čoko čoko čokoláda
aj roláda aj pomáda

Dobroš sedí v cukrárni a čaká na Natáliu. Premýšľa, či to s ňou nemá ukončiť. Mal by si nájsť nejakú novú. V duchu hesla „do nového roku s novou babou“. Lebo, keď sa to tak vezme, s touto starou žije už dva roky a ďalšie sviatky sa mu s ňou tráviť nechce. Predstavuje si, ako by mohol vymeniť starú za novú, ako v tej reklame na chladničku, alebo na škodovku. V reklame zakopú starú chladničku v poli, takže je jasné, že keď vymeníš a nezakopeš, správaš sa ekologicky. Lebo, aj keby si Dobroš nakúpil sedemsto fliaš chľastu s tým citrusom, čo to teraz reklamujú, akože – roztočíme to na Vianoce -, s Natáliou si už veľa srandy neužije. Je s ňou nuda a ešte mu aj neznesiteľne organizuje život. Jej matka ho bude určite lanáriť na sviatky. Jej sestra, ktorá má každú chvíľu porodiť, bude najdôležitejšia postava rodiny. Akože svokor a akože švagor budú zasa mať svalnaté reči a budú strašne dôležití. Dobroš by mohol ujsť k mame a sestre, ale to je úplne príšerná predstava. Aj keď, asi vždy lepšie než táto, nedajbože, nastávajúca rodina.
Natália vpláva do cukrárne a hodí na Dobroša úsmev číslo štyri. Kým stihne pristáť na stoličke, do dverí sa vhrnie čudná spoločnosť. Žena s dvoma deťmi, sú to černošťatá. Dobroš sa na nich díva a spomenie si na slová svojho kamaráta, že Bratislava je super mesto, lebo spodina sem ešte nedorazila. No, ako vidno, asi to nie je celkom pravda.
„Dobrrrý deň,“ povie jedna z tých dvoch malých černúľ. Je štrbavá a celá ovrkôčikovaná.
„Ty vieš po slovensky?“ začuduje sa čašníčka za pultom sladučkým hlasom.
Dievčatko na ňu sa na ňu prekvapene pozerá.
„Aké pekné, čokoládové,“ zavzdychá akási naondulovaná tetka od vedľajšieho stola.
„Čo je, Dobroš? Kam sa dívaš?“ pýta sa Natália.
„Nič. Len tak.“
„To ste si ich adoptovali?“ spýta sa čašníčka blondínky, ktorá dievčatá sprevádza. Tmavuľky si obzerajú zákusky a cez sklenú tabuľu chladiaceho boxu ukazujú prstom, čo si vybrali.
„Nechytaj to sklo, moja,“ povie čašníčka tej väčšej sladučko, no trochu napäto. Blondína ju prebodne pohľadom a čašníčka doplní, „ani ty, prosím ťa,“ a kývne na kučeravého blonďavého chlapca, ktorý tiež jazdí po skle prštekom. Bielym prštekom.
„Akú sú zlaté,“ povie ešte čašníčka žene. „Odkiaľ sú?“
„Zo Slovenska. Porodila som si ich, predstavte si,“ štekne blondína.
Čašníčka sa na ňu zhrozene pozrie.
„Pýtate sa to všetkých rodičov, ktorí sem vkročia?“
„Čo?“
„Či si deti adoptovali, alebo odkiaľ sú a čie sú a tak?“
„Nie, ale… ale keď nepozdravili, tak som si myslela, že nevedia po slovensky…“ bľaboce čašníčka.
„Pozdravili! Počula som, ako pozdravili. Obe! Nevymýšľajte si a neváľajte svoje zlyhanie na deti!! Dievčatá! Ideme!“ zavelí biela mama svojim tmavuľkám. Dievčatá sa sklamane dívajú na šľahačkové dobroty.
„Možno vedľa nie je teta čašníčka rasistka.“
„No dovoľte?!“
„Nedovolím!!“
Skupinka rázne vyjde von.
„Čo sa toľko rozčuľuje, musí počítať s tým, že sa jej ľudia budú vypytovať, nie?“ povie Natália.
„No, asi áno, mala by si to nacvičiť. Alebo sa na to vykašľať. Asi ju pretiahol nejaký…“
„A zrejme najmenej dvakrát. Naši ťa pozývajú na Štedrý večer.“
„Ale ja ešte neviem…“
„Nehovor mi, že na Štedrý večer budeš pracovať. Alebo žúrovať. Pekne budeme spolu, v rodinnom kruhu…“
„Asi pôjdem za mamou a sestrou.“
„A čo tak zrazu?“
„Už som tam dávno nebol…“
„Zájdi pred sviatkami. Nebudeš nám predsa kaziť…“
Dobroš nepočúva, sleduje cez okno, ako blondína nahnevane odťahuje dievčatá od výkladu s dobrotami. Dievčatá sa tvária sklamane.
Mala by sa naučiť piecť a cukrárčiť, aby s nimi nemusela chodiť do cukrárne – napadne Dobrošovi. Ale veď čo jeho do toho? Mala mať rozum, kým…
„Tak prídeš, áno? Napečiem. Tie tvoje obľúbené. Medvedie tlapky, medovníčky, zajačie ušká…“
„Zajačie? Dobre, veď sa dohodneme.“

aka fuk – funda luk
funda káva – kevenduk

Autorka: Jana Juráňová