Archív

Právny rámec alebo ČO NA TO ZÁKON?

Základným právnym dokumentom, ktorý v Slovenskej republike zakazuje diskrimináciu, je  Ústava Slovenskej republiky. Táto obsahuje Listinu základných práv a slobôd a upravuje povinnosti štátu voči svojim občanom a iným obyvateľom. Podľa čl. 12, ods. 1 ústavy „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“.Zákaz diskriminácie je podrobnejšie vyjadrený v ods. 2, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú na území Slovenskej republiky „všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod, alebo iné postavenie.“ Zdravotné postihnutie v tejto súvislosti chápeme v rámci pojmu „iné postavenie“. Z týchto dôvodov nemožno nikoho poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa ústavy možno základné práva a slobody obmedziť len zákonom. Obmedzenia pritom nesmú ohroziť podstatu a zmysel práv a slobôd a musia byť použité len na ochranu hodnôt presne uvedených v ústave, napr. verejný poriadok, zdravie, mravnosť, práva a slobody iných. Práva a slobody možno obmedziť len ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Pomerne novým, ale veľmi dôležitým medzinárodným dokumentom ochrany práv zdravotne postihnutých na pôde OSN je Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím z roku 2007. Tento dokument presne definuje pojmy spojené s diskrimináciou z dôvodu zdravotného postihnutia, a zároveň presne špecifikuje osobné, politické, sociálne a kultúrne práva, ktorých naplnenie majú štáty zaručiť ľuďom so zdravotným postihnutím na svojom území. Dohovor tiež ustanovuje Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý má sledovať dodržiavanie dohovoru členskými štátmi. Štáty musia každé štyri roky odovzdávať správy o tom, aké opatrenia urobili na zabezpečenie záväzkov dohovoru. Tieto správy sú následne posudzované Výborom, ktorý vydáva pripomienky a odporúčania pre každú krajinu.

Významným medzinárodnoprávnym dokumentom je jeden z pilierov Rady Európy, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten v čl. 14 zaručuje zákaz diskriminácie pri uplatňovaní tých práv, ktoré sú zakotvené v dohovore. Ten nás však, podobne ako Ústava SR, chráni predovšetkým pred aktívnou a pasívnou diskrimináciou zo strany štátnych orgánov, neposkytuje však plnú ochranu pred diskriminačným konaním súkromných osôb.

Aj z toho dôvodu boli na pôde Európskej únie prijaté antidiskriminačné smernice. Z hľadiska našej témy je dôležitá najmä Smernica Rady č. 2000/78, hovoriaca aj o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní bez ohľadu na zdravotné postihnutie. Slovenská republika si v r. 2004 splnila svoju povinnosť a prijatím tzv. antidiskriminačného zákona (Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov) preniesla antidiskriminačné smernice do svojho právneho poriadku. Tento zákon zakazuje diskrimináciu tak štátnym a iným orgánom verejnej správy (napríklad obciam alebo vyšším územným celkom), ako aj súkromným osobám, a podľa poslednej novely doslova „každému“. Taktiež veľmi podrobne definuje jednotlivé formy diskriminácie. Ustanovuje tiež, akými právnymi prostriedkami sa človek proti tejto zakázanej diskriminácii môže chrániť.

Zákaz diskriminácie sa čiastkovo nachádza aj v iných zákonoch a právnych predpisoch SR, vždy vo vzťahu k problematike, ktorú upravujú.