býky sa bili
a víly vence vili

Na stole katedry v triede je pohodený bulvárny denník. Na prvej stránke svieti obrovský titulok: „Šok! Jej manžel prestal počuť!“ Mirka sa pristaví pri stole, prečíta si titulok. Zvláštne. Ona nepočuje od malička, a nikoho to nešokuje. Deti vchádzajú do triedy, Mirka prejde k svojej lavici. Sedí vpredu, aby ju učiteľka mala na očiach a aby Mirka dobre videla na tabuľu, keď už tak málo počuje. Načúvacie zariadenie má vo vrecku, rýchlo a nenápadne sa pokúša zasunúť si ho do ucha, no aj tak si to určite niekto všimne. No už je po prestávke, hádam jej nikto nestihne vynadať do hluchaní. Juchú, strojček mám v uchu, pomyslí si. Jéj, aký pekný rým, založím si v maminom počítači novú knižnicu. Rýmy z rýmy. Akože z nádchy. Lenže to je po česky. Tak rýmy z ríny, akože z odkvapu. V hlave jej trochu hučí, no aj tak k nej doľahne akýsi ostrejší zvuk. Zvoní. Učka je už v triede. Mirka si rýchlo sadne, aby zasa nebol dôvod hovoriť, že aké len sú to problémy s tými integrovanými, ani zvonček nepočujú. Vytiahne si na lavicu zošit a učebnicu zo slovenčiny. Učka necháva bulvárne noviny na stole a Mirke zíde na um smiešna myšlienka – že by im dala diktát z tých novín? Ale diktáty už Mirka nepíše. Kedysi to bolo iné. Učka diktovala, no Mirka počula len niečo, zvyšok si domýšľala a nie vždy sa jej podarilo domyslieť si naozaj to, čo učiteľka diktovala. Niekedy písala také srandovné slová a učiteľka jej potom dávala zlé známky. Po treťom diktáte sa Mirkina mama vybrala za učiteľkou a poprosila ju, aby jej dávala radšej nejaké doplňovačky. Ale učka nesúhlasila, lebo sa jej nemá čo kto pliesť do vyučovacieho procesu a okrem toho, kto bude tie doplňovačky chystať? Mirkina mama? Aby si ich Mirka doma prečítala a naučila sa ich? To by mala oproti ostatným deťom výhodu. Ale keď musela opravovať štvrtý diktát, v ktorom sa síce všeličo rýmovalo, ale bolo tam málo z toho, čo učiteľka naozaj diktovala, dala sa presvedčiť. A odvtedy Mirka musí namiesto diktátov písať oveľa dlhšie slohy a nesmie v nich mať ani jednu chybičku. Ani jednu, jedinú. Keď píše sloh, môže si zložiť načúvací aparát a dať si ho nenápadne do vrecka. Nič ju neruší. Nepočuje, má pokoj. Hodinky si vyloží na lavicu, aby vedela, koľko má času a keď sa blíži koniec hodiny, založí si znovu aparát a hodiny dá na ruku. Sedí sama, lebo nikto s ňou nechce sedieť. Ale už jej to nevadí. Aspoň má na lavici viac miesta.

V inej triede je aj chlapec s bielou paličkou. Do školy s ním chodí stará mama, robí mu asistentku. Nie je taká stará, aby to nezvládla. Škola má na webstránke oznam o integrovaných žiakoch a žiačkach. Raz na chodbe počula kohosi hovoriť o integrákoch, a tak si rýchlo dala dolu strojček. Škola má na nich príplatky. Mirkina mama a otec sú radi, že sem môže chodiť. Nič nie je ideálne, povedia občas, keď sa Mirka sťažuje. No veď nie. Naozaj nič nie je ideálne. Občas na Mirku niekto začne kričať, lebo si myslí, že tak je to pre ňu lepšie. Radšej zrevú, než by mali hovoriť zreteľne a natočiť sa pritom na Mirku alebo jej niečo napísať na papier. No čo už. Možno sa raz predsa len presunie do špeciálnej školy pre nepočujúcich. Akurát že ona trochu počuje, a tak si rodičia myslia, že by sa nemala uzatvárať do seba. Mala by komunikovať. A Mirka niekedy premýšľa, ako na to. Lebo pravdu povediac, sú také dni, keď už nechce počuť nič a najlepšie jej je bez strojčeka.

Ale Mirku čakajú skvelé časy. Dostane psa.
„Čože?“ spýtala sa jej Hanka, ktorá sa s Mirkou niekedy kamaráti. Najmä vtedy, keď chýba Laura. Vtedy sú Hanka s Mirkou kamarátky. Ale aj keď je Laura v triede, vezmú ju občas medzi seba. Občas.
„Myslela som si, že vodiaceho psa majú len…“ Hanka nedopovie. Nechce povedať slepí. A povedať zrakovo postihnutí, to znie ako z večerných televíznych správ. Ale Mirka vie, čo chce Hanka povedať a pokračuje:
„Hovorí sa tomu signálny pes. Ráno ťa zobudí, no mňa ešte nie, mňa budia rodičia, ale keď je človek starší a žije sám, napríklad. Alebo ma vie upozorniť, že niekto zvoní pre dverách, alebo že vrie varná kanvica alebo že zvoní mobil,“ vysvetľuje Mirka nadšene.
„A to ako?“
„Nešteká, to nie. Položí labku na moju ruku, alebo sa ma dotkne ňufákom a zavedie ma kam treba.“
„To fakt? To je úžasné. A požičiaš mi ho niekedy?“
„To sa ani nedá, ale môžeme ísť potom spolu von.“
„Ty sa máš.“
Mirka sa na ňu zadíva. Ktovie, či to Hanka povie nahlas. Ktovie, či povie: Závidím ti, že si hluchá a že môžeš mať takého psa. Ale Hanka po chvíli mlčania len hlesne: „Tak mi potom povieš, keď ho budeš mať, áno? Maj sa.“ A odbehne.

vlci pili a víly vyli a pritom vence vili a postavili vily a chlapi tam pili a aby sme sa nezbláznili

Autorka: Jana Juráňová