Ako vznikal antidiskriminačný zákon?

Antidiskriminačný zákon bol prijatý až na tretí pokus v roku 2004. Prvé dva razy – v roku 2002 a 2003 – neprešiel, pretože parlament o ňom odmietol rokovať. Tretíkrát sme už ale mali nôž na krku, pretože Slovensko bolo členskou krajinou EÚ a keby zákon nebol prešiel, máme problém. Toto zas poukazuje na fakt, že potreba riešiť otázky diskriminácie nie je v najvyšších politických štruktúrach zvnútornená.

V krajinách ako Veľká Británia alebo Spojené štáty začala antidiskriminačná legislatíva vznikať niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a u nás sme s tým mali problém ešte v roku 2002 alebo 2003. Ani v roku v roku 2004 prijímanie zákona nebolo úplne bezproblémové, prešiel v podstate v minimalistickej verzii a aj to len preto, aby sme sa vyhli problémom v Európskej únii. Antidiskriminačný zákon teda nevznikal z presvedčenia ľudí, ktorí sú v podstate zodpovední za dodržiavanie ľudských práv a princípu rovnosti. Takže to je opäť jeden z dôkazov, že to v najvyšších mocenských štruktúrach stále nie je dobre nastavené a že stále treba pracovať na tom, aby reprezentanti a reprezentantky verejnej moci začali byť na témy diskriminácie a stereotypizácie vnímaví a vnímavé a aby nadobudli vnútorné presvedčenie, že je potrebné začať s tým pracovať.

Pristavme sa teraz pri období, keď bola prijímaná novela antidiskriminačného zákona v roku 2007. Môžeš mi povedať trochu viac o tom, akým spôsobom prebiehala príprava jeho novelizácie, akým spôsobom si na nej participovala ty a akým spôsobom tretí sektor?

Bol to jeden z najzaujímavejších a najhodnotnejších občianskych procesov, na akom som kedy participovala. Začalo sa to myslím vo februári minulého roku, keď Slovenské národné stredisko pre ľudské práva organizovalo konferenciu k otvoreniu roka rovných príležitostí. Prišiel tam aj podpredseda vlády pre ľudské práva, porozprával o tom, aké je dôležité bojovať proti diskriminácii, a odišiel. Ostali tam už iba tí a tie, ktorí a ktoré vedeli, aké je to dôležité, a ktorí a ktoré si to do večera rozprávali v podstate sami a samy pre seba. V rámci workshopov a diskusných skupín, ktoré sme tam mali, potom viackrát zaznelo, že antidiskriminačný zákon treba z rôznych dôvodov novelizovať. Jedným z nich bolo aj to, že v ňom neexistoval paušálny zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, ale bol vymedzený iba na nevyhnutné oblasti, ktoré prikazovali smernice, čo, samozrejme, nebolo v poriadku, pretože my nie sme viazaní iba európskymi smernicami, ale aj ústavou a dohovormi. Takže sme veľmi dôrazne avizovali, že zákon treba novelizovať. Týždeň nato sme sa úplnou náhodou dozvedeli, že zákon sa naozaj novelizuje, takže sme – s Hanou Fábry, ktorá robila všetku podpornú aktivistickú prácu okolo – veľmi rýchlo dali dokopy hromadnú pripomienku, do ktorej sme pretavili všetko to, čo sme dlhodobo vnímali ako slabiny antidiskriminačného zákona. Za rekordne krátky čas, myslím, že sme na to mali necelé dva dni, sa nám podarilo zozbierať rekordné množstvo podpisov – občianska sieť mimovládok sa bleskovo zmobilizovala. Tých 500 podpisov sme stihli vyzbierať skôr ako sa skončilo pripomienkové konanie, takže sme museli sme byť prizvané a prizvaní na rozporové konanie. Začalo sa to miernym konfliktom, pretože sme sa v podstate nezhodli na legislatívnych pravidlách, a teda najmä na procese, ktorý mal sprevádzať rozporové konanie. Ja si totiž myslím, že pri otázkach týkajúcich sa ľudských práv a občianskej spoločnosti sú procesy rovnako dôležité ako obsahy. V antidiskriminačnej oblasti je to o to dôležitejšie, že sa tým vyjadruje fundamentálny rešpekt ku každému jednotlivcovi, že on sám vie, čo je pre neho alebo pre ňu dobré, a že mu nebudeme z hľadiska väčšinovej alebo mocenskej normatívnosti diktovať, čo preňho alebo pre ňu je alebo má byť dobré. A teda nesmierne dôležité je aj to, aby predpisy a procesy, ktoré majú vytvárať predpoklady a priestor na takúto participáciu, boli dobré. Takže aby som sa vrátila späť k tomu, ako to prebiehalo, keď sme sa prvýkrát stretli, bol tam naozaj menší konflikt, pretože sme sa nezhodli na interpretácii legislatívnych pravidiel. Musím povedať, že podpredseda vlády pre ľudské práva sa zachoval konštruktívne a na druhý deň bolo riadne rozporové konanie, kde sme síce neupustili od svojich pripomienok, ale museli sme akceptovať to, čo nám podpredseda vlády povedal – a síce, že bude ďalšie kolo novelizácie antidiskriminačného zákona, kde sa bude transponovať smernica o rovnakom zaobchádzaní so ženami a mužmi v prístupe k službám a kde vznikne ďalší priestor na novelizáciu. Tento priestor vznikol v apríli alebo máji minulého roka a na základe našej hromadnej pripomienky z februára podporenej viac ako 500 podpismi verejnosti sme v tomto procese túto verejnosť zastupovali. Tak som sa ocitla v medzirezortnej komisii pre tvorbu novely antidiskriminačného zákona. Týmto nechcem povedať, že sa nám podarilo dostať do antidiskriminačného zákona všetko, o čom sme si mysleli, že je dôležité. Výrazným spôsobom sme však prispeli k tomu, že sa skvalitnili mnohé ustanovenia, že sa rozšírila ochrana pred diskrimináciou a že celý ten proces bol ukážkou toho, ako majú vznikať dobré zákony. Som presvedčená o tom, že takéto niečo by malo byť štandardom pri tvorbe zákonov, ktoré majú ľudsko-právne dopady a dopady z hľadiska rovnosti a diskriminácie a rovnosti príležitostí. Aj keď dúfam, že znova vznikne priestor na zmenu antidiskriminačného zákona, pretože je tam ešte veľa vecí, ktoré treba zlepšovať. A už sú tu aj ďalšie úlohy, ktoré nám vyplývajú napríklad z novej prepracovanej smernice o rovnakom zaobchádzaní so ženami a mužmi v oblasti zamestnania. Táto smernica štátom priamo ukladá povinnosť prierezovo uplatňovať rodové hľadisko. Myslím si, že toto by malo byť aj jednou z úloh Rady vlády pre rodovú rovnosť. Žiaľ, musím povedať, že aj keď to určite bolo ideou Rady vlády, zatiaľ som nezbadala žiaden výraznejší posun ani žiadnu aktivitu, ktorá by bola iniciovaná ministerkou práce alebo inými členmi vlády a ktorá by predstavovala nejaký zásadnejší posun, najmä čo sa týka veľmi potrebných analýz možných rodových dopadov vznikajúcich právnych predpisov.

Na rôznych podujatiach venovaných týmto témam a v diskusiách často zaznieva, že naša súčasná antidiskriminačná legislatíva je dobrá. Antidiskriminačný zákon je kvalitný, a to aj v porovnaní s inými európskymi krajinami, niektoré jeho časti dokonca idú nad rámec európskych smerníc. Skús v krátkosti povedať, ktoré časti sú podľa teba naozaj veľmi kvalitné a pokrokové, a naopak, ktoré časti podľa teba ešte potrebujeme dopracovať.

Kým napríklad európske antidiskriminačné smernice vo vzťahu k jednotlivým zakázaným dôvodom diskriminácie diferencujú medzi stupňami ochrany garantovanej pre jednotlivé osoby v jednotlivých oblastiach, slovenský antidiskriminačný zákon takéto rozdiely nerobí. Podľa smerníc EÚ je napríklad diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie či zdravotného postihnutia vyslovene zakázaná iba pre oblasť zamestnania a povolania. V ostatných oblastiach (napríklad vzdelávania či sociálneho zabezpečenia) už vo vzťahu k týmto dôvodom jej vyslovený zákaz neexistuje. Podľa slovenského antidiskriminačného zákona je diskriminácia zakázaná vo všetkých oblastiach (zamestnanie, povolanie, sociálne zabezpečenie, zdravotná starostlivosť, vzdelávanie, sociálne výhody a bývanie) a zo všetkých dôvodov – ako napríklad pohlavie, farba pleti, náboženstvo, vek, sexuálna orientácia či zdravotné postihnutie, rovnako. Navyše, výpočet dôvodov, na základe ktorých sa diskriminácia zakazuje, je tu omnoho širší než v smerniciach. Čo ja osobne ďalej vnímam ako veľmi progresívny prvok antidiskriminačného zákona je, že povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania nespočíva len v zákaze diskriminácie, ale aj v povinnosti prijímať opatrenia na ochranu pred diskrimináciou. Čiže my máme v legislatíve veľmi presne a veľmi explicitne vyjadrenú už aj preventívnu a proaktívnu zložku, ktorá je dokonca vymožiteľná súdnou cestou, rovnako ako akákoľvek diskriminácia v priamej alebo nepriamej forme. Všetko toto máme v legislatíve, ale nie sme na to ešte nastavení a nastavené. My ešte stále riešime, že nemáme možno ani desať prípadov, kedy by ľudia, ktorí boli naozaj diskriminovaní, išli na súd a domáhali sa ochrany. Ak sa niečo podarí, v našich kruhoch vládne totálne nadšenie. Ešte stále sme sa však nechopili šance využiť toto ustanovenie a skúsiť žalovať niekoho, kto by bol zodpovedný za to, že nerealizoval preventívne opatrenia na ochranu pred diskrimináciou – teda že diskriminácii nepredišiel. Toto všetko poukazuje na to, aké nekompatibilné a divergentné sú normatívne systémy, ktoré upravujú alebo obsahujú normy týkajúce sa diskriminácie. Kým právna rovina je podchytená veľmi silno, rovina spoločenských a morálnych noriem je niekde úplne inde. Niekedy mám pocit, že sa ani nikde nestretajú. A toto je výzva pre všetky segmenty spoločnosti, ako aj pre ľudí, ktorí majú zodpovednosť vo verejných inštitúciách, pretože ďalší problém je, že hoci o tom hovoríme a hoci verejné inštitúcie prijímajú takéto zákony, nepoznám verejné inštitúcie, ktoré by bežne zamestnávali Rómov alebo ľudí s telesným alebo mentálnym postihnutím, alebo ktoré by mali adekvátne zastúpenie žien na manažérskych pozíciách. Vidíme to koniec-koncov aj vo vláde či parlamente.. To je podľa môjho názoru ďalší deficit, že verejná sféra vôbec nejde v rovine napĺňania litery zákona príkladom. Nedávno však bolo do antidiskriminačného zákona doplnené ďalšie dôležité ustanovenie, ktoré umožňuje, aby pri závažných prípadoch diskriminácie, ako je napríklad segregácia, mohli žaloby podávať priamo mimovládne organizácie alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vo vlastnom mene, čo by odbremeňovalo ľudí, ktorým sa diskriminácia udiala. Zbavilo by ich to záťaže niesť bremeno konania, niesť riziko stigmy, ktorá by na nich bola uvalená, niesť ekonomické, psychologické a iné dopady. Mohol by to byť navyše mechanizmus, ako prinútiť verejné inštitúcie správať sa nediskriminačne a robiť preventívne kroky. Čo je však stále problém, sú nedoriešené súdne poplatky. Pri súdnych poplatkoch v súčasnosti síce v niektorých prípadoch existuje možnosť oslobodenia, ale stále to nie je systémové riešenie. Poplatky sú veľmi vysoké, čo je problém, pretože ak si nemôžem dovoliť zaplatiť súdny poplatok, nemôžem sa súdiť. Európske antidiskriminačné smernice pritom ukladajú, že sankcie v prípade diskriminácie majú byť odstrašujúce. Ak mám však zaplatiť šesť percent zo sumy, ktorú žiadam, tak celkom logicky nemôžem vždy žiadať sumu, ktorá by bola odstrašujúca. Kým sa neznížia, alebo ešte lepšie nezrušia súdne poplatky, nikam sa nepohneme a nepodarí sa nám vyslať signál médiám, verejnosti, vládnej a podnikateľskej sfére, že toto správanie nie je v poriadku a že sa nevypláca.

Aj výskumy potvrdzujú, že obeťami diskriminácie sa často stávajú práve tí najzraniteľnejší, čo pre nich vytvára začarovaný kruh…

Áno, je to začarovaný kruh a čo ho robí ešte začarovanejším je nepripravenosť právnických profesií pracovať s týmito témami. Už sme spomínali, že na právnických fakultách v podstate absentuje kvalitné ľudskoprávne vzdelávanie, s výnimkou právnických kliník, ktoré vlastne vzišli z aktivistických kruhov. To však samozrejme nepokryje záujem a potreby všetkých študentov a študentiek. Ľudia prichádzajú do právnických povolaní bez toho, aby mali nejaký kontext, kvalitný „vhľad“ do oblasti ľudských práv vrátane diskriminácie a ženských práv…

Je naozaj absurdné, že ľudia, ktorí by mali obhajovať spravodlivosť, nemajú ani ten najzákladnejší základ, z ktorého tá spravodlivosť vychádza… Čo sú vlastne tie právnické kliniky a ako fungujú?

Právnické kliniky sú také laboratóriá ľudskoprávneho vzdelávania na právnických fakultách. To slovo má trochu medicínsky podtext. Spoločné s medicínou to však má len to, že sa tam niečo aktívne deje, a kde sa niečo deje, tam sa môže aj niečo vyriešiť. Ideou právnických kliník je, že študenti a študentky sa učia na praktických príkladoch zo života a často teda poskytujú aj nejaký typ právnych služieb reálnym klientom a klientkám. Existuje niekoľko typov právnických kliník, jedným z nich je aj klinka Street law, kde študenti a študentky práva dostávajú špeciálny tréning, obsahový aj metodologický, aby potom mohli interaktívnymi a zážitkovými metódami učiť právo na stredných školách, ale aj v rôznych iných komunitách. Viem, že košická a trnavská klinika mali dobrú spoluprácu s väznicami, kam študenti a študentky chodili a rozprávali sa s odsúdenými. Bola to pre nich cenná skúsenosť, pretože zrazu mali šancu a priestor otestovať sa v situáciách, ktoré pred tým nezažili, overiť a pripustiť si vlastné predsudky. Kolegyne, ktoré viedli tieto kliniky, mi hovorili, že študenti a študentky veľmi reflektovali, že odsúdení v nápravnovýchovných ústavoch, teda vo väzniciach, sú presne takí istí ľudia ako všetci ostatní a všetky ostatné, ktorých a ktoré stretávajú na ulici. Žiaľ, nie všetky univerzity akceptovali, resp. prevzali tento systém, aj keď by to malo tvoriť základ vzdelávania, pretože je to praktické, prospešné pre komunitu, vytvára to priestor pre študentky a študentov, vytvára to možnosť demokratického dialógu a zároveň to vedie k uvedomovaniu si zodpovednosti, ktorá je v akomkoľvek právnickom povolaní kľúčová.

Študenti a študentky majú možnosť vyskúšať a otestovať si aj svoje presvedčenie. A čo sa týka bežnej praxe, ktorú majú študenti práva povinnú v rámci štúdia, akú má kvalitu?

Za mojich študentských čias to nebolo úplne márne, aspoň niečo som sa tam naučila, ale človek znova príde len do inštitúcií, ktoré sú zabehnuté v systéme, o ktorom celý čas hovorím. Tým, že ten systém akoby mal rovnakú mustru vo všetkých rovinách, vertikálnych aj horizontálnych, aj vo všetkých úrovniach a líniách, tak sa asi až tak veľmi nelíši. Takže je tu potrebná nejaká „revolúcia“ alebo aspoň rekonštrukcia, ktorá poprepája všetky sektory a všetky úrovne, ktorá zmení tie inštitúcie a štruktúry zvnútra, a ktorá zmení aj to nastavenie. Lebo to tu chýba. Keď hovoríme o mojich vzoroch, súkromných a profesijných, nemôžem nespomenúť Isabel Marcus, americkú profesorku práva, veľmi aktívnu členku druhej vlny feministického hnutia v Spojených štátoch, ktorá okrem iného vedie kliniku násilia páchaného na ženách. V istej fáze svojej kariéry viedla stretnutia s mužmi, ktorí boli páchateľmi násilia na svojich partnerkách a ktorí mali ako súčasť súdom nariadených povinností absolvovať cyklus stretnutí práve s ňou. Na týchto stretnutiach mali reflektovať svoje správanie, a teda sa „napraviť“. Aj keď, ako ona sama poznamenala, vychovať alebo prevychovať niekoho, kto má 35 rokov, je dosť ťažké a ani zďaleka to nemohlo byť úspešné vo všetkých prípadoch. Tieto sedenia a skúsenosti Isabel Marcus z nich samozrejme potvrdzovali, že násilie, ktoré páchajú muži na ženách, nie je žiaden náhodný alebo nepremyslený jav, ale niečo, čo má systémovú a systematickú povahu. Na sedenia s delikventmi chodili aj jej študentky a študenti a najmä jej mužskí študenti boli šokovaní, že takéto niečo existuje, a že tí muži tieto akty páchali vedome, úmyselne a premyslene. Veľmi to nimi hýbalo a veľmi intenzívne to reflektovali. Asi to bol veľmi silný zážitok aj pre ich život, čo je podľa mňa nesmierne hodnotný aspekt vzdelávania. V rámci kliniky pracuje Isabel Marcus na právnickej metóde, ktorá sa volá story telling. So súhlasom klientky, ktorej poskytovali pomoc ako osobe zažívajúcej násilie, nahrali jej výpoveď na kameru a študenti a študentky to potom zostrihali, čiže pracovali s tým, čo tá osoba prežívala, ako to prežívala. Dávali to dokopy, aby to pre sudcu alebo sudkyňu tvorilo kompaktný celok, aby to dávalo zmysel. Podľa mňa ide o veľmi silný a presvedčivý nástroj dokazovania. V písomne naformulovaných dôkazoch predkladaných súdu sa autenticita ženy, ktorá zažívala násilie, redukuje iba na to, čo niekto iný napíše na papier, takže tu vzniká priestor na dezinterpretáciu a nepresnosť. Myslím si, že táto metóda môže byť veľmi efektívna. My však ako keby sme v našich podmienkach alebo v stupni rozvoja nášho právnického vzdelávania vôbec nedokázali rozmýšľať inými než tradične zabehnutými smermi. Ako dôkaz by to pritom bolo prípustné, pretože ako dôkazný prostriedok môže slúžiť čokoľvek, čo nám pomôže objasniť stav veci. Ja si myslím, že takáto autentická výpoveď by často mohla pomôcť objasniť podstatu veci a rozhodnúť spravodlivo. Myslím si teda, že aj čo sa týka prostredí, procesov a právnych konaní, ešte nás čakajú veľké výzvy a toto by mohla byť jedna z nich. Samozrejme, v niektorých prostrediach story telling existuje aj u nás, napríklad v ženskom hnutí funguje v rôznych modifikáciách. Je napríklad fascinujúce sledovať, čo sa deje v materských centrách, kde si ženy, ktoré tu pôsobia, rozprávajú vlastné príbehy a zážitky a zisťujú, že to, čo sa deje im, nie je náhodný jav, ale že je to niečo, čo má štruktúrne ukotvenie, čo je asi naozaj podmienené širšími súvislosťami.

Dotkli sme sa už mnohých tém, ale mňa by ešte zaujímal tvoj pohľad na vzdelávanie týkajúce sa týchto otázok. Skúsme to uchopiť aj z tej druhej stránky, čo je podľa teba najúčinnejšie a v čom to pokrivkáva? Ako vidíš vzdelávanie k ľudským právam na Slovensku?

Ak by som to mala zovšeobecniť, tak najúčinnejšie by bolo robiť to stále, robiť toho veľa, robiť to prierezovo a ukotviť to do systému. Čo som však práve povedala je iba zbožným prianím tej negácie, ktorú tu v súčasnom stave máme. Už viackrát som spomenula, že vo vzdelávaní chýba systém. Učiteľky a učitelia nemajú v štádiu prípravy na svoje povolanie predmety, kde by sa týmto témam venovali do hĺbky a v rôznych kontextoch, nielen v právnickom. Nehovoriac o tom, že to nie je napojené na prax a nemá to adekvátne metodologické rámce. Absentuje tiež kvalitné ďalšie vzdelávanie učiteliek a učiteľov a v školách na takéto témy nie je priestor. V podstate sú marginalizované a ak sa aj niekde spomínajú, tak v rámci teoretického výkladu na občianskej náuke, do ktorého je zaradená aj psychológia, sociológia a všetky vedy, ktoré sú v podstate kľúčové na to, aby mladí ľudia, ktorí tieto školy navštevujú, boli vedení k získavaniu a využívaniu nejakých občianskych kompetencií a k zvnútorneniu si nejakých princípov. Problém je, že tieto témy nie sú vo vzdelávaní ukotvené prierezovo, ale sú umelo tematizované v predmetoch, kde je možné sa im venovať z časových aj iných dôvodov iba deskriptívne. Nie sú však integrálnou súčasťou učebných osnov, hodnotového nastavenia a programu školy, ani nejakého étosu alebo politiky školy. Takže to potrebujeme rozmeniť na drobné na rôznych úrovniach a začať využívať veľmi veľa nástrojov, ktoré to pomôžu nastaviť tak, aby tieto témy boli úplne prirodzené a integrálne obsiahnuté v akomkoľvek aspekte vzdelávania na každom stupni vrátane materských škôl, pretože naša identita, postoje a asi aj hodnoty sa formujú veľmi skoro.

Prierezovo cez všetky tieto problémy ide rovnosť všetkých, ľudská dôstojnosť. Princíp rovnosti však v našej spoločnosti nie je dostatočne zvnútornený. Myslíš si, že by sa dalo povedať, že súčasná situácia ako výsledok historických procesov potrebuje zmysluplne a cielene posúvať, teda nejako sa snažiť objasňovať princípy rovnosti v spoločnosti?

Určite to je výsledok historických procesov, ktoré tu prebehli. Vnímanie ľudských práv tu bolo dlhú dobu veľmi deformované a v čase, keď sme si začali myslieť, že môžeme uchopiť slobodu, sme celkom logicky začali práve s politickými právami. Začali sme tu riešiť slobodné voľby, možnosť participácie na politickom živote, možnosť občianskej participácie, slobodu prejavu. Išli sme na to cez médiá, cez právo na prístup k informáciám, cez participáciu v občianskych združeniach. To všetko je nesmierne dôležité a kľúčové, keby sme to nemali, nemohli by sme sa pohnúť ďalej ani s ostatnými témami, ako napríklad s diskrimináciou a v rámci nej osobitne napríklad so ženskými právami, s právami ľudí so zdravotným postihnutím, s právami starších osôb či sexuálnych minorít. Hoci v súčasnosti je niekedy otázne, či sú politické práva naozaj také stabilné, keď sa pozeráme okolo seba, čo sa deje so slobodou prejavu, čo sa deje so slobodou médií, čo sa deje s politickou mocou, ako nás tá politická moc znova zneisťuje a zastrašuje, podľa mňa sme sa s tým naučili celkom slušne narábať, v tomto je slovenský občiansky sektor dosť silný. Myslím si teda, že nastal čas na hĺbkovú reflexiu aj v ľudskoprávnych kruhoch a že občiansky sektor musí naozaj spojiť svoje sily, aby dostal viac do povedomia aj témy antidiskriminácie. Tým samozrejme nechcem povedať, že to je zodpovednosťou občianskeho sektora, lebo za toto má zodpovednosť najmä verejný sektor. Chcem tým skôr povedať, že my na tom chceme participovať, pretože si uvedomujeme si, aké je to dôležité. Sme vo fáze, keď sme v podstate ustáli rovinu politických práv, takže by sme mali byť naozaj dôraznejší alebo dôslednejší a dôraznejšie alebo dôslednejšie vo vytváraní tlaku na verejnú moc, aby sa chopila svojej zodpovednosti vo vzťahu k antidiskriminácii. Aj keď je veľmi smutné, že stále musíme vytvárať takýto tlak a mobilizovať sa, pretože si myslím, že iniciatíva by mala prichádzať zo sfér, ktoré sú na to ustanovené ústavou a medzinárodnými dokumentmi. Myslím si, že my cítime, že to musíme a najmä chceme robiť, ale to isté by mala cítiť aj vláda, resp. všetci reprezentanti a reprezentantky verejnej moci.

Okrem toho tu však máme aj rôzne inštitúcie, ktoré sú za tieto agendy zodpovedné a vyplýva im to zo štatútu a stanov…

Ďakujem ti, že si nadhodila túto tému, lebo to je jeden z ďalších problémov. Myslím si, že tým problémom nie je ani tak samotné Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ale skôr jeho nastavenie, pretože práve tam je pes zakopaný. Stále tu nemáme výraznú kauzu, na ktorej by stredisko participovalo. Kauzu, ktorá by prehrmela médiami a ktorá by vyslala jasný signál, čo je to diskriminácia a prečo to vlastne s diskrimináciou nie je v poriadku. A to je iba výsledok toho, ako zle je stredisko nastavené. Čo sa týka finančných zdrojov, je napríklad závislé od verejnej moci, ktorá môže byť veľmi premenlivá, jeho príjmy nie sú garantované napríklad nejakým percentom zo štátneho rozpočtu. Už tieto skutočnosti akoby vytvárali predpoklady na to, aby stredisko bolo v určitých fázach alebo v určitej forme poplatné verejnej moci, čo je choré, ak to má byť nezávislá slobodná inštitúcia, ktorá má chrániť ľudské práva nech sa deje, čo sa deje. Nech je však financovanie akékoľvek, kým existuje priamy vzťah závislosti medzi verejnou mocou a ekonomickým statusom strediska, tak nezávislosť Strediska a priori nebude možná bez ohľadu na to, koľko tých peňazí bude. Samozrejme, sekundárnym problémom je nedostatok kapacít, ale nech by tých kapacít bolo koľkokoľvek, stále to nerieši principiálny problém závislosti Strediska od verejnej moci. Druhá vec je nastavenie voľby riaditeľky. Jedno z kľúčových slov tam stále majú právnické fakulty. Keď sa vrátime k tomu, ako to vyzerá so vzdelávaním na právnických fakultách, s ich nastavením a s mierou dôležitosti, ktoré pripisujú ľudským právam, je to problém. Teraz napríklad médiami prehrmela kauza, že človek podozrivý z obťažovania svojich študentiek na právnickej fakulte dostal štátne vyznamenanie. Keď si uvedomíme, že toto sú inštitúcie, v ktorých sa v oblasti ľudských práv nič alebo takmer nič nedeje, ktoré doteraz nijako významne neprispeli k posunu v oblasti ľudských práv, ale ktoré vlastne spoluurčujú, kto bude viesť kľúčovú verejnú ľudskoprávnu inštitúciu, je to zlé. A nemôže to a priori urobiť tú inštitúciu kvalitnou.

Čo sa týka strediska, zdá sa mi, že iba vykonáva úradnícku robotu, ktorá mu vyplýva zo zákona, tabuliek, štatútu… Nevidím tu však nejaký výraznejší potenciál, nejaký prejav absolútneho presvedčenia, že my tu teraz hájime ľudské práva a chceme presadzovať, aby sme sa niekam posunuli. Stále sú to len – ak vôbec – reakcie na niečo, čo sa udialo, ale bez nejakého výraznejšieho postoja a hodnotenia udalostí, bez adekvátnej reflexie a následnej prezentácie tejto reflexie verejnosti a bez presahu do premyslených systémových krokov. Nehovoriac o tom, že mi tam chýba akýkoľvek principiálny aktivistický a proaktívny potenciál. Myslím si, že práve to je v súčasnosti ďalší z deficitov strediska. Tieto atribúty presadzovania ľudských práv by si však podľa mňa mohol osvojiť aj verejný ochranca práv. Verejný ochranca práv by mal byť hovorcom ľudských práv. Kto iný ako verejný ochranca práv má chrániť práva verejne? Veď preto sa to tak aj volá, verejný ochranca práv…

Niekto, kto by aktívne vystupoval v médiách, kto by médiám tlmočil, čo sa deje… Niečo také u nás neexistuje, tento hlas nepočuť…

Žiaľ, u nás ho nepočuť zo žiadnej verejnej inštitúcie. U nás v podstate nemáme nikoho, kto by hovoril za ľudské práva, bez ohľadu na to, či sa bavíme o občianskych, politických, alebo základných právach.

Myslím, že tému sme vyčerpali. Je ešte niečo, čo by si chcela dodať, čo považuješ za dôležité a čo ešte nebolo povedané?

Ešte by som sa azda vrátila k tým životným vzorom… Je ich veľmi veľa aj u nás, napríklad v našom občianskom sektore je toľko výnimočných osôb, napríklad Jana Cviková, ktorá bola jednou zo zakladateliek veľmi ambiciózneho – myslím to ako uznanie – a úspešného feministického projektu a ktorá si dlhé roky neúnavne stojí za svojím a artikuluje veci, na ktoré by sa mnohé a mnohí pred toľkými rokmi ani neodvážili pomyslieť. Ďalej Lotka Pufflerová, aj vďaka ktorej mám v podstate priestor slobodne a do hĺbky reflektovať toľko vecí a toľko javov a ktorá neúnavne vytvára zázemie toľkým ľuďom. Táto práca je pritom niekedy zvonku neviditeľná, čo je tiež taký atribút ženskej práce. Mnohí a mnohé si vôbec neuvedomujeme, že práve bez takejto mravenčej práce by sme neboli tam, kde sme. A pritom ide o špičkový manažment. Myslím si, že to je aj kľúč k úspešnosti našej organizácie. Že je tam osoba, ktorá okrem toho, že je profesionálka vo svojom odbore, má naozaj absolútny vnútorný princíp, že ide o dôležitú vec a bez tohto typu podpory by sa táto vec nedala presadzovať. A to je naozaj obdivuhodné.

Prečítajte si aj 1. časť rozhovoru s právničkou Jankou Debrecéniovou.

Zhovárala sa Martina Sekulová

október 2008

 
Právnička Janka Debrecéniová, expertka v oblasti antidiskriminácie a ľudských práv, vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a následne absolvovala postgraduálne štúdium na Oxfordskej univerzite vo Veľkej Británii, odbor európske právo a právna komparatistika. Od roku 2000 pôsobí v združení Občan a demokracia, kde sa podieľa na príprave a realizácii vzdelávacích, publikačných a advokačných projektov v oblasti ľudských práv a antidiskriminácie. Je autorkou viacerých publikácií, článkov a vzdelávacích textov týkajúcich sa najmä rovného zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ženských práv a rodovej rovnosti, ale aj iných ľudskoprávnych tém. V týchto oblastiach pôsobí aj ako trénerka. Aktívne sa zapája do procesov tvorby programov a verejných politík v oblasti ľudských práv a výchovy k nim. Zapája sa tiež do procesov tvorby právnych predpisov, ktoré majú dopad na dodržiavanie princípu rovnosti a zákazu diskriminácie. V roku 2007 pôsobila ako zástupkyňa verejnosti v medzirezortnej Komisii pre novelizáciu antidiskriminačného zákona.

 
Rozhovor je súčasťou série rozhovorov s osobnosťami slovenského verejného života, ktoré sú svojimi aktivitami a názormi späté s témou (anti)diskriminácie. Rozhovory realizoval Inštitút pre verejné otázky v rámci projektu Na ceste k rovnosti s finančnou podporou programu Európskeho spoločenstva PROGRESS a Úradu vlády SR.