SME.sk

● Sme podľa vás nenávistnejšia a rozdelenejšia spoločnosť než kedysi?

Neviem to posúdiť, zaslúžilo by si to štatistické porovnanie. Myslím si, že zlo je vždy počuť viac ako dobro a je tu veľký tichý medzipriestor, ktorý sa často neozve ani na jednu, ani na druhú stranu.

Hoci po vraždách na Zámockej sa našťastie veľa ľudí ozvalo na podporu LGBT+ ľudí. Zároveň vidím, že sme sa ešte nevyrovnali s fašizmom slovenského štátu a časti jeho kléru ani s tým, čo sa dialo pred a po roku ’89.

Je zrejmé, že mnohí adorujú tisovský štát a želajú si jeho návrat. Takže či tu je viac neprajných nenávistných postojov k iným ľuďom, ako je mužská, biela, heterosexuálna, katolícka väčšina? Neviem to s istotou, ale zdá sa mi, že áno – zvlášť, keď sa lepšie prizrieme na výsledky volieb.

● Presviedčate dnes ešte vašich oponentov o svojich postojoch?

Aktivizmus považujem za zbytočný, pokiaľ ide o tzv. protinázorovú stranu, pretože keď niekto tvrdo zastáva svoju pozíciu, nepresvedčím ho, ani keď ide o človeka, ktorý má pozná osobne.

Venujem sa týmto témam na sociálnych sieťach, ale nerobím to preto, aby som argumentačne presvedčila protistranu. Pre mňa je najdôležitejšia iná cieľová skupina.

Ľudia patriaci do mojej komunity, ktorí sú znevažovaní, ponižovaní, osamelí vo svojej inakosti a potrebujú sa porozprávať, vidieť príklad, že sa dá žiť svoj život aj otvorene, získať pocit, že v tom nie sú sami, dostať argumentačnú podporu. Pre nich a pre ich blízkych to celé tie roky robím. A pre seba, samozrejme.

● Ak ide opráva menšín, ako vnímate za tie roky úlohu štandardných médií v tejto téme?

Absolútne nenahraditeľne. A nemusíme sa tváriť, že médiá sú neutrálne. Každé má nejaký názor, ktorý už samotnou zostavou svojej redakcie a spôsobom uchopenia tém prezentuje. Som rada, keď sa médiá snažia o diskriminácii menšín hovoriť.

Už tretiu dekádu sa opakuje mantra, aby sa k zrovnoprávneniu LGBT+ ľudí otvorila verejná diskusia. Keď to počúvam, stúpa mi tlak. Široká odborná, politická a spoločenská diskusia tu predsa prebieha už najmenej dvadsať rokov a viac. A zábavná je aj ďalšia mantra, že spoločnosť na „to“ nie je pripravená. Na čo? Na rovnosť? Spravodlivosť pred zákonom pre všetkých?

Ako hovorí právnička Janka Debrecéniová – aj keby v prieskumoch verejnej mienky vychádzalo, že 99 percent ľudí odmieta teplé partnerstvá, stále je tu svetský zákon a ten hovorí, že rovnosť platí pre všetkých. Inými slovami, aj pre jedného sa oplatí variť. Inak ostane hladný, dodávam ja.

● Už tridsať rokov sa pohybujete v aktivistickej oblasti a pred tridsiatimi rokmi vznikla aj myšlienka na vytvorenie prvého lesbického združenia Museion, ktoré ste založili. Už vtedy ste si dali za cieľ vytvárať v spoločnosti prostredie, ktoré by dokázalo zrovnoprávniť zväzky gejov a lesieb. Ako vnímate, že na Slovensku stále nemáme ani len registrované partnerstvá?

Samozrejme s hnevom. Hovorím to od začiatku, od svojho prvého rozhovoru, ktorý som kedy poskytla, zhodou okolností práve pre denník SME. Cítim sa nekonečne ponížená a, prepáčte, lepší výraz nemám, „nasraná“ na to, ako sa veci majú. To je to, čo ma neustále poháňalo a poháňa ďalej.

● Čo sa teda za roky existencie aktivistických organizácií dosiahlo?

Myslím si, že úplne najdôležitejšie je, že sme za tie roky vytvorili prostredie a zázemie pre ľudí, ktorí doň mohli vstúpiť, keď to potrebovali. V ére internetu a sociálnych sietí existuje oveľa viac možností a prístupu k informáciám, ako mala moja generácia.

Keď som si v 80. rokoch začala uvedomovať, kto som, tak som si v slovníku cudzích slov nalistovala heslo lesba a písalo sa tam, že to je chorá a nenormálna príťažlivosť ženy k žene. Keď si to prečítate vo veku, v ktorom ešte nemáte žiadne ľúbostné alebo sexuálne skúsenosti, iba si uvedomujete, že je niečo inak, celkom určite nechcete byť „chorá a nenormálna“.

Dnes už viem, že je to to najlepšie vo mne. Nie iba sexuálna orientácia, nie sex, nie chodenie s niekým, nie nutne manželstvo a už vôbec nie aktivizmus. Len láska. A že niekto do toho najlepšieho vo vás kope, pľuje na to, nenávidí vás, to sa nedá pochopiť.

Na začiatku boli tri riadky o chorej a nenormálnej príťažlivosti, a dnes, ako hovorí istá časť spoločnosti, sú všade, kam sa pozriete, samí teplí. Podľa mňa to tak nie je, ale ak áno, mám radosť. Lebo ľudia, ktorí to potrebujú, nás ľahšie nájdu a o to ide.

● Keď ste začínali, hovorilo sa hlavne o lesbách a gejoch a už to bolo na niektorých ľudí príliš. Dnes sa spoločensky oveľa viac zviditeľňujú skupiny bisexuálnych, transrodových či nebinárnych osôb. Môže to podľa vás na ľudí, ktorí nemajú až také hlboké poznanie v téme alebo sa stavajú vyslovene proti, vyvolávať strach či nátlak?

Myslím si, že to môže byť akurát mätúce, ale inak je to úplne jedno, pretože druhá strana sa nepríjemným spôsobom správala, aj keď sme sa rozprávali iba o gejoch a lesbách.

To, že sa zviditeľňujú ďalšie ľudské identity, je celkom normálny a potrebný vývoj. Postoje protistrany sa nijako nezmenili, takže, pokiaľ ide o ňu, je jedno, či sú v našej skratke dve písmenká alebo viac.

● Zmenilo sa niečo na pocite bezpečia oproti tomu, ktorý ste mali napríklad v 90. rokoch?

Útoky slovné i fyzické na LGBT+ ľudí sa diali dlhodobo a často už pred vraždami na Zámockej. Akurát po Zámockej to začali viac reflektovať médiá aj verejnosť. A ľudia, ktorým sa podobné situácie stali, začali svoje skúsenosti zverejňovať.

Tie vraždy boli „iba“ vyvrcholením toho, čo sa tu dialo už dávno na medziľudskej i politickej úrovni. Jasné, že teraz ľudia majú strach, ale mali strach aj v Nórsku po Breivikovom vyčíňaní.

Neznamená to, že nás takéto hrôzy prinútia sedieť doma, ani to, že sme sa začali báť až teraz. Ja sa bojím už dvadsať rokov. No ide sa ďalej a spoločnosť musí pochopiť, že ona sama sa musí začať meniť.

Čítajte viac

Michaela Žureková

 
© Petit Press, 2022
Článok uverejnil portál SME.sk v rubrike Domov 15. 1. 2023 o 15:50.