vzďaľujem) je odlúčenie určitej časti obyvateľstva z rasových, náboženských alebo iných dôvodov. Termín segregácia sa pôvodne používal v sociologických teóriách na označovanie procesu osídľovania ľudí, ktorí majú spoločné alebo podobné sociálne, biologické alebo iné charakteristiky, znaky a činnosti. Tým došlo k oddeleniu určitých kategórií osôb a k nerovnomernému priestorovému rozdeleniu niektorých kategórií populácie až ku vzniku určitých enkláv etnických, národnostných, rasových, náboženských a pod. (židovské getá, cudzinecké štvrte). Rozlišuje sa medzi tzv. časovou segregáciou, spočívajúcou v dočasnom územnom oddelení časti obyvateľstva (sezónne práce) a tzv. rezidenčnou segregáciou, pri ktorej ide o relatívne trvalé osídlenie určitého miesta. Ďalej sa rozlišuje medzi segregáciou dobrovoľnou, ktorá vzniká slobodným rozhodnutím osôb (priaznivejšie bytové, klimatické a i. podmienky), zakladaním sídiel z dôvodov kultúrnych, náboženských, prestížnych, a segregáciou vynútenou, ktorá má často viac či menej výrazné znaky diskriminácie. Za segregáciu ako formu diskriminácie sa považuje taký spôsob konania alebo prax, ktorá spočíva v oddeľovaní príslušníkov a príslušníčok najčastejšie z dôvodu rasy, vrstvy, etnickej skupiny (ale aj z iných zakázaných dôvodov diskriminácie), a to najmä v školách, v prístupe v tovarom a službám vrátane bývania, vo využívaní verejných zariadení, obchodov a pod. Rezidenčná segregácia je typická pre veľkomestá, v ktorých v okrajových štvrtiach vznikajú segregované minority, ktoré nezriedka vytvárajú špecifickú subkultúru.

Sekta (z lat. secta, sequi – nasledovať, ako preklad gréckeho hairesis – voľba, spôsob myslenia) je v tradičnom chápaní (spravidla menšia) náboženská obec, ktorá sa odštiepila od väčšej (spravidla etablovanej) oficiálnej cirkvi, pretože sa od tejto materskej cirkvi líši vierovyznaním a/alebo obradom a podobne. V tomto zmysle sa výraz už spravidla nepoužíva a nahradili ho výrazy ako alternatívne náboženstvo, nové náboženské hnutiea podobne.

Je jednou zo zložiek ľudskej sexuality a vyznačuje sa trvalou citovou a sexuálnou náklonnosťou k jedincom určitého pohlavia. Bežne sa rozlišujú tri druhy sexuálnej orientácie: homosexuálna – náklonnosť k jedincom rovnakého pohlavia, heterosexuálna – náklonnosť k jedincom opačného pohlavia a bisexuálna – náklonnosť k jedincom oboch pohlaví. Osoby s homosexuálnou orientáciou sa niekedy označujú ako gejovia (muži) alebo lesby (ženy). Sexuálna orientácia sa líši od sexuálneho správania, lebo sa týka cítenia a sebaponímania. Práva sexuálnej orientácie alebo práva sexuálnych minorítoznačujú práva nebyť diskriminovaný/á na základe sexuálnej orientácie (pozri zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 2 ods. 1).

Sexuálne obťažovanie (angl. sexual harassment) nie je novým pojmom, aj keď do antidiskriminačného zákona bola definícia tejto formy diskriminácie zahrnutá až novelou č. 85/2008 Z. z. ako výsledok transpozície antidiskriminačných smerníc do slovenského právneho poriadku. V zmysle tohto zákona sa za sexuálne obťažovanie považuje „verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie“. Sexuálne obťažovanie je teda formou obťažovania s jedným hlavným špecifikom, že je sexuálnej povahy.
Pre sexuálne obťažovanie je charakteristické, že ide o správanie nežiaduce, resp. nechcené. Pritom nie je rozhodujúce, či obťažovaná osoba v čase, keď sa tak dialo, namietala proti takémuto správaniu alebo nie. Okrem toho správanie musí mať sexuálnu povahu, či už verbálne, neverbálne alebo telesnou formou. A nakoniec, úmyslom alebo následkom je porušenie dôstojnosti osoby a vytvorenie zastrašujúceho a nepriateľského, ponižujúceho, zneucťujúceho a urážlivého prostredia. Nie je pritom rozhodujúce, či ten/tá, ktorý/á sa obťažujúco správal/a, obťažovať skutočne aj zamýšľal/a. Sexuálne obťažovanie môže zahŕňať napríklad pohvizdovanie, dvojzmyselné narážky, vtipy so sexuálnym podtónom, nevítané sexuálne návrhy, žiadosti o sexuálne služby, rozposielanie mailov so sexuálne podfarbenými vtipmi, nahými ženami, „cmukanie“ a ďalšie slovné alebo fyzické obťažovanie sexuálnej povahy.
Sexuálnym obťažovaním teda môžu byť rôzne nepríjemné a nevhodné prejavy, nasmerované najčastejšie zo strany mužov k ženám, často však aj vo vzťahu nadriadený – podriadená. Medzi najvážnejšie formy sexuálneho obťažovania patrí sexualizované násilie, napríklad znásilnenie.

K pojmu šikanovanie existuje množstvo definícií a opisov, ktoré sa mierne odlišujú, ale z veľkej časti hovoria o tom istom: šikanovanie je zákerné, opakované zneužitie sily alebo postavenia na trápenie, zámerné prenasledovanie a násilné ponižujúce správanie alebo týranie osoby zo strany jednotlivca alebo skupiny osôb, pričom táto osoba sa nemôže danej situácii vyhnúť alebo sa účinne brániť. Pokrýva veľkú škálu vedomých, pretrvávajúcich a nevítaných činov medzi jednotlivcami a skupinami, ktoré sú charakterizované fyzickým, psychickým či sexuálnym násilím. Šikanovanie je dané rozdielnou mocou medzi osobou, ktorá šikanuje, a osobou, ktorá je šikanovaná. Táto moc je rozpoznaná a preto využívaná tým, kto šikanuje.
Šikanovanými osobami bývajú spravidla osoby slabšie, menej informované alebo nejakým spôsobom odlišné od väčšiny. Šikanovanie sa môže prejavovať ako priama aktivita (vyhrážky, fyzické alebo psychické násilie) alebo ako nepriama aktivita (izolácia od blízkeho sociálneho prostredia). Medzi ďalšie činnosti, ktoré sa využívajú ako forma šikanovania, sú zahrnuté: sexuálna diskriminácia, sexuálne narážky, zneužívanie, šikanovanie na základe odlišnosti (rasy, jazyka, kultúry), urážanie pre zjavnú odlišnosť od rovnorodého davu, poškodzovanie rodiny, znevažovanie rodinnej situácie (využívajú to najmä deti), diskriminácia na základe veku (napr. staršie deti sa vŕšia na mladších), odcudzovanie peňazí, majetku (vreckové, mobilný telefón, odovzdávanie desiaty).
Podľa toho, v akom prostredí sa šikanovanie uskutočňuje, sa používajú rôzne termíny:
• bullying označuje šikanovanie žiakov/žiačok medzi sebou
• cyberbullying označuje šikanovanie prostredníctvom mobilných telefónov a internetu
• mobbing označuje šikanovanie na pracovisku spravidla v pracovnom kolektíve medzi kolegami/kolegyňami
• bossing je rovnako šikanovanie na pracovisku s tým rozdielom, že agresorom je nadriadený/á obete
• sexuálne obťažovanie, sexual harassmentje úmyselné, sexuálne motivované konanie, ktoré uráža dôstojnosť zamestnancov/zamestnankýň na pracovisku

V sociologickom ponímaní predstavuje tolerancia (z lat. tolerare) postoj, ktorý umožňuje každému jednotlivcovi slobodne vyjadrovať svoje názory a postoje, ktoré nemusia bezpodmienečne korešpondovať s názormi väčšiny. Je základom všetkých medziľudských vzťahov. Znamená aj rešpekt, akceptáciu a uznanie bohatej rôznorodosti svetových kultúr, foriem prejavu a spôsobov života ľudí. Tolerancia je harmónia v rôznorodosti. Je pestovaná znalosťou, otvorenosťou, komunikáciou a slobodou myslenia, svedomia a viery. Tolerancia je byť samým sebou bez potreby vnucovania svojich pohľadov iným. Tolerancia nie je ustupovanie, blahosklonnosť alebo zhovievavosť. Tolerancia je predovšetkým aktívny prístup vyplývajúci z pochopenia všeobecných ľudských práv a základných slobôd iných. Uplatňovanie tolerancie neznamená tolerovať sociálnu nespravodlivosť alebo vzdať sa svojho presvedčenia. Znamená to, že každý má slobodne mať svoje presvedčenie a akceptovať, že iní majú tiež svoje. 16. november je Medzinárodným dňom tolerancie (UNESCO).

Význam slova vierovyznaniemožno vysvetliť vychádzajúc z viery, ktorá predstavuje všeobecné presvedčenie, vnútornú istotu o pravde, správnosti a existencii niečoho, čo nemožno empiricky ani logicky dokázať. Predmetom náboženskej viery je entita boha, reálnosť nadprirodzeného a zázrakov, ktoré v ňom majú svoj pôvod. Viera teda tvorí základ náboženstva a je to dôvera a odovzdanosť božskej bytosti alebo náboženskému učeniu. Môže sa vzťahovať aj na náboženské predstavy, vieru, ktorá sa odovzdáva od učiteľov veriacim. Medzi najznámejšie svetové náboženské vierovyznania patria: kresťanstvo, judaizmus, budhizmus, hinduizmus, islam, sikhizmus a iné. Ústava Slovenskej republiky v čl. 24 zaručuje slobodu náboženského vyznania a viery a považuje ju za jedno zo základných ľudských práv. Sloboda náboženského vyznania ako základné ľudské právo zahŕňa aj možnosť zmeny svojho náboženského vyznania alebo presvedčenia, právo byť bez náboženského vyznania, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, a to samostatne alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.V zmysle antidiskriminačného zákona (ADZ) predstavuje „náboženské vyznanie a viera“ jeden z dôvodov, na základe ktorých je zakázané osobu/osoby diskriminovať (§ 2 ods. 1 ADZ).

Prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení slúži na dosiahnutie skutočnej (materiálnej) rovnosti a dôstojných životných podmienok, čo dokazuje rozšírená prax v množstve vyspelých demokratických štátov. V medzinárodnom práve, ktoré je významným prameňom práva v oblasti diskriminácie, sa dočasné vyrovnávacie opatrenia považujú za legitímne opatrenia zamerané na dosiahnutie de facto rovnosti pre znevýhodňované skupiny. Podľa Výboru pre ľudské práva princíp rovnosti niekedy vyžaduje, aby zmluvné štáty prijali vyrovnávacie opatrenia s cieľom znižovať alebo odstrániť podmienky, ktoré spôsobujú alebo napomáhajú v udržiavaní diskriminácie, ktorú – okrem iného – Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach zakazuje. Podobne aj článok 2 ods. 2 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie nabáda zmluvné štáty na prijatie dočasných osobitných opatrení s cieľom zaručiť plné a rovnaké používanie ľudských práv a základných slobôd. Podľa článku 4 ods. 2 Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín zmluvné strany sa zaväzujú, že „tam, kde je to potrebné, prijmú primerané opatrenia s cieľom podporovať vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života úplnú a efektívnu rovnosť medzi osobami patriacimi k národnostnej menšine a osobami patriacimi k väčšine“. Podľa zásad obsiahnutých v medzinárodnom práve tieto vyrovnávacie opatrenia sú v súlade s princípom rovnosti a právom nebyť diskriminovaný/á, ak sú špeciálne opatrenia prijaté:

• so súhlasom členov skupín, na ktorých sa vzťahujú
• na základe jediného cieľa, a to je dosiahnutie rovnosti
• dočasné
• pozastavené, ak je dosiahnutý vytýčený cieľ
• nie sú dôsledkom neustáleho udržiavania nerovnakých alebo odlišných štandardov

S prijímaním dočasných vyrovnávacích opatrení počíta aj slovenská právna úprava v § 8a antidiskriminačného zákona, ktorý je výsledkom transpozície právnych aktov Európskych spoločenstiev (pozri aj zákon o rovnakom zaobchádzaní, antidiskriminačné smernice). V tomto ustanovení sú stanovené podmienky, za ktorých môžu byť takéto opatrenia prijaté:

• sú vždy prijímané iba dočasne
• musia byť zamerané na odstránenie foriem sociálneho a ekonomického znevýhodnenia a znevýhodnenia vyplývajúceho z dôvodu veku a zdravotného postihnutia
• cieľom je zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi
• opatrenia spočívajú najmä v podporovaní záujmu príslušníkov/čok znevýhodnených skupín o zamestnanie, vzdelávanie, kultúru, zdravotnú starostlivosť a služby a opatrenia, ktoré smerujú k vytváraniu rovnosti v prístupe k zamestnaniu a vzdelávaniu
• opatrenia musia prijímať orgány štátnej správy a tieto orgány sú taktiež povinné ukončiť vykonávanie týchto opatrení po dosiahnutí stanoveného cieľa
• opatrenia môžu byť prijaté iba ak existuje preukázateľná nerovnosť, ich cieľom je zníženie alebo odstránenie tejto nerovnosti a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie stanoveného cieľa

Ak prijaté opatrenia zamerané na vyrovnávanie príležitosti napĺňajú tieto podmienky, nejde o diskrimináciu ostatného obyvateľstva. Pri zavedení dočasných vyrovnávacích opatrení nejde o zlepšovanie postavenia jednej skupiny ľudí, ale o vyrovnávanie ich príležitosti, s cieľom dosiahnuť de facto, teda skutočnú rovnosť, ktorá je základnou podmienkou realizácie ostatných ľudských práv a slobôd.

Zdroj:
• DEBRECÉNIOVÁ, J.: Antidiskriminačný zákon. Komentár. Občan a demokracia. Bratislava 2008, s. 193-196
• Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 8a
• www.government.gov.sk/data/att/3418_subor.rtf

Slovníková definícia xenofóbie ju charakterizuje ako hlboko zakorenený odpor voči cudzincom, bezdôvodný strach alebo nenávisť neznámeho. Psychologický slovník definuje xenofóbiu ako “strach z cudzincov”. Môže to znamenať strach alebo odpor k osobám z iných krajín, ale aj iných kultúr, subkultúr, k systému viery, teda ku každému, kto spĺňa zoznam kritérií o ich pôvode, náboženskom vyznaní, osobnej viere, zvykoch, jazyku, orientácii alebo iných kritérií. Kým niektorí uvádzajú, že cieľová skupina je súbor osôb, ktoré nie sú prijaté do spoločnosti, v skutočnosti len osoba trpiaca xenofóbiou môže veriť, že cieľová skupina nie je (alebo by nemala byť) prijatá spoločnosťou.
Xenofóbny človek skutočne premýšľa alebo verí na určitej úrovni, že cieľ jeho fóbie je v skutočnosti cudzinec. Toto pravdepodobne odlišuje xenofóbiu a rasizmus. Slová xenofóbia a rasizmus sa v rôznych súvislostiach zamieňajú, hoci môžu mať úplne odlišný význam (xenofóbia môže byť založená na rôznych aspektoch, rasizmus je založený len na neznášanlivosti na základe rasy alebo etnického pôvodu). Na druhej strane xenofóbia je základom rôznych nenávistných ideológií, ako sú rasizmus, šovinizmus, nacionalizmus, fašizmus a pod.

Xenofóbia má dva hlavné objekty:
Prvým je skupina obyvateľstva v súčasnej spoločnosti, ktorá nie je považovaná za pôvodnú časť tejto spoločnosti. Často ju tvoria najmä nedávni prisťahovalci. Xenofóbia však môže byť namierená aj proti skupine, ktorá bola prítomná po celé stáročia a stala sa súčasťou tejto spoločnosti cez dobytie a územnú expanziu. Táto forma xenofóbie môže vyvolať alebo uľahčiť nepriateľské a násilné reakcie, akými sú masové vyháňanie migrantov, pogromy alebo v iných prípadoch genocída.
Druhá forma xenofóbie je primárne kultúrna a objektmi fóbie sú kultúrne prvky, ktoré sú považované za cudzie. Všetky kultúry podliehajú i vonkajším vplyvom, ale kultúrna xenofóbia je často úzko zameraná napríklad na prevzaté zahraničné slová v národnom jazyku. Len zriedka vedie k agresii proti jednotlivým osobám, no môže vyústiť do politických kampaní za kultúrnu alebo jazykovú čistotu. Okrem toho, celé xenofóbne spoločnosti nemajú tendenciu byť otvorené interakcii od niečoho “mimo” seba, čo ústi v izolacionizmus.