ASPEKT.in

Prepis diskusie o feministických prístupoch k bezpečnosti

Prečítajte si upravený prepis medzinárodnej diskusie, ktorá sa pod názvom Cítiš sa bezpečne? konala 23. novembra 2022 v Bratislave. O rozmanitých rodových aspektoch bezpečnosti v strednej a východnej Európe diskutovali poľská sociologička Weronika Grzebalska a česká výskumníčka v oblasti medzinárodných vzťahov Míla O’Sullivan s aspekťáčkou Zuzanou Maďarovou. Podujatie organizovala ASPEKT v spolupráci s pražskou kanceláriou nadácie Heinrich-Böll-Stiftung.

ZM: V uplynulých rokoch sa bezpečnosť dostala do centra verejného diskurzu v strednej a východnej Európe:

• Stretávame sa napríklad s predstavou, že je potrebné brániť tú „správnu“ verziu histórie, a preto sú niektoré spomienky a príbehy v našej kolektívnej pamäti nelegitímne a je potrebné ich vylúčiť, prepísať alebo prispôsobiť. Teoretička z oblasti kritických vojenských štúdií Maria Mälksoo nazvala tento jav volaním po mnemotechnickej bezpečnosti.
• Počas globálnej pandémie covidu-19 sa veľa hovorilo o verejnom zdraví a volalo sa po potrebe bezpečnosti obyvateľstva. Pritom sme sledovali, ako armáda prichádza na pomoc zlyhávajúcim systémom – zdravotníckym či sociálnym.
• Od ruskej okupácie Krymu v roku 2014 pozorujeme zmeny v obrannej politike viacerých krajín strednej a východnej Európy a po invázii Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 aj intenzívnu militarizáciu. Ohrozenie štátnej bezpečnosti viedlo napríklad k rodovej transformácii obranného sektora, ako si ukážeme na príklade Poľska.
• Zdá sa, že hlasy volajúce po mieri vychádzajú z veľmi odlišných predstáv o tom, čo vlastne mier znamená – od absencie vojny a úplnej demilitarizácie po aktívny každodenný zápas za vymanenie sa z okupácie.

Som rada, že o týchto a ďalších dôležitých témach dnes môžeme hovoriť s našimi hostkami Weronikou Grzebalskou a Mílou O’Sullivan.
…

ZM: Práve si pomenovala jeden z dôvodov, prečo som veľmi rada, že ste na tejto diskusii obe. Pretože ty, Míla, sa venuješ oblastiam, ktoré často chýbajú v skúmaní medzinárodných vzťahov, a to sú každodenné aspekty sociálnej a ekonomickej bezpečnosti. A ty, Weronika, sa venuješ kritickému rodovému výskumu bezpečnosti a militarizácie, teda oblastiam, ktoré zase zväčša absentujú vo feministických výskumoch a diskusiách. Som rada, že naša diskusia je príležitosťou prepojiť tieto rôzne aspekty bezpečnosti.

Obe ste hovorili o potrebe premyslieť niektoré koncepty, praktiky a prístupy. Preto sa vás chcem spýtať, čo teda potrebujeme nanovo premyslieť z kritickej feministickej perspektívy ukotvenej v strednej a východnej Európe? A prípadne, ako by sme mohli začať.

WG: To je obrovská téma, takže nedám úplnú odpoveď, ale skúsim aspoň niečo načrtnúť. Pre mňa je veľmi dôležité prijať realitu, ktorej čelíme – hovorí sa o období viacerých súčasne prebiehajúcich kríz, prípadne o období nadväzujúcich kríz. A aj keď vychádzame z toho, že kapitalizmus funguje výlučne prostredníctvom kríz, tak v súčasnosti prežívame skutočne veľkú krízu. Konštruktivisti možno budú tvrdiť, že to len my diskurzívne vytvárame krízu, ale po tom, čo Rusko zaútočilo na Ukrajinu, je ešte ťažšie uspokojiť sa s touto perspektívou. Myslím, že musíme kombinovať porozumenie materiálnej skutočnosti so záujmom o to, ako sa realita utvára. Tanky, ktoré prechádzali ulicami Kyjeva, neboli diskurzívnym konštruktom.

Takže teraz, keď rozumieme, že musíme brať bezpečnosť a obranu vážne, najväčšia výzva pre náš región je, ako to robiť tak, aby sme súčasne dodržiavali hodnoty a princípy, ktoré si vážime a ktorým veríme – ľudské práva, rodovú rovnosť, demokratické štandardy. A to je veľmi náročné, pretože ani v našom regióne, ani na Západe nemá ľavica alebo tzv. progresívni aktéri silný hlas v oblasti bezpečnosti. Presvedčenie o konci dejín prispelo k tomu, že ľavica sa nezaoberala problematikou bezpečnosti a zamerala sa na ekonomické a sociálne politiky, klimatickú zmenu a ďalšie veľmi dôležité témy. Problém je, že sme sa dostali do bodu, keď konzervatívne alebo dokonca krajne pravicové sily majú čo povedať k bezpečnosti a obrane, pretože sa pripravovali a sú veci, v ktorých mali pravdu. Napríklad keď sme v Poľsku veselo protestovali proti akémukoľvek zviditeľneniu armády (na strednej škole som považovala za problém, že armáda organizovala darovanie krvi a myslela som si, že je to narušenie občiansko-vojenských vzťahov), tak poľské pravicové strany varovali, že vojna v Gruzínsku je len prvý krok Ruska, potom príde na rad Ukrajina a potom Poľsko. Konzervatívne a krajne pravicové strany pripravovali diskurzy aj politiky a my nie. To je pre nás veľká výzva – ako diskutovať o obrane a bezpečnosti inak, než to robí krajná pravica.

Časť ľavice nechce mať nič spoločné s obranou, bezpečnosťou a armádou. Míla spomenula feministický pacifizmus, ktorý hovoril o „problémoch na oboch stranách“ vo chvíli, keď sa po Ukrajine preháňali ruské tanky. Myslím si, že tento prístup je dôsledkom príbehu o konci dejín. Lebo keď žijeme v mieri a bez prítomnosti akútneho ohrozenia zo strany iného štátu, je samozrejmé kritizovať armádu, prečo by sme to nerobili? Prečo nehľadať alternatívu k bezpečnosti, o ktorú sa stará armáda, keď neexistujú priame vojnové hrozby? Ale dnes nie je veľmi praktické premýšľať v týchto dichotómiách.

Považujem za problém, že vojna nezmenila názory v niektorých týchto kruhoch. Pred našou diskusiou som si pozrela webovú stránku think tanku Feminist Center for Foreign Policy, ktorý má kancelárie v Londýne, Bruseli a Berlíne. Chcela som vedieť, ako by podľa nich mala vyzerať feministická zahraničná politika. Ale ich pozícia sa nezmenila ani po začiatku vojny, stále presadzujú rovnaké veci: lákavé heslá o odzbrojení, otvorených hraniciach, zrušení ministerstiev obrany a ich nahradení ministerstvom mieru, o bezpečnosti ľudí namiesto bezpečnosti hraníc. Tieto slogany dobre znejú, ale keď ich umiestnite do konkrétnej situácie, na konkrétne miesto, nefungujú. Myslím si, že väčšina ukrajinských feministiek by nesúhlasila s tým, že bezpečnosť ľudí a bezpečnosť hraníc sa vylučujú, pravdepodobne by povedali, že sú vzájomne prepojené. Pretože bez bezpečnosti hraníc máte masové znásilňovanie a zabíjanie v uliciach Ukrajiny. Len málo feministických organizácií v Estónsku alebo Poľsku by teraz hovorilo o tom, že nepotrebujeme armádu a ako by sme mali odzbrojiť naše krajiny.

Takže keď chceme premyslieť bezpečnosť a obranu, pomohlo by nám menej dogmatickosti. Môžeme začať od toho, aké sú aktuálne výzvy a problémy, ktorým čelíme, a čo sa s nimi dá robiť, aké riešenia by reflektovali naše hodnoty a súčasne aj materiálnu realitu. Väčšina z nás by pravdepodobne uprednostnila odzbrojenie a chcela žiť v krajine, kde väčšina vecí je zabezpečená socioekonomickým spôsobom a nie silnou armádou. Lenže faktom je, že tam, kde na Ukrajine nebola prítomná armáda, sa odohrala Buča. Môžeme hovoriť o rôznych formách bezpečnosti, ale armáda je nevyhnutná vtedy, keď vás napadne iné vojsko.

Chcem tým povedať, že potrebujeme bezpečnosť a obranu premyslieť spôsobom, ktorý nezjednodušuje a nestojí na zaužívaných dichotómiách. Robiť tú naozaj ťažkú prácu – premýšľať o konkrétnych veciach, lebo zoznam hodnôt nestačí. Potrebujeme prijať aj nejednoznačnosť. Verím progresívnej politike, ktorá má záväzky voči ľuďom a snaží sa zabezpečiť im ochranu. To si niekedy môže vyžadovať, že navýšime výdavky na obranu, aj keď by sme to najradšej nerobili. Alebo to niekedy môže znamenať, že pošleme zbrane do krajiny, ktorá bola napadnutá.

MS: V prvom rade sa mi zdá dôležité mobilizovať feministky v strednej a východnej Európe, aby sa viac zaoberali týmito oblasťami, pretože máme veľmi málo výskumov, ktoré sú navyše roztrúsené v rôznych disciplínach. Takže viac sa stretávať a hovoriť o tom, čo by sme mohli robiť, ako zviditeľniť neistoty, ktoré sú súčasťou tohto prostredia vrátane tých, o ktorých hovorila Weronika. Alebo o tom, ako vnímame mier a bezpečnosť.

Zároveň sa mi zdá dôležité hovoriť o rodových aspektoch digitálnej bezpečnosti a šírenia dezinformácií. Pretože napríklad prostredníctvom ruskej zahraničnej politiky sa k nám dostáva antifeminizmus a ten k nám dorazil skôr ako vojenská invázia. Aj útok na Ukrajinu sa zo strany Ruska ospravedlňuje ochranou tradičných hodnôt a tých, čo hovoria o ochrane „tradičných hodnôt“ u nás, táto vojna značne posilnila. To súvisí s domácou politikou, kde je tiež veľa práce, napríklad Slovensko ani Česko neratifikovali Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (tzv. Istanbulský dohovor).

Čítajte viac

 
© ASPEKT, 2022

Redakčný článok uverejnil feministický webzin ASPEKTin, ISSN 1225-8982, 18. 12. 2022.