Denník N

Videl som zvnútra dva utečenecké tábory na Sicílii, sledoval prvé kroky piatich stoviek ľudí na európskej pevnine a zmenilo mi to život.

Ak chcete akokoľvek pomôcť utečencom, ktorí nájdu domov na Slovensku, prihláste sa na ktopomoze.sk .

Prvýkrát som Musu uvidel v rade na cestoviny. Podávali sa z obrovského hrnca, Musa už bol takmer na rade, keď sa nám stretli pohľady a on sa naširoko usmial a impulzívne urobil ku mne gesto v zmysle: chceš najskôr ty? Nestál som v rade. Nikdy predtým sme sa nevideli. Boli sme v utečeneckom tábore na Sicílii a celý jeho majetok pozostával z oblečenia, ktoré mal na sebe. Musu pred pár dňami zachránila talianska pobrežná stráž z lode v Stredozemnom mori. Po obede som si k nemu prisadol na múrik pred táborom. Má 16 rokov, pochádza z Gambie. Nepamätá si ani jedného z rodičov, zomreli, keď bol ešte veľmi malý. Vychovával ho strýko, ktorého považoval za otca. Hovorí so mnou po anglicky, ale nikdy nechodil do školy, od dvanástich rokov pásol strýkov dobytok. „Cez deň, v noci, každý deň, štyri roky,“ hovorí.

Na prahu dospelosti očakával, že s ostatnými súrodencami dostanú po malom kúsku pôdy, aby sa mohli začať sami živiť. „Zrazu mi strýko povedal, že ja nedostanem nič, lebo nie som jeho vlastný syn,“ hovorí Musa. „Chápete, štyri roky, každý deň. Keby som dostal aspoň jednu jedinú kravu. Ale on, že nič, lebo nie som jeho. Nemohol som zostať, musel som odísť,“ hovorí a jeho doteraz veselý výraz sa dramaticky mení, akoby sa smútok zo všetkej nespravodlivosti sveta stretol v jednom jeho pohľade. Bol by to jeden z miliónov podobných príbehov, ale vďaka tým dvom čiernym očiam upreným na mňa na sekundu chápem, čo by inak pre belocha bolo nemožné pochopiť: ako sa cíti Gambijčan, ktorý po rokoch otrockej práce zrazu stratí nádej, že raz bude mať vlastnú kravu. Poďakujem sa, vyjdem na ulicu, sadnem si na schody a plačem.

Toto nebude objektívny text o probléme migrácie cudzincov do Európy, lebo taký sa po týždni strávenom na Sicílii rozhovormi tohto druhu nedá napísať. Nebude to však ani text o tom, čo všetko Musovi robili v líbyjskom väzení a na ktorých všetkých miestach ho bili. Bude o tom, prečo sú migranti obrovskou hrozbou pre európsku civilizáciu – ak ich neprijmeme.

Čo z nich urobíme?

Pri debatách o tom, či budú pre Európu utečenci záťažou alebo prínosom, sa zvykneme zameriavať na to, kto sem prichádza, a ignorovať, čo my sami z týchto ľudí počas azylovej procedúry urobíme. Predstavte si dvoch 20-ročných Slovákov, nazvime ich Fero a Ondrej, s podobným vzdelaním, bystrosťou a chuťou do života, ktorých zrazu premiestnite na Sicíliu. Fera zavriete na základňu v Mineu riadenú organizovaným zločinom a dva roky bude jeho jedinou zábavou možnosť stáť niekoľko hodín denne v rade na jedlo. Ak niekedy stretne Taliana, bude to takmer vždy policajt, ktorý bude dohliadať, či si Fero náhodou potajomky nehľadá prácu.

Ondrej sa dostane do Scicli, naučia ho po taliansky, s adaptáciou mu pomôže psychológ, s hľadaním práce sociálny pracovník a v malej komunite si bude môcť nájsť priateľov medzi ďalšími Slovákmi aj medzi miestnymi Talianmi. Ak by ste po troch rokoch stretli Fera, nebude ťažké vytvoriť si predstavu, že Slováci sú neprispôsobivý, od prírody lenivý a ťažko vzdelávateľný národ. A navyše si pestujú nepochopiteľnú nenávisť k Talianom.

„Keď vidíme migrantov prvýkrát, väčšinou sú skrátka šťastní, že sú nažive,“ hovorí Chiara z Lekárov bez hraníc. „Je hrozné vidieť tú premenu, keď s nimi hovoríme znova o tri mesiace. Sú v depresii, začína sa im vracať všetko, čo prežili, nemôžu pracovať, nemôžu vlastne robiť vôbec nič, len čakať.“

Druhú skupinu medicínskych problémov tvoria následky mučenia: pomliaždeniny, popáleniny, poškodené kĺby. „Približne deviati z desiatich migrantov, ktorí sa dostanú do Talianska, sú obeťami násilia, mučenia alebo zlého zaobchádzania,“ hovorí lekár Peppe Cannella pracujúci pre taliansku humanitárnu organizáciu Lekári za ľudské práva. „Z ľudí, ktorí prešli Líbyou, je to možno 99 percent.“ Za posledný rok sa situácia v Líbyi dramaticky zhoršila, zhodujú sa úplne všetci, ktorí s migrantmi prichádzajúcimi cez Stredozemné more pracujú. Buď vás unesú policajti a mučia vás vo väzení, alebo vás odvlečú iné ozbrojené skupiny. Ich členovia zvyknú telefonovať vašim príbuzným počas toho, ako vás práve bijú, aby bolo zreteľne počuť váš krik, hovorí Peppe.

Za otázku nič nedáte

Počas týždňa na Sicílii som sa trikrát vrátil do tábora v Scicli, hovoril s dvoma desiatkami lekárov, úradníkov, sociálnych pracovníkov, s bývalými utečencami žijúcimi v Taliansku už roky i ľuďmi, ktorí boli ešte pred 24 hodinami v podpalubí dreveného člna. Ako človek vyvrhnutý na Sicíliu priamo z nevábnych útrob slovenskej internetovej utečeneckej debaty som mal množstvo praktických otázok, pri ktorých ľudia krútili hlavami: biely muž, tvoje otázky sú pochopiteľné, ale hlúpe. Tak si ich rýchlo preleťme.

• Chcú imigranti zneužívať náš sociálny systém?

V krajinách, odkiaľ prichádzajú, väčšinou neexistuje žiaden sociálny systém. Počas rozhovorov s ľuďmi, ktorí sú v Európe len krátko, som nenarazil na nikoho, komu by vôbec napadlo, že môže existovať spôsob, ako nepracovať a dostávať pritom peniaze. Je však šanca, že ak migrantov necháme v táboroch odkázaných na našu pomoc dostatočne dlho, dokážeme si ich pre myšlienku sociálnych dávok získať.

• Nemali by sme mať na mori viac lodí, keď tam ľudia umierajú?

„Je to naša jediná práca,“ odpovedal mi taliansky námorník, s ktorým sme si dávali o desiatej večer hamburger, keď som sa ho pýtal, akú časť práce námorníctva dnes tvorí pomoc migrantom. „Skrátka čakáme tesne za hranicou líbyjských teritoriálnych vôd, kedy nás zavolajú.“ Odkedy sa začala námorná operácia Mare Nostrum, takmer žiadna loď sa už nedoplaví až do Európy – pašeráci väčšinou sami volajú a hlásia svoju polohu. Koľko ľudí dnes v mori umiera, nikto nevie, ale katastrofické obavy vyjadrované pri nahradení Mare Nostra operáciou Triton sa zrejme nevyplnili: námorníci sú skrátka zmierení, že keď sú ľudia v mori, je ich prácou ľudí vyťahovať.

• Prečo utekajú práve k nám?

Väčšinou neutekajú k nám, absolútna väčšina utečencov na svete je v iných chudobných krajinách. Aj tí, čo sú u nás, často pôvodne utekali len do najbližšej bezpečnejšej krajiny, keď sa tam situácia zhoršila, utekali ďalej, a pri úteku z Líbye je často hrozné riziko na lodi stále najbezpečnejšou možnosťou, ako opustiť krajinu ktorýmkoľvek smerom. Menšina vie, kam v Európe chce ísť, pretože tam už majú známych alebo príbuzných. Iná menšina je tu dokonca nedobrovoľne, niekto ich skrátka naložil na loď, napríklad aby im nemusel platiť za prácu.

• Kto sem vlastne ide?

Dve najväčšie skupiny sa od seba výrazne odlišujú. Z bombardovanej Sýrie utekajú ľudia, akí by utekali z Košíc, keby boli Košice niekoľko rokov bombardované: tí, ktorí majú v iných mestách známych, ku ktorým môžu ísť, a dosť peňazí na zaplatenie cesty. Väčšinou teda stredná trieda, vzdelaní rovnako ako priemerní Košičania. Zo subsaharskej Afriky utekajú väčšinou tí najchudobnejší, ich rodiny často predajú všetok majetok, aby mohli jedného muža poslať na sever s nádejou, že si nájde prácu a bude posielať peniaze rodine. Väčšina týchto ľudí chodila do školy len niekoľko rokov, niektorí vôbec. Veľmi často však ovládajú viacero jazykov, okrem miestnych dialektov najmä angličtinu či francúzštinu. Počas týždňa v Taliansku mi nikdy nemuseli Taliani prekladať, čo hovoria migranti, ale viackrát mi migranti prekladali z taliančiny do angličtiny, čo hovoria Sicílčania.

• Môžu byť medzi migrantmi teroristi?

Zatiaľ sa to nestalo, a ak by nejaký cudzinec chcel spáchať teroristický útok v Európe, takmer určite by pre neho bolo bezpečnejšie a jednoduchšie kúpiť si víza a letenku, tak, ako státisíce iných cudzincov prichádzajúcich k nám, ako odovzdať svoj život do rúk militantného pašeráka, riskovať smrť alebo zmrzačenie na lodi, podrobiť sa po pristátí trom prísnym lekárskym prehliadkam, snímaniu odtlačkov prstov, pohovoru s políciou a snahe o jeho identifikáciu zástupcom jeho veľvyslanectva.

• Chcú tu imigranti šíriť islam?

Asi tak veľmi, ako chcú migranti prichádzajúci do Prahy z Tvrdošína (91 percent katolíkov, o 4 percentá viac ako moslimov v Sýrii) šíriť kresťanstvo v Prahe.

• Nebolo by lepšie pomáhať priamo v krajinách, odkiaľ migranti prichádzajú?

Bolo. Ak máte nápad, ako sa dá odstrániť chudoba v Afrike a vojny na Blízkom východe, a to skôr, ako sem zajtra dorazí ďalšia loď s utečencami, sem s ním.

• Zoberú nám utečenci prácu?

Ako si všimol americký komik Louis C. K., ak vám vezme prácu niekto, kto nemá vo vašej krajine žiadne kontakty, nevie jazyk a je bez peňazí, tak ste tak či tak za veľa nestáli.

Sú len dve témy, o ktorých mi sám začal rozprávať úplne každý, koho som na Sicílii spovedal: peklo v Líbyi a presvedčenie, že celý problém s migrantmi by bol riešiteľný, keby sa s nimi ľudia stretli osobne a nie o nich len čítali v novinách a na Facebooku. „Ak sa nejaký politik snaží presvedčiť voličov, akí sú títo ľudia nebezpeční, pozývam ho k nám na návštevu, aby sa im pozrel do očí, tým tehotným ženám alebo ženám s dojčatami, a povedal – nie, my vás tu nechceme, musíte sa vrátiť,“ hovorí starosta Pozzalla Luigi Ammatuna.

Sedíme v nádhernej kancelárii s panoramatickým výhľadom na Stredozemné more a na prístav, ktorým už prešlo niekoľko desaťtisícov utečencov. Snažím sa z neho dostať aspoň trochu vyvážený príbeh o tom, či utečenecký tábor v meste nespôsobuje predsa len aj nejaké problémy, ale nedarí sa. „Raz, keď bolo v tábore asi 700 ľudí,“ hovorí starosta stále o tom istom tábore, ktorý má oficiálnu kapacitu 180 osôb, „kupoval som si v blízkej lekárni lieky, a keď som vyšiel von medzi množstvo postávajúcich migrantov, prišiel ku mne možno 75-ročný miestny. Čakal som, že bude nejaký problém, ale on len hovorí: Starosta, keď ich je tu toľko, nemali by sme postaviť viac lavičiek? Veď nemajú kde sedieť!“

„Na Sicílii ľudia s migrantmi žijú, a tak je to tu lepšie ako na severe (Talianska), lebo tu začínajú rozumieť, že nie všetci sú chudobní, nie všetci sú kriminálnici, teroristi, špinaví a chorí,“ opakuje znova Lucia Borghi z neziskovky Borderline Sicilia, ktorá monitoruje dodržiavanie práv migrantov. „Predtým, ako tábor vznikol, miestni protestovali, báli sa zdravotných rizík, báli sa o svoju prácu,“ hovorí zasa Federica Brizi, starajúca sa o migrantov – tínedžerov v tábore v Scicli. „Dnes však už nie sú žiadne problémy. Vzali sme naše deti do miestnej školy, aby sa spoznali s rovesníkmi, mnohí sa stali priateľmi, a tak cez deti aj ich rodiny pochopili, že sú to len chlapci a dievčatá ako hociktoré ostatné.“

Ako holokaust

„Čo sa tu teraz deje, to nie je migrácia, to je exodus. Je to ako nový holokaust, ľudia umierajú doma, umierajú po ceste v púšti, umierajú v Líbyi. Musíme tých ľudí zachrániť,“ hovorí naliehavým hlasom psychiater Peppe Cannella z Lekárov za ľudské práva. Drží ma pritom za obe ramená, akoby už nevedel, ako má viac zdôrazniť, že aspoň túto jednu vec musím pochopiť. „Keď sa však tých ľudí, čo prešli hroznými vecami, dotknete, strávite s nimi čas, keď ich spoznáte, srdce každého jedného človeka začne búchať súcitom.“

Peppeho angličtina je slabá, a tak nám tlmočí jeho kolega Angelo Kiros Abraha, ktorý sem pred štyrmi rokmi sám prišiel ako utečenec z Eritrey. „Keď týchto ľudí spoznáte, spoznáte ich bolesť a pochopíte krásu príbehov každého jedného z nich, krásu ich kultúr, dosť sa od nich sami naučíte,“ pokračuje Peppe.

„Kedysi, keď som mal vo fľaši už len na dne trochu vody, vyhodil som ju, dnes už by som to neurobil – naučil som sa od migrantov, že všetko má svoje využitie a nič sa nemá vyhadzovať,“ hovorí. „Možno je naša európska kultúra na rázcestí, možno naše zameranie len na produktivitu a profit má naraziť na zrkadlo, ktoré nám a našim hodnotám oni so svojimi príbehmi nastavia. Možno je to začiatok novej Európy. Možno práve to, čo nám títo ľudia prinášajú, najviac potrebujeme,“ vraví psychiater.

Na Sicílii som sa stal radikálom, lebo ak mi teraz niekto začne hovoriť o problémoch s migrantmi, budem mu ja rozprávať o Musovi a budem pri tom zvyšovať hlas a možno ho aj držať za plece ako Peppe, keď mi zúfalo rozprával o ľuďoch, čo po stovkách umierajú v púšti. Odteraz budem radikálom, lebo myslím, že európsku civilizáciu treba ubrániť za každú cenu a že ak neubránime našu schopnosť empatie a ochotu pozrieť sa ľuďom vystupujúcim z lodí do očí, tak nič iné z našej civilizácie už nemá žiadnu cenu.

Čítajte viac

Tomáš Bella

 
© N Press, 2015
Článok uverejnil portál DennikN.sk 26. 7. 2015 o 20:34 a Denník N v rubrike Téma 27. 7. 2015.