Archív

Diskriminácia z dôvodu náboženstva a viery alebo ČO TO JE?

Diskriminácia je každé neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu alebo iných ľudí, ktorí majú istú moc, právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí. Štát by mal dohliadať na to, aby určitá skupina ľudí nebola v spoločnosti znevýhodnená len preto, akú vieru vyznáva, prípadne preto, že nijakú nevyznáva.

Kto môže diskriminovať?

Diskriminovať môže štát prostredníctvom svojich predstaviteľov a predstaviteliek, teda štátnych úradníkov/úradníčok, policajtov/policajtiek, colníkov/colníčok, pracovníkov/pracovníčok väzenskej stráže, sudcov/sudkýň, a pod.

Diskriminovať však môže aj človek, ktorý má nad inými istú moc, či právomoci rozhodovania o veciach dôležitých pre iných. To môže byť napríklad lekár/lekárka rozhodujúci/rozhodujúca o operácii či liečebnom postupe, môže to byť úradník/úradníčka samosprávy predkladajúci žiadosť občana či občianky na zasadnutí obecného zastupiteľstva, alebo zamestnanec/zamestnankyňa sociálnej poisťovne informujúci občana/občianku o oprávneniach, ktoré mu/jej z poistenia vyplývajú, či tiež učiteľ/učiteľka zvažujúci známku žiaka/žiačky na vysvedčení.

Diskriminovať môže aj ten/tá, kto poskytuje nejaké služby verejnosti, ako napríklad majiteľ/majiteľka reštaurácie či pracovník/pracovníčka súkromnej bezpečnostnej služby, povoľujúci vstup do zábavného podniku.

Diskriminovať môže aj zamestnávateľ či zamestnávateľka prijímajúci/prijímajúca nového zamestnanca či zamestnankyňu, alebonadriadený/nadriadená, ktorý/ktorá rozhoduje o prémiách či ďalšom pracovnom postupe svojich podriadených.

Diskriminovať môže aj kolega či kolegyňa v práci alebo spolužiak či spolužiačka v škole – napríklad zosmiešňovaním, ponižovaním, ohováraním či nabádaním na diskrimináciu. Keďže v zamestnaní či v škole sa ľudia pohybujú v spoločnom prostredí, komunikujú spolu, výsledky ich práce či štúdia mnohokrát závisia od spolupráce s inými.

Nevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby sme mohli hovoriť o diskriminácii, je, že ten/tá, kto diskriminuje, má moc alebo právomoci, poskytuje služby či predáva tovary pre iných, alebo sa pohybuje spolu s inými v istom uzavretom prostredí, kde sú ľudia navzájom od seba istým spôsobom závislí.

Je diskriminácia to isté čo netolerancia?

Diskriminácia nie je to isté čo netolerancia. Ak sa so susedom/susedkou neznášate a robíte si napriek, pretože jeden z vás si púšťa v noci nahlas hudbu a druhý vypaľuje trávnik práve keď susedia obedujú v záhrade, nie je to diskriminácia, ale susedská neznášanlivosť a netolerancia. Taký konflikt môže byť veľmi vážny a môže skončiť aj na súde, ale ťažko v ňom nájsť diskrimináciu, lebo so susedom/susedkou ste si vo svojich vzťahoch rovní a žiaden z vás nie je od toho druhého závislý.

Ak študenti/študentky čmárajú po stenách v meste antisemitické nápisy, ide o prejav neznášanlivosti a netolerancie, ktorý je neslušný a protiprávny. Ak však dieťa šikanujú spolužiaci/spolužiačky za to, že má židovský pôvod a učiteľ/učiteľka či riaditeľ/riaditeľka školy situáciu nezvládnu a nezabránia týmto prejavom (resp. im nepredídu), možno tu nájsť diskrimináciu. A to rovnako zo strany školy, pretože škola nie je schopná zabezpečiť židovskému dieťaťu ochranu pred šikanovaním – znevýhodňuje ho teda v porovnaní s inými žiakmi a žiačkami -, ako aj zo strany šikanujúcich spolužiakov/spolužiačok.

Ak skupinka skinheadov naruší náboženský obrad moslimskej komunity, napadne a zraní jej členov/členky a pomaľuje svätyňu hanlivými obrázkami a výrokmi na adresu Proroka Mohameda, jej členovia/členky sa dopustia trestného činu hanobenia presvedčenia. Ak ale polícia, vyšetrovateľ/vyšetrovateľka alebo sudca/sudkyňa kvalifikujú tento čin len ako priestupok narušenia verejného poriadku a páchatelia/páchateľky vyviaznu s minimálnymi trestmi, je odôvodnené hovoriť o diskriminácii moslimskej komunity, keďže štát nie je schopný a/alebo ochotný zabezpečiť ochranu slobody vierovyznania jednej skupine obyvateľstva.

Štát má povinnosť ochraňovať ľudí pred prejavmi neznášanlivosti a násilia, ako aj zabezpečiť, aby ľudia mohli realizovať svoje základné práva a slobody bez nezákonného obmedzovania zo strany iných. Ak štát zlyháva pri realizácii tejto svojej povinnosti voči určitej skupine obyvateľstva, môžeme hovoriť o diskriminácii.

Diskriminácia je teda neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé.

Existujú však prípady, kedy rozdielne zaobchádzanie zo strany štátu či súkromných osôb je racionálne odôvodnené a v danej situácii nevyhnutné. Vtedy takéto rozdielne zaobchádzanie nie je považované za diskrimináciu.

Ak napríklad evanjelická cirkev organizuje detský tábor pre deti zo svojej komunity a robí nábor na vychovávateľov/vychovávateľky, má právo požadovať, aby títo/tieto boli rovnakého vierovyznania a uchádzač/uchádzačka s perfektnou kvalifikáciou, ktorý/ktorá je ateista/ateistka, sa pri odmietnutí nemôže sťažovať na diskrimináciu. Prečo? Lebo podmienka vierovyznania či vzťahu k istému náboženstvu je tu nevyhnutná a racionálne odôvodnená.