en ten týki dva špendlíky
skáču chlapci na koníky
vojakmi byť veľmi chceli…

Dobrošov vzťah s Natašou sa posilnil. Predsa len tie lesby na tanečnej boli na niečo dobré. A tak teraz zarezáva vo vzťahu. Lebo vzťah je ako dom. Treba ho budovať. A Dobroš práve stavia nové základy. Nosí tehly, mieša maltu, skrátka fachčí ako divý. Konkrétne v tejto chvíli tvrdo pracuje pri televízore, okolo ktorého sedí celá Natašina rodina. A to je šichta. Ale Dobroš už nebude riskovať, a tak si povedal, že vydrží aj toto.

Rodina sa mlčky díva na televíziu, lebo všetko si už povedali. V televízii je človek v zástere, natiera maslové chleby. Pred chvíľou vysával a ešte pred tým rozdával červené karafiáty ženám v sále. Dobroš premýšľa, o čo ide. Ahá. Premiér oslavuje MDŽ. Svokor prepne televíziu, asi sa bojí, že ho žena, ktorá sa práve vracia z kuchyne, kam odskočila po pivo a soletky, bude nabádať, aby sa vybral v šľapajach miláčika národa.

„Keď som vo firme povedala, že som po materskej, stratili o mňa záujem, tvrdí mladá mamička, ktorá si štafetu v podobe podávania si kľučiek u budúcich nádejných zamestnávateľov vyskúšala pred niekoľkými dňami.“ Hlas moderátorky sa rinie z prijímača, padá kamsi do neurčitých priestorov medzi nebom a zemou. „Mnohé ženy sa cítia diskriminované. Mužov sa pri konkurzoch nikto nepýta, či majú malé deti,“ pokračuje moderátorka. „Mnohí zamestnávatelia majú pred odchodom na materskú dovolenku podmienku, že sa ženy musia do dvoch rokov vrátiť do práce, inak stratia miesto. A často medzi ženami počuť aj nasledovné výroky: Manžel mi povedal, že on bude zarábať a ja sa mám starať o deti; Mám príležitosť získať prácu, nemám však inú možnosť, musím predčasne ukončiť materskú. S takýmito a podobnými reakciami žien sa v každodennom živote stretávame až príliš často,“ pokračuje oduševnene novinárka na obrazovke, až kým jej svokor nezatvorí ústa.

Tánička sa díva na televíziu ako prikovaná. Dcérka spinká v postieľke a ona napäto čaká, kedy sa zobudí.

„Aj ja takto dopadnem,“ povie smutne.

„Nie, ty nie, veď v škole ti držia miesto, nie?“ spýta sa jej svokor.

„Neviem, či sa chcem vrátiť medzi tie uvrešťané decká.“

„No, aspoň budeš mať prázdniny,“ hlesne Táničkin muž.

„To je dobré povolanie pre ženu, aspoň budeš mať čas na malú,“ pridá sa Dobrošova svokra, Táničkina matka.

„Ale zasa bude nervózna ako čert,“ hlesne svokor a znovu prepne kanál. Premiér pre zmenu žehlí košele, ešte stále má na sebe zásteru. Sála buráca.

„Čo sa to deje?“ spýta sa Táničkin muž.

„MDŽ,“ hlesne Nataša, ktorá až doteraz hlasno mlčala.

„Keď si predstavím tú školu, tak to radšej ešte dvakrát otehotniem,“ povie smutne Tánička.

Svokor si špára v zuboch a prepína kanály.

„Taký komunistický sviatok,“ povie Dobroš, aby reč nestála.

„Ale ako dobre bolo,“ rozžiaria sa svokrovi oči. „Aj sme si vypili, od rána sa vyberali peniaze, potom sme rozdali ženám utierky na riad, niekedy vreckovky, na čo vyšlo z ROH fondu. A potom sme si vypili, a ešte sme išli pod viechu…“

„No, len sa s tým chváľ,“ zahundre svokra. „Ja som mala sviatok a ty si chodil domov opitý.“

„Ale aký opitý, prosím ťa.“

Svokor prepne na ďalší kanál. Vyhlásenie akýchsi šialených žien k Medzinárodnému dňu žien. Deľba práce. Diskriminácia. Nerovnosť.

Dobroš má v hlave prázdno ako v mikroténovom vrecúšku, prichytenom na kríkoch oproti ich domu. Chcel by povedať niečo múdre, s čím by všetci mohli súhlasiť. Ale nevie, čo by to malo byť. Z vedľajšej izby sa ozve detský plač a Tánička vytrieli k dverám. Nataša sa za ňou pozrie. Potom sa pozrie na Dobroša. Akosi spýtavo. Alebo skúmavo? Alebo zvedavo? Alebo bez záujmu?

„Máš rada MDŽ?“ spýta sa Dobroš, aby reč nestála.

Nataša odvráti hlavu. Dobroš premýšľa, ako by mal na tomto vzťahu ešte popracovať.

„Ženy sú na svete na ozdobu. Máme najkrajšie ženy na svete,“ hovorí na obrazovke ktosi, kto sa tvári ako štátnik. Alebo je to Fero od vedľa? Ťažko povedať. Dobrošovi v hlave sviští sladké vákuum. Dieťa v izbe hlasno plače, svokor šťuká ovládačom a Táničkin muž chrúme soletky.

… vojakmi byť veľmi chceli
podupali záhon celý

Autorka: Jana Juráňová