Archív

História diskriminácie alebo PREČO A KOMU SA TO DEJE?

Zopár príkladov z dejín Európy a „zvyšku sveta“

Rozlišovanie ľudí na princípe rasovej odlišnosti súviselo v Európe s mocenskými ambíciami veľmocí postupne objavujúcich a neskôr dobývajúcich územia mimo svetadielu. Od čias renesancie sa datuje vznik filozofie nadradenosti „európskeho človeka“ (ang. European man) nad všetky iné kultúry i rasy. Tento európsky pocit nadradenosti pretrvával a naplno sa prejavil v politikách koloniálnych mocností.

Dobývanie území bolo spojené s „civilizovaním“ miestnych obyvateľov a obyvateliek, s násilným šírením kresťanstva a európskeho spôsobu života. Miestne kultúry boli označované za primitívne. A tak čierni Afričania, americkí Indiáni, ázijskí Indovia či národy ďalekého Východu boli vnímané ako podradné rasy, teda typy ľudí, ktorí musia slúžiť európskemu bielemu človeku (vo vtedajšom chápaní – mužovi). Na týchto etických základoch vyrástlo aj novoveké koloniálne otroctvo, tak dlho pretrvávajúce najmä v Severnej Amerike, neskôr v Spojených štátoch až do 60-tych rokov 20. storočia legitimizujúce rasovú segregáciu a diskrimináciu.

Až do 19. storočia sa však u mysliteľov „najstaršieho kontinentu“ (!) stretávame len s diskusiou o nadradenosti Európanov ako nositeľov kultúry. Až koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa vyvinuli „vedecké“ teórie o nadradenosti európskej rasy založené na fyzických atribútoch, ktoré mali súvisieť s úrovňou rozumových schopností jednotlivých rás. Z týchto teórií čerpal a do krajnosti ich doviedol nemecký nacizmus, ktorý uznával aj v rámci Európy len jednu nadradenú „nordickú“ rasu, presne popísanú na základe fyzických znakov, ako napr. farby a tvaru vlasov, dĺžky a zakrivenia nosa, tvaru lebky, ap. Praktickým vyústením tejto rasistickej filozofie boli nacistické tábory smrti, v ktorých našli smrť milióny príslušníkov a príslušníčok „podradných“ rás: predovšetkým Židov/Židoviek, ale aj Rómov/Rómiek a viacerých slovanských národov.

Pokiaľ ide o európsky nacionalizmus, jeho korene siahajú do 18. storočia, kedy sa najmä nemeckí filozofi snažili nájsť ideový základ pre zjednotenie Nemecka. Vtedy vznikajú prvé definície národa ako spoločenstva krvi, jazyka a jednotného historického územia so spoločnou históriou. Väčšina dejín Európy sa odohráva v hraniciach mnohoetnických štátnych celkov. Národný štát, ako ho poznáme dnes, existuje až od 19. storočia. Dovtedy vojny viedli medzi sebou králi a veľmoži. Od vzniku národného štátu začali bojovať medzi sebou ľudia jednotlivých krajín. Národné obrodenie (teda akési uvedomenie a kultúrno-politické zjednotenie) jednotlivých etnických skupín Európy neprebiehalo v tom istom čase, ale záviselo od mnohých historických, geopolitických a sociálnych predpokladov. Etnické skupiny sa menili na národy a bojovali medzi sebou o svoje územia i politické práva. Prelomom v tomto boji bola práve Druhá svetová vojna, rozpútaná v mene extrémneho rasizmu a nacionalizmu.

Práve tragédia holokaustu a masového vyvražďovania národov bola podnetom pre vznik viacerých medzinárodných dokumentov o ľudských právach, zakazujúcich rasizmus a rasovú a národnostnú diskrimináciu na pôde OSN (Všeobecná deklarácia ľudských práv, 1948), a neskôr aj Rady Európy (Európsky dohovor o ľudských právach, 1950). V tom čase si mnohí mysleli, že tragédia Druhej svetovej vojny bude navždy odrádzať Európanov od rasizmu a extrémneho nacionalizmu. Avšak nebolo tomu tak. Aj posledné desaťročia boli, žiaľ, svedkami genocídy (programového masového vyvražďovania národov) nielen v Európe (Srbsko, Kosovo), ale aj v Ázii (Čečensko v Rusku či Karakalpakstan v Uzbekistane) či v Afrike (Rwanda).

Rasová a národnostná diskriminácia v dejinách Slovenska

Územie Slovenska sa počas celej histórie nachádzalo v zemepisne aj kultúrne veľmi rôznorodom regióne, ktorému dnes hovoríme stredná Európa. V histórii Slovenska sú preto prítomné mnohé národy a etnické skupiny, ktoré žili v tesnej blízkosti slovenského etnika. V 19. storočí národného obrodenia boli Slováci, podobne ako aj iné menšie národnostné a etnické skupiny v Habsburskej monarchii, málo úspešní v presadzovaní si svojich politických a kutúrnych práv a boli zatlačení do úzadia dominantnejším maďarským národom v Uhorsku. To bolo spojené aj s javom, vtedy nazývaným „národnostný útlak“, ktorý by sme dnes označili za národnostnú diskrimináciu voči všetkým nemaďarským národom v Uhorsku.

Aj prvá Československá republika, vzhľadom na svoj mnohonárodnostný charakter a medzinárodnú politiku svojej doby, odopierala Slovákom a aj početným národnostným menšinám mnohé práva, ktoré prináležali Čechom. A táto politika sa v istom zmysle stala aj zámienkou jej zániku, keď nacistické Nemecko využilo nespokojnosť sudetských Nemcov v diplomatickej hre smerujúcej k jej zániku Mníchovskou dohodou v roku 1938.

Režim Slovenského štátu sa stal smutne známy svojím „Česi peši do Prahy“, nehovoriac o plánovanej likvidácii židovského obyvateľstva. Po Druhej svetovej vojne sa v Československu, podobne ako v iných krajinách, udialo množstvo neprávostí na národoch vyhosťovaných a pozbavovaných práv na základe kolektívnej viny, najmä Nemcov a Maďarov.

Socialistické Československo malo svoju osobitú politiku vo vzťahu k národnostným menšinám (ale aj voči Slovákom), vychádzajúcu z centralistickej formy riadenia štátu komunistickou stranou z Prahy. Komunistická politika voči jednotlivým menšinám bola rozdielna, voči niektorým boli dokonca silné pokusy o asimiláciu, napr. voči Rusínom.

Máloktoré etnikum však na Slovensku zažilo toľko diskriminácie a útlaku ako Rómovia. V Československej republike násilné usadenie kočovných rodín, v Slovenskom štáte koncentračné tábory, v Československej socialistickej republike násilná asimilácia, nútené vysťahovávanie na prácu do českých baní, presídľovanie a odopieranie kultúrnych a národnostných práv, majúce za následok hlboký kultúrny a sociálny rozklad rómskych komunít, ktorého dôsledky v niektorých oblastiach pretrvávajú dodnes.

Problémy po roku 1989

Národnostné problémy a konflikty v novodobej histórii Slovenska boli z politických príčin často „schovávané pod koberec“. To malo za následok ich nečakané prepuknutie s nástupom demokracie a občianskych slobôd. Neschopnosť občanov a občaniek, a aj ich politických predstaviteľov a predstaviteliek, zvládať tento nápor problémov vyústila okrem iného aj do rozpadu Československa. Inou stránkou neriešených národnostných konfliktov sú predsudky a xenofóbia (strach s cudzieho, nepoznaného). Pretrvávajúce a neriešením narastajúce problémy týkajúce sa života početnej rómskej menšiny aj po roku 1989 spôsobili prehĺbenie nepochopenia a vytvorili podhubie pre rasovú netoleranciu a diskrimináciu tejto skupiny obyvateľstva. Korene rasizmu na Slovensku možno však hľadať aj v nevysporiadanom historickom vzťahu k Slovenskému štátu a jeho režimu a pretrvávajúcich sympatiách voči nemu zo strany časti obyvateľstva, ako aj významných politických predstaviteľov a predstaviteliek.