Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie

V prípade Asociaţia Accept [1] sa Súdny dvor EÚ zaoberal zákazom diskriminácie na základe sexuálnej orientácie v súvislosti s verejnými vyhláseniami osoby, ktorá vystupuje a je vnímaná verejnosťou ako vedúci predstaviteľ profesionálneho futbalového klubu. Verejné vyhlásenia smerovali na adresu prijímania futbalistu prezentovaného ako homosexuála do zamestnania.

Pán Becali, ktorý bol akcionárom rumunského profesionálneho futbalového klubu FC Steaua Bukurešť, v rámci rozhovoru o možnom prestupe profesionálneho futbalistu X a v súvislosti s údajnou homosexuálnou orientáciou tohto futbalistu urobil vo februári 2010 vyhlásenia, z ktorých vyplývalo, že pán Becali by radšej prijal hráča juniorského tímu, než by zamestnal futbalistu, o ktorom sa hovorí, že je homosexuál. Na základe týchto vyhlásení sa mimovládna organizácia Accept [2] obrátila so sťažnosťou na Národnú radu pre boj proti diskriminácii (Consiliul Național pentru Combaterea Discriminării, ďalej len „CNCD“) [3]. Tvrdila, že domnienky novinárov týkajúce sa údajnej homosexuálnej orientácie X, z ktorých pán Becali vychádzal, mali vplyv na neuzatvorenie pracovnej zmluvy s týmto hráčom. Podľa Accept sa teda pán Becali dopustil priamej diskriminácie na základe sexuálnej orientácie v pracovnoprávnych vzťahoch. Taktiež futbalový klub FC Steaua, ktorého bol pán Becali v tom čase akcionárom, sa od jeho vyhlásení nikdy nedištancoval. Naopak, advokát FC Steaua potvrdil, že táto politika v oblasti zamestnávania hráčov sa na úrovni klubu uplatňuje z dôvodu, že „tím je ako rodina“ a „prítomnosť homosexuála v rodine by spôsobovala napätie tak v tíme, ako aj v radoch divákov“ [4].

CNCD, na ktorú sa mimovládna organizácia Accept so sťažnosťou obrátila, konštatovala, že vyhlásenia pána Becaliho nie je možné považovať za vyhlásenia zamestnávateľa, prípadne jeho právneho zástupcu alebo osoby zodpovednej za prijímanie zamestnancov, a teda nejde o otázku prípadného pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať diskrimináciu pri prístupe k zamestnaniu. CNCD však usúdila, že vyhlásenia pána Becaliho predstavujú diskrimináciu v podobe obťažovania a uložila pánovi Becalimu sankciu vo forme pokarhania v súlade s rumunskou právnou úpravou.

Accept podala proti rozhodnutiu CNDN žalobu na vnútroštátny súd. Vnútroštátnemu súdu však v rozhodovaní vo veci samej vyplynulo niekoľko otázok, ktoré súvisia s výkladom ustanovení smernice 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaný a povolaní [5] a preto prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor ES s prejudiciálnymi otázkami, ktoré sa týkali výkladu konkrétnych článkov tejto smernice.

Súdny dvor v prvom rade uviedol, že smernica 2000/78/ES sa môže uplatňovať aj na situáciu, ako je uvedená v prípade, hoci systém zamestnávania profesionálnych futbalistov sa nezakladá na verejnej ponuke ani na priamom rokovaní v nadväznosti na výberové konanie. Avšak v prípade, že činnosť profesionálnych alebo poloprofesionálnych futbalistov je vykonávaná za mzdu, alebo ak poskytujú služby za odplatu, spadá výkon tejto činnosti do oblasti zamestnania a povolania, a teda sa týka aj „podmienok prístupu k zamestnaniu […], vrátane kritérií výberu a podmienok náboru“ [6] v zmysle smernice.

Súdny dvor zároveň skonštatoval, že hoci pán Becali nemá spôsobilosť zaväzovať zamestnávateľa (FC Steaua) v oblasti zamestnávania, jeho vyhlásenia je možné považovať za „skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii“ [7]. Vyhlásenia totiž pochádzajú od osoby, ktorá vystupuje a je vnímaná v médiách aj v spoločnosti ako vedúci predstaviteľ tohto klubu.

V prípade, že žalobca preukáže skutočnosti, z ktorých je možné usudzovať, že došlo k diskriminácii, na efektívne zavedenie zásady rovnosti zaobchádzania sa vyžaduje, aby dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaných, ktorí musia následne preukázať, že k porušeniu uvedenej zásady nedošlo. Ako dôkaz pritom nie je nevyhnutné predložiť, že zamestnávateľ aj v minulosti zamestnával osoby s určitou sexuálnou orientáciou, pretože takýto dôkaz by mohol smerovať k porušeniu práva na rešpektovanie súkromia. Súdny dvor uvádza, že žalovaný môže využiť celý rad nepriamych dôkazov, ako je napríklad reakcia žalovanej strany, ktorá spočíva v jednoznačnom dištancovaní sa od diskriminačných verejných vyhlásení, prípadne by mohlo ísť o preukazovanie existencie výslovných opatrení žalovanej strany v oblasti politiky rovnosti zaobchádzania v oblasti zamestnávania.

Nakoniec sa Súdny dvor vyjadril aj k súladu rumunskej právnej úpravy so smernicou 2000/78/ES vo vzťahu k uloženému pokarhaniu ako sankcii za protiprávne konanie. Podľa rumunského práva totiž za konanie v prípadoch diskriminácie nebolo možné uložiť pokutu po uplynutí 6-mesačnej premlčacej lehoty odo dňa, kedy k protiprávnemu konaniu došlo a rozhodnutie CNCD o sťažnosti bolo vydané viac ako 6 mesiacov po tom, čo nastali predmetné skutočnosti. Bolo teda potrebné preskúmať, či pokarhanie v tomto prípade možno považovať za účinnú, primeranú a odstrašujúcu sankciu v zmysle ustanovení smernice. Ako sa Súdny dvor vyjadril, efektívnosť sankcie, akou je pokarhanie v situácii, ktorá bola predmetom konania, z hľadiska jej primeranosti a odstrašujúcej povahy a tiež z hľadiska lehôt, za ktorých sa môže sankcia uložiť, má posúdiť vnútroštátny súd. Podľa Súdneho dvora v prípade, ak by sa preukázala diskriminácia na základe sexuálnej orientácie, a za takéto konanie by bolo možné uložiť iba sankciu pokarhania a nebolo by možné na základe tej istej právnej úpravy takúto diskrimináciu sankcionovať za takých vecných aj procesných podmienok, ktoré sankcii priznávajú účinnú, primeranú a odstrašujúcu povahu, takáto vnútroštátna právna úprava by bola v rozpore zo smernicou 200/78/ES.
 
Spracovala: Daniela Lamačková
 

• Rozsudok prípadu Asociaţia Accept (SK, EN…)

Pozn.:

[1] C – 81/12 Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării (2013).

[2] Ide o mimovládnu organizáciu, ktorá sa zameriava na podporu a ochranu práv lesbičiek, homosexuálov, bisexuálov a transsexuálov.

[3] V zmysle čl. 20 rumunského nariadenia vlády č. 137 z 31. augusta 2000 o prevencii všetkých foriem diskriminácie a boji proti nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „NV č. 137/2000“): „[o]soba, ktorá sa domnieva, že bola diskriminovaná, sa môže obrátiť na [CNCD][…]“.

[4] Bod 27 rozsudku C – 81/12.

[5] Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

[6] Čl. 3 ods. 1 písm. a) smernice 200/78/ES.

[7] Čl. 10 ods. 1 smernice 200/78/ES.