Medzi významné rozhodnutia Súdneho dvora ES patrí aj prípad S. Coleman v. Attridge Law a Steve Law. [1] Súdny dvor ES sa v ňom zaoberal otázkou priamej diskriminácie a obťažovania v súvislosti so zdravotným postihnutím. Riešil otázku, či diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia je aj situácia, kedy je nepriaznivému zaobchádzaniu vystavená osoba, ktorá síce sama zdravotné postihnutie nemá, avšak má blízky vzťah k osobe, ktorá je zdravotne postihnutá.

Pani Coleman bola nepriamo prepustenou zamestnankyňou (constructive unfair dismissal). V súvislosti so starostlivosťou o svoje dieťa so zdravotným postihnutím bola zo strany svojho zamestnávateľa vystavená i obťažovaniu. [2]

Napriek tomu, že sama nebola osobou so zdravotným postihnutím, starala sa o svojho malého syna so zdravotným postihnutím, ktorému venovala prevažnú časť starostlivosti. Od januára 2001 pracovala pre svojho bývalého zamestnávateľa ako právna asistentka. V roku 2002 sa jej narodil syn, ktorý trpel zástavami dýchania a vrodeným pľúcnym ochorením. Tento veľmi vážny zdravotný stav syna pani Coleman si vyžadoval jej celodennú osobnú starostlivosť.

4. marca 2005 pani Coleman prijala „dobrovoľné prepustenie“ (voluntary redundancy) [3], čím sa ukončila jej pracovná zmluva s bývalým zamestnávateľom. 30. augusta 2005 sa obrátila so žalobou na Pracovný tribunál Londýn–Juh (Employment Tribunal London South), v ktorej uviedla, že bola obeťou nepriameho prepustenia (constructive unfair dismissal). Toto prepustenie bolo podľa pani Coleman v rozpore so zákonom v dôsledku priamej diskriminácie a obťažovania, ktorého sa voči pani Coleman dopustil jej bývalý zamestnávateľ. Ten neakceptoval, že pani Coleman sa stará o dieťa so zdravotným postihnutím vyžadujúce si špeciálnu a osobnú starostlivosť.

Medzi skutočnosti poukazujúce na priamu diskrimináciu [4] pani Coleman jej bývalým zamestnávateľom patril fakt, že jej nebolo umožnené vrátiť sa na pôvodné pracovné miesto po návrate z materskej dovolenky, pričom pani Coleman tvrdila, že v rovnakej situácii by rodič dieťaťa bez zdravotného postihnutia možnosť vrátiť sa na pôvodné pracovné miesto mal. Rovnako sporné bolo aj správanie sa zamestnávateľa, ktorý nevytvoril pani Coleman rovnaké pracovné podmienky ako jej kolegom a kolegyniam, ktorí a ktoré sa nestarali o dieťa so zdravotným postihnutím a odmietol jej umožniť pracovať formou pružného pracovného času. Namiesto toho pani Coleman a jej synovi adresoval nemiestne vulgárne vyjadrenia, ktoré sa iným zamestnancom a zamestnankyniam, ktorí a ktoré taktiež žiadali o pružnú pracovnú dobu v súvislosti so starostlivosťou o svoje deti bez zdravotného postihnutia, „neušli“.

Medzi ďalšie negatívne skutočnosti patrilo neakceptovanie žiadosti pani Coleman o pracovné voľno v súvislosti so starostlivosťou o jej syna, pričom ju zamestnávateľ nazval „lenivou“ a vyhrážal sa jej prepustením, ak ešte raz príde do práce neskoro kvôli zdravotným komplikáciám jej syna. S ostatnými zamestnancami a zamestnankyňami, ktorí a ktoré neboli v rovnakej situácii ako pani Coleman, sa takýmto nepriaznivým spôsobom nezaobchádzalo. Neboli vystavovaní a vystavované žiadnym vyhrážkam, vulgarizmom ani diskriminačnému správaniu. Práve toto rozdielne zaobchádzanie prinútilo pani Coleman ukončiť prácu u svojho bývalého zamestnávateľa.

Britské právo považovalo za diskrimináciu osôb na základe zdravotného postihnutia iba takú situáciu, ak sa s osobou so zdravotným postihnutím zaobchádzalo nepriaznivejšie ako s osobami bez zdravotného postihnutia a dôvodom takéhoto nepriaznivého zaobchádzania bolo práve zdravotné postihnutie dotknutej osoby. Podobne to bolo s prípadmi obťažovania. O obťažovanie z dôvodu zdravotného postihnutia mohlo ísť iba vtedy, ak obťažovaná osoba bola zároveň sama zdravotne postihnutá. Ak teda nejaká osoba tvrdila, že bola diskriminovaná z dôvodu zdravotného postihnutia, musela mať zdravotné postihnutie ona sama, a nie iná osoba, s ktorou bola v blízkom vzťahu a kvôli postihnutiu ktorej malo dôjsť k diskriminácii.

Keďže Pracovný tribunál Londýn–Juh v tomto prípade narazil na problém, akým spôsobom má postupovať pri rozhodovaní o žalobe pani Coleman a akým spôsobom má riešiť možný spor medzi britským právom a právom Európskeho spoločenstva, rozhodol sa konanie v tejto veci prerušiť a položiť Súdnemu dvoru ES niekoľko predbežných otázok. Ich podstatou bolo zistiť, či európska smernica 2000/78/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a povolaní o. i. aj z dôvodu zdravotného postihnutia (tzv. rámcová smernica), ochraňuje pred priamou diskrimináciou a obťažovaním iba zamestnancov a zamestnankyne so zdravotným postihnutím, alebo aj zamestnancov a zamestnankyne, ktorí/é, hoci sami/y nemajú zdravotné postihnutie, sú vystavovaní/é diskriminácii a obťažovaniu v súvislosti s ich osobitným vzťahom k osobe so zdravotným postihnutím.

Súdny dvor rozhodol, že smernica Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať tak, že zákaz priamej diskriminácie nie je obmedzený výlučne na samotné osoby so zdravotným postihnutím, ale aj na osoby, ktoré síce zdravotné postihnutie nemajú, ale sú diskriminované v dôsledku vzťahu k osobe so zdravotným postihnutím. Súdny dvor rovnako konštatoval, že ani zákaz obťažovania nie je vymedzený výlučne na samotné osoby (zamestnancov a zamestnankyne) so zdravotným postihnutím, ale rovnako aj na osoby bez zdravotného postihnutia obťažované v súvislosti so zdravotným postihnutím ich blízkych osôb.

Celkovo je teda možné zhrnúť, že ochrana garantovaná zásadou rovnakého zaobchádzania v zmysle smernice 2000/78 sa netýka iba osôb so zdravotným postihnutím, ale rovnako aj osôb, ktoré, hoci samy zdravotné postihnutie nemajú, sú vystavené priamej diskriminácii a obťažovaniu v súvislosti s ich vzťahom k osobám so zdravotným postihnutím. Ako povedal aj samotný súd, bolo to práve zdravotné postihnutie, ktoré bolo v prípade pani Coleman dôvodom na menej priaznivé zaobchádzanie. Súd zdôraznil, že smernica 2000/78, ktorá požaduje boj proti diskriminácii z dôvodu zdravotného postihnutia v oblasti zamestnania a povolania, sa nevzťahuje na určitú konkrétnu kategóriu osôb, ale uplatňuje sa prostredníctvom odkazu na dôvody, ktoré sú uvedené v smernici (t. j. zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, náboženstvo a vierovyznanie). [5] Inými slovami, dôležitá je diskriminácia z niektorého zo zakázaných dôvodov, a nie fakt, u koho sa tento dôvod vyskytuje.

Podľa slovenského antidiskriminačného zákona sa za diskrimináciu z dôvodu rasového, národnostného alebo etnického pôvodu považuje aj diskriminácia z dôvodu vzťahu k osobe určitého rasového, národnostného alebo etnického pôvodu. Na rovnakom princípe sú postavené ustanovenia zákona týkajúce sa vzťahu k osobe určitého náboženského vyznania či viery. Hoci zákon nehovorí nič o diskriminácii na základe zdravotného postihnutia z dôvodu vzťahu k osobe so zdravotným postihnutím, túto situáciu je už potrebné posudzovať v kontexte prípadu Coleman.

---

Pozn.:

[1] C-303/06 S. Coleman v. Attridge Law and Steve Law (2008).

[2] Smernica 2000/78/ES v článku 1 ods. 3 uvádza, že obťažovanie sa považuje za formu diskriminácie. Smernica ho definuje ako nežiaduce správanie súvisiace napr. so zdravotným postihnutím, ku ktorému dochádza s úmyslom alebo účinkom poškodenia dôstojnosti osoby a vytvorenia zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, pokorujúceho alebo urážlivého prostredia. Podobnú úpravu obťažovania má aj Slovenská republika.

[3] Inštitút, ktorým sa po dohode zamestnávateľa a prepúšťanej osoby v podstate obchádza platná legislatíva.

[4] Smernica 2000/78/ES, ktorá stanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, vo svojom článku 2 ods. 2 stanovuje, že o priamu diskrimináciu ide okrem iného aj vtedy, ak sa z dôvodu zdravotného postihnutia zaobchádza s určitou osobou menej priaznivo, ako sa v porovnateľnej situácií zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou.

[5] Pozri ods. 50 rozsudku.