Dvere malej sály miestneho kultúrneho domu sú otvorené. Dobroš nakukne. V treťom rade sedí režisér, vedľa neho šéf reklamky. Hlavy majú pri sebe. Kamoši, dohadzujú si kšefty. Dobroš je proti nim malá ryba. Ale aj tak sa prišiel pozrieť. Dnes je kasting. Ktovie, koho vyberú? Kto napokon bude hrať toho chlapa v spote na vodku, toho, čo bude sadiť strom, stavať dom… mali by vybrať aj ženu, tú, čo príde do domu, potom porodí potomka… Dobroš chce byť pri tom, aj keď do toho nemôže veľmi hovoriť, ale veď – týka sa ho to.

Texty vymýšľa on, aj nápad je tak trochu jeho. Trochu dosť. Kastingová agentúra im aj kohosi dodala, ale šéf si povedal, že ešte nejakých vyskúša. Chcel nejaké zaujímavé typy. A tak keď Dobroš stretol pred týždňom na pive svojho kamoša Vojta, povedal mu, nech príde, že veď – možno motyka vystrelí a Vojto si zarobí. Vojto ešte stále učí telocvik na tej poondiatej škole a pritom sníva, že raz urobí dieru do sveta. Zatiaľ má deravé len vrecká – alebo hlboko do vrecka, či ako sa to hovorí. Dobroš ho na to pivo radšej pozval a nechal ho, nech sa vyrozpráva. Človek nikdy nevie, Dobroš sa môže niečo dozvedieť, pochytiť nejaké nové výrazy, a ako kreatívcovi textárovi sa mu to môže veľmi zísť. A tak sa dozvedel, že Vojto si cez prázdniny zarábal v nejakom tábore pre deti. Musel sa tam tváriť, že ho to baví, aj keď v skutočnosti by tie decká bol najradšej pozabíjal. A medzi rečou mu Vojto veľmi ďakoval za tú možnosť prísť na kasting. Je rozvedený, bývalá žena ho zdiera – musí platiť alimenty, tá súčasná ho ženie do chomúta, a jemu sa nechce, takže sa naozaj musí oháňať. Alimenty platiť musí, aby mu nezobrali vodičák, aj keď tá jeho stará rachotina sa už asi každú chvíľu rozpadne, zo zúfalstva ani šrotovať nestihol, presnejšie, nemal na doplatenie. Aj keď cez školský rok už zasa trénuje chalanov, hľadá aj ďalšie fušky, aby si nejako vyriešil ten svoj zasratý učiteľský život. Dobroš si to celé vypočul a povedal si, že ak sa mu pokúsi pomôcť, bude to dobrý skutok. Dobroš musí páchať aj dobré skutky, lebo je vlastne dobrý človek. Kedysi dávno, ešte bol malý chalan, ho babka učila, že treba páchať aj dobré skutky. Snažil sa, lebo ona ho vždy odmenila. Keď už s chalanmi nevedeli, čo majú spáchať, vysypali smetný kôš, potom rýchlo ušli a o chvíľu sa pomaly vrátili, aby vzápätí ako dobrí chlapci kôš pozbierali. Zväčša ich niekto aj pochválil. Babka mu potom dala päť korún, čo bolo dosť. Dala mu korunu, aj keď išiel do kostola. Mal to dať do mešteka, ale Dobroš si korunu nechal, veď babka to nezistila.

Tak teraz pri Vojtovi odčiní to, že sa v reklamke dostane k prachom oveľa ľahšie ako Vojto, ktorý sa jeduje s deckami v škole, na tréningoch a cez leto v rôznych táboroch. A keď počúva o tých alimentoch, ďakuje Bohu, v ktorého ani veľmi neverí, že sa ešte neoženil. Nataša sa začína tváriť kyslo, jej rodičia – škoda reči. Dobroš cíti, že aj to bude musieť riešiť, ale zatiaľ to nechá tak. Nemôže riešiť všetko naraz. Teraz má pred sebou túto reklamu na vodku, potom sa uvidí…

Vojto sa vzadu pripravuje na svoj výstup, učí sa Dobrošove texty. Dobrošovi je to trochu trápne, ale čo už, vydržal už vo svojom živote reklamného kreatívca aj horšie veci. Na javisko prichádzajú jedna po druhej ženy, ktoré sa uchádzajú o úlohu manželky, a potom aj tie, ktoré vyberú len do komparzu. Niektoré z nich Dobroš pozná, už v minulosti účinkovali v nejakej ich reklame. Tie majú vážne smolu. Nemôže predsa v reklame na vodku hrať tá istá žena, čo už hrala v reklame na kávu alebo na prací prášok.

Režisér sedí rozvalený na dvoch sedadlách, šéf agentúry sa k nemu občas nakloní. Dobroš vie, že z niektorých tých žien si robia strašnú srandu. Komentujú ich zadky, prsia, nohy, oblečenie. Dobroš by pri nich rád sedel a pobavil sa na ich „hlodoch“, ale má aj iné povinnosti. Niekto to tu musí riadiť v zákulisí, však s nimi potom dá pivo alebo aj večeru a ešte sa na tých babách raz spolu zasmejú. Na javisko prichádza akási Rómka, mladá, aj celkom pekná. Dobroš spoza závesu vypleští oči na režiséra, ako že „to čo má byť, čo tu táto chce?“ Režisér sa uškrnie. „Niečo nám povedzte,“ požiada tú Rómku. Baba zarecituje akúsi báseň. Celkom dobre. Vraj vyštudovala herectvo. Na konzervatóriu. Hm. Čo s ňou? Chlap v reklame na vodku čo sadí stromy a tak, musí mať jednoznačne bielu ženu. Prítomnosť takejto ženy by len zbytočne odviedla pozornosť. Možno nabudúce. Rejžo jej rovno povie, že nie. Na otázku prečo sa len uškrnie a dodá: „Neodpoviem vám, aby ste ma nezažalovali.“ V očiach sa jej lesknú slzy. Šéf agentúry sa uškŕňa. Režisér vyjde za dievčinou. Predsa len, baba má konzervatórium. „Nie som rasista,“ povie jej. „Ste fakt dobrá. Až budeme točiť reklamu proti rasizmu, zavoláme vás. Dajte mi na seba kontakt.“ Ale dievča rázne vyšlo von, ani sa neobzrelo. Keby mala rozum, vôbec by sem nechodila, veď vie, čo ju tu môže čakať. Nehodí sa ani do pracích práškov, ani do kuchyne. Čo by na to klienti povedali? Cigaňa v reklame na sáčkovú polievku alebo na niečo podobné? Do telenovely by sa hodila. Taká osmahnutá ako z Argentíny. Ale oni sú reklamná agentúra. Aj keď, človek nikdy nevie, ani telenovelám sa netreba vysmievať. Keď niečo vynáša, netreba nad tým ohŕňať nos. Aby som nedopadol ako Vojto, pomyslí si Dobroš.

Autorka: Jana Juráňová