Archív

História diskriminácie alebo PREČO A KOMU SA TO DEJE?

Vývoj postoja ľudskej spoločnosti k jej členom so zdravotným postihnutím možno rozdeliť na tri základné etapy, či tiež prístupy:

Prvá etapa: upieranie práva na život

Na prahu histórie ľudstva boli ľudia so zdravotným postihnutím vnímaní ako veľká príťaž komunity v ktorej žili, preto bola spoločenská mienka naklonená skôr k ich priamej likvidácií. Ľudia so zdravotným postihnutím nemohli prispievať k zabezpečeniu obživy, ale naopak tým, že si vyžadovali určitú pomoc, komunitu, v ktorej žili, ohrozovali. Ak sa narodilo dieťa s viditeľným postihnutím, bolo hneď pri narodení usmrtené alebo nechané napospas divej zveri v hlbinách lesa. Právo na život bolo priznané iba fyzicky zdatným jedincom, ktorí boli schopní plodiť a vychovať potomstvo, uživiť sa a ubrániť svoje mesto, či štát proti nepriateľovi. Za všetky kultúry spomeňme klasický grécky mestský štát Spartu, kde bolo právo na život upierané nielen chorým a postihnutým, ale aj niektorým ženám.

Druhá etapa: opatrovateľstvo a princíp nadradenosti

Novoveké náboženstvá, v tom náboženstvá „veľkej knihy” (judaizmus, kresťanstvo, islam), vniesli do vzťahu k ľuďom s postihnutím opatrovateľstvo, morálnu povinnosť zdravých starať sa o chorých a slabých. Ľudia s postihnutím teda „teoreticky“ mali právo na život, ale podoba ich života bola často nezávideniahodná. Niektoré druhy postihnutia vyvolávali súcit a títo ľudia mohli žiť z milodarov na okraji spoločnosti. Iné však vyvolávali strach a boli zdrojom povier, ktoré boli najmä v stredoveku často podporované aj oficiálnymi cirkevnými inštitúciami. V dôsledku toho napríklad mnoho epileptikov prišlo o život pri pokusoch šarlatánov o vyhnanie diabla z ich tela. Ľudia s psychickým postihnutím zas boli sústreďovaní v ústavoch často horších než väzenia. Opatrovateľský prístup väčšiny spoločnosti k ľuďom s postihnutím šiel ruka v ruke s pocitom nadradenosti zdravých. Človek s postihnutím mal byť rád, že ho nechajú žiť a že sa oň niekto stará.

Už v rannom stredoveku zaznamenávame pokusy o uzatváranie osôb s postihnutím do útulkov či ústavov. Dôvodom bolo jednak praktické hľadisko – boli často pri kláštoroch, ktorých obyvateľky či obyvatelia poskytovali týmto osobám starostlivosť – ale aj „estetické“ hľadisko, pretože napriek deklarovanej láske k blížnemu spoločnosť nemala v láske ľudí, na ktorých vďaka ich postihnutiu nebol príjemný pohľad.

Je zaujímavé, že postoj k ľuďom s postihnutím, najmä v posledných dvoch storočiach minulého tisícročia, je rozdielny v mestských a vidieckych komunitách. Kým v anonymnom mestskom prostredí sa stretávame s útulkami, prípadne špinavými predmestiami, v ktorých sa sústreďovali ľudia s telesným postihnutím živiaci sa žobraním, boli vidiecke komunity schopné osoby s postihnutím začleniť a napriek predsudkom a ponižovaniu poskytnúť im oveľa viac slobody, dôstojnosti a pocitu vlastnej hodnoty v rámci komunity. Kruto pravdivé a pritom veľmi dojemné svedectvo o živote ľudí so zdravotným postihnutím na slovenskom vidieku podávajú napríklad predstavitelia slovenskej klasickej literatúry: Martin Kukučín v poviedke Neprebudený a Božena Slančíková-Timrava v románe Ťapákovci.

V komunistickom Československu sa, podobne ako v Sovietskom zväze a iných „bratských“ krajinách, postoj režimu k ľuďom s postihnutím vyznačoval dvojtvárnosťou. Na jednej strane im poskytoval slušné sociálne dávky a opateru, na druhej strane ich však izoloval v ústavoch a útulkoch, aby nekazili obraz zdravej socialistickej spoločnosti. Možnosti vzdelávania, najmä pre mentálne postihnutých, sociálna starostlivosť alebo služby, podpora rodín s členom so zdravotným postihnutím, to všetko bolo na veľmi nízkej úrovni. Stretnúť občana či občianku s ťažkým zdravotným postihnutím na vozíčku na ulici bolo nemožné. Nikto sa tiež nezoberal tým, či majú títo ľudia prístup do verejných inštitúcií (vrátane fyzického prístupu, veď všade boli schody), do škôl, do obchodu, reštaurácie, apod. Isté druhy zdravotného postihnutia boli dokonca považované pre socialistickú spoločnosť za mimoriadne nebezpečné a nežiadúce. Psychiartická nemocnica bola napríklad v Sovietskom zväze miestom oveľa horším od väzenia či gulagu. Doteraz sú tieto nemocnice v daných krajinách miestom, kde sa „z tradície“ nerešpektuje základné ľudské práva a dôstojnosť pacientov.

Tretia etapa: ľudská dôstojnosť a princíp rovnakého zaobchádzania

Druhá polovica dvadsiateho storočia vniesla pojmy ľudská dôstojnosť a ľudské práva do praktickej politiky a to prijatím základných dokumentov OSN a Rady Európy, ktoré sa rozhodli rešpektovať civilizované krajiny vtedajšieho sveta. Komunistické krajiny uznávali výlučne sociálne práva a svojim občanom (nielen ľudí s zdravotným postihnutím) predkladali tzv. sociálne istoty. Až v posledných rokoch sa aj u nás otvorene hovorí o tom, že základom princípu zákazu diskriminácie je práve uznanie ľudskej dôstojnosti osôb so zdravotným postihnutím a uznanie ich základných ľudských a občianskych práv, na rovnakej úrovni, ako u osôb zdravých (vrátane napr. práva na vzdelanie, vlastníckych práv, práv zúčastňovať sa na správe vecí verejných, apod.). Invalidné dôchodky sú len kompenzáciou sťažených životných podmienok. Predovšetkým ide o to, aby princíp rešpektovania dôstojnosti a rovnakých práv platil tak pre zdravých ako aj pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím pokročila v priebehu posledných desaťročí Európska únia od filozofie opatrovateľstva a nadradenosti k filozofii posilnenia zodpovednosti za rozhodovanie o vlastnom živote. Postupy, ktoré boli do značnej miery založené na súcite a zdôrazňovali bezmocnosť osôb so zdravotným postihnutím sú dnes považované za neprijateľné. Aktivity zamerané na rehabilitáciu jednotlivca či jednotlivkyne s cieľom prispôsobiť ho/ju čo najviac spoločnosti, postupne strieda filozofia zdôrazňujúca nutnosť spoločenských zmien, ktoré by umožnili uspokojovanie potrieb všetkých občanov a občianok, vrátane osôb so zdravotným postihnutím. Osoby so zdravotným postihnutím požadujú rovnaké príležitosti a prístup ku všetkým spoločenským zdrojom, medzi ktoré patrí vzdelanie, nové technológie, zdravotné a sociálne služby, šport a volnočasové aktivity, ale aj spotrebný tovar, výrobky a služby. Tento prístup hovorí, že zdravotné postihnutie nie je zdravotný problém dotyčnej osoby, ale sociálny problém spoločenstva. Je teda na väčšine, aby prispôsobila usporiadanie spoločnosti tak, aby sa v ňom aj ľudia so zdravotným postihnutím cítili ako jej plnohodnotní členovia a členky. V dôsledku toho je spoločnosť bohatšia, lebo využíva aj potenciál ľudí, ktorých v minulosti „odpisovala” a robila závislými na iných.