Diskriminácia z dôvodu veku

Pani Kücükdeveci [1] bola zamestnankyňou nemeckej spoločnosti Swedex od svojich 18 rokov. Po desiatich rokoch trvania pracovného pomeru dostala v spoločnosti výpoveď. Zamestnávateľ jej však vypočítal mesačnú výpovednú dobu, akoby uňho pracovala iba tri roky.

Pani Kücükdeveci napadla túto výpoveď na vnútroštátnom súde (Arbeitsgericht Mönchengladbach). Tvrdila, že na základe uplatnenia nemeckého občianskeho zákonníka mala jej výpovedná doba zodpovedať skutočnej dĺžke trvania pracovného pomeru, teda štyri mesiace. Podľa nemeckého občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch) sa totiž dĺžka výpovednej doby určovala podľa dĺžky trvania pracovného pomeru u zamestnávateľa. Zároveň však obsahovala ustanovenie, podľa ktorého sa doba zamestnania odpracovaná pred dovŕšením 25. roku života nezohľadňovala na účely výpočtu dĺžky výpovednej doby. Podľa žalobkyne práve toto ustanovenie nemeckého občianskeho zákonníka bolo v rozpore s právom Únie a predstavovalo diskrimináciu na základe veku.

Vnútroštátny odvolací súd (Landesarbeitsgericht Düsseldorf) pri prejednávaní odvolania okrem iného skonštatoval, že dané ustanovenie občianskeho zákonníka stanovuje rozdielne zaobchádzanie priamo súvisiace s vekom a jeho zlučiteľnosť s právom Únie považoval za diskutabilnú. V odvolacom konaní preto položil Súdnemu dvoru EÚ niekoľko prejudiciálnych otázok.

V prvom rade sa opýtal, či vnútroštátna právna úprava, ktorá na účely výpočtu dĺžky výpovednej doby nezohľadňuje dobu zamestnania odpracovanú zamestnancom/zamestnankyňou pred dovŕšením 25. roka života, predstavuje rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ktoré je právom Únie zakázané. Zároveň sa pýtal, či sa má prípadná diskriminácia na základe veku posúdiť s ohľadom na primárne právo EÚ [2] alebo s ohľadom na smernicu 2000/78/ES, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní [3] (ďalej len „rámcová smernica“).

Podľa vyjadrenia Súdneho dvora bola rámcová smernica prijatá na základe článku 13 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Súdny dvor už v skorších rozsudkoch považoval zákaz diskriminácie na základe veku za všeobecnú zásadu práva Únie [4]. Rámcová smernica túto zásadu konkretizuje. Navyše v prípade Kücükdeveci k údajnému diskriminačnému konaniu došlo v čase, keď uplynula lehota na transpozíciu rámcovej smernice do nemeckého právneho poriadku. Podľa Súdneho dvora teda tento prípad patrí do pôsobnosti práva Únie. Z toho vyplýva, že skutočnosť, či vnútroštátna práva úprava je alebo nie je v rozpore s právom Únie, treba posudzovať na základe všeobecnej zásady práva Únie (primárneho práva), ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe veku.

V druhom rade sa Súdny dvor vyjadril, že nemecká právna úprava predstavovala rozdielne zaobchádzanie na základe vekového kritéria, pretože vo všeobecnosti znevýhodňovala mladších pracovníkov a pracovníčky oproti starším. Mladší pracovníci a pracovníčky mohli byť aj napriek niekoľkoročnému pracovnému pomeru so zamestnávateľom pripravení/é o výhodu postupného predlžovania výpovednej doby na základe dĺžky trvania pracovného pomeru, ktorú naopak mohli využívať starší/ie pracovníci a pracovníčky s porovnateľným počtom odpracovaných rokov.

Otázkou bolo, či toto rozdielne zaobchádzanie je právom Únie a rámcovou smernicou (ktorá ho konkretizuje) zakázané [5], alebo ide o prípustné rozdielne zaobchádzanie smernicou dovolené. Smernica upravuje možnosť členských štátov stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak sú vo vnútroštátnej právnej úprave objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy. [6]

Súdny dvor dospel k záveru, že nemecká právna úprava nebola primeraná na dosahovanie oprávneného cieľa, ktorým mala byť napríklad väčšia flexibilita pri riadení ľudských zdrojov. Vzťahovala sa totiž na všetkých zamestnancov a zamestnankyne, ktorí/é uzavreli pracovný pomer so zamestnávateľom pred dovŕšením 25. roku, bez ohľadu na ich vek v čase prepustenia. Podľa Súdneho dvora predstavovala diskrimináciu na základe veku a porušenie predovšetkým zásady zákazu diskriminácie na základe veku konkretizovanej v rámcovej smernici.

Ako Súdny dvor v rozsudku uviedol, zásada zákazu diskriminácie na základe veku je všeobecnou zásadou práva Únie, teda je vyjadrením všeobecnej zásady o rovnosti zaobchádzania, ktorú rámcová smernica len konkretizuje. Na základe toho Súdny dvor skonštatoval, že úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v spore medzi súkromnoprávnymi subjektmi, je zabezpečiť dodržiavanie zásady zákazu diskriminácie na základe veku a v prípade potreby neuplatniť akékoľvek ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré je v rozpore s touto zásadou. A to aj bez ohľadu na to, či využije svoju možnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu tejto zásady.
 
Spracovala: Daniela Lamačková
 

• Rozsudok prípadu Kücükdeveci (EN, SK…)

Pozn.:

[1] C‑555/07 Seda Kücükdeveci v. Swedex GmbH & Co. KG (2010).

[2] Primárne právo EÚ predstavujú tzv. zakladajúce zmluvy EÚ, sekundárne právo predstavujú právne akty orgánov EÚ a dohody. Do sekundárneho práva patria aj smernice.

[3] Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

[4] Pozri rozsudok Súdneho dvora C- 144/04 Mangold (2005).

[5] Podľa čl. 2 rámcovej smernice (2000/78/ES) sa pod pojmom „zásada rovnakého zaobchádzania“ rozumie, že nesmie dôjsť k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z dôvodu náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou, ktorá sa nachádza v porovnateľnej situácii.

[6] Článok 6 ods. 1 rámcovej smernice (2000/78/ES).