SME.sk

Prvá feministická organizácia Aspekt vznikla na Slovensku už v roku 1993. Jej vznik sprevádzali odmietavé reakcie, na ktoré téma naráža dodnes. Spoluzakladateľka organizácie Jana Cviková s kolegyňami vtedy otvárala témy ako násilie na ženách či obmedzovanie interrupcií.

● Prečo sa považujete za feministku?

Pretože chcem, aby aj ženy boli predovšetkým ľuďmi, až potom ženami. Osoby mužského rodu sú väčšinou vnímané ako jednotlivci, až potom ako predstavitelia svojho rodu. Zároveň nechcem, aby nás zväzoval historicky prežitý korzet rodových rolí.

● Aké boli začiatky organizácie Aspekt?

Najskôr sme chceli vydávať časopis. Postupne sme okolo neho vybudovali feministickú organizáciu s rozmanitými aktivitami.

● Ako na Slovensku ľudia prijali feministické združenie?

Mnohí to nevnímali dobre. Najväčšie odmietnutie pramenilo z toho, že sme sa chceli osamostatniť od ideového poručníctva. Nechceli sme byť niečie asistentky. Chceli sme mať veci v rukách, mať za ne zodpovednosť a robiť si ich samy. Vtedy som si naivne myslela, že keď ľudia budú vedieť, čo feministické myslenie a prax prinášajú, tak to pomôže celej spoločnosti. Že nebude dôvod na odmietanie.

● Aká bola realita?

Považovali nás za ženy, ktoré nenávidia mužov. Mysleli si, že akési „lesby“ predsa nemajú čo mať v spoločnosti slovo. Často to bolelo. Jedným z kľúčových momentov bolo, že koncom 90. rokov a začiatkom 21. storočia sa stali verejnými viaceré témy, ktoré sme otvárali už predtým. Najviac zarezonovala téma násilia na ženách. Stala sa verejnou aj politickou témou, no prišla zdola, od feministických organizácií.

Ďalej išlo o politickú participáciu žien, ktorú už formuloval štát spolu s mimovládnymi organizáciami. Súviselo to s Pekinskou konferenciou o ženách z roku 1995 (pod záštitou OSN, pozn. red.), kde sa nastavili požiadavky, ktoré nemohol štát ignorovať. LGBTQ+ organizácie sa spojili v iniciatíve Inakosť. Ďalšia téma, reprodukčné a sexuálne práva, prišla zhora. Najmä strana KDH nám vnútila tému zákazu umelého ukončenia tehotenstva. Z parlamentu nám ju vnucujú dodnes napriek klesajúcemu počtu interrupcií.

● Prečo ešte stále riešime otázku obmedzovania interrupcií?

V pozadí je globálny politický záujem. To, čo sa deje v rámci antirodového ťaženia, ide ruka v ruke s obmedzovaním reprodukčných a sexuálnych práv. Namiesto riešenia skutočných problémov je pre časť politikov a političiek jednoduchšie nastoľovať problém spôsobom „buď, alebo“. Lepšie to získava voličské hlasy. Nevychádzam z údivu, že si aj v čase pandémie či vojny v susednej krajine dokážu obhajovať agendu, ktorá je v danej chvíli až krutá, čo sa prejavuje aj znižovaním dostupnosti bezpečnej interrupcie. Považujem to za výsostne egoistické.

Som veriaca, v 80. rokoch bola pre mňa otázka slobody vierovyznania hádam najdôležitejšia. S čoraz väčšou hrôzou však sledujem, ako sa dá vnucovanie „viery“ zneužívať na mocenskú manipuláciu. Zažili sme to naplno prvýkrát v roku 2000, keď sme protestovali proti tzv. vatikánskej zmluve, aj pre právomoci katolíckej cirkvi v oblasti vzdelávania. Keď sme upozorňovali na riziká, hovorili nám, že zmluvu nikto nezneužije. Ukázalo sa, že to nie je pravda.

● Ako sa zmenilo vnímanie násilia páchaného na ženách a sexuálneho násilia v spoločnosti?

Problematiku násilia na ženách sa podarilo posunúť od toho, že spoločnosť nevedela, čo to je, po to, že teraz zväčša vedia identifikovať, že dochádza k násiliu. Je to dôležitý krok. Nemecká sociologička a feministka Maria Miesová mi povedala, že nemôžeme skúmať násilie, ak nie je pomenované, ani keď pred ním niet úniku. Vždy existovalo násilie na ženách. Ak však nie je pomenované a hovorí sa o ňom ako o „rodinnej nezhode“, hoci ide o zneužívanie moci, tak nemožno skúmať jeho výskyt. Zároveň musí existovať pomoc.

Často sa hovorí o vysokom počte prípadov násilia na ženách v severských krajinách. Lenže tam na to existuje vysoká citlivosť. Situácia sa už zmenila aj na Slovensku, napriek všetkým príšerným prípadom. Keď sme začiatkom storočia spustili kampaň, ktorá poukazovala na to, že každá piata žena je týraná, smiali sa nám. Neskôr však výskum zistil, že prípadov je ešte viac. Dlho trvalo aj to, kým sa mohlo skutočne skúmať sexualizované násilie.

● Ako vnímate to, že Slovensko bolo jednou z mála krajín, ktorá neratifikovala tzv. Istanbulský dohovor o prevencii a riešenia násilia na ženách?

Podpísali sme ho, ale podpis sme odvolali, čo bolo šokujúce. Myslela som si, že až tak ďaleko nezájdeme. Napriek tomu, že sme dlho zápasili o ratifikáciu a stretávali sme sa so skresleniami a primitívnymi reakciami. Väčšina ľudí, ktorí proti dohovoru brojili, si ho pritom vôbec neprečítali alebo neprečítali s porozumením.

Veľmi ma to mrzelo, je to však výsledok vlny, ktorá sa zdvihla v druhom desaťročí tohto storočia, ktorá bojuje proti akejsi „rodovej ideológii“. Paradoxne by sme sa v tom mohli zhodnúť, lebo aj z kvír feministického hľadiska kritizujeme, že spoločnosť je založená na „rodovej ideológii“, teda na predstave o nemennosti rodových rolí a pozícií. Teda na nerovnosti, v ktorej hrá rod dôležitú, i keď nie jedinú úlohu.

Čítajte viac

Barbora Paľovčíková

 
© Petit Press, 2022
Článok uverejnil portál SME.sk v rubrike Domov 15. 1. 2023 o 15:59.