Archív

Diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia alebo ČO TO JE?

Diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia je každé obmedzovanie, rozlišovanie či znevýhodňovanie ľudí so zdravotným postihnutím, ktoré vyúsťuje do znemožnenia užívania ich práv v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, či občianskej oblasti na rovnakom základe s ostatnými. Je to neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu alebo iných ľudí, ktorí majú istú moc, právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí. Štát by mal dohliadať na to, aby ľudia neboli v spoločnosti znevýhodnení len preto, že ich telesné či duševné schopnosti sú iné, než schopnosti väčšiny.

Kto sú osoby so zdravotným postihnutím?

Osoby so zdravotným postihnutím sú ľudia, ktorí majú dlhodobé telesné alebo duševné postihnutie. Toto postihnutie im môže brániť plnohodnotne a účinne sa zaradiť do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými, teda ne-postihnutými ľuďmi.

Zdravotné postihnutie sa zásadne líši od akejkoľvek choroby najmä tým, že ide o trvalé alebo dlhodobé poškodenie zdravia, ktoré má vplyv na pracovný, spoločenský i súkromný život osôb s postihnutím.

Existujú rôzne typy zdravotného postihnutia:

  • telesné postihnutie – označujú sa tak poruchy pohybových orgánov. Telesne postihnutie majú ľudia so zníženou pohyblivosťou.
  • zrakové postihnutie – ide o trvalé poruchy zraku, podľa stupňa a typu poškodenia zrakových orgánov sa osoby s týmto postihnutím klasifikujú ako nevidiace, slabozraké, čiastočne nevidiace, osoby s poruchami bipolárneho videnia, apod.
  • sluchové postihnutie – je ním porucha sluchových orgánov. Podľa stupňa poškodenia sluchu hovoríme o čiastočne alebo úplne nepočujúcich.
  • chronické choroby či postihnutia – ide o nevyliečiteľné choroby, ktoré významne vplývajú na spôsob života chorého: napr. cukrovka, celiakia, hemofília, cystická fibróza, sclerosis multiplex, apod.
  • mentálne postihnutie – ide o trvalo zníženú úroveň rozumových schopností, ktoré spôsobujú zhoršenú výmenu informácií s okolím, problémy so sebaobslužnými činnosťami a niektorými situáciami života v spoločnosti.
  • psychické postihnutie – možno sem zaradiť nevyliečiteľné psychické choroby. Tieto postihujú predovšetkým citovú stránku, prežívanie a správanie. Intelekt ľudí s psychickým postihnutím nebýva poškodený.
  • kombinované zdravotné postihnutia – u niektorých ľudí sa vyskytuje kombinácia dvoch či viacerých typov zdravotného postihnutia (napr. ľudia s mentálnym a telesným postihnutím, diabetici s amputovanou končatinou, hluchoslepí – ľudia, ktorí trpia kombinovaným poškodením zraku a sluchu, apod.)

 

Diskriminácia, ktorej sú ľudia so zdravotným postihnutím vystavení, je často založená na predsudkoch, ale aj na nevedomosti okolia o ich živote, schopnostiach a obmedzeniach. Niekedy má diskriminácia „len” formu prehliadania a ignorácie, čo sa prejavuje vytváraním a zväčšovaním bariér v prostredí a v postojoch ľudí, ktorí nemajú skúsenosť so zdravotným postihnutím. Tieto bariéry prekážajú osobám so zdravotným postihnutím zapájať sa do aktivít spoločnosti.

Kto môže diskriminovať?

Diskriminovať môže štát prostredníctvom svojich predstaviteľov a predstaviteliek, teda štátnych úradníkov/úradníčok, policajtov/policajtiek, colníkov/colníčok, prokurátorov/prokurátoriek, sudcov/sudkýň, apod. Diskriminovať však môže aj človek, ktorý má nad inými istú moc, či právomoci rozhodovania o veciach dôležitých pre iných. To môže byť napríklad pedagóg/pedagogička – člen/ka komisie rozhodujúcej o prijímaní do školy na štúdium, môže to byť úradník/úradníčka samosprávy predkladajúci/a žiadosť občana/občianky na zasadnutí obecného zastupiteľstva, alebo zamestnanec/zamestnankyňa úradu práce informujúci/a občanov a občianky o voľných pracovných miestach.

Diskriminovať môže aj ten, kto poskytuje nejaké služby verejnosti, ako napríklad majiteľ/ka kaviarne, plavárne či vodič/ka autobusu mestskej hromadnej dopravy.

Diskriminovať môže aj zamestnávateľ/zamestnávateľka prijímajúci/a nového zamestnanca či novú zamestnankyňu, alebo nadriadená osoba, ktorá rozhoduje o prémiách či ďaľšom pracovnom postupe svojich podriadených.

Diskriminovať môže aj kolega či kolegyňa v práci – napríklad zosmiešňovaním, ponižovaním, ohováraním, či nabádaním na diskrimináciu, keďže v zamestnaní sa ľudia pohybujú v spoločnom prostredí, komunikujú spolu a výsledky ich práce, ako aj odmeňovanie pracovníkov/pracovníčok mnohokrát závisia od spolupráce s inými. Rovnako môže ísť o diskriminačné správanie zo strany spolužiakov a spolužiačok v škole.

Nevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby sme mohli hovoriť o diskriminácii, je, že ten/tá, kto diskriminuje, má moc alebo právomoci, poskytuje služby či predáva tovary pre iných/iné, alebo sa pohybuje spolu s inými v určitom uzavretom prostredí, kde sú ľudia navzájom od seba istým spôsobom závislí.

Je faktom, že diskriminácia sa deje prevažne voči skupinám ľudí, ktorí sú v istom zmysle slabší než ostatní. Či už je to preto, že sú iní než väčšina alebo môžu byť terčom posmechu či odsúdenia preto, že sú fyzicky menej zdatní, chorí, či menej vzdelaní a informovní o svojich právach, alebo z iných dôvodov. O ľuďoch so zdravotným postihnutím sa môže predpokladať, že nemajú schopnosti, vedomosti, či silu na to, aby sa chodili sťažovať na políciu či aby sa obracali pri riešení svojich problémov na súd. Samozrejme, nie vždy to musí byť pravda, ale takýto zovšeobecnený obraz (nazývaný aj stereotyp) môže byť dôvodom k tomu, že polícia, či iné štátne i súkromné inštitúcie budú sťažnosti ľudí so zdravotným postihnutím podceňovať a ochrane ich práv neprikladať rovnakú váhu ako ochrane práv zdravých a silných.

Diskriminácia je teda neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé. Existujú však prípady, kedy rozdielne zaobchádzanie zo strany štátu či súkromných osôb je racionálne odôvodnené a v danej situácii nevyhnutné. Vtedy takéto rozdielne zaobchádzanie nie je považované za diskrimináciu.

Je napríklad očividné, že požiadavka perfektne zdravého zraku a platného vodičského preukazu je odôvodnená pri uchádzačoch a uchádzačkách na miesto šoféra/šoférky autobusu MHD. Zrakovo postihnutá osoba by sa nemohla sťažovať na diskrimináciu, ak sa nemohla uchádzať o toto pracovné miesto. Ak by však Dopravný podnik mesta XY vydal vnútornú smernicu, že všetci zamestnanci a zamestnankyne musia mať vodičský preukaz, bola by už sťažnosť na diskrimináciu namieste, pretože by išlo obmedzenie možností pre ľudí so zdravotným postihnutím a o ich nepriamu diskrimináciu. Je jasné, že hoci ide o dopravný podnik, existuje tu veľa pracovných miest (v kanceláriách, v dielňach, apod.), kde nie je nevyhnutné, aby bol/a pracovník/pracovníčka schopný/á jazdiť autom.

Sú aj iné povolania, ktorých súčasťou sú vysoké požiadavky na zdravotnú spôsobilosť a fyzickú zdatnosť (np. profesionálni/e záchranári/ky, policajti/policajtky, vojaci/vojačky, pracovníci/pracovníčky súkromných bezpečnostných služieb, apod.). Avšak často pri racionálnom zhodnotení požiadaviek na konkrétne pracovné miesto prídeme na to, že napr. nie každý policajt či policajtka musí denne podávať fyzické výkony v teréne. Pri množstve pracovných miest v administratíve v každom sektore je požiadavka na fyzickú zdatnosť skôr formalitou a neochotou zamestnávateľa či zamestnávateľky prispôsobiť požiadavky priamo potrebám určitého pracovného miesta.

Na diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia možno nazerať trochu inak ako na diskrimináciu z iných dôvodov, pretože sa v istej situácii môže týkať každého z nás. Ak sa niekto narodil ako beloch/beloška, Slovák/Slovenka, katolík/katolíčka, je málo pravdepodobné, že bude na Slovensku diskriminovaný/á na základe rasy, národnosti, pohlavia alebo náboženstva, ktoré vyznáva.

Každý človek však môže zažiť na vlastnej koži diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia. Stačí iba niekoľko sekúnd, aby sa po dopravnej nehode zo zdravého muža v rozkvete síl stal človek s vážnym telesným postihnutím, či z výborne vidiacej ženy zrakovo postihnutá. Ani pri pokrokoch súčasnej vedy si nikto z nás nemôže byť stopercentne istý, že sa práve jeho dieťa alebo vnúča nenarodí s postihnutím. Až vtedy si mnohí uvedomia, že existuje celý rad obmedzení, ktoré väčšina – teda ľudia bez postihnutia, vôbec nevnímajú, až kým sa priamo nestretnú so svetom ľudí, ktorí musia tieto umelé a často zbytočné prekážky prekonávať, aby mohli fungovať v spoločnosti.