svieti svieti všetko svieti
čo má svetlá všetko svieti

„Na križovatke sú osadené dva semafory. A predstav si, jeden z nich rozpráva. Ozajstný hovoriaci semafor.“

Dobroš veľmi nepočúva, ale keď Noro donekonečna opakuje „hovoriaci semafor,“ pozrie sa na neho spýtavo. Dobroš má pocit, ako keby sa mu to snívalo a nemohol sa prebrať zo sna. No treba to skúsiť, teda prebrať sa. V hlave mu trochu duní, lebo včera oslavovali schválenie veľkej kampane. Reklamka sa nabalí a s ňou aj Dobroš. A teraz mu za trest zuní v hlave „hovoriaci semafor.“ Čo to ten Noro vlastne chce?

„Včera som tadiaľ išiel prvý raz. Išiel som po tej strane ulice, kde je ten nový hypermarket, vieš?“ Dobroš nevie a je mu jedno, kadiaľ Noro išiel, ale prikývne, aby to utrpenie skrátil. Zrazu sa mu zamarí, že keď pochopí Norov príbeh, prestane mu dunieť v hlave. Možno neprestane, ale skúsiť treba všetko.

„Predstav si, je tam hovoriaci semafor.“

„Fakt? A čo ten semafor hovorí?“ spýta sa Dobroš a pritom ho pichne v ľavej strane zátylku.

„Je to pre slepých. Keby tadiaľ išiel nejaký slepec, bol by prekvapený, podobne ako ja.“

„Ja som… bolí ma hlava. O čom to točíš, človeče?“

„Neviem, prečo sa nemá hovoriť slepec, ale nevidiaci alebo ťažko zrakovo postihnutý, ale dobre. Takže slepec, čiže nevidiaci, ktorý ide tým smerom, paličkou trafí stĺpik, na ktorom potom ručne nahmatá taký oný, dzindzík. A ten stlačí. Vraj to nie je problém, stlačiť ten dzindzík.“

„No a ďalej?

„Sím sala bim – zažije pozitívne prekvapenie. Semafor mu zahlási: ,Zelená cez cestu, zelená cez cestu.‘“

„A to kde?“

„Hentam, ideme si to vyskúšať?“

„Mne je všetko jedno, môžeme. Budeme sa hrať na nevidiacich?“

„Odkedy si taký korektný?“

„Prečo?“

„Nepovedal si, že slepí.“

„A slepé. Mali sme školenie vo firme. Väčšinu som prespal, ale niečo sa na mňa nalepilo. Európa sa k nám tlačí s rodovou rovnosťou.“

„A to je čo?“

„No, teda ako že pohlavná rovnosť alebo tak nejako.“

„Budeme si merať na vécku tých oných…?“

„Načo, veď už ich máme dávno zmeraných, nie?“

„Tak poďme.“

„A tu majú aj Úniu nevidiacich. Možno preto sem dali ten semafor, čo rozpráva.“

„Asi. Tak poď, stlač to.“

Dobroš s Norom kráčajú k prechodu pre chodcov. Stlačia tlačidlo a semafor robotovským hlasom oznámi: „Červená, stop.“

„Ty si myslíš, že keby si nič nevidel, trafil by si na ten dzindzík?“

„Nič by som netrafil. Ani by som si nezmeral.“

„Čo?“

„No, tú pohlavnú rovnosť, čo si hovoril…“

„To je nejaká blbosť, nie?“

Vedľa kráča mladý človek s bielou palicou.

„Dobrý deň, aká svieti, prosím vás?“

„Ešte stále červená,“ odpovie Noro.

Chlapec šmátra po stĺpe a snaží sa nájsť tlačidlo.

„Viete, že to tlačidlo vám len oznamuje, čo svieti? Nezačne hneď blikať zelená.“

„Dobre, že hovoríte. Tak radšej počkám.“

„Môžeme vás previesť na druhú stranu,“ ponúkne sa Dobroš a pocíti, že sa stal na chvíľu dobrým človekom.

„Ďakujem,“ povie chlapec s bielou paličkou. „Akurát, že keď tu ten semafor je, už mi asi málokto bude chcieť pomôcť.“

„My vám pomôžeme,“ povie Noro.

„Tak to vyskúšajme,“ povie dychtivo chlapec.

„Tu to stlačte, tu,“ pridrží Dobroš chlapcovu ruku na tlačidle. „Zelená cez cestu,“ povie semafor.

„Tak už budem vedieť. Ďakujem.“

Noro a Dobroš ostanú stáť a chlapec kráča, ešte im dozadu zamáva paličkou. Nezainteresovaný by si mohol myslieť, že sa im hrozí. Alebo nie?

„Už viem, načo sú na svete postihnutí,“ povie Noro, keď znovu naskočí červená.

„A postihnuté,“ doplní ho vyškolený Dobroš.

„Aby sme sa my normálni mohli cítiť ako dobrí ľudia, keď im pomôžeme.“

O chvíľu sa rozsvieti zelená. Noro stlačí dzindzík, semafor prehovorí: „Zelená cez cestu“. Obaja vykročia, no kým prejdú na stredový ostrovček, naskočí červená.

„Asi to nedomysleli,“ povie Dobroš.

„Asi,“ súhlasí Noro.

„Možno si nikto z tých nevidiacich nevšimne ten dzindzík, lebo ak áno, môžu tu prísť o život,“ dodá Dobroš.

„Jeden po druhom.“

„A aj jedna po druhej.“

„Aký si ty dnes korektný.“

„Vyškolený. Ale bolí ma hlava.“

„Ešte že my dvaja vieme, kedy svieti zelená.“

„Tak teda poďme.“

a ty pekný vták
všetko nechaj tak

Autorka: Jana Juráňová